Podpálenec

krátka poviedka o poslednej generácii strečnianskeho hradu

/odpovedá historickým reáliam, ale obsah nevychádza zo žiadnych legiend a tvrdení o Žofii Bosniakovej/

(prológ) 1676

„Zmizni,“ povedali Ladislavovi, kým je čas, má kam ísť, sú tu majetky v Poľsku, nech pobalí rodinu a vypadne z Tepličky, aj tak nemá význam ostávať v domovine, lebo to už žiadna domovina nie je, všetko šlo do čerta, odkedy Tököly vypálil Strečno, morálku, pravdu, príroda dýcha z posledných síl. Otec leží v hrobe. Hlboko, dávno, nevie si spomenúť na jeho tvár, o mame ani nikdy nehovorí. A teraz, „obvinili ma z tých čertovín,“ vraví Zuzanke, „zriadili komisiu na posúdenie mojej účasti na sprisahaní.“ Ak sa šikovne nepobalia, čoskoro bude visieť. Ježišikriste, keby mama tušila, čo sa všetko porobí, ani by ho hádam na svet nepriviedla, ani Adama, pánboh mu daj večný pokoj, taktiež, dobre, že sa toho nedožil. A hoci dookola umrelo všetko, čo bolo jeho pravdou a istotou, bál sa smrti stále tak ako keď bol malý. Veril, že zbabelosť je voľba, nie vrodená vlastnosť. Napriek všetkým životným odvážnostiam sa strachu zo smrti nezbavil. Najradšej by poslal Zuzanku a deti ta-het, a so vztýčenou hlavou prijal akýkoľvek rozsudok. „Nie som zbeh ani zloduch, aby som utekal,“ vyhlásil, „Mám odísť, akoby som súhlasil, že som vinný?“ Ale reči nebolia.

Nadránom naložil koč a už opúšťa tepličské panstvo, supy si rozdelia korisť.

1644

Žofia chytila Fraňa za ramená, pritisla si hrubé, chlpaté prsty k nosu, „Týmito rukami si ho zabil?“

„Na môj hriešnu,“ kľačal na perine a prižmúril oči, lebo si vybavoval scénu, „nebolo už prachu, mlátili sme sa hlava nehlava. Ten bes sa na mňa vrhol, musel som.“, „Ako?!“ vykríkla zachrípnuto, poťahovala nosom vymyslenú vôňu smrti, „Ukáž!“ Chytil ju za hrdlo a jemne stlačil tepny. Krv stále mohla prúdiť, len pomalšie, vyvrátila oči dozadu a vzrušene vydýchla. Pritlačil, na pár sekúnd omdlela. Prefackal ju. „Videla som zelené svetlo, bola som vo vode. Aj tvoje údery som cítila tak slabo, ako vo vode. Ach, ešte ma pridus!“

Ráno mu utiekla z postele, šla zobudiť slúžku a poraziť s ňou kohúta. Našiel ju v kuchyni. „Čierne pierka. Tých lesklých z riti škoda do duchien, odložím ich Adamovi, do poľovníckeho klobúka.“

Prvá spomienka na mamu sa odohrala, marilo sa mu, v záhrade za kaštieľom. Tam začínala, končila v jedálni. Mäsité jablká a pocit krivdy, že mama má veľké ústa a zubadlá, môže hrýzť také veľké kusy! Spomienky na otca, to boli hlavne návraty z Fiľakova, páchol vojenčinou- zmesou strelného prachu, potu, zeme, vína, ohňa, mama mu umývala nohy v kastróle s maľovkou kvietkov a štvorlístkov, pretože otec mal večne mrazom stuhnuté nohy a veruže aj smútok za nechtami a medzi prstami. Ešteže mama vedela nohy umývať a otec bol zase čistý, aspoň než sa zase vrátil na fiľakovský hrad. Tam bil Turkov, to vravela mama a Adam, starší brat. Adam hlásil, že tiež bude raz biť Turkov a smrdieť od vojenčiny, a „ja budem kanóny vláčiť, švárne panenky ľúbiť, vínečko bíle aj rudé piť, a ešte v lese srnky strieľať“.

