Krmivo pre vtáky

Bolo to tak dlho, čo som sa nepohla. Prázdne akordy bez bicích. Správy v telke, káva, víno. Len sedím v kresle a pravou rukou klepkám prstami do operadla. Pekne lakovaného čerešňového dreva. Moje papagáje mlčia ako v Hitckokovom horore. Rozmýšľala som nad tým, že ženy by nemali pozerať filmy, lebo získajú falošné predstavy o živote.

Keď som bola malá, myslela som si že ak budem mať muža a vráti sa z dlhej cesty, v prvom rade ma pobozká. Lenže ty v skutočnosti najprv hodíš ponožky do umývadla. A toto sú veci, ktoré sa stávajú, a mala som na ne byť pripravená. Ale možno...sa na niektoré veci nedá pripraviť.

Som stále bez roboty, to kvôli deťom. Ešte nie je čas skúšať takto rozšíriť svoj svet, a tiež som si asi myslela, že ma potrebujú. Aj ty si to myslíš. V skutočnosti som sa s nimi od určitého času nerozprávala, len mlčky chystala oblečenie. Neviem čo sa stalo. Asi potrebujem byť sama. Niekedy povypínam celú elektriku a v tme sa sprchujem.

Raňajkujem zásadne sama, po odchode detí. Púšťam si pesničky Mariky Gombitovej, aj keď myslím, že farba jej hlasu je otrasná. Lenže pripomína mi bar, v ktorom sme sa prvýkrát bozkávali, veď vieš. Mala som dieravé pančuchy, prekladala som si nohy. Vlhké nohavičky. Barman, dajte mi ešte jedno. Šúchala som ti o líca spotené dlane.

A keď je viac ako desať stupňov, raňajkujem na balkóne. Susedia si musia myslieť že som frustrovaná, keď počúvam pri raňajkách Modus. Možno majú pravdu, ale len z časti. Našťastie nevedia že väčšinou raňajkujem suché ovsené vločky s pohárom vína, divné ja viem, ale aspoň papagáje neškriekajú, že som alkoholička, lebo sa ma boja. Vycvičila som si ich. Škrieka len Marika.

Papagáje ma akože majú radi, škeria sa tými rozkošnými zobáčikmi, ale ja viem, že v skutočnosti si myslia, že som sprostá alkoholička. Prekukla som ich.

- - -

To, čo ti chcem porozprávať, sa začalo práve v jedno ráno.

,,Hej!"

Postavila som sa a potiahla tričko k stehnám. Mladý chlap, čo vyšiel z auta pod balkónom, začul môj výkrik a pozrel hore.

 „Mi stojíte pred garážou!“ povedala som slovosledom, ktorí ľudia používajú zväčša, keď sa cítia hlúpo.

„Zazvoním vám. Žofia...“ povedal a zmizol zo scény.

Nielenže poznal moje meno, ale v hlase mal rutinnosť, akú by som očakávala od starého známeho alebo kolegu.

Stehná mi skoro zmodrali v tom chlade. Navliekla som si aspoň legíny a vbehla do chodby. Keď som počula cengáč, otvorila som. Ten človek mi podal ruku a rýchlo sa predstavil:

„Som Matej. Syn Adely, ten Matej."

Nikdy predtým som ho nevidela. Nemala som kedy, vieš, že moja nevlastná sestra Adela žila v Španielsku od tridsiatky, párkrát ma navštíviť, ale vždy bez syna. Matej mal byť synom kamionistu. Ten kamionista už nežil.

Moja matka Adele hovorievala: ,,Pche, kamionisti...sú jednou nohou v kriminále a druhou nohou v hrobe!" To hovorievala preto, lebo sa bála smrti, a chcela by jej ujsť, preto akéto silácke reči. Sama v byte na deprimujúcom sídlisku vo Vrútkach, ktorému veľavravne hovoria Mexiko. Keď mala porážku, našli sme ju až po týždni. Bolo to strašné, pamätáš? Odvtedy pijem na raňajky víno.

,,Chcem zaočkovať psa.“

„Nerozumiem,“ odpovedala som a ľutovala, že som  si aspoň nenamaľovala pery, vyzerala by som trochu menej rozospato. Je pravda, že od tvojho posledného odchodu som sa moc nestarala o svoj zovňajšok. Zanedbávala som depiláciu aj ofinu. Pohľad na svet sa stal postrihaný pásikmi prerastajúcich vlasov. Taktiež moje komunikačné schopnosti zrovna neprekvitali, nevedela som čo povedať a ako hýbať rukami, kútikmi úst, žmurkať.

„Mám fúzača v aute. Dala mi ho mama, predtým býval u vášho otčima, možno si ho pamätáte. Ale nemám na neho doklady. Mama hovorila, že ich nechala u vás pred dvoma rokmi, keď tu nocovala aj so psom. Vtedy ho očkovala naposledy, potom ho nechala u svokry.  Že vraj by ste ich mali mať. “ vysvetlil.

„Adela u mňa zabudla veľa vecí,“ vzdychla som a spomenula si na jej obnosené pyžamo, lieky na depresiu, hnusné lepkavé silikónové ramienka, štrikovacie ihlice. „Sú to už roky...“

Zdalo sa, že Matej to očakával. „No tak nevadí...niečo vymyslím. Neviem, ako sa postupuje v takomto prípade, ale...“

Ja si hryziem pery, snažím sa predstaviť si Adelu, takú, aká bola naposledy. Moja nevlastná sestra, dcéra maminho druhého muža, mal ju s vidieckou učiteľkou, ty si ju videl sotva raz. Pri tom poslednom stretnutí mala na rukách fľaky a akoby páchla od kôpru. Jazvy od štrikovania. Od nemotorného štrikovania. Servírovala som Anjelsky dych, luxusný dezert z bielkov a kávy, a ona ho jedla rukami, akoby nevedela použiť vidličku, v tom Španielsku sa asi veľa mravom nenaučila, koniec koncov tam plnila bagety a utierala stoly.

Odvtedy som ju nevidela. Tipujem že si ešte viac skrátila účes, na taký ten "dámsky", ktorý nosia len tie ženy, ktorým sa už nechce byť pekné. Fuj. To už viac dámske je čúrať postojačky o strom.

„Ak chvíľu počkáš, skúsim to pohľadať, ale neviem... Poď dnu.“

Rozbehla som sa po chodbe, kĺzala sa v papučiach. Nariadila som mu, nech sa vyzuje.

,,Dáš si čaj? Kávu? ...Koňak?“ povedala som to amatérsky, nie elegantne hostiteľsky.

Neodpovedal a pomaly vošiel. Vyzul sa  a prešiel do obývačky. Očividne ho zaujali dekorácie na poličkách a vo vitrínach, špeciálne keramický pes, ktorý bol slamenou pýchou nášho obydlia. Nikdy som nechápala, na čo sú dobré takéto keramické psy. Možno to majú byť strážcovia domu, len keby neboli tak monumentálne gýčoví.

„Áno, taká hlúposť. Vavro to dostal na tridsiatku, chápeš...to je môj muž.“ vysvetlila som.

„Jasné.“

Matej sa vzdialil od poličky a prekrížil si ruky za chrbtom. „Teraz je v práci?"

„Áno.“  odpovedala som a sucho sa zasmiala. „V Iraku.“

Na prehrávači som zapla nejaké slaďáky , ale hlavne vytiahla a schovala cédečko Gombitovej. Medzitým rozprával. Moc som pritom nepočúvala, čo hovorí. Sústredila som sa na to, ako mi práve narušil kamenný poriadok dní.

Skončil pri tom, že má nejakú chorobu.

„Nikto nevie prísť na to, čo to je,“ povedal priam pôžitkársky a preložil si jednu nohu cez druhú. „Celé leto som bol na infúzkach. Napichali ma injekciami a trhali zo mňa vzorky. A nič. Nevie sa."

Nevedela som reagovať. Matej si lyžičkou rozmiešal kocku cukru v káve. Prečo je vlastne na Slovensku?

,,Bývam u starkej na Vlčinciach. S mamou sa to nedalo prežiť." povedal neurčito a odpil si. „Nevidel som ju skoro rok. Pred týždňom som jej písal list, na narodeniny. Ešte mi neodpísala.“

Podotkla som, že ja som na jej narodeniny zabudla. Taktiež som začínala cítiť, že ten rozhovor spoločensky nezvládnem. Bolo to príliš nezvyčajné a trápne.

Spýtala som sa na psa. O psíka sa bude starať kamarát. A že potrebuje zohnať nejaké peniaze na splátku pôžičky z nebankového subjektu, má brigádu, a píše hlúpym ľuďom bakalárky.

Rozlúčili sme sa. Očkovací list som nenašla. Papagáje sa tvárili, že sa nepozerajú, keď som otvorila Jacka Danielsa, že ich to nezaujíma.

„Nestarajte sa, potvory!"

Glog-glog-glog.

- - -

Celý deň som rozmýšľala, a nedalo mi to. Po dlhom čase sa odvážila zavolať Adele.

,,Gratulujem k narodeninám. Stretla som tvojho syna."

Adela chvíľu mčala. Potom sa začala vypytovať na podrobnosti.

,,Takže to ti povedal?" zaskučala nakoniec. ,,On má jedinú chorobu, hrozne rád si vymýšľa."

Rozkecala sa. Vraj ani ten pes už nežije. Uvedomila som si, že slovenčina sa jej dosť pokazila. Hoci pravdupovediac Adela nikdy nevedela poriadne rozprávať. Patrila k ľuďom, ktorí by sa nevedeli poriadne vyjadriť ani k otázke svojej rannej potreby. / ,,No je to tak, že...na druhej strane...proste, že...-nič konkrétne/ To o nej povedala nebohá mama.

Aspoň že o tebe sa mama vyjadrovala dobre. Pekne, obdivne, žartovne. ,,Ha, aké sú mu tesné nohavice, ten keď ťa bude klátiť, budeš po štvornožky chodiť!"

Neber to v zlom, vieš, že mama mala vždy veľa rečí. A tiež prosím neber v zlom, že som sa znova stretla s Matejom. Cielene, nie náhodou.

Veď vieš, že neznášam náhodné stretnutia pod škaredými žilinskými laubňami. Zo všetkých strán na mňa zízajú plagáty a grafiti, nemôžem sa sústrediť.

