Ten, čo kľačí na snehu

Poznámka: Dej sa odohráva na horskej chate Kľačianska Magura pri Martine, ale príbeh a postavy sú vymyslené.

 

Babie leto bolo rozjarené ako štrbavé dieťa v prvé školské mesiace. Prinieslo bezoblačné nebo a stromom konečne tú príznačnú ostýchavú červeň, Luciána posmelilo a dal si za úlohu zabudnúť, zaváľať si myseľ  každodennými, každoročnými, každoživotnými povinnosťami. Bol predsa rovnaký ako všetci. Mal rád jeleniu klobásu a borovičku s horcom po dlhom dni. Niekedy sa stávalo, že tie dni unikali rýchlo ako jesenné vánky, neostalo po nich stopy, všetko prebil mráz.

Skoro zabudol na jej tvár. Niekedy celkom tápal, keď si ju predstavoval, ako stála pred lyžiarňou alebo ležala na lavici. Už bola úplne neskutočná. Zdalo sa mu, že šalie. Začal brať nejaké svinské tabletky.

28. októbra napadol prvý sneh.  Na chatu prišli nadšení fotografi. Naleštenými zrkadlovkami fotili okolie, zblízka fotili obielené vetvičky s ešte červenými listami  a potom sa posadili do baru a utierali nosy nad čajom. Jeden z nich mu podával ruku a opakoval, že je z turistického časopisu. „Potrebujem ešte zopár panorám, čosi na obálku,“ vytiahol mapu, „kadiaľ by ste mi to poradili vziať? Aký je výhľad na tomto kopci?“

Niečo mu rýchlo poradil. Mal veľa práce. Utieral, pral, všetci chceli pivo a horalky. A príliš mu to pripomínalo nejaké nekľudné časy. Keď bol mladší, tiež chcel odfotiť alebo zdolať najvyšší kopec, teraz našiel svoje miesto. Fotografi majú stále priveľkú žiadostivosť. V bare si leštia zrkadlovky a nosy. Aj pivovú penu na pohári si fotia, každý objekt je tak vzrušujúci!

Alebo ten  mladý brazílsky chlapec za stolom pri okne... obzerá si snehovú guľu, necháva sa s ňou fotiť. Je na výmennom pobyte, sneh vidí asi prvý krát.

„Primeira neve! É uma sensação estranha na mão!“

 

...

 

„Som Linda,“ podala mu ruku vo výčape. Už sa prezliekla, už nebola taká spotená. „A tí chalani, čo sú so mnou...pretekáme sa už dlho.“

Venovala sa behu do kopca. Poloprofesionálne. Vraj vyhrala pár súťaží. Aj kamarátov vždy predbehla. „Dala by som si guláš... kto dnes večer varí?“

Po polnoci sa šla osprchovať, obliekla sa do župana a pri chôdzi krútila bokmi. Objednala si slivovicu a povedala, že kamarátov v pití dobehne. „Ty proste  stále musíš pretekať!“ povedali.

„A tvoje meno?“ opýtala sa ho.

„Lucián.“

„Strašne divné!“

„O nič menej ako Linda.“

Cvak.

„Kto ma to kurva fotí...so slivkou v ruke!“

Linda je taká hurónska, skoro ako chlap. Nepáči sa mu to.

Chlapi sa jej smejú. Linda si dala ešte aj pivo a bola  od peny.

 

Lucián zatvára bar, je po jednej v noci. S riadom mu pomáha jeho sestra Oľga, bez muža, bez detí. Hovorí samé čísla, tržby a dane. Medzi to vpletie, že ráno prídu nejakí literáti. Treba im všetkým navariť, nachystať sedenie a spanie.

„Pätnásť ľudí, píšu básničky o horách, predstav si!“

„Budú tu celý čas písať a prednášať?“  Bol otrávený. Kde sú tie časy, kedy na horské chaty chodili len poctiví turisti, s palicami a bez foťákov?