Ladislava vojna nezaujímala, to asi preto, lebo ešte natoľko nevyrástol. Meral mame iba po živôtik a otcovi po tretí gombík na veste. Nechce sa mu modliť. Ale musí, niekedy aj dva otčenáše denne, modliť sa treba, lebo inak by sa všetko zrútilo. Boh je všade. Živí sa modlitbami akoby to boli jablká z kaštieľovej záhrady. Keď sa ľudia raz prestanú modliť, Boh nebude mať čo jesť a odíde zo sveta, „Takže sa treba modliť, aby nebol hladný.“ Keď je Boh hladný, bolí ho brucho a sú vojny na svete. Ako teraz, s Turkami, vraví mama. Do listov píše rok 1644. Teraz bývajú na Strečne, že je to tak lepšie, kvôli bojom. Ladislav sa tu bojí. Je studeno a divoko, z veže je vidno celý kraj, škoda, že až do Fiľakova nie. Adam chodí po horách a kradne z hniezd mladé drozdy, „Budem ich kŕmiť a vyrastú mi.“ Otec býva dlho preč, Ladislav sa bojí, aké to zasa bude, keď sa vráti. Naposledy, keď sa vrátil, mama mu dala nohy do hrnca slanej vody, Ladislav šiel spať, v noci počul krik a kliatby, zakryl si hlavu perinou, a až ráno sa vypytoval, čo sa stalo u slúžky, „Pani dali pánovi nohy do mravcov.“ A vraj to bolo tak, že otec  zadrichmal od vína aj s nohami v slanej vode, mama šla potme so sviečkou na paseku pred hradom vyloviť kus mraveniska do hrnca, vrátila sa k otcovi, vymenila hrnce a nohy mu vnorila do mraveniska, otec sa neskôr prebral na štípanie mravcov, pravda už po celom tele, lebo sa mu z nôh rozmnožili za uši aj pod pazuchy, výskal a tancoval a kričal na mamu. Otec vie niekedy riadne zakričať na mamu. Raz sa Ladislavovi snívalo, že otec mamu zabil. To bolo hrozné. Odvtedy sa každý večer pred spaním modlí ku Kristovi, aby sa mu to zase nesnívalo, a ak sa môže, nech sa sníva o jari a o Adamových drozdoch.

Fraňo sa vrátil na Strečno v noci, prekvapil Žofiu v spánku, podvihol ju, ako sa vedie jej lazaretu. Potiahla nosom, majú málo peňazí, Fraňo sa zamýšľa, „Dobre je keď vie žena hospodáriť.“

„Ešte lepšie, keď aj muž,“ mrnčala, Fraňo sviečku položil na stôl, sledoval, ako steká vosk, trochu mu to pripomínalo chvíľu, keď sa narodil Adam. Sviečky boli rozostavané po celej miestnosti a vosk škrčal a bublal, Žofia sa unavene usmievala a držala mu ruku, „akurát som si spomenul na to, ako Adam prišiel na svet.“, prešiel prstom cez plameň.

„Po zime je v kraji veľa bedače.“ vrátila sa k lazaretu, asi ho chcela nahnevať, veď vedela, že to nemal rád, či už žiarlil, alebo sa bál o jej zdravie a vraj sa vlastným deťom venuje menej ako cudzím. On neľutoval, že začal hneď o tom, celú cestu do Strečna sa tešil na hádku.

„Niektorým tečie víno krkom ako voda potokom,“ zanôtila a pritisla si kolená k prsiam, „ale bohu sú milší...“ Teatrálne si zapchal uši. Nadvihol perinu a potiahol Žofiu za nohy. „Vrah!“

Frkol na mäkkú kožu trochu vosku, takmer nevykríkla.

