Hrozienka sultánky

Takmer každý deň podvečer sa prstami oprela o studené zábradlie na námestí s výhľadom na park, v ktorom delikventi lepili na lavičky  žuvačky a pili Sladkú pani. Nepočula, že spievali falošne, v slúchadlách jej hral Rigoletto., zatiaľ čo šedivejúci muž  sa postavil vedľa nej. So smiechom prehodil, že je huslistka. Spoznal to podľa toho, že uvidel jej fialový otlak na krku, ktorý mala od hrania.

Zakryla si ho radšej vlasmi a usmiala sa. Aj on sa zaškeril a odišiel. Ona sa ešte nadýchala trochy vône stromov, než sa vrátila do Kolégia. Bola rada, že súťaž prebiehala práve tam, lebo v Kolégiu sa cítila ako doma, cvičila aj do jedenástej večer.   Keď cítila presilenie ruky, zabehla na vrátnicu, kúpila si horkastú kávu a kopala nohami, aby zo seba vytrieskala prebytočnú energiu z hrania. Večer si natierala krk hojivou masťou.

Prvé kolo mala už za sebou. Ráno toho dňa sedela v sále s Jarmilou po tom, ako sama dohrala, a počúvala iných súťažiacich. Ryšavý chlapec odkiaľsi z Olomouca uviedol paganinskú etudu Diablov smiech. Jarmila s rukou položenou na kolene podľa hudby kopírovala hmaty. Sama mala tú etudu naštudovanú, a mala ju v ten deň aj hrať.  Bola na rade až poobede. Upadla do depresie, ten chalan s pokrčeným svetrom a malátnym driekom ju hral zvučnejšie a oveľa rýchlejšie. Pred ďalším číslom si šla do toaliet zapiť tabletku. Lucia si medzitým zdvihla kolená a pritlačila na prsia. Tiež sústredene počúvala a bola trochu nešťastná, že chlapec hral až tak dobre. Súťaž chcela totiž vyhrať za každú cenu.  Tak by dostala štipendium na ďalší rok.  A za peniaze, ktoré by vyhrala, by šla s mamou na dovolenku do Tatier.  Mama je chorá na pľúca, potrebuje trochu rekreácie.

V prvom kole už získala najlepšie body. Pretromfla blondínky  odniekiaľ z Hornej- Dolnej, ktorým pri Capricciách poletovali prsia, a ktoré repertoár cvičili tri roky a vedeli ho zahrať zrejme aj zdrogované, pre istotu. A dokonca aj Jarmilu pretromfla. Za to bola najšťastnejšia. Boli s Jarmilou kamarátky, jedli spolu na obede, objímali sa po koncertoch, ale divoko sa neznášali. Tušili to jedna o druhej.

Mala hrať až o siedmej večer. Dve hodiny predtým odišla do triedy rozcvičiť sa. Pila obľúbenú horkú kávu a prechádzala sa po triede. Navliekla si pančuchy, naniesla si na oči riasenku  a oprela sa o stenu, pričom naprázdno chytala hmaty najťažších úsekov. Rozmýšľala, čo by sa stalo, keby sa to celé zrútilo. Teda keby sa jej to nepodarilo. Snažila sa tie myšlienky zahnať, dopila kávu a zvyšok ohriatej vody z kanvice vyliala von oknom.

Bola na štvrtom poschodí a horúci prúd pomaly dopadol ku chodníku. Až počas liatia uvidela, že pod oknami prechádza Cyril, trochu autistický klavirista s nagélovanými vlasmi. Uhol sa a ona mu zakývala s trápnym úsmevom. Zakričal na ňu, že ju pôjde pozrieť do triedy.

Hore bol za pár minút.

„Vonku je pekne, komu sa chce celý deň sedieť na súťaži.“ zahundral. „Ale na teba sa pozrieť pôjdem. Chcem počuť toho Saint- Saensa. Inak, tí korepetítori, to je tragédia. Radšej som bol v meste.“

Sadol si na klavírnu stoličku a začal jesť s jej dovolením hrozienka, ktorých mala niekoľko balíkov naukladaných na stole. Veľa malých bobuliek mu popadalo na zem a potom ich s hundraním zbieral a hádzal do úst.      