Pozvala som ho k nám. Chcel ísť k nám, nie von.

,,Mám starosť o vaše mlčanlivé papagáje."

A ja sprostá som mu ponúkla alkohol, celkom som zabudla, že prišiel autom. Je nerozvážne, že sa nesnažím zo všetkých síl nepôsobiť ako alkoholička, aby som si zachovala trochu dôstojnosti.

„Ja ani nemôžem piť. Mám nejakú anomáliu. Srdce to neutiahne.“ vraví.

Opatrne vyslovujem: „Volala som s Adelou, a povedala, že ti nič nie je a si chorobný klamár alebo také niečo."

 ,,Som chorý, len mama to nevie. Ani do listu som jej to nenapísal. Nie je medzi nami žiadna dôvera.“

Potom začal hovoriť o tom psíkovi fúzačovi a očkovacom zákone, čo bolo divné po predchádzajúcom rozhovore. Nakoniec povedal: ,,Áno, rád klamem. Občas. Život s dvojitým dnom má svoje čaro."

Odišiel, asi skôr ako by som chcela.

Šla som sa sprchovať, v tme.

- - -

A čas beží ďalej. Deti chodia do školy. Zo mňa sa stáva naozaj poctivá alkoholička.

Aj slnko  a jar sa rozliezla po Žiline. Bolo to veľmi náhle. Kaviarne sa dokonca odvážili postaviť terasy so slnečníkmi a prútenými kreslami.

Spomínam na našu prvú jar, kúpanie v plese, ozaj vieš vôbec, že v plesách je kúpanie zakázané? ...Podľa mňa si to vtedy nevedel, ale aj keby, kúpal by si sa. Zelené skaly sa ti páčili. Minerály. Vyhrievanie na slnku, ktoré ešte vôbec nehrialo. Vlhké plavky. Orgazmus. Zelené skaly, nehybná hladina.

Nehybná...

- - -

Stala sa zvláštna...vec. Neviem ako to nazvať. Dôvod, prečo píšem toto kostrbaté vyznanie.

Presne týždeň po tom, ako som sa stretla s Matejom, mi zavolala žena, ktorá sa predstavila ako Lenka Krídelková, a vraj je vojačka, mala vysoký hlas a krátke dĺžňe. ,,Potrebujem sa s vami stretnúť, osobne, čím skôr. Dnes."

Času som nemala až tak neúrekom, pretože roboty okolo detí bolo veľa, ale dohodli sme sa na piatu v centre, v takej dámskej kaviarni, kde sa stretávajú priateľky, husičky.

Neuveríš mi, ale tušila som, o čo asi pôjde. Trochu som si chľupla, veď papagáje som už dávnejšie zakryla uterákom.

Čakala som ju skoro pol hodiny. Pľula som si do šálky, nechutilo mi horké presso. Kľúčmi som si vyrývala kruhy na dlaň, mimochodom pamätáš, ako si mi vyrýval kruhy na stehná , kúskom škridle, keď sme sa ešte stretávali v squate? /squatovať je zakázané/

...Každopádne, objednala som si ku káve koňak. Keď tá baba konečne prišla, rýchlo mi podala ruku a posadila sa. Tentokrát som sa necítila ako v paperpackovej knižke /tak sa zvyčajne cítim, keď sedím v kaviarni s niekym cudzím a on si zloží slnečné okuliare a začne krákať triviálnosti/, mala som silne filmový pocit.

Tá žena mala pochybný extravagantný účes, piercingy, býči pohľad a mohutné ramená a prsia upučené v saku, blondína, ani trochu neprípomínala Katy Perry, ktorá si v klipe ostrihala vlasy a stala sa vojačkou.

,,Váš muž ma znásilnil."

Hlas sa jej triasol a vo mne vypitá káva akoby explodovala, vzápätí implodovala, zároveň sa ale objavila spomienka na článok na nejakom ženskom portáli, volal sa ,,Chúďatko neverné".

Muž musí byť neverný, keď je preč. Proste musí. Muž je naprogramovaný vždy si hľadať partnerku.

Sklapni mizerná pseudoliberálna žurnalistka! Takéto hlušiny píšeš preto, lebo sama si len tá štetka pre chlapov na zahraničných cestách. Nevieš nič o ňom, o mne, o nás, o nás!

Ale toto je iné. Toto je horšie. Neznesiteľné a...

Samozrejme takéto jasné myšlienky som nemala presne v tej chvíli. V tej chvíli som sa len cítila ako postava filmu na Dvojke o jednej v noci, euroskeptický scenárista si odbavuje svoje komplexy na mne, poslal mi do života vojačku s veľkým výstrihom, mimochodom, prečo som si myslela že vojačky sú všetky feministky? ...Aha, asi kvôli Katy Perry.

/,,You ' re such a liar!" povedala v klipe nevernému mužovi a ostrihala si vlasy/

...

Pozerá na mňa. Hádam preboha nevidí, že som pripitá.

,,Ja neviem čo na to povedať."

Asi bola sklamaná mojou chladnosťou, ale ja som jej žiadnu drámu nemohla a nechcela poskytnúť.

,,Čo chcete?"

,,Peniaze."

Vytiahla som pero a papier. ,,Napíšte číslo účtu a sumu."

,,Bola som na potrate." dodáva.

Skvelé. Dobrý nápad. Veď to by musel byť Antikrist.

,,Vybavím to," povedala som, keď dopísala.

,,Robíte dobrú vec pre vášho manžela."

,,Nie, robím to pre vás. Vždy som na strane žien." odpovedala som a žmurkla. Nechápem sama, ako môžem byť tak sprostá. ,,Svojho času som bola veľká feministka, vážne. Presadzovala som, aby sa bradavky nevolali bradavky, znie to odporne. Feministky chcú aby sa premenovali na prsné perly."

Pozerala na mňa a nechápala, čo to rozprávam. Ahá, strelila som dosť mimo. Môj scenárista je nenásytný. Dáva mi absurdné repliky a rehlí sa nad klávesnicou.

Trápnejšie byť už nemôže. Aspoň jej zaplatím kávu, ktorú nedopije, a detsky jej zamávam chvejúcou sa rukou.

,,Majte sa."

,,Majte sa."

...A ozaj, ešte niečo.

Na ruke mala obrúčku.

- - -

Po tejto udalosti som sa trochu zmenila. Pred deťmi som sa snažila tváriť sa, že sa nič nedeje. A samozrejme aj pred tebou, keď som s tebou skypovala. Nikdy som si nemyslela, že mám taký herecký talent. Až ma to desí. Ale daň bola vysoká, zatrpkla som. Necítim bolesť. Dorezala som si prsty keramickým nožom, keď som krájala syr. Dívala som sa pritom von oknom. Nič som si nevšimla, kým som neuvidela krv.

Raz ráno stál Matej pod balkónom.

,,Hej! Doniesol som nejaké žrádlo smutným papagájom!"

,,Spia." odpovedala som.

,,Ja ich zobudím."

Pustila som ho dnu a on odkryl klietku. Vyskúšali to jeho revolučné žrádlo, plné semienok a vitamínov, tvárili sa spokojne.

,,Ako zdravie?"

Pokrčil plecami. ,,Snažím sa nevšímať si to..."

„Koľko dní života ešte máš?“

"Koľko mi dáš...“ odpovedal. 

Pobozkala som ho, chcela som. Nešlo o žiadnu kompenzáciu traumy, ako si asi myslíš.

Ani trochu. Obľúbila som si ho. Bol dobrý človek, veď mal rád zvieratá. Kŕmil vtáky v parku. V zime chodieval aj na Váh kŕmiť labute rozmočeným chlebom. Zaľúbila som sa.

Skoro ako kedysi. Pamätáš? Svadba. Kokaín. Vieš o tom, že drogy sú zakázané? ...Kašleš na to, smrk-smrk. Vyznanie Mariky Gombitovej. Vlhé, vlhké obliečky.

Už nie som feministka.

- - -

,,Nehovor mi, čo mám robiť!" počula som z izby. ,,Mám vlastný názor."

Smiala som sa. ,,Dobre, obliekaj sa ako chceš, učebnicový príklad pubertálnej fransformácie, ja ti už chystať veci nebudem."

,,No konečne!"

Malý Vavro nechápe, čo sa deje.

Nezáleží na tom. Mateja som dlho nevidela. Papagáje sú opäť zakryté. Aspoň nevidia igelitové vrece plné fľašiek, to by zase klebetili.

Petra ma zavolala do Mája. Vieš kto je Petra, tá kamarátka s ktorou si nerozumieš. Myslí si, že si narcis.

S Petrou chodím von každú sobotu, do tej pizzerie, ktorá sa volá Máj. Nechápem prečo máj, veď sú tam len automaty a umelé kvety. Ale asi najlepšia krčma na Solinkách.

Hej, to tam sme sa bozkávali.

Nech aj jeseň májom je, škriekala Marika.

Tentoraz mám aj narodeniny. Preventívne sa trochu opijem už predtým, aby som to zvládla. Pretože sú tam aj Luciini kamaráti, a aj tvojí kamaráti, pýtajú sa ako sa máš, vravím: ,,Ale viete ako, upratuje míny po Amíkoch, vo voľnom čase znásilňuje prsnaté vojačky, vôbec nevyzerajú ako Katy Perry, ale aj tak sú prsnaté. Niekedy možno aj moslimky.Také obriezkové."

Nie! Robím si srandu, samozrejme. Nevravím im to. Nikdy by som ti tak neublížila. Alebo teda, skôr sebe.

Je to tak ponižujúce...

- - -

Tancujem a snažím sa zabávať. Cestou späť sa lúčim s Petrou pri jej paneláku a ďalej kráčam sama. Zrazu sa objavia traja muži. Myslím to vážne- najprv mi vezmú kabelku, potom ma chytia za ruky a zviažu mi ústa. Vlečú ma poza kontajnere, do parku a potom medzi steny chátrajúcej stavby. Hodia ma na zem a postupne vyzlečú. Postupne, potupne postupne...Aj toto vidím filmovo, ale spomalene filmovo, nemôžem tomu uveriť, bla bla, je to príliš hrozné.

Dvaja ma kopú, hádžu mi hlinu do tváre, tretí si rozopína nohavice. Klišé. Nadáva mi, preklína ma. Viem kto to je. Má obrúčku.

Jeden stíha fotiť. Nie je to zrkadlovka, je to skurvený rodinný kompakt!

