Rodinné šťastie

Piekli medovníky, presne podľa receptu. Presné množstvo medu, škorice, múky, lásky.

Stáli celkom blízko pri sebe a dotýkali sa lakťami, dve sestry, ako kedysi, malé sestričky, vykrajovali jablká. Ak našli škaredé, hodili ho do ohňa, aby sa ich netýkalo nič zlé v novom roku. Ak bolo pekné, zjedli ho. Spravili to pre istotu tri krát, zjedli všetky jabĺčka s hviezdou vnútri, do kozubu hodili červivé a pokazené kúsky.

„To bude šťastia tento rok,“ šepla sestre do ucha, „to bude radosti!“

Január

bol ľadový, vietor plieskal o strechy a okná mali námrazu, ako ľúbostné listy vetra a vody. Mariana a Mária chodili spolu do obchodu a varili, chlapi zvážali z hory drevo. Rúbali ho pred kôlňou, krásne snežilo. Keď narúbali, šli do vyhne, spoločne kovali podkovy, nožíky, pracky na opasky. Museli si dobre rozumieť, museli sa dopĺňať, byť ako jeden. Aspoń na tú chvíľu. Po fajronte boli celkom odlišní.

Mariana je niekedy šťastná, niekedy ustarostená žena. Najväčšiu starosť má o mladšieho syna Janka, či z neho bude dobrý roľník.

,,Pôjdeš na poľnohospodársku školu, hlavne napíš dobre monitor z matematiky."

Pokrčil plecami a šiel sa učiť. Termíny sa blížili. Kedykoľvek vošiel jeho otec Šimon do izby, skontrolovať, či sa dobre učí, hodil na rozčítanú knihu Julesa Verne Sever proti juhu učebnicu z matematiky.

,,Ako to ide?"

,,Dobre, delím zlomky." (Oci, Texara videli na dvoch miestach súčasne, asi má dvojníka, čo má i rovnaké tetovanie, som zvedavý ako to skončí ale zatiaľ je to peckovica, umieram)

O staršieho Petra sa už ani moc nestará. Ten sa preháňa po kopcoch a vysokú školu nejako zvláda popri hrani Skyrim a Warcraftu. Mariana vraví, že sa podal na deda, on bol taký snilko. Umrel v horách ako správny horolezec.

Február

je hádam najškaredší mesiac. Sychravé, dážďosnehové dni striedaju víchrice a neznesiteľné mrazy. Mária sa stará o otcov hrob,hrob horolezca a básnika. Tento hrob je začarovaný. Sneh na ňom nikdy nevydrží, a tento hrob nikdy nezamŕza. Všetky okolité hroby su pokryté zmrznutou prikrývkou veľkých panenských vločiek, ale tento hrob je bez snehu, nahý, ako básnik pred verejnosťou. Každý detail žuly je viditeľný. Roztopený vosk, kvety, ale žiaden celofán. Celofán sa nehodí na hroby, myslí si Mária.

Mária má dve dcéry, Soňu a Janku. Soňa sa bude v lete vydávať za podnikateľa, čo obchoduje s toaletným papierom. Janka má horšieho nápadníka, skauta a zarasteného hipstera, bez hrebeňa a bez budúcnosti. Mária to neznáša, veď je kaderníčka. Pozná každú hlavu v dedine, aj tie plešaté, aj tie s jemnými vláskami detí. Oholila už pár smoliarov, čo prehrali stávku, nakučeravila mnoho neviest. Najviac sa teší na svadobný účes svojej dcéry. Budem to umelecké dielo. Ružičky, šípky, mašle, trblietky.

Marec

Slnko koketuje s krajinou. Všetky hroby sú nahé. Janka sa medzi nimi stretáva so skautom, opiera sa o jeho chrbát na lavičke, náhrobky sú lesklé, ale nehovorme o hroboch v mesiaci marec- v tejto dedine neumierajú starci v marci. S vypätím všetkých síl čakajú do apríla, pretože je Veľká noc a vôbec... apríl je lepší mesiac na smrť.