Do rána spal ako zarezaný, už s ňou ani neprehovoril. Počas dňa ju pár krát stretol, spoločnému obedu sa vyhol kvôli tráviacim ťažkostiam, pojedol predtým priveľa kyslej kapusty k bažantovi, v kuchyni si namáčal suchý chlieb v mlieku. Poobede mali krátky rozhovor na južnom nádvorí, Žofia najnovšie objavila Danteho, Fraňo spustil o podstate vedomia a večnosti, „nikto nemôže určiť spravodlivosť konania seba alebo iného, všetko sa deje s božou vôľou, a kto je bohatý je ako boháč určený bohom, trebárs aj ak je bezcharakterný“, Žofia s rozkošnícky pootvorenými perami pozerala pred seba, neskôr sa hrala s chlpatou húseničkou, ktorá sa jej usadila na knihách, „Fraňo, odkedy si taký v názoroch s mojim otcom zladený, ľubuješ si rozprávať sám so sebou.“ Spomenula mu časy, keď bol menší cynik, „a čo cisár?“, „Diabla málo zaujíma cisár, a vôbec, žiadny šľachtic celkom nepodľahne morálnej biede, tak ako davy prostých.“Už nič nepovedala a začítala sa, Fraňo ešte niečo dodal o cisárovi, ale oľutoval to , lebo sa bál, že priveľmi prezradil, aké myšlienky sa mu poslednou dobou rodia v hlave, čo nemal vedieť nikto, a skoro sa nahlas pochvastal, že sa nikdy celkom nepreonačil na katolíka, cítil v sebe iné fluidum, nepáčilo sa mu mnoho zo Žofiiných ideologických póz, dráždilo ho to, vzrušovalo, „ty malá katolíčečka, dnes v noci ťa poviažem.“

Stretli sa až večer, narazili nový sud vína.

Adam Ladislavovi ukázal na drozdoch, kadiaľ sa pária. Všade je boh, treba sa modliť. Mama s otcom sa hlboko nenávidia. Z nenávisti bol ukrižovaný Kristus, aj z lásky, je to zložité, vraví mama, umýva rany úbožiakom. Drozdy žijú vďaka láske, aby mali deti, a potom sa opustia, umrú a pôjdu k bohu. U boha nejestvuje manželstvo. „Nie je pravda,“ oponoval otec, boli sami pod lesom, „taká večnosť stojí za gašparovu kravu, vieš, taká večnosť je peklo.“ Otec je po kolená v potoku, keď chytá pstruhy, otec súznie s prírodou. „Keď vyrastieš, naučím ťa fajčiť tabak.“ To Ladislava nezaujíma, nechce vyrásť, biť si ženu, vojenčiť, rozhodol sa, že sa mu to nepáči. Nemôže otca vo všetkom počúvať. Otec nikdy nerozpráva o bohu, iba o večnosti, „je v tom rozdiel?“ pýta sa, „A ja viem?“ odpovedá Ladislav, nie je predsa dospelý, „asi je, boh je všade, boha treba kŕmiť.“ Otec hovorí, že večnosť je všade, láska je vo večná, tomu Ladislav ešte nerozumie.

Pstruhy voňajú, Adam vraví, že smrdia. Pri obede je ticho, lebo mama na začiatku povedala, že zajtra prídu z otcovej famílie, stará mama a strýko Mikuláš, dostala list, „Mala si zdvorilo odmietnuť,“ otec ich vraj nechce ani vidieť. Ladislav má strach, minule pristihol otca, ako udrel mamu, ona sa smiala, mama sa smeje namiesto plaču. Hádam len otec vie čo robí, veď vie tak pekne rozprávať o láske, keď kráča v potoku a chytá pstruhy, a asi je správne, že nechce vidieť starú mamu a strýka, „Teraz, kým si tu...“ mama vraví, že aby prišli, kým ho nezavolajú do Fiľakova. Otec sa rozčertil, vzal pohár s vínom, vylial ho na mamu, „ženská pľuhavá, pokoja človek nemá...“ , vyklonil sa z okna, „pekne je, pôjdem zajtra poľovať a ty si zvítaj hostí.“

Mama sa utrela, mama vstala a šla asi niekam plakať, alebo sa rehotať, však je to mama.

Otec sa rozvalil na stoličku, škrabal sa v rozkroku, utrúsil, že zájde k včelárovi, má chuť na medovinu, v chladiarni ostal kus bažanta, zapije ho medovinou na večer, zajtra uloví srnca.

