Ćajník

Otec mi už ako malej dával piť silné víno. Aspoň trošku okoštovať. Vravel, že musím spoznať život.

 

Na statku pomaly otváral dvere do chlieva a učil ma povymetať všetky škáry, a potom nanosiť nové seno. Ujo Paľo sa smial, ako som nevedela držať metlu, opieral sa o drevené vráta a zavše mi trochu pomohol.

„Musíš takto. Poriadne, a pred sebou, aby si nekráčala po tom, čo už máš pozametané.“

 

Bagandže som mala celé od blata. Otec mi poradil, aby som počúvala uja Paľa. Ujo Paľo bol najlepší hospodár. Ujo Paľo pomáhal otcovi robiť to najúchvatnejšie ríbezľové víno. Bolela ma z neho hlava, ako keď sa ráno zobudím po dlhých, ťažkých snoch.

Ujo Paľo mal naozaj len jednu slabosť, a tou bola teta Agáta. Otcova nevlastná sestra, tá si ho doviedla k nám z dediny. Predtým bývala u iného muža, a predtým ešte u iného.  Mala už dospelého syna, ktorý býval až v Ružomberku. Vzala trochu do rúk moju výchovu, ale nemala na mňa veľa času, lebo  varila a trhala burinu alebo obočie. Ujo Paľo jej dával, čo jej videl na očiach. Ku mne nebol taký milý a večne mi nadával, že nezametám správne.

 

Prechod do iného sveta bol náhly. Stačilo, že ujo Paľo ochorel a ostal na lôžku. O pár dní zomrel. Otec osekal ríbezľové kríky a dal sa na  remeslo. Začal vyrábať  sklenené vitríny. Teta Agáta zatiaľ usúdila, že rastiem bez kontroly, a to sa musí zmeniť. Chcela ma odviesť k jej rodine na majer.

„Život na lazoch nie je pre mladé dievča. Nejaký čas budeš na majeri, aj do školy to budeš mať bližšie, a naučíš sa byť dobrou ženou a hospodárkou.“

 Otec najprv odmietavo mrnčal, neskôr súhlasil. Tak som sa dostala do nového domova.

 

Tam, kde som mala vyrastať, nebolo mužov. Muži, ktorí bývali v majeri pri Belavom potoku, umreli vo vojnách, v pijatikách, jeden zamrzol v lese a ďalší dostal infarkt pri milovaní.

 

Ženy ostali. Stará mama Tereza, teta Agáta a jej sestra Hana, ich ovdovená sesternica Katka a jej dcéra Júlia, v mojom veku. Tie dve boli skôr za slúžky a bývali na povale. S Júliou sme sa hrávali v brezovom háji. Uplietla mi kytičku z pšeničných klasov a utierala mi blato z bagandží. A tiež rozbité kolená. Krv z nich olizovala. Vravela, že je sladká, a ja som si bola istá, že to z ríbezľového vína, ktoré som cucala raz za rok, než otec kríky vysekal.

Stará mama Tereza vždy trónila pri peci. Hádzala do nej rašelinu a potichu hundrala, že všetci muži sú podvodníci. Niekedy ma poslala naliať vodu do čajníka. Dala som ho na pec a čakala, kým začne pískať. Z čaju mi nebolo tak zvláštne ako z ríbezľového vína, ale nebol ani taký sladký. U žien na majeri sa pili len horké čaje.

Otec ma zavše prišiel navštíviť. Trochu sa mu asi nepáčilo, ako sa mením. Začala som nosiť pekné brokátové opliecko a obúvať si klopkačky.  Ako panská dcéra. Otec vravel, že budem namyslená a fajnová.

 „Čo to znamená fajnová?“

„Keď ti nie je nič dosť dobré. Ani žiadny muž ti dobrý nebude.“

 „Ja si nechcem nájsť muža. To by som musela odísť z majera a sušiť na povale klobásy.“

„Čo to máš za reči?“ rehotal sa a zdvihol ma, aj keď už som nebola taká ľahká ako kedysi. Nevedel, že som zistila, že ženy sú dobré len na to, aby mužom sušili klobásy, pokiaľ nebývajú na majeri. Aspoň to vraveli tety.

Majer je malý raj. Útočisko pre ženy.