Hej, prečo fotíte znásilňovanie rodinným kompaktom? Myslíte si, že je to cool?

...

Chúďatko neverné. Áno áno.

Muž si musí stále hľadať partnerku, je to prírodný zákon.

Nech aj jeseň májom je!

...Zakryte niekto tie papagáje uterákom, nech sa nepozerajú!

- - -

Nakoniec ma nechajú na zemi, posledný krát odfotia a zmiznú. Kabelka a oblečenie mi ostali pri nohách. Pomaly vstávam, decentne, asi si neovládam telo, trasiem sa, dúfam, že sa stihnem pozviechať do úsvitu. Krvácam z nosa. Pozerám na nebo. Volám na teba ako Ježiš: ,,Prečo si ma opustil?"

Neodpovedáš.

- - -

Vlastne nechápem, čo to malo znamenať. Najprv som si myslela, že šlo o nejakú inú vojačku. Že si ich stihol viac. Ale myslím, že... Bol to jej muž. Nestrávil to. Nedokázal to. Nevydržal to.

Fotky ti prišli o niekoľko dní.

Vyvolával si, písal správy. Nedvíham, neodpovedám.

Neviem ti odpustiť. Sory.

Voči tej žene necítim žiadny hnev. Toho chlapa z duše nenávidím, tuším som zase feministka.

Deti som poslala ku babke. Na celý týždeň.

Odpojila som elektriku, internet. Sprchujem sa v tme. Pijem. Ale nie, nie, žiadny post-znásilnený gýč. Kašlem na to. Púšťam si Mariku. Myslím na teba.

Pustá krajina, táborová rutina, prach, nehybné nebo. Vieš, že znásilňovanie je zakázané, vieš to, však?

...

Matej ma prišiel navštíviť spolu s Petrou.

Otvorila som.

,,Pozor! Toto je mínové pole..."

Preskákala som cez chodbu do kuchyne. ,,Všade sú míny...Američania po sebe nechávajú iba bordel. Kráčajte zľahka."

Zložila som sa na zem pri chladničke.

,,Hm...v akej polohe je najlepšie vykrvácať?" rozmýšľam nahlas. ,,Hm, takto- aha- kuci, kuci, krv sa nahrnula do pľúc, kašlem na zem. Alebo takto- ležím na bruchu, kuci, kuci! Chlapci, povedzte mojej žene, že ju milujem! Klátil by som ju, že by chodila po štvornožky, teda keby tu bola. Milujem jej prsné perly, kuci-kuci!"

Petra vypratala z chladničky a špajze alkohol. Pustila hudbu, dala variť vodu na čaj. Matej odokryl papagáje. Asi plakali, keď ma tak videli. Vždy si mysleli, že som skrachovaná alkoholička, ale toto ich fakt dostalo.

Viem, mal si plnú čiapku snov.

Viem, tuším čo sa stalo s ňou...

Znie z reprákov. Nevymenila som cédečko.

Matej vraví že odchádza. Ďaleko. Musí sa ísť liečiť. To nič,  nič...

Raz sa všetci vojaci vrátia domov.

Nezáleží na smrti. Smrť je tu aj tak vždy, prítomná v každom nádychu.

Ale kto bude kŕmiť vtáky?

Prichádza ten monumentálny refrén, ktorý sa mi tak nepáči, ,,Vrááááááááť láske čas..." Dnes sa s ním stotožňujem. Znie to ako ,,Vrááť manželke ten sprostý kompakt, sú v ňom ešte nestiahnuté fotky z dedkovej sedemdesiatky, noták, maj súdnosť"

Papagáje desivo mlčia.

Trasiem sa do svitania. Zbohom, vraví Matej.

- - -

Ráno si sadnem na balkón a nepohnute si kúskom škridle vyrývam na stehná krúžky. Ranný vzduch je stále studený. Petra spí na gauči. Nezaschnuté slzy na lícach, čierne riasenkové.

Skoro nič nevidím. Opar.

Vlhké sú už len oči. Alebo ani tie. Skôr nos. Prechladla som. Nahá ukrižovaná o zem.

Vieš, chcem ti niečo povedať. Keď sa vrátiš.

Že ťa nechcem súdiť.

Daj si špinavé ponožky do umývadla, len prosím ťa nečakaj, že sa s tebou budem rozprávať. Komunikovať. Nečakaj aktivitu.

Budem sedieť na balkóne. Dívať sa na svet, ktorý sa nikdy nemení.

Hmla nad domami ťažko zavesená ako olovo v hrnci.

Nehybnosť.

Rodinné šťastie

Piekli medovníky, presne podľa receptu. Presné množstvo medu, škorice, múky, lásky.

Stáli celkom blízko pri sebe a dotýkali sa lakťami, dve sestry, ako kedysi, malé sestričky, vykrajovali jablká. Ak našli škaredé, hodili ho do ohňa, aby sa ich netýkalo nič zlé v novom roku. Ak bolo pekné, zjedli ho. Spravili to pre istotu tri krát, zjedli všetky jabĺčka s hviezdou vnútri, do kozubu hodili červivé a pokazené kúsky.

„To bude šťastia tento rok,“ šepla sestre do ucha, „to bude radosti!“

Január

bol ľadový, vietor plieskal o strechy a okná mali námrazu, ako ľúbostné listy vetra a vody. Mariana a Mária chodili spolu do obchodu a varili, chlapi zvážali z hory drevo. Rúbali ho pred kôlňou, krásne snežilo. Keď narúbali, šli do vyhne, spoločne kovali podkovy, nožíky, pracky na opasky. Museli si dobre rozumieť, museli sa dopĺňať, byť ako jeden. Aspoń na tú chvíľu. Po fajronte boli celkom odlišní.

Mariana je niekedy šťastná, niekedy ustarostená žena. Najväčšiu starosť má o mladšieho syna Janka, či z neho bude dobrý roľník.

,,Pôjdeš na poľnohospodársku školu, hlavne napíš dobre monitor z matematiky."

Pokrčil plecami a šiel sa učiť. Termíny sa blížili. Kedykoľvek vošiel jeho otec Šimon do izby, skontrolovať, či sa dobre učí, hodil na rozčítanú knihu Julesa Verne Sever proti juhu učebnicu z matematiky.

,,Ako to ide?"

,,Dobre, delím zlomky." (Oci, Texara videli na dvoch miestach súčasne, asi má dvojníka, čo má i rovnaké tetovanie, som zvedavý ako to skončí ale zatiaľ je to peckovica, umieram)

O staršieho Petra sa už ani moc nestará. Ten sa preháňa po kopcoch a vysokú školu nejako zvláda popri hrani Skyrim a Warcraftu. Mariana vraví, že sa podal na deda, on bol taký snilko. Umrel v horách ako správny horolezec.

Február

je hádam najškaredší mesiac. Sychravé, dážďosnehové dni striedaju víchrice a neznesiteľné mrazy. Mária sa stará o otcov hrob,hrob horolezca a básnika. Tento hrob je začarovaný. Sneh na ňom nikdy nevydrží, a tento hrob nikdy nezamŕza. Všetky okolité hroby su pokryté zmrznutou prikrývkou veľkých panenských vločiek, ale tento hrob je bez snehu, nahý, ako básnik pred verejnosťou. Každý detail žuly je viditeľný. Roztopený vosk, kvety, ale žiaden celofán. Celofán sa nehodí na hroby, myslí si Mária.

Mária má dve dcéry, Soňu a Janku. Soňa sa bude v lete vydávať za podnikateľa, čo obchoduje s toaletným papierom. Janka má horšieho nápadníka, skauta a zarasteného hipstera, bez hrebeňa a bez budúcnosti. Mária to neznáša, veď je kaderníčka. Pozná každú hlavu v dedine, aj tie plešaté, aj tie s jemnými vláskami detí. Oholila už pár smoliarov, čo prehrali stávku, nakučeravila mnoho neviest. Najviac sa teší na svadobný účes svojej dcéry. Budem to umelecké dielo. Ružičky, šípky, mašle, trblietky.

Marec

Slnko koketuje s krajinou. Všetky hroby sú nahé. Janka sa medzi nimi stretáva so skautom, opiera sa o jeho chrbát na lavičke, náhrobky sú lesklé, ale nehovorme o hroboch v mesiaci marec- v tejto dedine neumierajú starci v marci. S vypätím všetkých síl čakajú do apríla, pretože je Veľká noc a vôbec... apríl je lepší mesiac na smrť.

Šimon ľúbi svoju ženu Marianu. Dúfa, že syna dobre pripraví na monitor a na strednú. Nech prevezme štafetu v rodine. Každý muž v jeho rode je roľník či farmár. Každá žena je dobrá milenka. A vie sa postarať o opitého muža, keď príde v sobotu v noci, vyzuť mu topánky, vyčistiť zuby, vyvetrať, viete ako... Mariana tak funguje od osemnástich. Maká, je stále na nohách. A je tak spokojná, len niekedy ju bolia kríže. V marci robí veľké jarné upratovanie okolo kôlne, vyhne, predáva nejaké kusy dobytka. Niečo si odloží, niečo minie. Mimochodom, pri jarnom upratovaní našla fotky otca, rozprávkové sépiové fotky z Gerlachu. Otec, otec, otec! Je v každej slepačej stope v tráve, v každej rastlinke a v každom kuse dreva. Šepoce básne, ľúbostnejšie ako karpatská brandy. Pripomína jej močiar, v ktorom sa neraz Šimon zmáčal, keď sa vracal z krčmy skratkou cez les. Niekedy rozmočil bankovky za predané podkovičky, cigarety a navlhol mu mobil. Mariana ho fénovala a on rozprával: ,,Počul som tvojho otca, hvízdal na vŕbovej píšťalke nad močiarom. Skoro som sa posral od strachu."

Mariana mu akože neverila, krútila hlavou, veď bol opitý. Potajomky verila.

Výsledky z Jankovho monitoru boli strašné.

,,Pätnásť percent?!"

,,Ale prečítal som päť verneoviek, to každý nedokáže, oco!"

Dostal od otca na holý zadok.

Apríl

je mesiacom, kedy spomínaní starci konečne odchádzajú. Pripravia sa, prestrú si obrusy, zapália sviečku pri obrázku Panny Márie, zavolajú príbuzných. V týchto končinách sa verí, že smrť chodí dverami, cez prah, vyzúva sa a keď odchádza potrebuje obuvák. A tak jej starci nechávajú čierny obuvák pri vchode, aby sa neurazila a neozbrala si náhodou o jedného člena rodiny naviac.