Šimon ľúbi svoju ženu Marianu. Dúfa, že syna dobre pripraví na monitor a na strednú. Nech prevezme štafetu v rodine. Každý muž v jeho rode je roľník či farmár. Každá žena je dobrá milenka. A vie sa postarať o opitého muža, keď príde v sobotu v noci, vyzuť mu topánky, vyčistiť zuby, vyvetrať, viete ako... Mariana tak funguje od osemnástich. Maká, je stále na nohách. A je tak spokojná, len niekedy ju bolia kríže. V marci robí veľké jarné upratovanie okolo kôlne, vyhne, predáva nejaké kusy dobytka. Niečo si odloží, niečo minie. Mimochodom, pri jarnom upratovaní našla fotky otca, rozprávkové sépiové fotky z Gerlachu. Otec, otec, otec! Je v každej slepačej stope v tráve, v každej rastlinke a v každom kuse dreva. Šepoce básne, ľúbostnejšie ako karpatská brandy. Pripomína jej močiar, v ktorom sa neraz Šimon zmáčal, keď sa vracal z krčmy skratkou cez les. Niekedy rozmočil bankovky za predané podkovičky, cigarety a navlhol mu mobil. Mariana ho fénovala a on rozprával: ,,Počul som tvojho otca, hvízdal na vŕbovej píšťalke nad močiarom. Skoro som sa posral od strachu."

Mariana mu akože neverila, krútila hlavou, veď bol opitý. Potajomky verila.

Výsledky z Jankovho monitoru boli strašné.

,,Pätnásť percent?!"

,,Ale prečítal som päť verneoviek, to každý nedokáže, oco!"

Dostal od otca na holý zadok.

Apríl

je mesiacom, kedy spomínaní starci konečne odchádzajú. Pripravia sa, prestrú si obrusy, zapália sviečku pri obrázku Panny Márie, zavolajú príbuzných. V týchto končinách sa verí, že smrť chodí dverami, cez prah, vyzúva sa a keď odchádza potrebuje obuvák. A tak jej starci nechávajú čierny obuvák pri vchode, aby sa neurazila a neozbrala si náhodou o jedného člena rodiny naviac.

,,Tá smrtka má ale škaredé topánky!" vyhlásil malý Matejko, syn Márie, brat Soňe a Janky. Práve, keď umierala starká, Dušanova mama.

,,Žiadne topánky nevidím! Netrep!" povedala Mária a udrela ho po chrbte.

Ale on videl. ,,Tu, tu, priamo tu!" ukazuje prstom.

Dušan je manžel Márie. Matku mal rád, staral sa o ňu pätnásť rokov, viezol ju na vozíku. V noci ju obracal. Teraz zdá sa umiera Je s ním sama v izbe, hovorí mu nejaké tajomstvo, kým Mária, Soňa, Janka a Matejko čakajú vonku.

,,Tam, v skrini," vraví s posledným dychom, ,,sú všetky moje listy. Dobre ich opatruj. A buď dobrý kresťan. Sú ťažké časy. V núdzi predaj moje cennosti. Ale kupca si dobre vyber. Staraj sa o dcérky, nech sú cnostné a poslušné."

Zrazu sa nejako ochladí a všetci vedia, že smrť je naozaj v dome. Mária vo vchode utiera slzy sebe a dcéram. Matejko stále ukazuje na topánky. Potom pozoruje pavúka, ktorý si urobil obydlie v botníku. Keď znovu pozrie na podlahu, vyhlási: ,,Už tu nie sú!"

Smrť odišla. Starká je mŕtva.

Čas na Veľkú noc, baránky. Krémové ružičky. Božstvo kríža. Janka sa pohádala s Dušanom, veď nech preboha toľko nepečú, nenakupujú toľko čokoládových vajec, sotva zomrela starká a...

,,Kde chodíš na takéto rozumy," frfle Dušan, ,,to ten tvoj neoholený šuhaj."

Janka sa urazí a rozplače.

V pondelok sa trpiteľsky nechá vyšibať tými najtvrdšími korbáčmi od chlapcov od rieky, Soňa spokojne sedí v izbe, Soňa je za vodou. Nikto na ňu nesiahne, bude sa vydávať za podnikateľa. Prejedá sa koláčmi a číta žalmy, a dievčenské časopisy.

Šimon šibe Marianu, a ešte aj susedu, veď aj susedy musia byť zdravé, vraví. Utiera si z čela pot.

