Minútky II.

Noir

Kráčal po slabo osvetlených škridlách a nevidel si na nohy. Pozeral na svetlá pred sebou. Luna je pre ľudí iba lampión na zábave, pomyslel si. A mesto jazva na tele, ktorá dymí. Padajúce kométy čeria sneh, a oni si myslia, že to sú ich dohárajúce nedopalky. Veľké vidia v malom, malé vo veľkom. V skutočnosti ale všetko treba preskúmať.
Nechaj ma ísť, mami.
Otočila sa mu chrbtom, zobák pritisla ku krídlam. Komín bol čoraz horúcejší.
Posledný syn odletel.



Vrkoče


Stretla som ťa na záchodoch s fixkovými nápismi. Dievčatá si podávali fľašu vína. Oprela som hlavu o stenu a poprosila som o cigaretu, keď si vytiahla škatuľku.
„Poslednú ti nedám,“ povedala si, „lebo mi preberieš chalana.“
Smiech a horúce líca. „To je iba sprostá povera,“ povedala som.
Vytiahla si predposlednú, strčila mi ju do prstov a ty si si zapálila poslednú. Pripálila si aj mne, potiahla som a už to šlo. Tak sme sa dali dokopy.
Už si preberáme len pramene vlasov. Zapletáme aj s korálkami. Chalani sa nám nestarajú do cigariet.



Odkvitnutí


Na Valentína je najlepší deň v roku. Na Valentína všetci privoniavajú k najdrahším odrodám. Na Valentína mám najlepšie tržby.
Nech sa páči, do celofánu či papiera? Á, ešte šáločku s láskyplným nápisom. Vravíte, srdcový veniec z ruží? A čo takto napichať červené srdiečka? Áno, máme i gobelíny, skúsime to s ľaliami a cesnakom.
Prídem domov, dám si pohárik pre radosť z vydareného dňa. Manželka už leží v posteli so zakrytými očami. V kúpeľni zašuchotám celofánom.
Vytiahnem z celofánu nové žiletky a poukladám do poličky. Oholím sa, aby som ráno nemusel skôr vstávať. Ľahnem do postele a snívam. Dvíham ruky a prstami aranžujem neviditeľné kytice. Zašifrované telá iných žien.

Rok dobrého medu

Rok dobrého medu

Moniku som spoznala na cintoríne, oblievala a mydlila hrob PETER FUSSMAYER 1976- 2011. Nejaký zadunajský Nemec. Ja som umývala svietnik pri hrobe mamy, kvôli jej smrti som sa vrátila do dediny. Aby otec nebol sám.

„Na tie mastnoty potrebuješ saponát, dievka,“ pristúpila s rukami vo vreckách jarnej vetrovky, ktorá mala za sebou pár marcov a aprílov. „Toto je môj muž.“

Hrob bol z tmavého hladkého kameňa a pri dotyku pálil od slnka.

„Ako zomrel?“

„Pri poľovačke, dievka. Ostali mi po ňom dve deti, pánbo dal, pánbo vzal, všakže-dobre takto, nedajbože horšie.“

Zaškerila sa a utrela mydliny do zástery. „Pobudnem pri tebe, kým ma sváko Ružan nepríde zavolať na polievku. Hentam za cintorínom osekáva jarabinu.“

Ľahla vedľa mňa na teplý náhrobok a spustila o tom, že by chcela byť kameňom, žiť večne.

„A ...prečo teda zomrel na tej poľovačke?“

„Čert vie. Mužom neporozumieš. Ten môj ma požiadal o ruku, keď som hadicou polievala roľu. Do roka sa naučil zodrať pod psa, domov chodil tak že nevedel o sebe.“ Vystrela ruky. „Jáj! Chcela by som byť kameňom.“

„Kamene nevedia rozprávať.“

„To len pred meštiakmi mlčia, dievka.“

Oco už niekoľko dní nevyšiel z vane. Prsty mal celkom zošuverené, koža mu najprv zmäkla a potom zhrubla, akoby sa menil na mloka.

„Mám o teba starosť.“

„Staraj sa o seba,“ hundral, „Ešte som ťa nevidel zasadiť hrášok.“

Na to som mu nemala čo povedať, lebo hrášok sadiť neviem. Nikdy som nevedela nájsť reč so záhradou a roľou, tak ako nerozumiem kameňom.