Pobúchala ho po pleci a vyprevadila k izbe. „Nenapísal si jej?“

„Napíšem jej...  Ráno musím vstať skôr, odhrabať sneh. Povedz brigádnikom, nech so mnou vstanú,  ty sa zajtra vyspi.“

...

Ráno, 29. Októbra. Až tak veľa nenasnežilo. V ten deň prvý raz uvidel Marianu. V bielom tričku a tmavých rifliach, všade pobehovala so zápisníkom a škrtala si v ňom. Počítala slabiky. Lucián si ju najprv ani nevšímal, ošíval sa v kuchyni pri haluškách. Turisti ich mali radi, okrem mladého Brazílčana. Skoro sa z nich povracal. Jeho slovenský kamarát urazenému Luciánovi vysvetlil, že ten chlapec má najradšej suchú ryžu a kura.

„Takéto fajnovky!“

Iniciatívny lektor vyvesil pred chatu zástavu s nápisom „Mladí haikari 2012“ . Lucián sa ho nad gulášom opýtal, čo vlastne je to haiku. Lektor vysvetlil, že ide o správny obraz, a správny počet slabík. Hneď mu ponúkol kus papiera a pero. „Aj vy napíšte!“

„Ja nie som básnik.“

„Počítať predsa viete!“

„Nie som si v tomto prípade istý,“ odpovedal so smiechom. Mariana pokrútila hlavou, ale nepovedala nič. Zoškrtala zopár stĺpcov vo svojom zápisníku.

...

Zapil si tabletku. Trochu sa mu točila miestnosť. Asi potreboval oddych, to povedala Oľga.  

Hajkari pobehovali po okolí so zápisníkmi a na prstoch počítali slabiky. Po malých skupinkách sedeli za lavicami na terase alebo aj na zemi s igelitkami pod zadkom. O tretej poobede sa nahnali do jedálne a čítali si svoje výtvory. Mariana prečítala dve. Lektor ju skritizoval, ako skoro všetkých, pochválil iba jedného vážneho chlapca s tmavou pleťou.

Lucián pomáhal  v bare brigádničke.  Mariana sa ho opýtala koľko má vlastne rokov. „Štyridsať  sedem.“ A ako dlho je chatárom. „Sedem.“

 „Takže si mám želať byť staršia...“ povedala zasnene. Už mala vypité. Vytiahla zápisník. „Že-lám-si-byť-sta-ršia, sedem slabík.“

...

Linda sa vrátila ďalší víkend. Bola neuveriteľne spotená, ale prekonala vlastný rekord. Prehodila si cez plecia uterák a kričala: „Som najrýchlejší pozemšťan, najrýchlejší pozemšťan čo sem vybehol! Lucián, som hladná!“

Nechcela guláš, vraj teraz skúša novú diétu, aby si zlepšila výkon. „80-10-10 podľa doktora Grahama.“

„To znie ako ďalšia hlúposť,“ zareagovala Oľga. Lindini kamaráti dobehli o desať minút. Tí si dali guláše a unavení mlčky hľadeli pred seba.

„Jem iba surové ovocie, stopilo sa mi veľa sadla. Lucián, dones mi dáke jablká!“

Neskoro večer popíjala s fotografujúcimi turistami, ale aj s poľovníkmi a cyklistami. Keď Lucián vyšiel von fajčiť, sadla si mu na kolená a dívala sa na hviezdy. „Mám to tu rada, prídem aj nabudúce.“

Spýtal sa jej, či nechýba cez víkendy mužovi, alebo rodine. Vraj nemá ani jedno z toho.

„Tak to preto si taká súťaživá...“

 

Precitol zo spomínania, ktosi z pomocníkov na neho zakričal, aby mu pomohol nahorcovať borovičky. „Och.“

Pomaly sa zotmelo.  Sotva dojedol grilované rebierka. O stôl ďalej Mariana do seba tlačila slaninový tanier. Občas na Luciána pozrela, pritlačila si ceruzku o dolnú peru a na prstoch počítala.