Adam Ladislavovi nakreslil, kadiaľ sa pária ľudia neskoro večer, pri svetle sviečky, Adam vie všetko! „Zvieratá zozadu, ľudia spredu.“ Ladislav cítil, že sa dozvedel niečo nové o bohu.

Strýko Mikuláš a jeho mama prišli za búrky, dostali dve izby na noc-dve, stará mama na všetko nadávala, hovorila mame, že majú biedne zariadené, kdejaká dedinská kúria je prepychom oproti tejto strašidelnej pevnosti, pri večeri sa rozhovorila keď prišiel aj otec, Ladislav nechápal, prečo im nedajú nohy do mravcov alebo ich nepolejú vínom. Mama ohrýza srnčie plece, tak i otec. Čo sa to deje?

„Chátra to,“ bolo najdôležitejšie, čo Vešeléniová vypustila z úst, okrem zabehnutej kosti z pstruha (pretože tá kosť bola neobvyklého tvaru a dĺžky, Fraňo si ju ošetril vreckovkou s alkoholom a odložil). Tieto dve slová mali tiež neobvyklý tvar, a poškrabali Žofiu hlboko v hrdle.

„Máme málo času,“ podotkla Žofia, aj keby ju mohlo napadnúť tisíc zlomyseľnejších odpovedí, Fraňo sa ošíval, odpochodoval s bratom ukázať mu zbierku dýk, najnovšiu kúpil v Budapešti, Žofia zazerala na Vešeléniovú, ako si obzerá hnijúci strop, „Potrebujete peniaze?“

„Nie je to otázka peňazí, už som povedala,“ Žofia si dávala pozor, aby sa jej nerozhoreli líca, umne zmenila tému na protihabsburgské nálady, to je veľmi vďačné! Cez noc držala Fraňa za stehná a počúvala jeho kliatby, odpovedala mu „Potrebujeme splatiť dlžoby, pochop,“a vysvetlila nenápadný plán, „Tvoja matka nám dá čo treba.“ , zakláňala hlavu dozadu, vyžívala sa v nadávkach, Fraňo slintal.

Ráno sa stretla s Vešeléniovou a hlúpo sa usmievala ako každá uspokojená žena, rozhodla sa sama poliať popínavé rastliny na južnom nádvorí, „Žofia, napíšem, dúfam, že prijmete moju pomoc.“ drkotala Vešeléniová, s nezakrývaným opovrhnutím, „nech tu nežijete ako bedač.“

Život je zvláštny, mama s otcom sa bijú, kričia na seba a prskajú sliny. A stará mama, chovala sa otrasne, smrdela rybacinou a chlebným kvasom, mama nič, oco nič. Deň po tom, ako odišla stará mama s Mikulášom, oco zase odišiel poľovať na celú noc. Pred spaním sa mamy Ladislav pýtal, hladil jej vrkoč, „Prečo si blížite?“ Mama sa pozrela do pavučinového rohu, usmievala sa ako vždy, keď by mala plakať, ani to nie, len sa tak smutne uškŕňala, „My si ubližujeme, aby sme nemuseli ubližovať iným,“ hladila ho po bruchu, pomaly, nenápadne zaspal. Snívalo sa mu ako sa mama jašila s otcom, najprv tak, ako ich raz videl z okna, otec spútanú mamu vláčil po nádvorí, bol spln, mama mala aj ústa zapchaté, neurobil nič, tušil, že je to akési divadlo, šiel zase spať- teraz sa mu to celé snívalo, a ešte ako kráčal dole schodmi do temnej pivnice a tam uvidel mamu s otcom pri strašnej činnosti, mama mala parohy ako jeleň, oco prilbu a železnú košeľu, no hrôza, bol to rituál bezbožných.