Máj

Aby bolo jasné, čo sa týka najstaršej generácie- starká od Dušana umrela v apríli. Dedo umrel už dávno. Dedo od Mariany a Márie umrel, ten boží básnik, ale starká žila, v ústave pre starých. No a dedo od Šimona, to bola taká tá nehynúca burina. Jeho žena umrela od námahy pred desiatimi rokmi. On tých desať rokov ležal na posteli a z postele obchodoval s poľskými cukrovinkami. Svojho času mal aj bufet, ale to bolo ešte dávno pred tým. Tento dedo teraz klial, že svet sa rúti do pekla, pretože pozeral každý večer depresívne televízne spravodajstvo. Všetky peniaze vytiahol z banky a schoval ich do krabičky od bonbónov za záchod. Bojí sa smrti, ako každý, ale ešte viac sa bojí bankrotu.

,,Si celkom ako tvoj otec," vravieva niekedy Mariana Šimonovi. Príliš prežíva kováčsky obchod a je veľmi háklivý na svoju vyhňu.Začalo sa totiž stávať, že cigáni, čo si postavili chajdy blízko dediny, mu v noci vylúpili čosi z vyhne. Klial ako čert a prisahal, že ich všetkých pozabíja.

Šimon schováva otca pred svetom v podkrovnej izbe, trochu sa za neho hanbí, lebo keď začne hulákať svoje zastarané svetonázory, aj vrabce zo stromov odlietajú. Do podkrovnej izby chodieva len Mariana, obriadiť ho, a jeho klienti, čo ľúbia jeho sladkosti.

Janko už mesiac nemal sladké. Mariana ho ešte aj posiela skoro spať. To všetko za trest. Neučí sa poriadne, ledva asi spraví prijímačky. Janko medzitým prešiel na Pratchetta. Od prvých viet už nežije v realite, ale v Zemeploche.

Šimon je sklamaný z oboch synov.

Mimochodom, stalo sa, že sa Janka stretla so skautom pod rozkvitnutou čerešňou. Nielenže sa pobozkali, ale sa aj milovali. Daroval jej náramok s riečnou perlou.

Mária sa to dozvedela.

,,Mám občas jasnozrivé sny, to už máme v rodine," vysvetlila. Tri noci po sebe sa jej vraj snívalo, ako Janka zahodila svoj vienok do studne.

,,Pravdivo sa ti snívalo," odpovedala Janka, s chrbtom stále mokrým od machu, s čelom stále akoby obieleným svetlom mesiaca nad čerešňovými kvetmi.

,,Choď, nechcem ťa teraz ani vidieť!"

Buchla päsťami do stola.

,,Prečo sa na mňa hneváš? A to ti nevadí, že ujo Šimon chodí za susedou?"

Mária sa strhla. ,,Alečo!"

Janka jej poradila, nech si viac všíma okolie. Šla do izby. Soňa ležala na posteli a čítala dievčenské časopisy. Soňa bola poctivá, Soňa čakala na svadbu.

Jún

Šimonovi a Dušanovi bolo horúco v dielni. Potili sa a vyzliekali si tričká. Mária robila ženám letné strihy. Mariana sa starala o dobytok a roľu, o deda. Všetci boli tak zaneprázdnení, že si nemohli všimnúť, že sa blíži katastrofa.

Soňa si vyskúšala svadobné šaty a zavolala sestru, nech ich posúdi.

,,Mala si sa zabaliť do toaletného papiera!" zvolala.

,,Závidíš!"

Peter, ak si spomínate, hráč Warcraftu a jediný, čo sa duchom podal na deda básnika, už niekoľko dní nerozprával a nejedol, iba pil. Mariana nevedela, čo s ním je, drgala do neho, hovorila k nemu. Napokon povedal: ,,Idem na hory."

Odišiel s ruksakom. Mariana a Mária začali chystať veľkú svadbu. Farár, stužky, kvety, torta, zákusky, sála, kapela, kamera, alkohol, polnočná kapustnica. Šimon moc nepomáhal, mal iné problémy. Musel z celých síl odolávať túžbe. Dosiaľ susedu neoslovil, nič, nič sa neudialo, ale obaja vedeli, že len na to čakajú. Suseda je vdova. Má driek užší ako ramená. Niežeby sa zaľúbil, ale znovu ho vábili dobrodružstvá ako za mlada. Z ničoho nič to na neho prišlo. Niekedy musel zbehnúť aj v noci do vyhne, len aby sa upokojil. Celé nočné hodiny kul, kul, kul. Iskry lietali. Ohnivý Mars.