,,Tá smrtka má ale škaredé topánky!" vyhlásil malý Matejko, syn Márie, brat Soňe a Janky. Práve, keď umierala starká, Dušanova mama.

,,Žiadne topánky nevidím! Netrep!" povedala Mária a udrela ho po chrbte.

Ale on videl. ,,Tu, tu, priamo tu!" ukazuje prstom.

Dušan je manžel Márie. Matku mal rád, staral sa o ňu pätnásť rokov, viezol ju na vozíku. V noci ju obracal. Teraz zdá sa umiera Je s ním sama v izbe, hovorí mu nejaké tajomstvo, kým Mária, Soňa, Janka a Matejko čakajú vonku.

,,Tam, v skrini," vraví s posledným dychom, ,,sú všetky moje listy. Dobre ich opatruj. A buď dobrý kresťan. Sú ťažké časy. V núdzi predaj moje cennosti. Ale kupca si dobre vyber. Staraj sa o dcérky, nech sú cnostné a poslušné."

Zrazu sa nejako ochladí a všetci vedia, že smrť je naozaj v dome. Mária vo vchode utiera slzy sebe a dcéram. Matejko stále ukazuje na topánky. Potom pozoruje pavúka, ktorý si urobil obydlie v botníku. Keď znovu pozrie na podlahu, vyhlási: ,,Už tu nie sú!"

Smrť odišla. Starká je mŕtva.

Čas na Veľkú noc, baránky. Krémové ružičky. Božstvo kríža. Janka sa pohádala s Dušanom, veď nech preboha toľko nepečú, nenakupujú toľko čokoládových vajec, sotva zomrela starká a...

,,Kde chodíš na takéto rozumy," frfle Dušan, ,,to ten tvoj neoholený šuhaj."

Janka sa urazí a rozplače.

V pondelok sa trpiteľsky nechá vyšibať tými najtvrdšími korbáčmi od chlapcov od rieky, Soňa spokojne sedí v izbe, Soňa je za vodou. Nikto na ňu nesiahne, bude sa vydávať za podnikateľa. Prejedá sa koláčmi a číta žalmy, a dievčenské časopisy.

Šimon šibe Marianu, a ešte aj susedu, veď aj susedy musia byť zdravé, vraví. Utiera si z čela pot.

Máj

Aby bolo jasné, čo sa týka najstaršej generácie- starká od Dušana umrela v apríli. Dedo umrel už dávno. Dedo od Mariany a Márie umrel, ten boží básnik, ale starká žila, v ústave pre starých. No a dedo od Šimona, to bola taká tá nehynúca burina. Jeho žena umrela od námahy pred desiatimi rokmi. On tých desať rokov ležal na posteli a z postele obchodoval s poľskými cukrovinkami. Svojho času mal aj bufet, ale to bolo ešte dávno pred tým. Tento dedo teraz klial, že svet sa rúti do pekla, pretože pozeral každý večer depresívne televízne spravodajstvo. Všetky peniaze vytiahol z banky a schoval ich do krabičky od bonbónov za záchod. Bojí sa smrti, ako každý, ale ešte viac sa bojí bankrotu.

,,Si celkom ako tvoj otec," vravieva niekedy Mariana Šimonovi. Príliš prežíva kováčsky obchod a je veľmi háklivý na svoju vyhňu.Začalo sa totiž stávať, že cigáni, čo si postavili chajdy blízko dediny, mu v noci vylúpili čosi z vyhne. Klial ako čert a prisahal, že ich všetkých pozabíja.

Šimon schováva otca pred svetom v podkrovnej izbe, trochu sa za neho hanbí, lebo keď začne hulákať svoje zastarané svetonázory, aj vrabce zo stromov odlietajú. Do podkrovnej izby chodieva len Mariana, obriadiť ho, a jeho klienti, čo ľúbia jeho sladkosti.

Janko už mesiac nemal sladké. Mariana ho ešte aj posiela skoro spať. To všetko za trest. Neučí sa poriadne, ledva asi spraví prijímačky. Janko medzitým prešiel na Pratchetta. Od prvých viet už nežije v realite, ale v Zemeploche.

Šimon je sklamaný z oboch synov.

Mimochodom, stalo sa, že sa Janka stretla so skautom pod rozkvitnutou čerešňou. Nielenže sa pobozkali, ale sa aj milovali. Daroval jej náramok s riečnou perlou.

Mária sa to dozvedela.

,,Mám občas jasnozrivé sny, to už máme v rodine," vysvetlila. Tri noci po sebe sa jej vraj snívalo, ako Janka zahodila svoj vienok do studne.

,,Pravdivo sa ti snívalo," odpovedala Janka, s chrbtom stále mokrým od machu, s čelom stále akoby obieleným svetlom mesiaca nad čerešňovými kvetmi.

,,Choď, nechcem ťa teraz ani vidieť!"

Buchla päsťami do stola.

,,Prečo sa na mňa hneváš? A to ti nevadí, že ujo Šimon chodí za susedou?"

Mária sa strhla. ,,Alečo!"

Janka jej poradila, nech si viac všíma okolie. Šla do izby. Soňa ležala na posteli a čítala dievčenské časopisy. Soňa bola poctivá, Soňa čakala na svadbu.

Jún

Šimonovi a Dušanovi bolo horúco v dielni. Potili sa a vyzliekali si tričká. Mária robila ženám letné strihy. Mariana sa starala o dobytok a roľu, o deda. Všetci boli tak zaneprázdnení, že si nemohli všimnúť, že sa blíži katastrofa.

Soňa si vyskúšala svadobné šaty a zavolala sestru, nech ich posúdi.

,,Mala si sa zabaliť do toaletného papiera!" zvolala.

,,Závidíš!"

Peter, ak si spomínate, hráč Warcraftu a jediný, čo sa duchom podal na deda básnika, už niekoľko dní nerozprával a nejedol, iba pil. Mariana nevedela, čo s ním je, drgala do neho, hovorila k nemu. Napokon povedal: ,,Idem na hory."

Odišiel s ruksakom. Mariana a Mária začali chystať veľkú svadbu. Farár, stužky, kvety, torta, zákusky, sála, kapela, kamera, alkohol, polnočná kapustnica. Šimon moc nepomáhal, mal iné problémy. Musel z celých síl odolávať túžbe. Dosiaľ susedu neoslovil, nič, nič sa neudialo, ale obaja vedeli, že len na to čakajú. Suseda je vdova. Má driek užší ako ramená. Niežeby sa zaľúbil, ale znovu ho vábili dobrodružstvá ako za mlada. Z ničoho nič to na neho prišlo. Niekedy musel zbehnúť aj v noci do vyhne, len aby sa upokojil. Celé nočné hodiny kul, kul, kul. Iskry lietali. Ohnivý Mars.

Janka to vedela, Mariana tušila. Soňa sa zaoberala sebou. Peter už odišiel, Janko potichu v izbe čítal romány. Prijali ho na školu, ale nechcelo sa mu tam ísť. Najradšej by niekam zmizol, aby sa nemusel zaoberať takými hlúposťami.

Jún je pekný, horúci. Ovečky na kopcoch jedia trávu, Mária je stále na Janku urazená. Janka je nešťastná. Nikto si ju nevšíma, nikto ju nemá rád. Podobne sa cíti Mariana. Dusí to v sebe, zapcháva si uši pred kvílením otcovho hlasu vo vetre: ,,Má inú! Má inú!"

Šimon sa k tomu všetkému strašne nazlostil, keď mu naposledy Cigáni vylúpili vyhňu. Pretože mu ukradli dokonca aj kovadlinu. Aj železné ruže, na ktorých sa natrápil. O dva dni ich videl predávať na hodoch o dedinu ďalej. Obchodník ich od nich kúpil.

,,Sakra robota! Toto už nie takto veru!"

Policajti mu nevedeli pomôcť, kovadlina sa nenašla a Cígáni všetko zapierali. Rozhodol sa zobrať spravodlivosť do svojich rúk.

Tri dni strávil na dvore výrobou akéhosi zariadenia. Mariana mu len nosila jedlo a pivo, nechcel jej nič prezradiť. Až na štvrtý deň vyškerený vošiel do kuchyne a pozval aj Marianu, aj syna, aby sa šli pozrieť.

Zaviedol ich za vyhňu, medzi stromy. Oči mu blčali.

,,Tadiaľto tie marhy chodia kradnúť. Dva razy mi aj okno vybili, aha!"

Ukázal na okienko a na rozbité dosky steny, tadiaľ Cigán vchádzal. ,, Aha, prvý vojde, lup podáva ostatným. Už som to priveľa krát opravoval, ale len nech si prídu nabudúce, ostane tu zlodej zakliesnený."

Predstavil špeciálne zariadenie. Nášľapnú pascu a vystreľujúcu kosu, ktorá vyletela z boku v dokonale vypočítanom uhle, špicou sa zasekla o doskovú stenu, z druhej strany sa pohla posuvná drevená stena dopredu a prisunula ho bližšie ku kose, zo zeme sa zdvihla hrozivá kovová mreža.

Vyzeralo to naozaj strašne.

,,A pozerajte, som tu lapený ako motýľ! Ak by som sa chcel odtiaľto dostať, musel by som si porezať hrdlo na kose," povedal so zdvihnutou hlavou.

,,A ráno pekne odovzdám tú sviňu policajtom! Janko, stlač tamtú mrežu napravo, to ma vyslobodí...Vravím, prídem na nich s puškou!"

A jún šepkal svoju pieseň tráve na lúkach.

August

začal búrkami. Podnikateľ s toaletným papierom urobil strašne smutnú vec, a totiž, odložil termín svadby, lebo musel pracovne vycestovať ( ,,Veľká príležitosť, veľká príležitosť, Sonička!"). Musel to byť osud, že sa to celé posunulo, pomyslel by si každý s odstupom času.

Svadobné šaty odpočívali v skrini. Soňa plakala. Veľa sa modlila. Janku to tiež moc nepotešilo, pretože sa hurhaj okolo svadby natiahol. Mária si začala robiť starosti o Marianu.

,,Svet je teraz tak zvrhlý, tak nemravný, je mi z toho na zvracanie!"

