Rok dobrého medu

Rok dobrého medu

Moniku som spoznala na cintoríne, oblievala a mydlila hrob PETER FUSSMAYER 1976- 2011. Nejaký zadunajský Nemec. Ja som umývala svietnik pri hrobe mamy, kvôli jej smrti som sa vrátila do dediny. Aby otec nebol sám.

„Na tie mastnoty potrebuješ saponát, dievka,“ pristúpila s rukami vo vreckách jarnej vetrovky, ktorá mala za sebou pár marcov a aprílov. „Toto je môj muž.“

Hrob bol z tmavého hladkého kameňa a pri dotyku pálil od slnka.

„Ako zomrel?“

„Pri poľovačke, dievka. Ostali mi po ňom dve deti, pánbo dal, pánbo vzal, všakže-dobre takto, nedajbože horšie.“

Zaškerila sa a utrela mydliny do zástery. „Pobudnem pri tebe, kým ma sváko Ružan nepríde zavolať na polievku. Hentam za cintorínom osekáva jarabinu.“

Ľahla vedľa mňa na teplý náhrobok a spustila o tom, že by chcela byť kameňom, žiť večne.

„A ...prečo teda zomrel na tej poľovačke?“

„Čert vie. Mužom neporozumieš. Ten môj ma požiadal o ruku, keď som hadicou polievala roľu. Do roka sa naučil zodrať pod psa, domov chodil tak že nevedel o sebe.“ Vystrela ruky. „Jáj! Chcela by som byť kameňom.“

„Kamene nevedia rozprávať.“

„To len pred meštiakmi mlčia, dievka.“

Oco už niekoľko dní nevyšiel z vane. Prsty mal celkom zošuverené, koža mu najprv zmäkla a potom zhrubla, akoby sa menil na mloka.

„Mám o teba starosť.“

„Staraj sa o seba,“ hundral, „Ešte som ťa nevidel zasadiť hrášok.“

Na to som mu nemala čo povedať, lebo hrášok sadiť neviem. Nikdy som nevedela nájsť reč so záhradou a roľou, tak ako nerozumiem kameňom.

Oco neverí, že kamene rozprávajú, Oco je veľmi racionálny človek. Keď som ako malá zvracala a zamdlievala, mama si myslela, že som urieknutá: „Ahá, nevie ani rovno stáť, pozri ako ju kolíše!“

„Aj krave sa chvost hýbe a neodpadne,“ to bola otcova odpoveď na všetko. Urieknutie liečil suchárovou diétou, a veruže aj pálenkou: „Tvrdé treba piť, keď je také slabé dievča. Akéhosi nedobrého plemena si mi to dcéru dala, počúvaš!“ obrátil sa na mamu, ktorá mi namáčala vo svätenej vode obklady.

Za humnami býva ujo Tóno, včelár. Ujo Tóno má na záhrade maľované úle a na kredenci veľkú sošku Panny Márie. Zašla som k nemu, lebo s Monikou sme chceli deťom robiť medové palacinky.

„Poď moja, poď.“

V pivnici vytiahol sklený pohár s viečkom a s tekutým svetlom vnútri.

„Agátový.“

Potom pohár farby čerstvej miazgy.

„Horský.“

S pohľadom zamilovaného fajnšmekra snoril dlhými prstami v poličkách, oťukával poháre a hľadal ten správny pre mňa.

„Svätojánsky, aha! Z mojej najlepšej sezóny!“

„A to je aký?“

„Aký asi, z júnových kvetov a pokúzlený od bohyne Lady.“

Nepýtala som sa ho radšej, ako to je s jeho vierou. Takíto ľudia majú všetko dokopy pomotané. Monika vraví, že to preto, lebo kresťania sa pred vekmi spárovali s pohanmi a ich deti sú kríženci. Takže pijú aj medovinu, aj omšové víno.

Hrach mi pomohol zasiať sváko Ružan, ktorý tak rád osekáva konáriky za cintorínom, aby ho časom celkom neobkolesila chamraď. Sváko neúnavne pomáha druhým a môj hrach sa mu určite priráta k dobru. Vraj je zberateľ dobrých skutkov. Raz sa mu všetky spočítajú a bude spasený.

„Dvadsaťcentimetrové medzery medzi dierkami, tri hrášky do každej dierky!“ opakuje mi.

Naučil ma hrať žolíky v Monikinom letnom domci. Jeho karty páchli dymom a mali vydrané rohy.