Boha treba kŕmiť. „Všetko, každé steblo trávy a každý kúsok vzduchu je tvorené z lásky,“ vraví mama, kráčajú po lúke, už je jar, buky kvitnú, aj mama je kvet. „Ak niekto odoženie od seba lásku, odoženie Boha.“ Kde je málo Boha, je prázdno, diabol si ľubuje v prázdnote. V prázdne lásky sú bezčasové bubliny, tam preniká zlo. Mama s otcom asi popierajú Boha, niekedy na sebe nemajú žiadne šaty, naposledy ich pristihol, ako keď sa pária drozdy, boli okrúhli, lesklí ako vzácny porcelán, cez vitrážové okno vykrikovali lúče, chceli pozorovať mamu s otcom, v kaplnke, relikvie a kríže blýskali božím hnevom i odpustením.

Mamin hlas si prehadzujú vysoké steny, otcov hlas duní do zeme, „Modli sa, modli sa otčenáš,“ a otec sa nahlas modlí ako mu kázala, a je to strašné, Ladislav ani nemal byť v kaplnke, ale hľadal mamu kvôli knihám, ktoré mu schovala pri upratovaní, koľkokrát len oľutoval že mu napadlo ju hľadať, mohol bez učebníc chvíľu vydržať, nevie si to vyhnať z hlavy! Oni nevedia, že ich videl. Ani Adam. Teraz zase sedia pri stole a jedia. Otec čosi tresne, mama šmarí pohár na stôl a odíde.

Raz budú aj z tohto hradu ruiny, snívalo sa jej, ako bude podpálený. Kameň sa hrá na večnosť, ale môže stratiť aspoň formu, smrť miluje všetko.

„Mimochodom, myslím, že umieram.“

Bolo to vtedy v kaplnke, ani nemala pocit, žeby sa topili v telesných tekutinách, slnko na bruchu pálilo, Fraňo sa dotkol končekov jej vlasov- „Čo sa to deje?“ Žofia vie, vie to rozoznať.

Už od zimy má horúčky, zakrýva chvenie rúk. Takto chorá ešte nebola, „Príliš som sa vyčerpala za krátky čas, láska je sestra smrti,“ Fraňo prevaľuje očami, Žofia má svojské predstavy o živote, „si moc citlivá,“ a tak ďalej, vykladá, keď boje utíchnu, vrátia sa do Tepličky, „a ako je to vôbec možné, že zdravím upadáš, veď si stučnela od zimy,“ hladká ju po zmäknutom bedrovom svale, a až pri spoločnej večeri s deťmi – bola to veľkonočná nedeľa- oznámi, že čoskoro zase pôjde do Fiľakova. Bude musieť, a veď mu aj list písali, aj sa mu už železná košeľa v batohu obracia.

Bratia vyšli von a videli ho, ako so strážnikmi nakladal voz. Mama sa krútila okolo neho a dlhou sukňou zametala nádvorie, už dlho nespŕchlo a všetko sa prášilo. Vraj ju teraz nemôže nechať, „Ale musím, svätá povinnosť, Žofka, toto je svätá vojna, a tuná mi už hlavu krúti“- oprel jej bradu o hrdlo a zašepkal- „a už ma meč svrbí v pošve, hladný je po krvi.“ So synmi sa rozlúčil strapatením vlasov a búchaním do hrudí, vypravil sa do svätej vojny, Žofia sa hodila na zem a držala ho za topánky, „nedovolím“, vyslobodil sa a usadil v koči, aj si oprel hlavu o vankúš, hádam nie je plný vší, a po jeho odchode všetko onemelo a otupelo a mama ležala v posteli ako lazár, vymieňala si periny každý druhý deň, bývali prepotené a ružové od vína, slúžka vravela, že jej švihá, treba s ňou opatrne, Ladislav furt plakal, Adam mal potešenie, v hniezde sa tetelili mladé drozdy, matka im nosila žrať, aj otec kŕmil, už sa nepárili, aspoň ich nebolo vidno, zatiaľ.

Žofia ešte napísala Fraňovi dva listy, zavolala si lekára a bolo. Každý cíti koniec.