Narážala na Šimonovu skazenosť. To Dušan bol slušný ako mních. Tak vychovával aj dcéry. Len Janka sa podala skôr na Dušanovu matku, od apríla nebohú, tá bývala tiež koketnica, vydávala sa s deckom pod srdcom, a nielen to, rada hrávala karty a pila s chlapmi.

,,Hlavne nech tvoj malý Janko nič nepostrehne!" kázala Mariane.

,,To sa neboj," odpovedala Mariana, ,,je stále v knihách, najradšej by sa v nich stratil."

Dedo usúdil, že obchodovanie s cukrovinkami treba rozšíriť o tabak. Vybavil si účtovníčku, papiere, a začal. Ženy len krútili hlavami nad jeho rozmarmi ale pravda bola, že predával dobrý tabak, a Dušan so Šimonom si od neho začali brávať.

Mimochodom, Dušan aj dohováral Šimonovi, aby ste si nemysleli. Ale Šimon povedal iba: ,,Život je pes." Neskôr podal vylepšenú verziu: ,,Život je Cigáň."

Polia obschli. Ženy hrabali seno. Pri zotmení sa v senníkoch schovávali deti. Svietili si baterkou, hrali karty alebo vyvolávali duchov.

Šimon vtrhol do humna, kde z čerstvého sena tryskali vône do jeho rozochvených nozdier, tá žena, dobrá pekná susedka, mocnými rukami ukladala kopy na seba pri lampe, okolo ktorej sa zhŕňali konáre. Otočila sa, zbadala ho.

,,Dobrý večer."

,,Požehnaný."

Oblapil ju rukami.

Svet je tak zvrhlý!

September

Pole a hora žltne, zlatne. Jankovi sa v novej škole nepáči. Všetci sú divní. Mal skúsiť nejake slabšie gymnázium, alebo herecké konzervatórium.

Mária strihá a strihá. Do módy prišli ružové melíre, tak robí melíre. Janka jej trochu vypomáha, zaháňa nudu, lebo sa rozišla so skautom.

,,A dobre ti tak," povedala Mária. K Soni sa správala milšie, utešovala ju, že to prejde rýchlo, kým sa podnikateľ s toaletným papierom vráti.

Iba Šimon sa necítil osamelo. Po fajronte sa mal na koho tešiť. Ani to neskúšal tajiť pred Marianou, vedel, že to chápe, že on je už taký, a že by bol ešte horší, keby sa celý život nesnažil krotiť.

Mariana sa naučila vyšívať. Často si dopichala prsty a robila krvavé výšivky. K synovým prosbám ohľadne prestúpenia na inú školu bola chladná.

Dušan zmokol v hore. Dostal zápal priedušiek. ,,To z toho že toľko fajčíš ten sprostý tabak!" povedala Mária. Liečila ho husacou masťou. Dostal sa z toho za dva týždne, ale choroba ho dosť poznačila, dokonca zmenila. Stal sa ešte väčším moralistom.

,,Šimon pôjde do pekla," oznámil raz pri večeri. Bola tam Mária, Janka, Soňa, Matejko. Ostali zhrození, ale Dušan spokojne pokyvoval hlavou. ,,Priateľ, nepriateľ, rúti sa do jamy levovej."

Začal čítať Starý zákon a počiarkovať si dôležité pasáže. Dôležité boli tie, ktoré sa týkali trestu. ,,Boží trest stihne každý neoľutovaný zločin."

Mariana sa na oplátku pred Máriou vyjadrila, že Dušanovi straší vo veži.

,,Hlúposť," dostala odpoveď. A dodatok: ,,To svet je zvrhlý."

Vraj nech sa pozrie, v reklamách, vo filmoch, seriáloch, samá ohavnosť, to je na vine!

,,Šimon nepozerá televízor." odpovedala Mariana s úškrnom.

Október

Na hroby padali listy, len na hrob deda básnika nie. Na ten hrob nikdy nič nespadlo.

Dedo obchodník to prehnal. Predal nejaký tabak deťom, v dedine sa začalo o tom hovoriť, ľudia mu prestali dôverovať, a bolo po obchode.

Ani tabak, ani cukrovinky. Mariana mu všetok tovar zabavila a odložila na Vianoce. Aspoň Šimon prežíval šťastné obdobie, pretože sa mu poradilo do pasce lapiť Cigáňa.

,,Porezal si hrdlo, lebo sa pokúšal ujsť, sviňa zlodejská!"

Odviedol ho do domu, veď policajtom nemohol povedať, že mal na neho pascu. A Cigáň nebol taký múdry, že by to prezradil. Triasol sa od strachu. Policajti ho odviedli. Lup vrátili Šimonovi.

Spokojný ako blcha si vyložil nohy pri pive.

,,Sviňa zlodejská," mrmlal si podchvíľou.

V ten deň sa po dlhom čase miloval s Marianou. Bozkával jej doráňané prsty. ,,Ty moje chudiatko."

Mariana mu chcela vynadať, že mohol Cigáňovi horšie ublížiť, vážne ho zraniť nebodaj, potom by mal problémy kvôli nebezpečnej pasci. Ale takmer žiadnu výčitku nepovedala, len ,,chvalabohu, že to tak dopadlo."

Ponoril si hlavu do jej kožných oblín okolo brucha.

,,Ženička moja milovaná..."

Dychčal, krochkal.

,,Ja si ťa nezaslúžim."

Rozplakal sa.

November

Opadalo všetko lístie. Vo vzduchu bolo možné tušiť mráz. Krajina začala hnednúť.

Dušan a Mária založili spoločenstvo pre mladých ľudí, aby dedinských adolescentov viedli k láske, viere, tolerancii, striedmosti, odriekaniu, absencii pohlavnosti v primladom živote. Pohlavnosť nemôže byť ani v tele, ani v duchu. Žiadna rocková hudba, žiadna fantasy literatúra.

Do spolku sa dostal aj úbohý Janko. Donútila ho tam chodiť Mariana, pretože chcela trochu stúpnuť v očiach sestrinej rodiny. Vo chvíľke voľného čítania, kedy mali všetci roztvorenú Bibliu, on čítal Tolkiena.

To sa nemalo stať. Dušan na to prišiel a povedal, že sa musí vážne porozprávať s jeho mamou.

Janko znenávidel realitu ešte viac. Kiež by zmizol zo sveta!

Stalo sa, že Šimon sa opil, a ako zvyčajne šiel skratkou cez les a močiar. Do bahna mu spadli kľúče. Boli to kľúče od domu a od vyhne. Kedže od vyhne náhradné nemal (Dušan vlastné kľúče nedostal, bol len jeho zamestnanec, a Śimon bol veľmi háklivý na vyhńu), hneď, ako sa vyspal z opice, rozobral zvonka pascu, teda aspoň jej časť, vyskakujúcu doskovú stenu. Keď vchádzal, dával si pozor, aby nestúpil na ustrojenstvo, ktoré aktivovalo kosu. Ešte sa pre istotu zhrbil a prešiel. To pretože mal veľa objednávok, na ktorých musel robiť, a zámočník, ktorému volal, cez víkend nerobil.

Mariana krútila hlavou a strachovala sa. ,,Nemal by si tade chodiť. Ja ti tam teda určite jedlo ani pivo nedonesiem!" kričala mu do vyhne.

,,Jéžišmária," zalamoval rukami, ,,aj s ženskou ustráchanou!"

Blížili sa Vianoce, mal naozaj veľa objednávok, a aj keď mu zámočník dal spraviť kľúče, rozrobenú pascu nechal rozrobenou, Cigáni si rozmyslia, či sa v blízkej budúcnosti vrátia. Dušan mu tiež moc nepomohol, bral si veľa dovolenky. Pán podnikateľ s toaletným papierom sa totiž vrátil. Chystala sa svadba.

Mária objednávala zákusky, behala po krajčíroch, po večeroch trénovala Soni účes, Dušan chystal pozvánky, usilovne chystal sálu, žehlil obrusy, obetoval sa a dal sa do ženskej úlohy. Janka na to moc nestačila, Soňa sa zasa pripravovala po duchovnej stránke, a Dušan chcel, aby sa šetrila. Po večeroch jej kázal o mravnosti, o mravnej láske, o dôležitosti čistoty pred svadbou. Rozprával sa o tom aj s podnikateľom.

,,Si šialený," povedala mu Janka. ,,Robíš z nej naprogramovaného robota."

,,Neboj sa, aj ty si raz nájdeš muža," odpovedal pokojne.

Krajina strácala na farbe, hnedla a hnedla, až celkom ohnedla.

A vtedy začal padať sneh...

December

Všetko sa stalo bielym krištálom.

Každé slovo bolo platné.

Každá myšlienka sa stala činom.

,,Áno" v kostole bolo skutkom, naveky.

Naveky dvojité áno.

Ste naveky spojení! Hurá!

Pred kostolom sa mladým blahoprialo. Mariana sa oprela o Sonino líce a zašepkala: ,,Drž sa dievča."

Cítia fatálnosť lúčenia. Janka sestru ledabolo objala a ponáhľala sa preč. More ďalších ľudí za ňou sa ale šlo roztrhať, aby Soňu bolestivo vystískali.

Malý Matejko sa vzrušene obzeral naokolo, prišiel do kultúrneho domu spolu so všetkými, a keď ženích niesol nevestu na rukách hore schodmi do sály, pošepkal Janke, že pri vchode videl ,,tie škaredé topánky."

Najprv sa zachvela, ale potom povedala: ,,Na každej svadbe je prítomná smrť, asi. Možno si chce obzrieť tie spojené duše, ktoré jedného dňa rozdelí. Už si asi zbieha slinky. Ale teraz sa nemusíme ničoho báť..." upokojila ho.

Prípitok.

Mariana sa červenala. Čert chcel, že na slávnosti bola prítomná aj suseda. Ten naivne nadšený Dušan musel pozvať polovicu dediny!

Šimon sa tváril pokojne.

Mária sa usmievala od ucha k uchu. Natešene tlieskala, keď sa mladomanželia hanblivo pobozkali. Vzdychala. Dušan si utieral drobné otcovské slzičky. Prítomný bol i obchodnícky dedo. Tváril sa urazene, ale občas nemohol prikázať kútikom úst, aby sa nezdvihli.