Janka to vedela, Mariana tušila. Soňa sa zaoberala sebou. Peter už odišiel, Janko potichu v izbe čítal romány. Prijali ho na školu, ale nechcelo sa mu tam ísť. Najradšej by niekam zmizol, aby sa nemusel zaoberať takými hlúposťami.

Jún je pekný, horúci. Ovečky na kopcoch jedia trávu, Mária je stále na Janku urazená. Janka je nešťastná. Nikto si ju nevšíma, nikto ju nemá rád. Podobne sa cíti Mariana. Dusí to v sebe, zapcháva si uši pred kvílením otcovho hlasu vo vetre: ,,Má inú! Má inú!"

Šimon sa k tomu všetkému strašne nazlostil, keď mu naposledy Cigáni vylúpili vyhňu. Pretože mu ukradli dokonca aj kovadlinu. Aj železné ruže, na ktorých sa natrápil. O dva dni ich videl predávať na hodoch o dedinu ďalej. Obchodník ich od nich kúpil.

,,Sakra robota! Toto už nie takto veru!"

Policajti mu nevedeli pomôcť, kovadlina sa nenašla a Cígáni všetko zapierali. Rozhodol sa zobrať spravodlivosť do svojich rúk.

Tri dni strávil na dvore výrobou akéhosi zariadenia. Mariana mu len nosila jedlo a pivo, nechcel jej nič prezradiť. Až na štvrtý deň vyškerený vošiel do kuchyne a pozval aj Marianu, aj syna, aby sa šli pozrieť.

Zaviedol ich za vyhňu, medzi stromy. Oči mu blčali.

,,Tadiaľto tie marhy chodia kradnúť. Dva razy mi aj okno vybili, aha!"

Ukázal na okienko a na rozbité dosky steny, tadiaľ Cigán vchádzal. ,, Aha, prvý vojde, lup podáva ostatným. Už som to priveľa krát opravoval, ale len nech si prídu nabudúce, ostane tu zlodej zakliesnený."

Predstavil špeciálne zariadenie. Nášľapnú pascu a vystreľujúcu kosu, ktorá vyletela z boku v dokonale vypočítanom uhle, špicou sa zasekla o doskovú stenu, z druhej strany sa pohla posuvná drevená stena dopredu a prisunula ho bližšie ku kose, zo zeme sa zdvihla hrozivá kovová mreža.

Vyzeralo to naozaj strašne.

,,A pozerajte, som tu lapený ako motýľ! Ak by som sa chcel odtiaľto dostať, musel by som si porezať hrdlo na kose," povedal so zdvihnutou hlavou.

,,A ráno pekne odovzdám tú sviňu policajtom! Janko, stlač tamtú mrežu napravo, to ma vyslobodí...Vravím, prídem na nich s puškou!"

A jún šepkal svoju pieseň tráve na lúkach.

August

začal búrkami. Podnikateľ s toaletným papierom urobil strašne smutnú vec, a totiž, odložil termín svadby, lebo musel pracovne vycestovať ( ,,Veľká príležitosť, veľká príležitosť, Sonička!"). Musel to byť osud, že sa to celé posunulo, pomyslel by si každý s odstupom času.

Svadobné šaty odpočívali v skrini. Soňa plakala. Veľa sa modlila. Janku to tiež moc nepotešilo, pretože sa hurhaj okolo svadby natiahol. Mária si začala robiť starosti o Marianu.

,,Svet je teraz tak zvrhlý, tak nemravný, je mi z toho na zvracanie!"

Narážala na Šimonovu skazenosť. To Dušan bol slušný ako mních. Tak vychovával aj dcéry. Len Janka sa podala skôr na Dušanovu matku, od apríla nebohú, tá bývala tiež koketnica, vydávala sa s deckom pod srdcom, a nielen to, rada hrávala karty a pila s chlapmi.

,,Hlavne nech tvoj malý Janko nič nepostrehne!" kázala Mariane.

,,To sa neboj," odpovedala Mariana, ,,je stále v knihách, najradšej by sa v nich stratil."

Dedo usúdil, že obchodovanie s cukrovinkami treba rozšíriť o tabak. Vybavil si účtovníčku, papiere, a začal. Ženy len krútili hlavami nad jeho rozmarmi ale pravda bola, že predával dobrý tabak, a Dušan so Šimonom si od neho začali brávať.