Oľga ho prefackala na chodbe. „Si strašne bledý!“

Sadol si na schody a oprel sa jej o plece. „Som akoby pomätený...“

„Prečo zas?!“

Neodpovedal.  Uvedomil si, že pár schodov nad nimi šuchoce papiermi jeden z haikárov. Ani keď sa ho opýtala, či jej konečne napísal, tak nepovedal nič.

Haikový lektor iniciatívne zaziapal do schodov, nech sa všetci nachystajú na večerné Majstrovstvá v haiku.

Lucián si šiel na chvíľu ľahnúť. Myslel  na Lindu. Teraz by jej nemohol napísať. Bol už tak zmagorený, že by začal počítať slabiky. Veď celý deň počúval lektora, ako zvýšeným hlasom rozpráva k svojim zverencom, čo a ako, čo je mizerné a čo je pravé, čo je odpad a čo poézia. Lucián nesúhlasil. Akoby sa dala vášeň zmerať kvalitou a slabikami. Lektor by mu na to povedal, že iba v určitom množstve a v určitej sile sa zaskvie pravda. „To máte ako s varením- z každej suroviny presne odvážené množstvo, inak nenájdete harmóniu.“ vysvetlil včera.

Oľga vtedy pobúchala Luciána po pleci. „Náš Lucián varí vždy podľa oka, a vždy dobre!“

...

Ľahol si do postele. Nepočítal, nerozmýšľal. Len tak bol. Tušil vôňu zimy za oknom. Prvý raz si v izbe zakúril.

 

 „Vybehla by som aj na Zrkadlový vrch!“

„Čo je to Zrkadlový vrch?“

„Zo starého japonského haiku,“ odpovedala a potiahla z otvoreného okna spadnutý list. Nahrnuli sa k nej fotografi a fotili ju. Lindu s listom. „Strašne rada behám, strašne rada pretekám. To je moje prekliatie. Musím byť najlepšia, inak ma nič nebaví.“

Utrel jej z úst škvrny od piva. Bolo malebné poludnie. Pivá sa leskli na svetle. Ona čapovať teda nevedela. Keď ju požiadal o výpomoc v rušný čas okolo obeda, preliala veľa pohárov.

„Aj to sa raz naučím,“ sľubovala si.

 

Majstrovstvá dopadli dobre.  Mariana mala tretie miesto, z pätnástich zúčastnených. Lektor vyrobil diplomy a víťazom zobral niekoľko pív a borovičiek. Zapol rádio a zorganizoval diskotéku.

Ráno 30. Októbra pri raňajkách Mariana so skleným pohľadom zazerala von oknami. „Zasnežil mi deň,“ rozmýšľala nahlas, šeptom, „zasnežil mi tvoj obraz...“

„Ty si riadny fanatik,“ zahundralo ryšavé dievča, ktorému sa zápisník povaľoval už zrejme povaľoval niekde na izbe. Mariana zapisovala. Päť slabík, sedem slabík...

Posledný verš nie a nie napadnúť. Lucián vynášal smeti.

Na vonku bolo všetko sivé, a modré. Biele nie. Lucián mal o bielej vlastnú predstavu. So snehom veľa spoločného nemala.

„Prvý tohtoročný sneh,“ začul keď sa vracal, „je ako taký neistý, nesmelý návrh...musí byť z toho cítiť.“

To hovoril lektor Mariane. Červenala sa. Haiku s názvom Prvý sneh obnažene ležalo v zápisníku. Lektor ju pokarhal za triviálnosť. „V názve máš sneh a stále hovoríš o zasnežení... Keď mi donesieš  pod názvom Prvý sneh haiku o prvom milovaní, vtedy sa budeme mať o čom baviť.“

Zápisník šmaril na stôl. Ryšavka ju posmelila, aby sa do toho pustila. Mariana trochu odkväcla a Lucián sa vyhol jej pohľadu.

Pomyslel si o nej, že je ambiciózna a súťaživá. Pretože nemá rodinu, a pretože...