Oco neverí, že kamene rozprávajú, Oco je veľmi racionálny človek. Keď som ako malá zvracala a zamdlievala, mama si myslela, že som urieknutá: „Ahá, nevie ani rovno stáť, pozri ako ju kolíše!“

„Aj krave sa chvost hýbe a neodpadne,“ to bola otcova odpoveď na všetko. Urieknutie liečil suchárovou diétou, a veruže aj pálenkou: „Tvrdé treba piť, keď je také slabé dievča. Akéhosi nedobrého plemena si mi to dcéru dala, počúvaš!“ obrátil sa na mamu, ktorá mi namáčala vo svätenej vode obklady.

Za humnami býva ujo Tóno, včelár. Ujo Tóno má na záhrade maľované úle a na kredenci veľkú sošku Panny Márie. Zašla som k nemu, lebo s Monikou sme chceli deťom robiť medové palacinky.

„Poď moja, poď.“

V pivnici vytiahol sklený pohár s viečkom a s tekutým svetlom vnútri.

„Agátový.“

Potom pohár farby čerstvej miazgy.

„Horský.“

S pohľadom zamilovaného fajnšmekra snoril dlhými prstami v poličkách, oťukával poháre a hľadal ten správny pre mňa.

„Svätojánsky, aha! Z mojej najlepšej sezóny!“

„A to je aký?“

„Aký asi, z júnových kvetov a pokúzlený od bohyne Lady.“

Nepýtala som sa ho radšej, ako to je s jeho vierou. Takíto ľudia majú všetko dokopy pomotané. Monika vraví, že to preto, lebo kresťania sa pred vekmi spárovali s pohanmi a ich deti sú kríženci. Takže pijú aj medovinu, aj omšové víno.

Hrach mi pomohol zasiať sváko Ružan, ktorý tak rád osekáva konáriky za cintorínom, aby ho časom celkom neobkolesila chamraď. Sváko neúnavne pomáha druhým a môj hrach sa mu určite priráta k dobru. Vraj je zberateľ dobrých skutkov. Raz sa mu všetky spočítajú a bude spasený.

„Dvadsaťcentimetrové medzery medzi dierkami, tri hrášky do každej dierky!“ opakuje mi.

Naučil ma hrať žolíky v Monikinom letnom domci. Jeho karty páchli dymom a mali vydrané rohy.

„Hrať karty je remeslo,“ vyhlásil, „ale umenie je z kariet veštiť.“

Zamiešal a ukázal mi, ako sa z kariet veští. „Pozri sa. Deviatka zelene. To nie je dobré znamenie.“

Sváko Ružan nielenže vie veštiť, ale aj rozprávanie príbehov z vojny mu dobre ide. S veselými očkami spomína na povstanie a zašlú krásu hôr: „Dneska sú už aj tie hory iné, také moderné. Stromy majú inú farbu. Za našich partizánskych čias...“

Sváko Ružan je človek, ktorému sa hovorí pamätník. Keď počujem o niekom, že je pamätník, príde mi to smiešne, akoby bol z kameňa. Mama mi kedysi tlačila do hlavy: „PamätníKY sú z kameňa, pamätníCI sú ľudia.“ Ale aj tak sa mi to vždy poplietlo. Takže sa mi zdá, že sváko Ružan je tak trochu chodiaci kameň, veď má hrozne tvrdú kožu na rukách a asi aj rozpráva ako kamene. Teda tak, že mu meštiaci nerozumejú. Niekedy vytasí prastaré nárečie a ja iba hlúpo prikyvujem a cítim sa iná. To neznášam.

Keď som bola malá, vrátila som sa z kostola s plačom, pretože mi pán farár nespravil na čelo medový krížik, ale iba taký s rukou. Oco mi vysvetlil, že medové kríže sa dávajú iba na Štedrý večer. Ja som mu neverila. Bola som nehodná, preto mi farár nedal krížik s medom.

„Veď som urieknutá. Zlého plemena.“

Oco ma vyplieskal po zadku, vraj aby som mala prečo plakať. Ďalšie dva týždne som bola chorá a mama sa pre to trápila. Vždy sa hrozne trápila, čo bude so mnou. Napriek tomu keď bolo naozaj treba pri mne nebola. Spomínam si, ako raz ťahala nočnú a mne sa začal kývať mliečny zub.

„Oci, hýbe sa mi zub!“ Dobehla som za ním do krčmy, bolelo to.