Mimochodom, Dušan aj dohováral Šimonovi, aby ste si nemysleli. Ale Šimon povedal iba: ,,Život je pes." Neskôr podal vylepšenú verziu: ,,Život je Cigáň."

Polia obschli. Ženy hrabali seno. Pri zotmení sa v senníkoch schovávali deti. Svietili si baterkou, hrali karty alebo vyvolávali duchov.

Šimon vtrhol do humna, kde z čerstvého sena tryskali vône do jeho rozochvených nozdier, tá žena, dobrá pekná susedka, mocnými rukami ukladala kopy na seba pri lampe, okolo ktorej sa zhŕňali konáre. Otočila sa, zbadala ho.

,,Dobrý večer."

,,Požehnaný."

Oblapil ju rukami.

Svet je tak zvrhlý!

September

Pole a hora žltne, zlatne. Jankovi sa v novej škole nepáči. Všetci sú divní. Mal skúsiť nejake slabšie gymnázium, alebo herecké konzervatórium.

Mária strihá a strihá. Do módy prišli ružové melíre, tak robí melíre. Janka jej trochu vypomáha, zaháňa nudu, lebo sa rozišla so skautom.

,,A dobre ti tak," povedala Mária. K Soni sa správala milšie, utešovala ju, že to prejde rýchlo, kým sa podnikateľ s toaletným papierom vráti.

Iba Šimon sa necítil osamelo. Po fajronte sa mal na koho tešiť. Ani to neskúšal tajiť pred Marianou, vedel, že to chápe, že on je už taký, a že by bol ešte horší, keby sa celý život nesnažil krotiť.

Mariana sa naučila vyšívať. Často si dopichala prsty a robila krvavé výšivky. K synovým prosbám ohľadne prestúpenia na inú školu bola chladná.

Dušan zmokol v hore. Dostal zápal priedušiek. ,,To z toho že toľko fajčíš ten sprostý tabak!" povedala Mária. Liečila ho husacou masťou. Dostal sa z toho za dva týždne, ale choroba ho dosť poznačila, dokonca zmenila. Stal sa ešte väčším moralistom.

,,Šimon pôjde do pekla," oznámil raz pri večeri. Bola tam Mária, Janka, Soňa, Matejko. Ostali zhrození, ale Dušan spokojne pokyvoval hlavou. ,,Priateľ, nepriateľ, rúti sa do jamy levovej."

Začal čítať Starý zákon a počiarkovať si dôležité pasáže. Dôležité boli tie, ktoré sa týkali trestu. ,,Boží trest stihne každý neoľutovaný zločin."

Mariana sa na oplátku pred Máriou vyjadrila, že Dušanovi straší vo veži.

,,Hlúposť," dostala odpoveď. A dodatok: ,,To svet je zvrhlý."

Vraj nech sa pozrie, v reklamách, vo filmoch, seriáloch, samá ohavnosť, to je na vine!

,,Šimon nepozerá televízor." odpovedala Mariana s úškrnom.

Október

Na hroby padali listy, len na hrob deda básnika nie. Na ten hrob nikdy nič nespadlo.

Dedo obchodník to prehnal. Predal nejaký tabak deťom, v dedine sa začalo o tom hovoriť, ľudia mu prestali dôverovať, a bolo po obchode.

Ani tabak, ani cukrovinky. Mariana mu všetok tovar zabavila a odložila na Vianoce. Aspoň Šimon prežíval šťastné obdobie, pretože sa mu poradilo do pasce lapiť Cigáňa.

,,Porezal si hrdlo, lebo sa pokúšal ujsť, sviňa zlodejská!"

Odviedol ho do domu, veď policajtom nemohol povedať, že mal na neho pascu. A Cigáň nebol taký múdry, že by to prezradil. Triasol sa od strachu. Policajti ho odviedli. Lup vrátili Šimonovi.

Spokojný ako blcha si vyložil nohy pri pive.

,,Sviňa zlodejská," mrmlal si podchvíľou.

V ten deň sa po dlhom čase miloval s Marianou. Bozkával jej doráňané prsty. ,,Ty moje chudiatko."

Mariana mu chcela vynadať, že mohol Cigáňovi horšie ublížiť, vážne ho zraniť nebodaj, potom by mal problémy kvôli nebezpečnej pasci. Ale takmer žiadnu výčitku nepovedala, len ,,chvalabohu, že to tak dopadlo."