 

Tete Agáte sa ale majer zunoval a odišla bývať k ďalšiemu mužovi, ku gazdovi o dedinu ďalej. Nechala mi niekoľko svojich korálových náhrdelníkov a veľkú škatuľu s ľúbostnými listami, ktoré voňali jej kvietkovou voňavkou, rovnako ako jej spodničky. V škole som sa naučila poriadnejšie čítať, a tak som tie listy lúštila po večeroch pri petrolejke. Teta Agáta bola naozaj koťuha, ako by povedala stará mama Tereza. Písalo jej veľa chlapov. To ešte vtedy, keď hrávala v ochotníckom divadle. Jej sestra Hana, ktorá bola mojou „hlavnou mamou“ po odchode Agáty, bola úplne odlišná. Nikdy sa mi nechválila s románikmi, asi ani žiadne nemala. Z peňazí, ktoré jej otec dával na moju výchovu, veľa prepila, alebo si rozširovala svoju zbierku porcelánových bábik. Bola do nich blázon a vystavovala ich v podkrovnom svetlíku, kde volala ženy z dediny každý štvrtok. Pili víno, hrali karty a štopkali pančuchy.

 

Inak väčšinu peňazí spravovala stará mama Tereza. Vždy v nedeľný večer sedela pri peci s fajkou v ústach a počítala. Keď bolo viac, dala mne a Júlii na krémeše, a tak sme sa vybrali do mesta na krémeše. Pešo to trvalo celú hodinu. Raz sme v meste stretli pána, ktorý mi povedal, že sa podobám na tetu Agátu. Nie po tvári, ale spôsobmi. Poznal ju ako herečku.

 „To bola generácia! Oni robili dobré divadlo! Nie tí dnešní šupáci!“

 Potom nahlas spomínal na staré hry. Ja a Júlia sme objedali papier so zvyškami krému. Nezaujímalo nás to, na tetu Agátu sme takmer zabudli.

 

V pätnástich som dostala lišaj. Nikto nevedel, čo to presne je, ale malo sa tak nazývať to, čo som mala na hrudi, na krku a pri spánkoch. Teta Katka myslela, že mi pomôže potieranie husacou masťou. Stará mama ma zase chcela liečiť bylinkami. Ona všetko riešila bylinkami. Na každý stav mala nejakú čajovú zmes.

Lišaj sa mi po čase zhoršil a teta Hana ma vzala k doktorovi do mesta. Vysvitlo, že v skutočnosti šlo o psoriázu. Teta Hana o takej chorobe nič nepočula. Jej názov ju desil. Myslela si, že je to skôr kliatba ako choroba. Keď ma viedla domov, celý čas mlčala a tuho rozmýšľala. V majeri ma posadila k starej mame a povedala jej o tom.

 „Mám obavu.“

 Stará mama sa postavila a naliala vodu do čajníka. Namiešala jej odvar na obavy.

 „V tomto kraji boli svojho času vlkolaci,“ povedala Hana. Ja som sedela vedľa nej s kolenami stisnutými k sebe a veľmi som nechápala, kam tým mieri.

 „Hana, prestaň.“ povedala stará mama slabo. Podala jej šálku.

 Už mlčala, pomaly sŕkala zo svojej šálky s  dobitým uchom. Keď stará mama odišla, doliala si do nej

 pálenku.

 

Šla za otcom na samotu a spýtala som sa, či som prekliata. Prezradil, že na mojej kolíske sedávali nočné motýle.

 „Vždy, keď sme nechali zasvietenú petrolejku a vetrali sme, vlietol dovnútra motýľ. A vždy to bol ten istý druh, eurois occulta. Taký čierny chlpáč. Poznám nočné druhy, veď vieš, za mlada som ich zbieral.“

 Otec mi v skutočnosti nikdy predtým nepovedal, že zbieral motýle. Bolo toho veľa, čo mi nikdy predtým nepovedal a tvrdil, že áno.

 „Sedel tam celú noc a celý deň. Potom uschol a spadol na zem. Tvoja mamka si myslela, že to nie je dobré znamenie, aj keď sama so mnou také motýle zbierala a páčili sa jej.“

 „Teta Hana si asi myslí, že sa mením na vlka.“ priznala som.