Dvíhala ruky do vzduchu a chytala oblaky, zabudla, že je vnútri, modlila sa, aby ostatní neprekukli jej sebaľútosť, aj to, že sa akosi kŕčovito snaží zomrieť, ako keby tlačila pri pôrode, ibaže toto je oveľa potupnejšie, nejako to na ňu prišlo, nevedela to vysvetliť, božie mlyny melú a melú, chcela by si pripomenúť časy, kedy bola tehotná, plná, plná života, napchávala sa mäsitými jablkami, vypľúvala kosti Fraňovi na hlavu, obtierala si o telo rybacie kože, Fraňo prehĺtal, prehováral k synovi v jej bruchu a kládol na čelo mokrú utierku. „Veď vydrž, len od kosti ti prišlo planô,“ nikdy nezabudla ako vyslovil „planô“, „ešte je zavčasu.“

Nebolo, cítila sa blízko smrti skoro ako teraz, možno to ani neprežila, celý život potom je len sen, boží sen aby ju pripravil na večnosť, veď až potom, ako sa to stalo, sa láska tak rozkošatila, stemnela, objavili nové radosti, s Fraňom, nie je pravda, že začiatky ľúbenia sú zaujímavé, práve že sú nudné a hanebné, až po rokoch sa vynájdu nové zvláštnosti, aj hádanie je živšie, a niekedy už ani akoby nerozprávali rovnakým jazykom, ona mu nerozumie, jeho slová sa odrážajú od stien a miešajú sa s cudzími zvukmi, možno zvonia v dedine na zvonici, možno horí. Je to už tak, milenci vždy znovuzrodia babylonské prekliatie, keď sú spolu dlhšie, ale ani to predtým nebol jazyk, len táraniny, milenci vedia rozprávať len táraniny, zabúdajú na dobrý vkus z múdrych knižiek a grimoárov, naraz hovoria sprosto akoby nemali žiadne vzdelanie, Žofia sa kvôli tomu cíti hlúpo,„Ladislav, podaj mi ruženec, pomodlíme sa spolu.“

„Ja sa s tebou nechcem modliť,“ Ladislav odchádza, nechápe, čo mu urobila, už dlho je akýsi uzavretý, minule zvracal v noci, niečo mu sedí v žalúdku. Nechá to tak, drží Adamove ruky, sú plné pierok, „tieto ostali v hniezde, páperové z mláďat. Sú hebunké, oprobuj.“

Ladislav nie je sprostý. Ladislav si vie zrátať, čo a ako, Ladislav vie, ako bol splodený, jeho mama bola v okovách, nahá ako pri kúpaní, takto prišla jeho duša do sveta. Otec s mamou sa nenávidia. Keď sa narodil, dvanásťhlavý drak sa prebral v jaskyni, tak sa mu snívalo. Dvanásťhlavý drak, čo prišiel trýzniť svet, vyliezol z jaskyne, rozprával sa s Ladislavom presne hodinu pred svitaním, predstavil sa mu ako opak boha a dvanástich apoštolov, jeho dvanásť hláv je dvanásť podlostí, „A ty si antikrist, Ladislav, ty, zrodený z najväčšej bolesti a jedu,“ drak hovoril raz nárečím z Turca, raz nárečím z Terchovej, raz so strečnianskym mäkčením, opísal mu tu nelásku, zlo, ktoré prišlo na svet. Preto sú vojny, lebo milenci sa nenávidia. „Čo je to nenávisť?“- „Láska, ktorá je sebecká.“ Ladislav pochopil že je nákaza, do smrti bude na sebe cítiť bremeno viny za otcov, „ľudia sa rozmnožujú tak hanebne,“ to ešte povedal drak, „priviedli k vrcholu hanebnosť zvierat. Iba najdrobnejšie bytosti, Ladislav, množiace sa delením, sú čisté.“ Tu si ani sám drak nebol istý, niektoré hlavy sa medzi sebou pohádali. Zadymený drak sa prepchal cez okno a vrátil sa do svojej jaskyne, a asi sa doma v jaskyni požral sám, odtŕhal si vlastné hlavy a posledná živá hlava umrela na vykrvácanie krkov z ostatných hláv, Ladislav rozmýšľal, ako sa zabiť, mohol by vziať otcovi jednu z dýk, podrezať si krčnú žilu ako prasaťu, spôsobí tým mame utrpenie, ale urobí službu bohu ak sa odoberie. Všetko je jedovaté, aj kvetiny sú pohlavné, žeby mal iba kameň ostať na svete, kameň a rieka, a ešte oblaky, áno, prevteliť sa tak do oblaku, to by chcel.