Ponoril si hlavu do jej kožných oblín okolo brucha.

,,Ženička moja milovaná..."

Dychčal, krochkal.

,,Ja si ťa nezaslúžim."

Rozplakal sa.

November

Opadalo všetko lístie. Vo vzduchu bolo možné tušiť mráz. Krajina začala hnednúť.

Dušan a Mária založili spoločenstvo pre mladých ľudí, aby dedinských adolescentov viedli k láske, viere, tolerancii, striedmosti, odriekaniu, absencii pohlavnosti v primladom živote. Pohlavnosť nemôže byť ani v tele, ani v duchu. Žiadna rocková hudba, žiadna fantasy literatúra.

Do spolku sa dostal aj úbohý Janko. Donútila ho tam chodiť Mariana, pretože chcela trochu stúpnuť v očiach sestrinej rodiny. Vo chvíľke voľného čítania, kedy mali všetci roztvorenú Bibliu, on čítal Tolkiena.

To sa nemalo stať. Dušan na to prišiel a povedal, že sa musí vážne porozprávať s jeho mamou.

Janko znenávidel realitu ešte viac. Kiež by zmizol zo sveta!

Stalo sa, že Šimon sa opil, a ako zvyčajne šiel skratkou cez les a močiar. Do bahna mu spadli kľúče. Boli to kľúče od domu a od vyhne. Kedže od vyhne náhradné nemal (Dušan vlastné kľúče nedostal, bol len jeho zamestnanec, a Śimon bol veľmi háklivý na vyhńu), hneď, ako sa vyspal z opice, rozobral zvonka pascu, teda aspoň jej časť, vyskakujúcu doskovú stenu. Keď vchádzal, dával si pozor, aby nestúpil na ustrojenstvo, ktoré aktivovalo kosu. Ešte sa pre istotu zhrbil a prešiel. To pretože mal veľa objednávok, na ktorých musel robiť, a zámočník, ktorému volal, cez víkend nerobil.

Mariana krútila hlavou a strachovala sa. ,,Nemal by si tade chodiť. Ja ti tam teda určite jedlo ani pivo nedonesiem!" kričala mu do vyhne.

,,Jéžišmária," zalamoval rukami, ,,aj s ženskou ustráchanou!"

Blížili sa Vianoce, mal naozaj veľa objednávok, a aj keď mu zámočník dal spraviť kľúče, rozrobenú pascu nechal rozrobenou, Cigáni si rozmyslia, či sa v blízkej budúcnosti vrátia. Dušan mu tiež moc nepomohol, bral si veľa dovolenky. Pán podnikateľ s toaletným papierom sa totiž vrátil. Chystala sa svadba.

Mária objednávala zákusky, behala po krajčíroch, po večeroch trénovala Soni účes, Dušan chystal pozvánky, usilovne chystal sálu, žehlil obrusy, obetoval sa a dal sa do ženskej úlohy. Janka na to moc nestačila, Soňa sa zasa pripravovala po duchovnej stránke, a Dušan chcel, aby sa šetrila. Po večeroch jej kázal o mravnosti, o mravnej láske, o dôležitosti čistoty pred svadbou. Rozprával sa o tom aj s podnikateľom.

,,Si šialený," povedala mu Janka. ,,Robíš z nej naprogramovaného robota."

,,Neboj sa, aj ty si raz nájdeš muža," odpovedal pokojne.

Krajina strácala na farbe, hnedla a hnedla, až celkom ohnedla.

A vtedy začal padať sneh...

December

Všetko sa stalo bielym krištálom.

Každé slovo bolo platné.

Každá myšlienka sa stala činom.

,,Áno" v kostole bolo skutkom, naveky.

Naveky dvojité áno.

Ste naveky spojení! Hurá!

Pred kostolom sa mladým blahoprialo. Mariana sa oprela o Sonino líce a zašepkala: ,,Drž sa dievča."

Cítia fatálnosť lúčenia. Janka sestru ledabolo objala a ponáhľala sa preč. More ďalších ľudí za ňou sa ale šlo roztrhať, aby Soňu bolestivo vystískali.

Malý Matejko sa vzrušene obzeral naokolo, prišiel do kultúrneho domu spolu so všetkými, a keď ženích niesol nevestu na rukách hore schodmi do sály, pošepkal Janke, že pri vchode videl ,,tie škaredé topánky."