 „Na majeri nebývajú veľmi múdre ženy,“ povedal otec. „Keby som nemusel tak veľa cestovať kvôli remeslu, bolo by bývalo lepšie, keby si sa vrátila sem.“

 

Prišla jar a teta Hana sa dala na upratovanie svojej zanedbanej izby. Vyhádzala spod postele veľa kníh a študovala na lavici pred kurníkom. Jednu knižku mala o  poverách a povestiach. Neviem presne, čo sa dočítala, ale na základe toho zmenila názor na moju chorobu.

 „Vlkolaci majú za dňa zdravú kožu.“ vyhlásila. Bola spokojnejšia.  

Do leta som skončila základnú školu a teta Agáta v liste oznámila, že by si priala, aby som šla za krajčírku. Teta Hana súhlasila. Vyšívanie a opravovanie sukní mi vždy šlo od ruky. Tak som sa šla zaúčať ku krajčírke z dolnej dediny. Šila hlavne spoločenské odevy, okrem toho ženám kabelky z teľaciny a mužom kabáty. Všade sa u nej povaľovali mašle, kotúče nití a zvieracie kožky. Koža páchla a preto sa musela voňavkovať. Vďaka tomu som spoznala Roba, ktorý nosil do krajčírstva voňavky. Už predtým sa poznal s Júliou, asi sa do nej aj zaľúbil, lebo keď som ju spomínala, sčervenel a vyťahoval z vrecka cigarety.

 Júlia sa nešla za nič vyučiť, robila na majeri spolu s Katkou všetky ťažké  roboty za tetu Hanu. Teta Katka varila pre všetkých a stará mama spravovala  peniaze, a tiež akoby držala v pazúroch základný poriadok vesmíru. Teta Hana si pritom iba utierala prach so svojich porcelánových bábik a čítala knihy. Bola veľmi erudovaná, poznala moderné vedy a všetky veľké ruské romány. Stará mama vravela, že teta Hana je od prírody lenivá a od prírody si rada sem-tam logne. Ale  nikdy jej to nemala za zlé.

 

Teta Agáta sa vrátila, keď som mala osemnásť. Prehlásila o mne, že som vyrástla do škaredosti. Hana jej musela vysvetliť, že mám psoriázu. Kvôli nej som mala na tvári červené škvrny. Agáta sa k tomu nijako nevyjadrila. Nechcela prezradiť, prečo opustila svoje gazdovstvo a čo sa stalo s jej milým. Pochybovala som, že by bol zomrel ako ujo Paľo, to by bola gazdovstvo zdedila. Skôr sa asi nepohodli a on ju poslal domov.

 „Júlia sa bude vydávať,“ povedala stará mama.

 Dovtedy som o tom nevedela. Rozčúlilo ma to. Agáta pozrela na mňa.

 „Aj ju treba vydať!“

 Teta Hana povedala, že chce aby som sa najprv vyučila.  

Júliu som našla v drevenom domčeku na dube. Už sa do neho ledva zmestila, sukne jej pretŕčali oknami. Spýtala som sa jej na vydávanie. Veľmi sa hanbila.

 „Budem sa vydávať za obchodníka s voňavkami.“

 To mal byť Robo.

 

Stretla som ho o dva dni. Sedela som za šijacím strojom. Bola som urazená. On sa ku mne sklonil a povedal:

 „Teba mám rád tiež.“

 Myslel si, že som na neho žiarlila. V skutočnosti som žiarlila na Júliu.

 

Na sobáš som jej zviazala poľné kvety. Niesla ich v rukách plných pľuzgierov cez kostol. Organista hral pochod  a z píštal padal prach, keď sa poriadne rozozvučali.

Oslava bola v hostinci neďaleko kostola. Na svoju hanbu som sa opila. Plakala som a rozbíjala som poháre, otec ma musel odviesť na majer. Uložil ma do studených perín, sám dosť opitý, a tresol si lýtko do nohy postele. Spýtala som sa ho, prečo ma nemá rád a nechal ma rásť na majeri medzi chorými a smutnými ženami. Chytil sa za ublíženú nohu a otvoril okno. Neodpovedal. Do izby vletelo pár kusov čakajúceho hmyzu a čerstvý jarný vzduch, bol totiž máj.

„Rozprávaj mi o nočných motýľoch,“ zašepkala som a perinou som si prikrývala polovicu tváre.