Jankovi chutili zákusky a malinovky, ale stále, stále, stále by sa chcel vypariť z tohto sveta.

Ostatní si užívali sladký výnimočný okamih.

Ďalšia nevinná pusa. Polievka, hlavný chod, zákusky. Tanec. Alkohol.

Śvédske stoly, alkohol, zákusky, tanec, alkohol, tanec, zákusky.

Polnoc. Kapustnica. Alkohol.

Mária zaštrngala lyžičkou na pohár.

,,Dámy a páni, nasleduje čepčenie!"

,,Čepčenie!" vykríkli deti, bol čas zobrať drumble, husličky, harmoniku, dať neveste na krásnu hlavu vienok s dlhým bielým závojom až po zem. Dlho jej vydržať nemal, mali pre ňu nachystanú šatku, akú bude nosiť ako vydatá žena, bude symbolom jej ženského údelu, pokazí svadobný účes.

Keď deti dohrali, dve staršie ženy spustili pieseň

Zbohom ostávajte,

héj, mamičkine prahy,

čo vás prekráčali

moje biele nohy

Soňa sedela na stoličke. Jej muž stál oproti nej. Plakal. Nikdy nevidel nič nádhernejšie. Mala svietiace čelo, perleťové oči.

Zbohom ostávajte

héj, mamičkine kľučky

čo vás objímali

moje biele rúčky

Pieseň skončila po ďalších slohách. Predstúpil Šimon. Uškŕňal sa. Šimon mág. Pateticky pribehol k Soni s čečinou a preniesol:

,,Pýtam sa ťa po prvý krát, Hlávku sťať alebo vienok sňať?!"

,,Hlávku sťať."

Šimon sa zhlboka nadýchol.

,,Pýtam sa ťa po druhýkrát, Hlávku sťať alebo vienok sňať?!" zrúkol a zatriasol čečinou.

,,Hlávku sťať." odpovedala hlasom krehkým ako papier.

Šimon sa zaškeril a od vzrušenia sa mu rozochveli nozdry, rovnako ako keď navštívil susedku v humne. Zdvihol ruku s čečinou. Deti sa zatriasli.

,,Pýtam sa ťa po tretí a posledný krát, hlávku sťať alebo vienok sňať?!"

Jeho hlas ostal stáť vo veľkej miestnosti, odrazil sa od podlahy a zaryl sa d Soninej kože ako mačety. Mala poznať scenár, ale...oprela sa rukami operadiel stoličky.Upokojila rozochvené hrdlo.

,,Hlávku sťať!"

Šimon pozrel nechápavo a zároveń pobavene. Mariana zbystrila pozornosť. Medzi ľuďmi to začalo šumieť. Stávalo sa, že nevesta dlhšie odolávala. Ale ten spôsob...

Tak znepokojivé.

,,Takže ty chceš radšej hlávku sťať, dievčina?" kričal Šimon a prskal sliny. ,,Pýtam sa už úplne posledný krát..."

,,Hlávku stať, hlávku sťať, hlávku sťať!"

Chytila si oboma rukami vienok. Pevne. Slzy jej tryskali ako gejzíry.

Šimon chcel niečo zaziapať, ale Mariana k nemu pribehla a chytila ho za ruky.

Podnikateľ s toaletným papierom nechápavo hľadel na Soňu. Ona na neho nepozrela. Všetci mlčali a tušili, že sú svedkom tej najmagickejšej chvíle. Niekomu v ruke pukol pohár.

Nastal malý zmätok. Soňa sa postavila a nevedela, do ktorej strany sa vybrať. ,,Idem sa prejsť. Bavte sa," pošepkala a prešla okolo ľudí. Kráčala pomaly, potom sa rozbehla dole schodmi. Biely závoj letel za ňou.

Trápne, ale nie až tak, lebo Mária nariadila, nech kapela začne hrať, a Dušan vyhlásil, že to sa stáva, každá nevesta je pod veľkým psychickým tlakom...a podobne.

Šimon podišiel k Mariane, ktorá stála pri popolníku na chodbe a pozerala sa dole schodmi. Keď na neho pozrela, spravila čo chcela, strelila mu facku.

,,Čo to malo znamenať! Ty si ju úplne zložil!"

,,Au! To nie ja, ty hlúpa!"

Otočil sa ku schodom. ,,Kam šla...?"

Po chvíli: ,,Idem za ňou."

Niekedy

Padá sneh. Krásne sú svetlá na snehu. Trbliecú sa, rozprávajú, milujú.

Šimon kráča po snehu a po svetlách.

Vzala to chodníkom cez les. Vzala to cez močiar.

Vidí jej stopy. Na tenkom polámanom ľade močiara stopy miznú. Miznú aj svetlá.

Brodí sa v tme. Kdesi v diaľke zazrel jej závoj. Alebo sa mýlil?

Ešte kúsok...Áno, už vie, kde je. Za vyhňou. Pozná obrys domčeka v diaľke. Medzi stromami sa mihne biela postava. Perlové oči sa zalesknú.

,,Dievča!"

Chvíľu zamrznuto stojí, ale keď sa pohne on, pohne sa i ona- beží medzi konármi. Beží, beží k úniku, k škáre medzi drevenými doskami.

,,Počkaj- ach, tam nie, nie!"

Puknutie konárika a ...

,,Nie------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Čistým nebom letí biely kruh. Medzi vločkami, medzi nebeskými telesami a obrami, letí čistý, biely kruh.

Slovo sa stalo telom. Myšlienka sa stala skutkom.

Biely kruh, závoj z dokonale čistej hlavy, vetvičky, šípky, kryštálové náušnice, biele perleťové oči, panenské oči.

Letiaci vienok.

Vo vzduchu sa zastavila kosa, odtrhla dušu od tela, aby nemohlo spadnúť, aby nemohlo opustiť milovaného Adama.

Vzduchom pláva krv. Biela krv, okrídlená závojom, dopadá na hviezdy zavesené na konároch, do mrznúcej  vody močiara,  žblnk, žblnk, žblnk.

Na prelome rokov

Koniec ceremónie. Smrtka si obula svoje škaredé topánky a kráčala ďalej.

Podnikateľ s toaletným papierom odišiel a nikto z dediny o ňom už nikdy nič nepočul.

Dušan sa stal ateistom. Mária odišla na nejaký čas k vzdialenej rodine. Možno navždy.

Janka si našla nového priateľa, vášnivého samca, ktorý sa nikdy neunavil.

Matejko zrazu vyrástol a prestal vidieť škaredé smrtkine topánky.

Janko chce zmiznúť do Stredozeme.

Mariana opustila Šimona. Teda...tak trošku. Presťahovala si madrac do obývačky. Aspoň malá vzbura. Teraz sú akože rozvedení. Kým sa to nejako neopraví.

Šimon sa stal kresťanom. Veľa sa teraz modlí. Číta Bibliu, prosí o odpustenie. Cigáňom nosí do osady jedlo.

Suseda má nápadníka, šepká sa, že bude svadba.

Dedo obchodník pomaly umiera. Ešte to nevie, ale smrtka si už obľúbila botník v Šimonovom dome.

Dedo básnik sa stále rodí. Žije všade, v kove, v dreve, v snehu, v tráve, v piesni, v mlčaní.

Peter sa túla po horách. Vráti sa, keď príde správny čas.

Peter vie, že rodinné šťastie sa nerobí podľa receptu, ako cesto na vianočné medovníky. A nevykrajuje sa z perníkového cesta.

Žiadna slušnosť, pravidlo, náboženstvo, škola, oslava, práca našu rodinu nezachráni.

Na Nový rok Mariana a Mária prekrajujú jabĺčka. Tie pokazené nezahodia do ohňa.

Patria k nám.

Ten, čo kľačí na snehu

Poznámka: Dej sa odohráva na horskej chate Kľačianska Magura pri Martine, ale príbeh a postavy sú vymyslené.

 

Babie leto bolo rozjarené ako štrbavé dieťa v prvé školské mesiace. Prinieslo bezoblačné nebo a stromom konečne tú príznačnú ostýchavú červeň, Luciána posmelilo a dal si za úlohu zabudnúť, zaváľať si myseľ  každodennými, každoročnými, každoživotnými povinnosťami. Bol predsa rovnaký ako všetci. Mal rád jeleniu klobásu a borovičku s horcom po dlhom dni. Niekedy sa stávalo, že tie dni unikali rýchlo ako jesenné vánky, neostalo po nich stopy, všetko prebil mráz.

Skoro zabudol na jej tvár. Niekedy celkom tápal, keď si ju predstavoval, ako stála pred lyžiarňou alebo ležala na lavici. Už bola úplne neskutočná. Zdalo sa mu, že šalie. Začal brať nejaké svinské tabletky.

28. októbra napadol prvý sneh.  Na chatu prišli nadšení fotografi. Naleštenými zrkadlovkami fotili okolie, zblízka fotili obielené vetvičky s ešte červenými listami  a potom sa posadili do baru a utierali nosy nad čajom. Jeden z nich mu podával ruku a opakoval, že je z turistického časopisu. „Potrebujem ešte zopár panorám, čosi na obálku,“ vytiahol mapu, „kadiaľ by ste mi to poradili vziať? Aký je výhľad na tomto kopci?“

Niečo mu rýchlo poradil. Mal veľa práce. Utieral, pral, všetci chceli pivo a horalky. A príliš mu to pripomínalo nejaké nekľudné časy. Keď bol mladší, tiež chcel odfotiť alebo zdolať najvyšší kopec, teraz našiel svoje miesto. Fotografi majú stále priveľkú žiadostivosť. V bare si leštia zrkadlovky a nosy. Aj pivovú penu na pohári si fotia, každý objekt je tak vzrušujúci!

Alebo ten  mladý brazílsky chlapec za stolom pri okne... obzerá si snehovú guľu, necháva sa s ňou fotiť. Je na výmennom pobyte, sneh vidí asi prvý krát.

„Primeira neve! É uma sensação estranha na mão!“

 

...

 

„Som Linda,“ podala mu ruku vo výčape. Už sa prezliekla, už nebola taká spotená. „A tí chalani, čo sú so mnou...pretekáme sa už dlho.“

Venovala sa behu do kopca. Poloprofesionálne. Vraj vyhrala pár súťaží. Aj kamarátov vždy predbehla. „Dala by som si guláš... kto dnes večer varí?“

Po polnoci sa šla osprchovať, obliekla sa do župana a pri chôdzi krútila bokmi. Objednala si slivovicu a povedala, že kamarátov v pití dobehne. „Ty proste  stále musíš pretekať!“ povedali.