„Hrať karty je remeslo,“ vyhlásil, „ale umenie je z kariet veštiť.“

Zamiešal a ukázal mi, ako sa z kariet veští. „Pozri sa. Deviatka zelene. To nie je dobré znamenie.“

Sváko Ružan nielenže vie veštiť, ale aj rozprávanie príbehov z vojny mu dobre ide. S veselými očkami spomína na povstanie a zašlú krásu hôr: „Dneska sú už aj tie hory iné, také moderné. Stromy majú inú farbu. Za našich partizánskych čias...“

Sváko Ružan je človek, ktorému sa hovorí pamätník. Keď počujem o niekom, že je pamätník, príde mi to smiešne, akoby bol z kameňa. Mama mi kedysi tlačila do hlavy: „PamätníKY sú z kameňa, pamätníCI sú ľudia.“ Ale aj tak sa mi to vždy poplietlo. Takže sa mi zdá, že sváko Ružan je tak trochu chodiaci kameň, veď má hrozne tvrdú kožu na rukách a asi aj rozpráva ako kamene. Teda tak, že mu meštiaci nerozumejú. Niekedy vytasí prastaré nárečie a ja iba hlúpo prikyvujem a cítim sa iná. To neznášam.

Keď som bola malá, vrátila som sa z kostola s plačom, pretože mi pán farár nespravil na čelo medový krížik, ale iba taký s rukou. Oco mi vysvetlil, že medové kríže sa dávajú iba na Štedrý večer. Ja som mu neverila. Bola som nehodná, preto mi farár nedal krížik s medom.

„Veď som urieknutá. Zlého plemena.“

Oco ma vyplieskal po zadku, vraj aby som mala prečo plakať. Ďalšie dva týždne som bola chorá a mama sa pre to trápila. Vždy sa hrozne trápila, čo bude so mnou. Napriek tomu keď bolo naozaj treba pri mne nebola. Spomínam si, ako raz ťahala nočnú a mne sa začal kývať mliečny zub.

„Oci, hýbe sa mi zub!“ Dobehla som za ním do krčmy, bolelo to.

„Aj krave sa chvost hýbe a neodpadne. Mazaj naspäť, a primkni poriadne, už sa stmieva.“

Vytrhla som si ho sama, s prstami a vreckovkou.

Keď som si zlomila ruku na sánkovačke, bola mama odcestovaná. Nebola pri tom, keď som sa prvý raz rozišla s chalanom, ani keď ma kamarátky opili a nechali pri kontajneroch. Skrátka nikdy, keď som ju potrebovala, nebola. Furt iba nebola a nebola, až celkom zmizla.

Hrach začal kvitnúť a zavolala som otca, nech sa ide pozrieť. Vyjsť z vane a zabaliť sa do uteráka nebolo preňho tak ťažké, horšie bolo vyjsť z domu. Vravel, že sa hrozne hanbí. Pri hrášku sa poskladal na zem a oprel sa lícom o hlinu. „Vonia ako káva.“

Vzala som ho k doktorovi, pre istotu. Povedal mi, že oco je v poriadku, len má hrozne vysušenú kožu. To, že mu hlina vonia ako káva, nie je predsa smrteľná nemoc.

„Dobre, tak teda ibalgin a na kožu indulonu,“ urobil dirigentské gesto s perom, behom ktorého vyplnil predpis do lekárne.

Návleky som otcovi stiahla a schovala do tašky, zídu sa inokedy, trebárs ak zase pôjde na kontrolu po nejakom pobyte vo vani. Monika vraví, že je to normálne: „Každý trpí po svojom, a muži v tomto kraji majú radi vane. Aj môj Peter vysedával vo vani, keď som prvý raz rodila. Sváko Ružan zase keď padol režim.“

Monika mi ozrejmila ako zistiť, kedy je nejaký kus hydiny diablom posadnutý. Ak sa sliepka alebo kohút naučí prelietavať plot a k tomu džobe a šklbe iné sliepky, musí sa potvore urezať hlava nožom vyudeným nad ohňom a pokropiť prasličkou so svätenou vodou. Potom Monika uvidela naše sliepky, ktoré si navzájom žrali vajcia a šklbali perie. „Tie sú všetky posadnuté. A celý kŕdeľ tvoj oco zabiť nedovolí, chlapi si nevedia hrozbu diabla ani len predstaviť.“

Satanské sliepky teda žili ďalej. Asi sa to dozvedel Janko Bystričan, Monikin mladý bratranec, ktorý chcel ísť za kňaza. Už si dal aj prihlášku na výšku do Ružomberka a hovorí sa, že je svätý.