„Hej,“ zakričal zrazu, „krvácaš!“                                       

Chytila si nos. Rinula sa z neho riedka tmavá krv.

„To z toho stresu,“ povedal starostlivo.

Odišli spolu do toaliet a ona sa oprela o umývadlo. Krv neprestávala tiecť. Oplachoval jej tvár vlažnou vodou.  V hlave sa jej medzitým stále prehrávali kľúčové momenty z Introdukcie a Ronda Capriciossa od Saint- Saensa. Ako sa nahýbal nad umývadlo, z krku mu ovísala zlatá retiazka s podivným symbolom. Počula už, že Cyril bol okultista. Nevedela, čo si o tom myslieť.

„Mne tiež tiekla krv z nosa, keď som bol na beethovenke v Hradci. To bolo riadne vtedy, na pódium som vyšiel so zakrvácanou košeľou.  Pomôže iba nechať to vyjsť von...“

Bokmi sa o ňu oprel a prešiel jej rukou po spotených vlasoch. Ona si nešťastne uvedomila, že rukami zakrvavila kachličky nad umývadlom a aj jeho ruky a predlaktia.

„Vraj ťa spolužiaci prihlásili do nejakej modelkovskej súťaže.“ povedal, pretože sa ju asi snažil rozptýliť.  

„Hej.“ odpovedala. „Vyhrala som.“                  

„Gratulujem.“  Povedal nedôverčivo a so smiechom.

„Radšej by som vyhrala túto súťaž.“

„Jasné.“

Krvácala ešte niekoľko minút, potom intenzita slabla. Pomaly sa posledný krát umyla a utrela a spolu s Cyrilom sa vrátila do triedy.

Oprel ju o stenu a začal bozkávať. Cítila z neho vôňu kadidla a predstavovala si nejaké okultistické rituály. Na chvíľu zabudla na súťaž, hoci nie na Saint- Saensa. Ten jej divo jej dorážal do uší a do nôh, keď sa chvela objatí Cyrilovho kadidla, drobné noty jej pobleskovali po pokožke na celom tele a stále jej opakovali tie motívy, ktoré ako modlitbu na husliach odriekala dennodenne. Po pár minútach mu chytila hlavu a pozrela za neho na hodiny.

„Idem už za polhodinu,“ povedala trochu vystrašene.

„Tak sa drž a hraj ako naposledy.“ povedal a zažmurkal.

Odišiel, ešte predtým si nedbanlivo utrel stále trochu krvavé ruky do uteráka a zanôtil  niečo neznáme.

Pojedla veľa tureckých hrozienok, ktoré sa volali sultánky, a ktoré sa získavali sušením veľkých žltých bobúľ na slnku.

Prišla do zákulisia za sálou a trochu si preladila husle. Oprela si ich o líce. Mala rada ich vôňu, zvlášť krátko po tom, ako ich preleštila olivovým olejom. Boli veľmi drahé a staré len dva roky. Nejaký čas trvalo, kým sa riadne rozozvučali, ale teraz bol ich zvuk čistý a plný, hladko spievajúci aj najkrkolomnejšie pasáže, pokiaľ  stačila Luciina zručnosť.

Vyšla na pódium a odohrala Saint- Seansa suverénne. V hľadisku videla Cyrila, ktorý podchvíľou chrúmal jej hrozienka. Ona bola spokojná. Podarilo sa jej ohúriť.

O hodinu boli zverejnené body. Zahrešila a kopla do podlahy, keď uvidela na nástenke, že stratila prvenstvo. To nie je možné! Hrala dokonale! Predbehli ju až dvaja!

Urazene odišla. Vrátila sa do triedy a o pár minút vošla do triedy aj Jarmila.