„A tvoje meno?“ opýtala sa ho.

„Lucián.“

„Strašne divné!“

„O nič menej ako Linda.“

Cvak.

„Kto ma to kurva fotí...so slivkou v ruke!“

Linda je taká hurónska, skoro ako chlap. Nepáči sa mu to.

Chlapi sa jej smejú. Linda si dala ešte aj pivo a bola  od peny.

 

Lucián zatvára bar, je po jednej v noci. S riadom mu pomáha jeho sestra Oľga, bez muža, bez detí. Hovorí samé čísla, tržby a dane. Medzi to vpletie, že ráno prídu nejakí literáti. Treba im všetkým navariť, nachystať sedenie a spanie.

„Pätnásť ľudí, píšu básničky o horách, predstav si!“

„Budú tu celý čas písať a prednášať?“  Bol otrávený. Kde sú tie časy, kedy na horské chaty chodili len poctiví turisti, s palicami a bez foťákov?

Pobúchala ho po pleci a vyprevadila k izbe. „Nenapísal si jej?“

„Napíšem jej...  Ráno musím vstať skôr, odhrabať sneh. Povedz brigádnikom, nech so mnou vstanú,  ty sa zajtra vyspi.“

...

Ráno, 29. Októbra. Až tak veľa nenasnežilo. V ten deň prvý raz uvidel Marianu. V bielom tričku a tmavých rifliach, všade pobehovala so zápisníkom a škrtala si v ňom. Počítala slabiky. Lucián si ju najprv ani nevšímal, ošíval sa v kuchyni pri haluškách. Turisti ich mali radi, okrem mladého Brazílčana. Skoro sa z nich povracal. Jeho slovenský kamarát urazenému Luciánovi vysvetlil, že ten chlapec má najradšej suchú ryžu a kura.

„Takéto fajnovky!“

Iniciatívny lektor vyvesil pred chatu zástavu s nápisom „Mladí haikari 2012“ . Lucián sa ho nad gulášom opýtal, čo vlastne je to haiku. Lektor vysvetlil, že ide o správny obraz, a správny počet slabík. Hneď mu ponúkol kus papiera a pero. „Aj vy napíšte!“

„Ja nie som básnik.“

„Počítať predsa viete!“

„Nie som si v tomto prípade istý,“ odpovedal so smiechom. Mariana pokrútila hlavou, ale nepovedala nič. Zoškrtala zopár stĺpcov vo svojom zápisníku.

...

Zapil si tabletku. Trochu sa mu točila miestnosť. Asi potreboval oddych, to povedala Oľga.  

Hajkari pobehovali po okolí so zápisníkmi a na prstoch počítali slabiky. Po malých skupinkách sedeli za lavicami na terase alebo aj na zemi s igelitkami pod zadkom. O tretej poobede sa nahnali do jedálne a čítali si svoje výtvory. Mariana prečítala dve. Lektor ju skritizoval, ako skoro všetkých, pochválil iba jedného vážneho chlapca s tmavou pleťou.

Lucián pomáhal  v bare brigádničke.  Mariana sa ho opýtala koľko má vlastne rokov. „Štyridsať  sedem.“ A ako dlho je chatárom. „Sedem.“

 „Takže si mám želať byť staršia...“ povedala zasnene. Už mala vypité. Vytiahla zápisník. „Že-lám-si-byť-sta-ršia, sedem slabík.“

...

Linda sa vrátila ďalší víkend. Bola neuveriteľne spotená, ale prekonala vlastný rekord. Prehodila si cez plecia uterák a kričala: „Som najrýchlejší pozemšťan, najrýchlejší pozemšťan čo sem vybehol! Lucián, som hladná!“

Nechcela guláš, vraj teraz skúša novú diétu, aby si zlepšila výkon. „80-10-10 podľa doktora Grahama.“

„To znie ako ďalšia hlúposť,“ zareagovala Oľga. Lindini kamaráti dobehli o desať minút. Tí si dali guláše a unavení mlčky hľadeli pred seba.

„Jem iba surové ovocie, stopilo sa mi veľa sadla. Lucián, dones mi dáke jablká!“

Neskoro večer popíjala s fotografujúcimi turistami, ale aj s poľovníkmi a cyklistami. Keď Lucián vyšiel von fajčiť, sadla si mu na kolená a dívala sa na hviezdy. „Mám to tu rada, prídem aj nabudúce.“

Spýtal sa jej, či nechýba cez víkendy mužovi, alebo rodine. Vraj nemá ani jedno z toho.

„Tak to preto si taká súťaživá...“

 

Precitol zo spomínania, ktosi z pomocníkov na neho zakričal, aby mu pomohol nahorcovať borovičky. „Och.“

Pomaly sa zotmelo.  Sotva dojedol grilované rebierka. O stôl ďalej Mariana do seba tlačila slaninový tanier. Občas na Luciána pozrela, pritlačila si ceruzku o dolnú peru a na prstoch počítala.

Oľga ho prefackala na chodbe. „Si strašne bledý!“

Sadol si na schody a oprel sa jej o plece. „Som akoby pomätený...“

„Prečo zas?!“

Neodpovedal.  Uvedomil si, že pár schodov nad nimi šuchoce papiermi jeden z haikárov. Ani keď sa ho opýtala, či jej konečne napísal, tak nepovedal nič.

Haikový lektor iniciatívne zaziapal do schodov, nech sa všetci nachystajú na večerné Majstrovstvá v haiku.

Lucián si šiel na chvíľu ľahnúť. Myslel  na Lindu. Teraz by jej nemohol napísať. Bol už tak zmagorený, že by začal počítať slabiky. Veď celý deň počúval lektora, ako zvýšeným hlasom rozpráva k svojim zverencom, čo a ako, čo je mizerné a čo je pravé, čo je odpad a čo poézia. Lucián nesúhlasil. Akoby sa dala vášeň zmerať kvalitou a slabikami. Lektor by mu na to povedal, že iba v určitom množstve a v určitej sile sa zaskvie pravda. „To máte ako s varením- z každej suroviny presne odvážené množstvo, inak nenájdete harmóniu.“ vysvetlil včera.

Oľga vtedy pobúchala Luciána po pleci. „Náš Lucián varí vždy podľa oka, a vždy dobre!“

...

Ľahol si do postele. Nepočítal, nerozmýšľal. Len tak bol. Tušil vôňu zimy za oknom. Prvý raz si v izbe zakúril.

 

 „Vybehla by som aj na Zrkadlový vrch!“

„Čo je to Zrkadlový vrch?“

„Zo starého japonského haiku,“ odpovedala a potiahla z otvoreného okna spadnutý list. Nahrnuli sa k nej fotografi a fotili ju. Lindu s listom. „Strašne rada behám, strašne rada pretekám. To je moje prekliatie. Musím byť najlepšia, inak ma nič nebaví.“

Utrel jej z úst škvrny od piva. Bolo malebné poludnie. Pivá sa leskli na svetle. Ona čapovať teda nevedela. Keď ju požiadal o výpomoc v rušný čas okolo obeda, preliala veľa pohárov.

„Aj to sa raz naučím,“ sľubovala si.

 

Majstrovstvá dopadli dobre.  Mariana mala tretie miesto, z pätnástich zúčastnených. Lektor vyrobil diplomy a víťazom zobral niekoľko pív a borovičiek. Zapol rádio a zorganizoval diskotéku.

Ráno 30. Októbra pri raňajkách Mariana so skleným pohľadom zazerala von oknami. „Zasnežil mi deň,“ rozmýšľala nahlas, šeptom, „zasnežil mi tvoj obraz...“

„Ty si riadny fanatik,“ zahundralo ryšavé dievča, ktorému sa zápisník povaľoval už zrejme povaľoval niekde na izbe. Mariana zapisovala. Päť slabík, sedem slabík...

Posledný verš nie a nie napadnúť. Lucián vynášal smeti.

Na vonku bolo všetko sivé, a modré. Biele nie. Lucián mal o bielej vlastnú predstavu. So snehom veľa spoločného nemala.

„Prvý tohtoročný sneh,“ začul keď sa vracal, „je ako taký neistý, nesmelý návrh...musí byť z toho cítiť.“

To hovoril lektor Mariane. Červenala sa. Haiku s názvom Prvý sneh obnažene ležalo v zápisníku. Lektor ju pokarhal za triviálnosť. „V názve máš sneh a stále hovoríš o zasnežení... Keď mi donesieš  pod názvom Prvý sneh haiku o prvom milovaní, vtedy sa budeme mať o čom baviť.“

Zápisník šmaril na stôl. Ryšavka ju posmelila, aby sa do toho pustila. Mariana trochu odkväcla a Lucián sa vyhol jej pohľadu.

Pomyslel si o nej, že je ambiciózna a súťaživá. Pretože nemá rodinu, a pretože...

Preboha, ty si pletieš dve ženy, dve osoby!

Zastavil sa a zamyslel.

Ani Linda nehovorila o Zrkadlovom vrchu.

Nemohla predsa poznať japonské haiku! Ona nie. Zamenil si nejaké rozhovory. Čas na oddych, tabletku a dobrú verneovku.

 

Mariana si prevrátila stoličku operadlom k bruchu a  nekultivovane sa posadila. Pohybovala perami, rátala. Lucián si sadol na lavicu s kýbľom zemiakov a ponáhľal sa rozptýliť škrabaním. Vo svetlici bolo zo desať ľudí, literáti aj náhodní turisti, ktorí sa k sebe túlili a ohrievali si dlane šálkami s čajom.

Mariana sa postavila a teatrálne povedala: „To nepôjde.“

Lektor zdvihol hlavu od piva. „Čože?“

„Vidno že nie si žena,“ povedala mu.

Začala kráčať, pritom výrazne gestikulovala a filozofovala: „Nemôžem napísať haiku s nadpisom Prvý sneh, mysliac prvé milovanie...to je niečo celkom iné. Každý, kto to zažil, zo ženskej perspektívy, vie, že sa to dá prirovnať ku všetkému, len nie k prvému snehu!“

Lektor si položil prst na ústa, akože rozmýšľa. „Pokračuj,“ povedal po chvíli.