Preboha, ty si pletieš dve ženy, dve osoby!

Zastavil sa a zamyslel.

Ani Linda nehovorila o Zrkadlovom vrchu.

Nemohla predsa poznať japonské haiku! Ona nie. Zamenil si nejaké rozhovory. Čas na oddych, tabletku a dobrú verneovku.

 

Mariana si prevrátila stoličku operadlom k bruchu a  nekultivovane sa posadila. Pohybovala perami, rátala. Lucián si sadol na lavicu s kýbľom zemiakov a ponáhľal sa rozptýliť škrabaním. Vo svetlici bolo zo desať ľudí, literáti aj náhodní turisti, ktorí sa k sebe túlili a ohrievali si dlane šálkami s čajom.

Mariana sa postavila a teatrálne povedala: „To nepôjde.“

Lektor zdvihol hlavu od piva. „Čože?“

„Vidno že nie si žena,“ povedala mu.

Začala kráčať, pritom výrazne gestikulovala a filozofovala: „Nemôžem napísať haiku s nadpisom Prvý sneh, mysliac prvé milovanie...to je niečo celkom iné. Každý, kto to zažil, zo ženskej perspektívy, vie, že sa to dá prirovnať ku všetkému, len nie k prvému snehu!“

Lektor si položil prst na ústa, akože rozmýšľa. „Pokračuj,“ povedal po chvíli.

„Prvý sneh je nevinný návrh, povedal si. Zásnuby so zemou, niečo ako : tak čo, skúsime to? ...Prvé milovanie je otvorená rana.“

„Ale u muža...“ zamyslel sa lektor.

„Nie,“ povedal Lucián, „ani u muža to tak nie je...“

Mariana k nemu otočila krk.

„...teplo a sneh moc nejdú dokopy.“  dodal.

„To nie je zlý postreh,“ uznal lektor, aj viacerí v miestnosti pokývali hlavami s pokrúteným úsmevom.

„Ja by som to vôbec nemystifikovala,“ dodala Mariana. Lucián žasol. Bola celkom ako Linda!

„Tak napíš iné haiku,“ lektor si preložil nohy a snažil sa tému uzavrieť.

 

Naklonila sa celkom k nemu. Bol zničený a spotený. Práve dovliekli z hory jeleňa, piati chlapi. Páchol potom a smrťou.

„Kde si bol tak dlho od rána?“ Už mu aj tykala.

„Veď vidíš,“ odpovedal, „dáš si guláš z jeleňa?“

„Ja mäso nejem. Za chvíľu odchádzam, už som zbalená,“ oznámila. „Budúci týždeň neprídem, ani ďalší.“

Zatvárila sa ľútostivo a objala ho okolo krku. „Ty si samá krv...“

„Maj sa pekne,“ povedal.

„Budem.“

Práve v tejto  chvíli asi začala jeseň. Práve v tejto  chvíli ožltol prvý list. Práve v tejto chvíli sa zemeguľa obrátila smerom k jeseni!

 

Už je zima. A neskoro večer. Lucián si po nočnej šichte v bare konečne ľahol a vystrel nohy.

Zaklopala mu Mariana. Zachrčal a pomaly vošla dnu. Zasvietil,  ponúkol jej, nech si sadne. Tipoval, že je opitá.

„Niečo by som vám mala povedať, pán chatár.“

„Myslel som, že si tykáme.“

„Nepamätám si...“

Usmiala sa.  Triasli sa jej ruky. „Zajtra odchádzame.“

„Áno.“

Sedela na jeho posteli a dotýkala sa jeho obliečok. Na tých obliečkach chýbali gombíky. Ešte ich nestihli poprišívať. Mala to urobiť Oľga cez minulé Vianoce, ale tá vyhlásila: „Iniciatívny blbec rovná sa chatárov otrok.“

„Je to šialené,“ narovnala sa, pošúchala sa prstami po rifliach. Chytil ju za ruky.