„Bola si perfektná!“

„Ja viem,“ povedala Lucia smutne. Slákom si prešla po lýtku v pančuchách. „Prečo ma podbodovali?“

„Lebo si príliš moderná,“ skúsila Jarmila. Neznelo to veľmi úprimne. „Nechápu to.“

Neskôr večer sa vyjadril Cyril. „Súťaže sú lotéria.“

Bolo to na chodbe v zhone, všetci súťažiaci odchádzali na internát s igelitkami a plastovými fľašami. Iba tí, čo v druhom kole vypadli, sa mohli ísť opiť.

„Neber si to nejako, páčila si sa.“

„Chcem vyhrať,“ povedala Lucia. „Potrebujem to pre štipko a referencie na výšku.“

„Štipko môžeš dostať tak či tak,“ oznámil Cyril, „a ten, čo rumázgal Diablov smiech, by si zaslúžil po riti za to, čo urobil s Bachom, inak, nemáš ešte tých hrozienok? Idú mi na chuť...“

Nechala mu niekoľko balíkov, akože za to, že jej tak pomáhal, keď krvácala. Odišla na internát a cestou telefonovala s mamou, vraj sa necíti dobre a pôjde k lekárovi. Po veľa zmeškaných hovoroch zodvihla volanie chlapíka z agentúry.
„Konečne,“ povedal.

„Ako to vyzerá?“ spýtala sa.

„Treba zaplatiť licenciu, tristo eur. Potom sa ti môžeme plne venovať. Už by sme pre teba mali prvé fotenie v zahraničí...“

„Nemám tristo eur.“ povedala sucho. Ohrýzala vrecko z hrozienok, ktoré sa už minuli. Stále držalo ich arómu.

„To je štandardné,“ povedal, „robí sa to takto. Žiaľ. Nemôžeme urobiť výnimku. Peniaze si môžeš napríklad požičať.“

„Nebudem si nič požičiavať,“ povedala.

„Ale to je škoda,“ povedal chlap, „do pár týždňov by si zarobila naspäť.“

 „Dopočutia.“

Ráno sa prebrala plná elánu. Povedala si, že posledné kolo musí byť tak očarujúce, že nebude šance, aby to nevyšlo.

Zaskákala si na švihadle, vypila veľa kávy, došla do Kolégia povedľa hlavnej za päť  minút a zložila sa vo svojej triede. Potom vyšla von prejsť sa. Cyrila stretla pred knižnicou. Tváril sa, akoby mu uleteli včely.

„Čo je ti? Si celý bledý!“

Oprel sa jej o rameno. Partitúry, ktoré mal pod pazuchou, pustil na zem. Práve si požičal Goldbergovské variácie. Medzi stránkami boli popučené hrozienka, ktoré mu pri jedení padali kade- tade.

„Dnes budeš musieť ty mňa ratovať, mám taký pocit,“ povedal slabo.

Prešla s ním k otvorenému oknu a on sa oprel sa o rám. „To nič, mávam občas arytmiu srdca, vieš...“

Potom spadol na zem celý. Zošuchol sa po pár schodoch a škaredo sa oškrel na ramene.

„Preboha!“

Oči mal otvorené, ale nežmurkal. Takmer nedýchal. Park za oknom zašumel a privial do chodby pred knižnicou lipový vzduch. Lucia zavolala sanitku. Ani upratovačka, ktorá bola jediná po ruke, a ešte jeden súťažiaci, jej nevedeli pomôcť.

 Všetci traja ho preniesli pred Kolégium. Tam stála sanitka. Lucie sa dve ženy v hrozných kombinézach s reflexnými pásmi vypytovali, čo sa mu stalo a čo tomu predchádzalo.

Nevedela súvisle odpovedať, bola šokovaná a nesústredená. V rukách držala Goldbergovské variácie, akoby tým mohla niečo zachrániť. Povedala im o jeho arytmii, ale akosi im to nestačilo.

Odviezli ho.

Lucia apaticky vošla do koncertnej sály. Už začalo tretie kolo.