„Aj krave sa chvost hýbe a neodpadne. Mazaj naspäť, a primkni poriadne, už sa stmieva.“

Vytrhla som si ho sama, s prstami a vreckovkou.

Keď som si zlomila ruku na sánkovačke, bola mama odcestovaná. Nebola pri tom, keď som sa prvý raz rozišla s chalanom, ani keď ma kamarátky opili a nechali pri kontajneroch. Skrátka nikdy, keď som ju potrebovala, nebola. Furt iba nebola a nebola, až celkom zmizla.

Hrach začal kvitnúť a zavolala som otca, nech sa ide pozrieť. Vyjsť z vane a zabaliť sa do uteráka nebolo preňho tak ťažké, horšie bolo vyjsť z domu. Vravel, že sa hrozne hanbí. Pri hrášku sa poskladal na zem a oprel sa lícom o hlinu. „Vonia ako káva.“

Vzala som ho k doktorovi, pre istotu. Povedal mi, že oco je v poriadku, len má hrozne vysušenú kožu. To, že mu hlina vonia ako káva, nie je predsa smrteľná nemoc.

„Dobre, tak teda ibalgin a na kožu indulonu,“ urobil dirigentské gesto s perom, behom ktorého vyplnil predpis do lekárne.

Návleky som otcovi stiahla a schovala do tašky, zídu sa inokedy, trebárs ak zase pôjde na kontrolu po nejakom pobyte vo vani. Monika vraví, že je to normálne: „Každý trpí po svojom, a muži v tomto kraji majú radi vane. Aj môj Peter vysedával vo vani, keď som prvý raz rodila. Sváko Ružan zase keď padol režim.“

Monika mi ozrejmila ako zistiť, kedy je nejaký kus hydiny diablom posadnutý. Ak sa sliepka alebo kohút naučí prelietavať plot a k tomu džobe a šklbe iné sliepky, musí sa potvore urezať hlava nožom vyudeným nad ohňom a pokropiť prasličkou so svätenou vodou. Potom Monika uvidela naše sliepky, ktoré si navzájom žrali vajcia a šklbali perie. „Tie sú všetky posadnuté. A celý kŕdeľ tvoj oco zabiť nedovolí, chlapi si nevedia hrozbu diabla ani len predstaviť.“

Satanské sliepky teda žili ďalej. Asi sa to dozvedel Janko Bystričan, Monikin mladý bratranec, ktorý chcel ísť za kňaza. Už si dal aj prihlášku na výšku do Ružomberka a hovorí sa, že je svätý.

Zabúchal mi na okno o šiestej ráno: „Nemáš med?“

„Mám, svätojánsky.“

„Daj aj pierko na plech, chcem sa ním natrieť.“

Že ide ku sliepkam. Vybehla som z domu a nasledovala ho do záhrady s fľašou medu a

on vytiahol zo šopy vrece pšena. Vyzliekol sa donaha a otvoril med: „Pomôž mi, natri ma.“

Keď bol celý mazľavý od medu ako roztopená sviečka, vysypal na zem pšeno a vyváľal sa v ňom. Postavil sa oblečený v prilepených zrnách, otvoril vráta do výbehu a vošiel medzi sliepky:

„No poďte, čerti!“

Lietalo perie a prášilo sa. Zavrela som za ním. Viem, že svätí musia trpieť, aby bolo všetkým jasné, že sú svätí. Preto som ho aj natrela. Ale nemohla som sa na to pozerať a ušla som na dvor. Janko o chvíľu vyšiel von sám, nepovedal už ani slovo a ľahol si do trávy.

Po tejto udalosti sa rozhodol, že za kňaza nepôjde. Napokon, aj sliepky mu ublížili menej, ako čakal, a pár škrabancov od zobákov sa čochvíľa zahojilo. Keď ma stretol, vynadal mi, že som sa nevydržala pozerať na jeho martýrium. Oznámil, že sa rozhodol vybrať na dlhú túru po náučnom chodníku Malej Fatry. Na druhý deň naozaj odišiel. Nejaký čas o ňom nebolo počuť, už sa hovorilo, že sa stal anjelom. Ale vrátil sa bezo zmeny, len bol nachladnutý a tiekol mu sopeľ. Zastavil sa u nás a vyskúšal hrach.