„Prvý sneh je nevinný návrh, povedal si. Zásnuby so zemou, niečo ako : tak čo, skúsime to? ...Prvé milovanie je otvorená rana.“

„Ale u muža...“ zamyslel sa lektor.

„Nie,“ povedal Lucián, „ani u muža to tak nie je...“

Mariana k nemu otočila krk.

„...teplo a sneh moc nejdú dokopy.“  dodal.

„To nie je zlý postreh,“ uznal lektor, aj viacerí v miestnosti pokývali hlavami s pokrúteným úsmevom.

„Ja by som to vôbec nemystifikovala,“ dodala Mariana. Lucián žasol. Bola celkom ako Linda!

„Tak napíš iné haiku,“ lektor si preložil nohy a snažil sa tému uzavrieť.

 

Naklonila sa celkom k nemu. Bol zničený a spotený. Práve dovliekli z hory jeleňa, piati chlapi. Páchol potom a smrťou.

„Kde si bol tak dlho od rána?“ Už mu aj tykala.

„Veď vidíš,“ odpovedal, „dáš si guláš z jeleňa?“

„Ja mäso nejem. Za chvíľu odchádzam, už som zbalená,“ oznámila. „Budúci týždeň neprídem, ani ďalší.“

Zatvárila sa ľútostivo a objala ho okolo krku. „Ty si samá krv...“

„Maj sa pekne,“ povedal.

„Budem.“

Práve v tejto  chvíli asi začala jeseň. Práve v tejto  chvíli ožltol prvý list. Práve v tejto chvíli sa zemeguľa obrátila smerom k jeseni!

 

Už je zima. A neskoro večer. Lucián si po nočnej šichte v bare konečne ľahol a vystrel nohy.

Zaklopala mu Mariana. Zachrčal a pomaly vošla dnu. Zasvietil,  ponúkol jej, nech si sadne. Tipoval, že je opitá.

„Niečo by som vám mala povedať, pán chatár.“

„Myslel som, že si tykáme.“

„Nepamätám si...“

Usmiala sa.  Triasli sa jej ruky. „Zajtra odchádzame.“

„Áno.“

Sedela na jeho posteli a dotýkala sa jeho obliečok. Na tých obliečkach chýbali gombíky. Ešte ich nestihli poprišívať. Mala to urobiť Oľga cez minulé Vianoce, ale tá vyhlásila: „Iniciatívny blbec rovná sa chatárov otrok.“

„Je to šialené,“ narovnala sa, pošúchala sa prstami po rifliach. Chytil ju za ruky.

„Uvoľni sa. Nemusíš stále počítať slabiky... O čo ide? Pripomínam ti otca? Stále na mňa pozeráš...“

Už zase! Asi sa pomýlil. To Linda otca nemala.

„Otca ani najmenej.“ odpovedala.

Pustil jej ruky, pozrela mu do očí.

„Čo keď som sa zaľúbila?“

Pokrčil plecami. Mal dojem, že sa mu sníva.

„Koľko je hodín?“

„Štyri.“

„O polhodinu vstávam.“

Začala sa ospravedlňovať, aj sa postavila.

„Dobrú noc, Mariana.“

A už jej nebolo.

 

Ráno 1. Novembra odišli. Dali si kofolu, horalky a proste šli. Oľga sa sťažovala, že na izbách nechali neporiadok. „Samé žuvačky, samé polámané ceruzky!“

Sadol si do kresla a zapálil si fajku v starom štýle.

Vytiahol zažltnutú Verneovku. Oddychoval. Spomínal.

 

„Myslíš, že bude vojna?“

To sa opýtala, keď ležala na terase na lavici s rozkročenými nohami v priliehavých teplákoch. „Sleduješ to? Politiku a tak? Ide to dole vodou, čo?“

Slnko jasne svietilo. Tak si zakrývala tvár a pomedzi prsty žmúrila.

„Uvidíme, ako bude. Ja len upratujem špaky a hostím putujúcich, iné ma nezaujíma.“

Zarehotala sa. Chytila ho za ruku, keď dvíhal popolník pri jej stole. „Tvoja milá sestra mi prezradila, že som ti celkom padla do oka.“

S debilným úškrnom sa pozrel na vrchy stromov a za nimi sa črtajúce martinské sídliská.
„Čo je pravda, nie je hriech.“  odpovedal.  „A vojna hádam do konca roka nebude. Teraz, keď sa mám tak dobre...“

Zažmurkal a ona to zrejme brala ako svoje víťazstvo.

Na druhý deň mu do kuchyne odkiaľsi doniesla hŕbu lúčnych kvetov.

 

2. novembra,  večer. Práve doupratoval bar. Prišla za ním Oľga s vážnou tvárou a spýtala sa: „Už si jej napísal?“

„Keď odchádzala, povedala, že o mne napísala asi desať haiku,“ utieral si ruky do handry, „teda...desať haiku, ktoré priamo alebo nepriamo súviseli so mnou...a možno aj nejaké s tým snehom...“

Oľga sa oprela o stôl a tvárila sa prísne.

„...ale všetky poškrtala, neboli dobré. Ja jej tiež nedokážem nič napísať...“

„Hovorím o tej druhej,“ zachrčala Oľga. „Tá, čo chodí cez víkendy.“

Pozrel von oknom. Dostal pocit, že vonku na strome sedí sova. Taká ako vo filme.

Chcel by ju pohladiť.

„Mal by si ísť na čas do mesta, tam by sa ti prilepšilo!“ povedala prísne.

„Neboj sa o mňa. A Mariana už odišla.“

„Videla som ako na teba stále pozerá...“ povedala Oľga skoro karhavo.

„Hej, pozerala...“

„Máš ale predsa napísať Linde! Tá je aspoň trochu staršia, a rozumnejšia!“

„Čo je rozumné na behaní do kopca?“

Chytil sa za hlavu. Skúšal, či nemá zase horúčku. „Ktorá to hovorila o behaní na Zrkadlový vrch? To nemohla byť Linda, však!“

Vzala ho za ruku a odviedla do postele. Trochu sa z toho celého smiala a trochu nadávala. „Och bože, neviem ako to robíš- poplietol si hlavy dvom mladiciam, a sám ich pritom máš popletené!“

 

V niektorý večer, v neurčitej časovej línii, sa to proste stalo. Všetci už spali, iba oni dvaja stáli vonku a drkotali zubami.  

„Vláčim sa po súdoch,“ povedala. „Finančné podvody,“ doložila. „Nechala som sa namočiť do sračiek, tak si ich aj pekne asi zlíznem. Asi to už tak chodí...“

Pokýval hlavou.

„Milujem ťa, Mariana.“ Povedal.

Priložil si pery na jej vlasy.

„Pro...prosím?“

V prvom momente nechápal, ani sa nad tým nezamyslel, znovu si spomenul na svoju sovu.

„Kto je Mariana?!“

Stisol pery.

„Hm...Ty nie si Mariana? To som už úplný imbecil? ...Píšeš básne o Zrkadlových vrchoch?“

Prskla smiechom. „Čože?! Ja som v živote nebásnila, a zo slohov som mala štvorky! Čo ste pili, chatárko!“

Smiala sa ako divá. „Takže, ty nie si sám, máš nejakú druhú nápadníčku?“

„Nie...aj áno...sám neviem.“

Zakolísal sa.

„Vieš, že rada pretekám!“

Pozrel na ňu, čo tým myslí.

„Ja ťa dostanem-  prvá!“

 

...

   K čomu sa dá prirovnať prvý sneh? ...

K jeho prvému roku na chate, puky stromov pijú dúhy a hmly, vôňa trávy a horca...

K jeho prvej jazde na koni, na kolotoči, k jeho prvej poľovačke. Alebo k  prvej borovičke, a opitým snom...pocit ihličia v ústach...

Je to také svieže, jemné, hašterivé.

Človek má na chvíľu pocit, že život neskončil už včera.

...

Mariana raz vypila priveľa čaju, bola z toho veľmi nabudená a rozprávala sa s ním polopate. Že toto je skutočná láska. Že ho nenechá kvôli mladšiemu. Že to potrvá navždy!

Keď naposledy odchádzala,  šepla  mu do ucha: „Neboj sa, vrátim sa.“  A do vrecka mu vsunula papierik.

Toto malo byť

Krásne haiku o tebe,

Len nevydalo.

 

Pobozkala ho na líce.

 

Keď naposledy odchádzala Linda, utierala si oči a vravela, že  ak skončí za mrežami, tak bude celé noci kopať tunel hoci holými prstami, utečie ako v románe a príde na chatu.

Chlapsky ho objala.

 

Na Silvestra sa stretli všetci. Prišli hajkári, prišli fotografi. Leštili si zrkadlovky, počítali slabiky. „Haiku je fotka,“ vravieval lektor,  „obrázok krajiny.“

Všetci vlastne fotili. A všetci pretekali.

Linda sa stretla s Marianou. Postavil ich vedľa seba a navzájom predstavil.

„Toto je Linda, toto je Mariana. ...ak som to teda nepovedal naopak.“

Cítil sa ako blázon. Ledva sa držal na nohách. Potil sa a zajakával.

„Čo to máš za chorobu, chatárko?“ smiala sa ktorási z nich. „Jeleniu chrípku? Mileneckú zábudlivosť?“

„Jelene sú najlepší milenci,“ odpovedal. Chytil sa pultu.

„Je celkom mimo,“ začul.

Niekto zavolal Oľgu. „Celý sa trasie!“

Okolo sa nahrnuli haikári, fotografi, bežci, dve identické ženy.

Fotili, zblízka, z diaľky, počítali slabiky, päť, sedem, päť, pobehovali dookola, výskali.

Bál sa, že skončí v nemocnici. Nemocnice nenávidel.

Videl sovu. Bielo-hnedú sovu na konári.

...

 

Ležal. Nevedel kde. Aspoň mal čas rozmýšľať.

Žiadna vojna nezačala. Zatiaľ. Skôr všetky skončili.

Sadol si a chytil ju za ruku. Bola spotená od behu do kopca, niesla lúčne kvety, bola celá červená a s trhaným dychom povedala, že je príšerne hladná, a že mu napísala haiku. Nadpis Prvý sneh.  Primeira neve . Prvé milovanie. Čokoľvek.

Zdvihol zo stola papier a prečítal si.

Verím, že sa tu

Na Kľačianskej Magure

Nikdy nestopím