Ten chlapec, ktorý tak legendárne zahral Diablov smiech, hral teraz Cikkera a Bartóka. Už nebol taký prehnaný, ako keď hral Bacha, ani tak vášnivý ako pri Paganinim. Hra úchvatne, vkusne a každý tón modeloval tak detailne a s citom, že Lucia takmer videla farby a cítila vône. Hýčkala sa fantazijnými predstavami, trúchlila nad svojou neslobodou a stŕpnutou chtivosťou. Počas hudby, ktorá osviežovala myseľ, jej napadla logická vec- Cyril mal na hrozienka alergiu, len o tom dovtedy nevedel. Za posledných dvanásť hodín ich zjedol asi tri balíky, ktoré mal od nej. Viac ako pol kila hrozienok sultánok na jeho slabé srdce.

Keď chlapec dohral, vyšla zo sály. Na chodbe si utrela slzy. Túto súťaž už nevyhrá. Nemá šancu, bol príliš skvelý, a keby vyšla na pódium s tým, že chce vycediť ešte viac nehy a krémového toku hudby, nedokázala by to už len pre to, že by sa musela silene snažiť, príliš sústrediť na tú situáciu a nie ja hudbu samotnú. Ešte môže mať druhé miesto, možno aj dostať štipko, ak si opraví pár známok z teoretických predmetov, ale... Šla sa rozcvičiť. Opatrne položila noty Beethovenovej sonáty na pult a  husle na hrdlo. Než začala hrať, zavolala jej mama. Že vraj jej drží palce, že bude na ňu hrdá, a že... bude musieť ísť na operáciu.

„Ako to?“ zasyčala Lucia a sadla si na stoličku.

„Nič vážne. Len to čosi bude stáť...bože, nemala som ti to hovoriť teraz medzi rečou.“

„Mami, za chvíľu pôjdem hrať.“ povedala nešťastne. „Budeš v poriadku?“

„Samozrejme. Nejako vyjdeme, neboj, ako vždy. Drž sa mi, pa.“

Telefón položila na stôl a vrátila sa k pultu. Chvejúcimi rukami si znova priložila husle na krk. Zahrala pár taktov, zopakovala zopár motívov.  Potom sa zahnala slákom a zhodila noty z pultu.  Rozlietali sa po celej izbe a pietne sa zniesli k zemi. Zabalila husle do puzdra a zbalila si aj všetky veci. Koncertné topánky, cigarety, hrozienka.  Vyšla z triedy a na vrátnici sa odhlásila z posledného kola.

„Z osobných dôvodov,“ uviedla.

„Nebudeš už dnes hrať?“ spýtala sa prekvapená vrátnička.

„Nie... ja odchádzam.“

 Vyložila si husle na chrbát a vyšla z Kolégia. Namierila si to do centra mesta, kde boli hudobniny. Tam mohla svoje husle výhodne predať do ich sekcie s nástrojmi z druhej ruky.

...

   V apartmáne voňali citrónovníky. Boli vo veľkých bielych črepníkoch ladiacich s dlažbou.

Lucia sedela na posteli s odhrnutou plachtou. Nahá, pretože to mal byť akt. Nevadilo jej to, necítila sa odhalene. Určite nie tak odhalene, ako pri hraní Saint-Saensa. Keď k nej fotograf podišiel bližšie a odhrnul jej z pleca vlasy, odhalil otlak z huslí. Bol stále fialový, ale čoskoro by mal zmiznúť. Saint- Saensa už hral niekto iný... Ani Cyril už nemohol hrať. Pri páde si vraj nejako posunul stavce na chrbtici a Goldbergkovské variácie teda tiež už hral niekto iný.

Bývala v apartmáne obrastenom viničom v tureckom Askare. Hrozienka sultánky kupovala lacno a vo veľkým množstvách na trhu. Boli veľké, žlté ako jantár na svetle.

 A ten otlak... To nič, bude sa to dať vyretušovať.

Cvak.