„Fuj, horký!“

„Čoby, sladký je.“

„Vravím, že je horký, fuj, aký hrach- pahrach je to!“

Rozkopal jednu sadeničku a šiel domov, kde si to nasmeroval rovno do vane. Nebola to domová vaňa, ale záhradná, taký krám slúžiaci ako zásobáreň vody. Ostal v nej cez noc aj ďalšie dva dni. Takže na neho pršalo a pražilo slnko. Opálil sa, schudol. Z vane vyšiel, pretože ho poštípala včela. Neviem, ako sa to stalo, ale Monika vravela, že to bol boží zásah. Chodil urazený s opuchnutým čelom, až na druhý deň mu napadlo, že by mal niekto vytiahnuť žihadlo, takže poprosil Moniku, pretože jeho mama tiež nebola po ruke nikdy, keď bolo treba.

Myslím, že odvtedy už nebol svätý, ani trochu. Dokonca sa niekedy červenal. Tiež sa začal bicyklovať a piť pivo desiatku.

Leto bolo horúce, po studenom máji. Ujo Tóno šepkal láskavé zaklínadlá svojim včelám a ďakoval do neba tej, ktorá dostala Janka Bystričana z vane. Sváko Ružan osekával kríky, podchvíľou si nôtil partizánske pesničky. Môj oco si nenapúšťal vaňu, postojačky sa sprchoval. Mama tu nebola. Zvykám si.

Monika má pozemok po manželovi, strmú lúku nad dedinou: „O nič menšie prekliatie ako chlapská tvár- furt ju treba kosiť a nič z toho, aj tak je každý chlap škaredý, ako sú aj tieto stráne škaredé, osekané či neosekané.“

Pomáham jej s udržiavaním lúky. Dlžizné trávy sa vlnia skoro ako voda, ibaže majú zelenú alebo zlatistú farbu, podľa dažďov. Monika má s kosou širší rozmach ako ja. Pri prestávke sa o ňu opiera a pospevuje.

„Ja sa vydám za Janka Bystričana.“ vravím.

Monika pustila kosu na zem: „Tak to je riadna blbosť! Toj sa držal farárovej sukne, a dutý je ako fujara. Ako ti to napadlo?“

„Sváko Ružan mi vyveštil.“

Začala som znova kosiť, nech to máme skoro hotové. V kostole pod lúkou sa rozhojdal zvon, možno niekto umrel, alebo len tak, na skúšku. Monika zdvihla obočie a vrátila sa k práci. Keď zvon doznel, vylúpla kosou zo zeme žulový balvan. Najprv nadávala, že jej otupí kosu, potom ma zavolala k sebe. „Tak ty vravíš, že sváko ti veštil. Oprobujeme, čo hovorí kameň. Veď ty už nie si taká fajnová, takže aj tebe zaspieva. Hybaj k zemi, počúvaj so mnou.“

Ľahla som do trávy a spolu sme priložili uši k balvanu.

„Kameň večitý, hovor, ako je to s Jankom Bystričanom!“

Zavrela som oči a čakám. Monika opakuje prosbu, slnko zapadá.

Asi ešte obe nevieme počúvať.

Víťazi

-->

Eusebius

Drevené oká na stole ho sledovali pri každom pokuse o rovnomerné dýchanie. Posledné dve hodiny podchvíľou krvácal z nosa, zapapral si knižky. Vreckovky s červenými machuľami hádzal do popolníka. Krv z prstov utieral slinami.

„Janči, tak tu si! Čo sedíš takto v rohu?“

Podal mu ako- tak čistú ruku a odsunul stoličku oproti. Stretol Karola práve teraz, keď najmenej potreboval žoviálnosť, a zaťal zuby, aby sa nechtiac nezačal vypytovať na otca. Zakryl obrúskom knižku poézie.

„Dám si presso a pôjdeme sa prejsť, nie? Kde sa rozohrávaš?“

„Dostal som triedu na konzervatóriu,“ rozložil vreckovku, pach krvi bol v nose opäť.

„Tak pôjdeme k tebe, zahrám ti Kreislerianu.“

Pil svoju kávu a jedným dychom rozprával, že Janči to tento rok vychytal s repertoárom. „Už len za to by som ťa pustil do druhého kola.“

Janči smrkal a nechcel počuť Karolovu Kreislerianu. Tušil v tom nejaké vydieranie. Myslel na to, že by ho chcel chytiť za ruku. Porovnať rozpätie. Zahrá Karol paralelné decimy? Akú má teplotu dlaní? Potia sa mu pred hraním?