Chytil mi ruku. Spustil o tom, ako ich za mlada zbieral. Niektorým vytrhal krídla. Mojej mame ich vplietal do vlasov. Pretože ona nechcela farebné denné krídla, chcela len krídla nočných motýľov, ktoré boli sivé a čierne. Pristali jej k ryšavým vlasom. Preto zbieral hlavne nočné motýle.

„Čo sa stalo s tvojou zbierkou?“

„Rozdal som ju, keď zomrela.“

Povedala som iba, že to bola škoda.  

 

Časom som prekusla, že Júlia bola zrazu vydatá a odišla z majera. Teta Katka mala odvtedy oveľa viac práce, kým teta Hana sedávala na lavici a pozorovala priebeh celého leta a postupný začiatok jesene, každé žltnutie lístka ju zaujímalo.

„Pozri sa ako pomaly žltnú!“ vytešovala sa. Každú chvíľu ma posielala do pivnice po novú fľašu rumu.

Na tetu Agátu prišli ťažké depresie. Asi preto, že už dlho bola bez muža. Našli sme ju v októbrové ráno ležať medzi spodničkami. Otrávila sa nejakou žbrndou z lekárne. Nechala nám aj list, vraj ma majú dobre vydať a teta Katka nech sa nepribližuje k jej šatstvu, to je určené mne, ak mi bude dobré.

Stará mama dlho nevychádzala z izby. Prestala počítať peniaze. Teta Hana sa tvárila, že jej to je jedno, ale na pohrebe veľmi plakala, tak ako všetci. Nakoniec sa ukázalo, že všetci mali veľmi radi tetu Agátu. Asi preto, že bola taká dobrá herečka.

 

Po pohrebe som začala viac rozmýšľať nad zmyslom života. Zblížila som sa s evanjelickým kňazom, ktorého som ho stretávala pri prechádzke na lúkach, lebo vraj zbieral motýle, ale iba denné. Často mi hovorieval o Biblii. Povedala som mu, že som prekliata. Nechcel mi veriť a stále sa odvolával na Bibliu. Často sme sa hádali a ponižovali, ale časom sme sa zase udobrili a stretávali sa na lúkach.

Ukázal mi svoju zbierku motýľov.

Vytrhal krídla svojim motýľom.

Vplietol mi ich do vlasov.

 

Obzrela som sa v zrkadle. Mala som okolo tváre biele krídla mlynárika a farebné krídla vidlochvosta.

„Chcela by som krídla nočnej mole.“

„Ženy... nikdy nie sú s ničím spokojné,“ povedal, ale neprestal sa usmievať. „Prečo by si chcela čierne krídla?!“

„Pretože duša každej ženy je čierna.“

„Ty si divná,“ povedal, ale stále sa neprestával usmievať.

 

O niekoľko mesiacov bola svadba. Šaty som si ušila sama.

Stará mama bola nešťastná a frflala, pretože chcela mať katolícku svadbu, a teta Hana bola nešťastná, že opustím majer. Teta Katka sa totiž tiež odsťahovala k dcére,  a už sa oň nemal kto starať a udržiavať prázdne izby.

Stará mama šla bývať k môjmu otcovi,  kým Hana sa nasťahovala ku mne a mužovi do domu  v meste a začala pracovať. Porcelánové bábiky sa ledva zmestili do jej novej izby.

Otec so starou mamou spolu vychádzali ťažko, ale aspoň neboli sami. Otec znovu zasadil ríbezle a znovu chytal motýle. Z ríbezlí robil víno, a stará mama robila džem.

Ženské kráľovstvo sa rozplynulo, a aj kliatba sa zlomila. Veselo som si žila v meste, natierala svojim deťom chlieb s maslom a ríbezľovým džemom, okopávala svoju záhradku a nočné mole druhu eurois occulta ma už nestrašili.

Majer sa medzičasom predal cudzincovi, ktorý mal manželku, dve deti a chyžnú. Než sa nasťahoval, museli sme povynášať a podeliť si všetok menší nábytok, riad a porcelán. Medzi inými aj čajník, z ktorého stará mama roky nalievala horký čaj.  Ten som si uchmatla ja, lebo sa mi veľmi páčil. Bol  to rustikálny hlinený čajník s maľovaným nápisom „Láska sa nedá vyliečiť bylinkami“.  Keby náhodou niekto nevedel.