„Uvoľni sa. Nemusíš stále počítať slabiky... O čo ide? Pripomínam ti otca? Stále na mňa pozeráš...“

Už zase! Asi sa pomýlil. To Linda otca nemala.

„Otca ani najmenej.“ odpovedala.

Pustil jej ruky, pozrela mu do očí.

„Čo keď som sa zaľúbila?“

Pokrčil plecami. Mal dojem, že sa mu sníva.

„Koľko je hodín?“

„Štyri.“

„O polhodinu vstávam.“

Začala sa ospravedlňovať, aj sa postavila.

„Dobrú noc, Mariana.“

A už jej nebolo.

 

Ráno 1. Novembra odišli. Dali si kofolu, horalky a proste šli. Oľga sa sťažovala, že na izbách nechali neporiadok. „Samé žuvačky, samé polámané ceruzky!“

Sadol si do kresla a zapálil si fajku v starom štýle.

Vytiahol zažltnutú Verneovku. Oddychoval. Spomínal.

 

„Myslíš, že bude vojna?“

To sa opýtala, keď ležala na terase na lavici s rozkročenými nohami v priliehavých teplákoch. „Sleduješ to? Politiku a tak? Ide to dole vodou, čo?“

Slnko jasne svietilo. Tak si zakrývala tvár a pomedzi prsty žmúrila.

„Uvidíme, ako bude. Ja len upratujem špaky a hostím putujúcich, iné ma nezaujíma.“

Zarehotala sa. Chytila ho za ruku, keď dvíhal popolník pri jej stole. „Tvoja milá sestra mi prezradila, že som ti celkom padla do oka.“

S debilným úškrnom sa pozrel na vrchy stromov a za nimi sa črtajúce martinské sídliská.
„Čo je pravda, nie je hriech.“  odpovedal.  „A vojna hádam do konca roka nebude. Teraz, keď sa mám tak dobre...“

Zažmurkal a ona to zrejme brala ako svoje víťazstvo.

Na druhý deň mu do kuchyne odkiaľsi doniesla hŕbu lúčnych kvetov.

 

2. novembra,  večer. Práve doupratoval bar. Prišla za ním Oľga s vážnou tvárou a spýtala sa: „Už si jej napísal?“

„Keď odchádzala, povedala, že o mne napísala asi desať haiku,“ utieral si ruky do handry, „teda...desať haiku, ktoré priamo alebo nepriamo súviseli so mnou...a možno aj nejaké s tým snehom...“

Oľga sa oprela o stôl a tvárila sa prísne.

„...ale všetky poškrtala, neboli dobré. Ja jej tiež nedokážem nič napísať...“

„Hovorím o tej druhej,“ zachrčala Oľga. „Tá, čo chodí cez víkendy.“

Pozrel von oknom. Dostal pocit, že vonku na strome sedí sova. Taká ako vo filme.

Chcel by ju pohladiť.

„Mal by si ísť na čas do mesta, tam by sa ti prilepšilo!“ povedala prísne.

„Neboj sa o mňa. A Mariana už odišla.“

„Videla som ako na teba stále pozerá...“ povedala Oľga skoro karhavo.

„Hej, pozerala...“

„Máš ale predsa napísať Linde! Tá je aspoň trochu staršia, a rozumnejšia!“

„Čo je rozumné na behaní do kopca?“

Chytil sa za hlavu. Skúšal, či nemá zase horúčku. „Ktorá to hovorila o behaní na Zrkadlový vrch? To nemohla byť Linda, však!“

Vzala ho za ruku a odviedla do postele. Trochu sa z toho celého smiala a trochu nadávala. „Och bože, neviem ako to robíš- poplietol si hlavy dvom mladiciam, a sám ich pritom máš popletené!“

 

V niektorý večer, v neurčitej časovej línii, sa to proste stalo. Všetci už spali, iba oni dvaja stáli vonku a drkotali zubami.  

„Vláčim sa po súdoch,“ povedala. „Finančné podvody,“ doložila. „Nechala som sa namočiť do sračiek, tak si ich aj pekne asi zlíznem. Asi to už tak chodí...“

Pokýval hlavou.