Naposledy ho videl, keď mal desať rokov. A teraz sa tvári, akoby sa nič nedialo. Nepoznajú si navzájom ruky.

Celú cestu rozprával Karol. Otec sa má super, založil firmu. Bývajú v Berlíne. Kúpil si talianske auto. Kreislerianu bude hrať v druhom kole.

Obnažil klaviatúru a niekoľkokrát pošliapal na pedále.

Janči ostal stáť. „Neviem, či to chcem počúvať,“ povedal na rovinu. „Cvičil si to vtedy, keď ju udrel a spadla na schodoch. Vieš, že si to pamätám.“

Karol stisol pery a zatriasol vekom na klavíri. „Ale až teraz som vyriešil stredný diel ôsmej časti, chcem vedieť, čo na to povieš!“

Janči sa posadil a noty odhodil. Krutý Karol.

Hral a nešmíroval, ako keď mal štrnásť. Ale už vtedy vyhral túto súťaž v nižšej kategórii. Mama plakala. Janči krvácal z nosa.

„Tak čo vravíš?“

„Je to hrozne pochmúrne.“

„Naser si, bráško,“ zarehotal sa a zatočil na stoličke. „Je to predsa o schizofrénii, nie? Mimochodom, prečo mám pocit, že na mňa zazeráš tak ako kedysi na otca?“

Janči nohami ohýbal okraj koberca.

„Bolo to vlastne výborné,“ povedal a utrel si nos, ale nedvihol zrak. „Schumann ti pasuje. Si chorý ako on.“

Karol udrel päsťou do klavírneho veka: „Do riti!“

Postavil sa a schmatol noty. „Nič o mne nevieš.“

Janči si uvedomil, že sa ho bojí menej ako kedysi. Možno to súviselo s klaviristickým sebavedomím. Aj on už vyhral nejaké súťaže. Možno je dokonca už lepší ako Karol. Trénuj, zlatíčko, trénuj, musíš byť lepší ako on, ukáž aj otcovi, že vieš byť lepší.

„Vidíme sa zajtra v prvom kole.“ povedal veľmi slabo. Karol odišiel, videl ho kráčať po ulici z okna.

Nalial do kanvice vodu a vytiahol knižku poézie. Po polhodine odhodil knižku a vylial studený čaj.

Florestan

Jediná krčma, ktorú v Bratislave poznal. Mal ju rád, pripomínala divadelné kulisy. Tento večer už nechcel počuť ani tón. Sedel s dvoma dievčatami. Pivo malo správnu teplotu.

Pred polnocou zatelefonoval, roaming mal aktivovaný a bol v nálade, prečo nie. „Nebol dobrý nápad sa s ním stretnúť. Vôbec sa nezmenil.“

Dievčina mu olizovala ucho. Otcov počítačový hlas odpovedal, že si mal dať do repertoáru aj nejakého súčasného skladateľa, najlepšie Slováka.

„Neznášam tie postmoderné a postrevolučné sračky,“ zahlásil, „Oci, neboj sa, aj tak vyhrám pre teba hlavnú cenu. Tomu chumajovi som zahral Kreislerianu. Myslím, že plakal.“

Zložil a to druhé dievča sa pýtalo, čo je Kreisleriana.

„Výplod chorej mysle.“ zamľaskal. „V každom človeku sú dvaja.“

Utieral si spotenú hlavu do rukávov. Potreboval by si švihnúť. Inak absťáky nemával, len pred súťažami.

„Akí dvaja?“

„Florestan a Eusebius. Stále v tebe bojujú a ty nevieš kto naozaj si. O tom je Kreisleriana.“

Zakopal nohami pod stolom od náhlej neznesiteľnej bolesti zo zrady. „A ja sprostý som mu nechal mamu, lebo na otca by nemal žalúdok!“ zakričal.

Na hotel šiel pešo a sám. Hneď vošiel do kúpeľne a kontroloval si pred zrkadlom farbu očných bielok. Mal ich žlté už mesiac, kvôli pečeni. Pervitín.

Zjedol dva suché rožky a otvoril okno. Zvuky mesta, húkačky a vzdialená hudba. Bratislava, to znie ako sláva bratom.

Zavrel a zastrel rolety, stenal do vankúša. Keď zdvihol hlavu, ostala na ňom krv. Rinula sa z nosa. To sa mu v poslednom čase stávalo, keď mal stres.