Najprv sa zachvela, ale potom povedala: ,,Na každej svadbe je prítomná smrť, asi. Možno si chce obzrieť tie spojené duše, ktoré jedného dňa rozdelí. Už si asi zbieha slinky. Ale teraz sa nemusíme ničoho báť..." upokojila ho.

Prípitok.

Mariana sa červenala. Čert chcel, že na slávnosti bola prítomná aj suseda. Ten naivne nadšený Dušan musel pozvať polovicu dediny!

Šimon sa tváril pokojne.

Mária sa usmievala od ucha k uchu. Natešene tlieskala, keď sa mladomanželia hanblivo pobozkali. Vzdychala. Dušan si utieral drobné otcovské slzičky. Prítomný bol i obchodnícky dedo. Tváril sa urazene, ale občas nemohol prikázať kútikom úst, aby sa nezdvihli.

Jankovi chutili zákusky a malinovky, ale stále, stále, stále by sa chcel vypariť z tohto sveta.

Ostatní si užívali sladký výnimočný okamih.

Ďalšia nevinná pusa. Polievka, hlavný chod, zákusky. Tanec. Alkohol.

Śvédske stoly, alkohol, zákusky, tanec, alkohol, tanec, zákusky.

Polnoc. Kapustnica. Alkohol.

Mária zaštrngala lyžičkou na pohár.

,,Dámy a páni, nasleduje čepčenie!"

,,Čepčenie!" vykríkli deti, bol čas zobrať drumble, husličky, harmoniku, dať neveste na krásnu hlavu vienok s dlhým bielým závojom až po zem. Dlho jej vydržať nemal, mali pre ňu nachystanú šatku, akú bude nosiť ako vydatá žena, bude symbolom jej ženského údelu, pokazí svadobný účes.

Keď deti dohrali, dve staršie ženy spustili pieseň

Zbohom ostávajte,

héj, mamičkine prahy,

čo vás prekráčali

moje biele nohy

Soňa sedela na stoličke. Jej muž stál oproti nej. Plakal. Nikdy nevidel nič nádhernejšie. Mala svietiace čelo, perleťové oči.

Zbohom ostávajte

héj, mamičkine kľučky

čo vás objímali

moje biele rúčky

Pieseň skončila po ďalších slohách. Predstúpil Šimon. Uškŕňal sa. Šimon mág. Pateticky pribehol k Soni s čečinou a preniesol:

,,Pýtam sa ťa po prvý krát, Hlávku sťať alebo vienok sňať?!"

,,Hlávku sťať."

Šimon sa zhlboka nadýchol.

,,Pýtam sa ťa po druhýkrát, Hlávku sťať alebo vienok sňať?!" zrúkol a zatriasol čečinou.

,,Hlávku sťať." odpovedala hlasom krehkým ako papier.

Šimon sa zaškeril a od vzrušenia sa mu rozochveli nozdry, rovnako ako keď navštívil susedku v humne. Zdvihol ruku s čečinou. Deti sa zatriasli.

,,Pýtam sa ťa po tretí a posledný krát, hlávku sťať alebo vienok sňať?!"

Jeho hlas ostal stáť vo veľkej miestnosti, odrazil sa od podlahy a zaryl sa d Soninej kože ako mačety. Mala poznať scenár, ale...oprela sa rukami operadiel stoličky.Upokojila rozochvené hrdlo.

,,Hlávku sťať!"

Šimon pozrel nechápavo a zároveń pobavene. Mariana zbystrila pozornosť. Medzi ľuďmi to začalo šumieť. Stávalo sa, že nevesta dlhšie odolávala. Ale ten spôsob...

Tak znepokojivé.

,,Takže ty chceš radšej hlávku sťať, dievčina?" kričal Šimon a prskal sliny. ,,Pýtam sa už úplne posledný krát..."

,,Hlávku stať, hlávku sťať, hlávku sťať!"

Chytila si oboma rukami vienok. Pevne. Slzy jej tryskali ako gejzíry.

Šimon chcel niečo zaziapať, ale Mariana k nemu pribehla a chytila ho za ruky.

Podnikateľ s toaletným papierom nechápavo hľadel na Soňu. Ona na neho nepozrela. Všetci mlčali a tušili, že sú svedkom tej najmagickejšej chvíle. Niekomu v ruke pukol pohár.