„Milujem ťa, Mariana.“ Povedal.

Priložil si pery na jej vlasy.

„Pro...prosím?“

V prvom momente nechápal, ani sa nad tým nezamyslel, znovu si spomenul na svoju sovu.

„Kto je Mariana?!“

Stisol pery.

„Hm...Ty nie si Mariana? To som už úplný imbecil? ...Píšeš básne o Zrkadlových vrchoch?“

Prskla smiechom. „Čože?! Ja som v živote nebásnila, a zo slohov som mala štvorky! Čo ste pili, chatárko!“

Smiala sa ako divá. „Takže, ty nie si sám, máš nejakú druhú nápadníčku?“

„Nie...aj áno...sám neviem.“

Zakolísal sa.

„Vieš, že rada pretekám!“

Pozrel na ňu, čo tým myslí.

„Ja ťa dostanem-  prvá!“

 

...

   K čomu sa dá prirovnať prvý sneh? ...

K jeho prvému roku na chate, puky stromov pijú dúhy a hmly, vôňa trávy a horca...

K jeho prvej jazde na koni, na kolotoči, k jeho prvej poľovačke. Alebo k  prvej borovičke, a opitým snom...pocit ihličia v ústach...

Je to také svieže, jemné, hašterivé.

Človek má na chvíľu pocit, že život neskončil už včera.

...

Mariana raz vypila priveľa čaju, bola z toho veľmi nabudená a rozprávala sa s ním polopate. Že toto je skutočná láska. Že ho nenechá kvôli mladšiemu. Že to potrvá navždy!

Keď naposledy odchádzala,  šepla  mu do ucha: „Neboj sa, vrátim sa.“  A do vrecka mu vsunula papierik.

Toto malo byť

Krásne haiku o tebe,

Len nevydalo.

 

Pobozkala ho na líce.

 

Keď naposledy odchádzala Linda, utierala si oči a vravela, že  ak skončí za mrežami, tak bude celé noci kopať tunel hoci holými prstami, utečie ako v románe a príde na chatu.

Chlapsky ho objala.

 

Na Silvestra sa stretli všetci. Prišli hajkári, prišli fotografi. Leštili si zrkadlovky, počítali slabiky. „Haiku je fotka,“ vravieval lektor,  „obrázok krajiny.“

Všetci vlastne fotili. A všetci pretekali.

Linda sa stretla s Marianou. Postavil ich vedľa seba a navzájom predstavil.

„Toto je Linda, toto je Mariana. ...ak som to teda nepovedal naopak.“

Cítil sa ako blázon. Ledva sa držal na nohách. Potil sa a zajakával.

„Čo to máš za chorobu, chatárko?“ smiala sa ktorási z nich. „Jeleniu chrípku? Mileneckú zábudlivosť?“

„Jelene sú najlepší milenci,“ odpovedal. Chytil sa pultu.

„Je celkom mimo,“ začul.

Niekto zavolal Oľgu. „Celý sa trasie!“

Okolo sa nahrnuli haikári, fotografi, bežci, dve identické ženy.

Fotili, zblízka, z diaľky, počítali slabiky, päť, sedem, päť, pobehovali dookola, výskali.

Bál sa, že skončí v nemocnici. Nemocnice nenávidel.

Videl sovu. Bielo-hnedú sovu na konári.

...

 

Ležal. Nevedel kde. Aspoň mal čas rozmýšľať.

Žiadna vojna nezačala. Zatiaľ. Skôr všetky skončili.

Sadol si a chytil ju za ruku. Bola spotená od behu do kopca, niesla lúčne kvety, bola celá červená a s trhaným dychom povedala, že je príšerne hladná, a že mu napísala haiku. Nadpis Prvý sneh.  Primeira neve . Prvé milovanie. Čokoľvek.

Zdvihol zo stola papier a prečítal si.

Verím, že sa tu

Na Kľačianskej Magure

Nikdy nestopím