Zabúchal mi na okno o šiestej ráno: „Nemáš med?“

„Mám, svätojánsky.“

„Daj aj pierko na plech, chcem sa ním natrieť.“

Že ide ku sliepkam. Vybehla som z domu a nasledovala ho do záhrady s fľašou medu a

on vytiahol zo šopy vrece pšena. Vyzliekol sa donaha a otvoril med: „Pomôž mi, natri ma.“

Keď bol celý mazľavý od medu ako roztopená sviečka, vysypal na zem pšeno a vyváľal sa v ňom. Postavil sa oblečený v prilepených zrnách, otvoril vráta do výbehu a vošiel medzi sliepky:

„No poďte, čerti!“

Lietalo perie a prášilo sa. Zavrela som za ním. Viem, že svätí musia trpieť, aby bolo všetkým jasné, že sú svätí. Preto som ho aj natrela. Ale nemohla som sa na to pozerať a ušla som na dvor. Janko o chvíľu vyšiel von sám, nepovedal už ani slovo a ľahol si do trávy.

Po tejto udalosti sa rozhodol, že za kňaza nepôjde. Napokon, aj sliepky mu ublížili menej, ako čakal, a pár škrabancov od zobákov sa čochvíľa zahojilo. Keď ma stretol, vynadal mi, že som sa nevydržala pozerať na jeho martýrium. Oznámil, že sa rozhodol vybrať na dlhú túru po náučnom chodníku Malej Fatry. Na druhý deň naozaj odišiel. Nejaký čas o ňom nebolo počuť, už sa hovorilo, že sa stal anjelom. Ale vrátil sa bezo zmeny, len bol nachladnutý a tiekol mu sopeľ. Zastavil sa u nás a vyskúšal hrach.

„Fuj, horký!“

„Čoby, sladký je.“

„Vravím, že je horký, fuj, aký hrach- pahrach je to!“

Rozkopal jednu sadeničku a šiel domov, kde si to nasmeroval rovno do vane. Nebola to domová vaňa, ale záhradná, taký krám slúžiaci ako zásobáreň vody. Ostal v nej cez noc aj ďalšie dva dni. Takže na neho pršalo a pražilo slnko. Opálil sa, schudol. Z vane vyšiel, pretože ho poštípala včela. Neviem, ako sa to stalo, ale Monika vravela, že to bol boží zásah. Chodil urazený s opuchnutým čelom, až na druhý deň mu napadlo, že by mal niekto vytiahnuť žihadlo, takže poprosil Moniku, pretože jeho mama tiež nebola po ruke nikdy, keď bolo treba.

Myslím, že odvtedy už nebol svätý, ani trochu. Dokonca sa niekedy červenal. Tiež sa začal bicyklovať a piť pivo desiatku.

Leto bolo horúce, po studenom máji. Ujo Tóno šepkal láskavé zaklínadlá svojim včelám a ďakoval do neba tej, ktorá dostala Janka Bystričana z vane. Sváko Ružan osekával kríky, podchvíľou si nôtil partizánske pesničky. Môj oco si nenapúšťal vaňu, postojačky sa sprchoval. Mama tu nebola. Zvykám si.

Monika má pozemok po manželovi, strmú lúku nad dedinou: „O nič menšie prekliatie ako chlapská tvár- furt ju treba kosiť a nič z toho, aj tak je každý chlap škaredý, ako sú aj tieto stráne škaredé, osekané či neosekané.“

Pomáham jej s udržiavaním lúky. Dlžizné trávy sa vlnia skoro ako voda, ibaže majú zelenú alebo zlatistú farbu, podľa dažďov. Monika má s kosou širší rozmach ako ja. Pri prestávke sa o ňu opiera a pospevuje.

„Ja sa vydám za Janka Bystričana.“ vravím.

Monika pustila kosu na zem: „Tak to je riadna blbosť! Toj sa držal farárovej sukne, a dutý je ako fujara. Ako ti to napadlo?“

„Sváko Ružan mi vyveštil.“

Začala som znova kosiť, nech to máme skoro hotové. V kostole pod lúkou sa rozhojdal zvon, možno niekto umrel, alebo len tak, na skúšku. Monika zdvihla obočie a vrátila sa k práci. Keď zvon doznel, vylúpla kosou zo zeme žulový balvan. Najprv nadávala, že jej otupí kosu, potom ma zavolala k sebe. „Tak ty vravíš, že sváko ti veštil. Oprobujeme, čo hovorí kameň. Veď ty už nie si taká fajnová, takže aj tebe zaspieva. Hybaj k zemi, počúvaj so mnou.“

Ľahla som do trávy a spolu sme priložili uši k balvanu.

„Kameň večitý, hovor, ako je to s Jankom Bystričanom!“

Zavrela som oči a čakám. Monika opakuje prosbu, slnko zapadá.

Asi ešte obe nevieme počúvať.