Nastal malý zmätok. Soňa sa postavila a nevedela, do ktorej strany sa vybrať. ,,Idem sa prejsť. Bavte sa," pošepkala a prešla okolo ľudí. Kráčala pomaly, potom sa rozbehla dole schodmi. Biely závoj letel za ňou.

Trápne, ale nie až tak, lebo Mária nariadila, nech kapela začne hrať, a Dušan vyhlásil, že to sa stáva, každá nevesta je pod veľkým psychickým tlakom...a podobne.

Šimon podišiel k Mariane, ktorá stála pri popolníku na chodbe a pozerala sa dole schodmi. Keď na neho pozrela, spravila čo chcela, strelila mu facku.

,,Čo to malo znamenať! Ty si ju úplne zložil!"

,,Au! To nie ja, ty hlúpa!"

Otočil sa ku schodom. ,,Kam šla...?"

Po chvíli: ,,Idem za ňou."

Niekedy

Padá sneh. Krásne sú svetlá na snehu. Trbliecú sa, rozprávajú, milujú.

Šimon kráča po snehu a po svetlách.

Vzala to chodníkom cez les. Vzala to cez močiar.

Vidí jej stopy. Na tenkom polámanom ľade močiara stopy miznú. Miznú aj svetlá.

Brodí sa v tme. Kdesi v diaľke zazrel jej závoj. Alebo sa mýlil?

Ešte kúsok...Áno, už vie, kde je. Za vyhňou. Pozná obrys domčeka v diaľke. Medzi stromami sa mihne biela postava. Perlové oči sa zalesknú.

,,Dievča!"

Chvíľu zamrznuto stojí, ale keď sa pohne on, pohne sa i ona- beží medzi konármi. Beží, beží k úniku, k škáre medzi drevenými doskami.

,,Počkaj- ach, tam nie, nie!"

Puknutie konárika a ...

,,Nie------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Čistým nebom letí biely kruh. Medzi vločkami, medzi nebeskými telesami a obrami, letí čistý, biely kruh.

Slovo sa stalo telom. Myšlienka sa stala skutkom.

Biely kruh, závoj z dokonale čistej hlavy, vetvičky, šípky, kryštálové náušnice, biele perleťové oči, panenské oči.

Letiaci vienok.

Vo vzduchu sa zastavila kosa, odtrhla dušu od tela, aby nemohlo spadnúť, aby nemohlo opustiť milovaného Adama.

Vzduchom pláva krv. Biela krv, okrídlená závojom, dopadá na hviezdy zavesené na konároch, do mrznúcej  vody močiara,  žblnk, žblnk, žblnk.

Na prelome rokov

Koniec ceremónie. Smrtka si obula svoje škaredé topánky a kráčala ďalej.

Podnikateľ s toaletným papierom odišiel a nikto z dediny o ňom už nikdy nič nepočul.

Dušan sa stal ateistom. Mária odišla na nejaký čas k vzdialenej rodine. Možno navždy.

Janka si našla nového priateľa, vášnivého samca, ktorý sa nikdy neunavil.

Matejko zrazu vyrástol a prestal vidieť škaredé smrtkine topánky.

Janko chce zmiznúť do Stredozeme.

Mariana opustila Šimona. Teda...tak trošku. Presťahovala si madrac do obývačky. Aspoň malá vzbura. Teraz sú akože rozvedení. Kým sa to nejako neopraví.

Šimon sa stal kresťanom. Veľa sa teraz modlí. Číta Bibliu, prosí o odpustenie. Cigáňom nosí do osady jedlo.

Suseda má nápadníka, šepká sa, že bude svadba.

Dedo obchodník pomaly umiera. Ešte to nevie, ale smrtka si už obľúbila botník v Šimonovom dome.

Dedo básnik sa stále rodí. Žije všade, v kove, v dreve, v snehu, v tráve, v piesni, v mlčaní.

Peter sa túla po horách. Vráti sa, keď príde správny čas.

Peter vie, že rodinné šťastie sa nerobí podľa receptu, ako cesto na vianočné medovníky. A nevykrajuje sa z perníkového cesta.

Žiadna slušnosť, pravidlo, náboženstvo, škola, oslava, práca našu rodinu nezachráni.

Na Nový rok Mariana a Mária prekrajujú jabĺčka. Tie pokazené nezahodia do ohňa.

Patria k nám.