Mama zomrela, sviečky mala rozložené okolo seba a nafŕkali jej vosk na periny, odniesli ju zakrytou plachtou do kaplnky, kristepane strašne z nej bolo cítiť zhoreninu, lebo keď ju slúžika prekladala, zapálila jej vlasy na sviečke. Hneď sa zhasili, vedro bolo nablízku kvôli znižovaniu maminej horúčky, ale ten smrad sa vetral ešte na druhý deň, mama umrela v smrade svojich zhorených vlasov, Ladislava to urazilo, asi je to už tak, že mama pôjde do pekla.

Otec sa vrátil a nemal najnovšie správy, posledný list ho nezastihol, nevedel, že ju už pojalo. Priviedli ho do kaplnky a ukázali mu bielu siluetu na stole. Ladislav aj Adam tam boli, modlili sa ružence, ani na nich nepozrel. Odhrnul plachtu a dotkol sa maminej tváre. Rukou zovrel hrdlo, zamračil sa a zareval, akoby ho niekto podviedol, akoby ho okradli o výhru v kartách, vyskočil na stôl a ľahol si na jej telo, Ladislav si zakrýval oči. Otec urobil pár zúfalých pohybov, chytil ju za hlavu, zamokril plachtu rozhnevanými kvapkami z očí, zoskočil zo stola a zmizol. Celú noc sa preháňal na koni, vrátil sa ráno, strašne bol hladný, dal si spraviť kačku s pivom, synom poslal jedlo do izby, a vlastne už ani potom s nimi nejedával.

Ladislav sa rozhodol neumrieť, Ladislav sa musí postarať o otca, aby sa mu nestalo čo mame. A začal sa báť smrti, vlastnej, rodinnej, smrti sveta, staré drozdy pokapali, mláďatá vyrástli.

Než prešiel rok, otec ich znovu pozval ku stolu. Líca mu horeli, priviedol novú ženu, nejakú Máriu Sečiansku, Ladislavovi povedali, že je to významná osobnosť. Podobala sa na mamu, pretože tiež nosila krásne šaty, mala šperky a jemné ruky. Adam ju najprv neznášal, z okna na ňu vylial sud kvasnej kapusty. Otec ho vyšvácal po zadku a chrbte a odvtedy sa pred ňou musel usmievať a ukláňať. Všetko začalo odznova, dospelácke hry, tance, zábavy, ibaže to nebola mama ale cudzia žena. Asi to tak chodí, myslel si Ladislav- pretože stará zomrela, tak teraz je táto akože nová. Neverí jej to, nemá ju rád, jej dotyk je odporný, jej voňavky sú odporné. Rozmýšľa, že ju zabije v spánku, keď vidí ako sa s otcom premáva po nádvorí, otec ju učí umeniu sokoliarstva, ako kedysi mamu, hádže do vetra ťažké vtáky s koženou rukavicou, vtáky vzlietajú- orly, sokoly, sovy, krúžia pod klenbou slnka a pretínajú ho tieňmi, mama mala rada vtáky, za každý slušný prelet im šmarila do zobáka kus mäsa, prehovárala k ním rozkošným jazykom, ktorému rozumeli len vtáci a ona, hladila ich po hlave a hrudi. Cudzia žena sa nevie s vtákmi rozprávať. Nepočúvajú ju, keď im zamáva rukavicou, aby sa vrátili, na ruke sa jej ošívajú a sú na ňu ťažké, bojí sa ich, niekedy na ňu vyskočia, s rozprestrenými krídlami jej lozia po chrbte.

Otec sa rehoce a pripomína, že na to treba mnoho školenia a skúseností, ako každé umenie, „Sokoliarstvo je večné, vraví príslovie, pretože sokoliarstvo je láska, a kým budú sokoly lietať po oblohe, láska je večná.“ opakuje, orol urobil kríž na oblohe, zakrýva slnko.