Krmivo pre vtáky

Bolo to tak dlho, čo som sa nepohla. Prázdne akordy bez bicích. Správy v telke, káva, víno. Len sedím v kresle a pravou rukou klepkám prstami do operadla. Pekne lakovaného čerešňového dreva. Moje papagáje mlčia ako v Hitckokovom horore. Rozmýšľala som nad tým, že ženy by nemali pozerať filmy, lebo získajú falošné predstavy o živote.

Keď som bola malá, myslela som si že ak budem mať muža a vráti sa z dlhej cesty, v prvom rade ma pobozká. Lenže ty v skutočnosti najprv hodíš ponožky do umývadla. A toto sú veci, ktoré sa stávajú, a mala som na ne byť pripravená. Ale možno...sa na niektoré veci nedá pripraviť.

Som stále bez roboty, to kvôli deťom. Ešte nie je čas skúšať takto rozšíriť svoj svet, a tiež som si asi myslela, že ma potrebujú. Aj ty si to myslíš. V skutočnosti som sa s nimi od určitého času nerozprávala, len mlčky chystala oblečenie. Neviem čo sa stalo. Asi potrebujem byť sama. Niekedy povypínam celú elektriku a v tme sa sprchujem.

Raňajkujem zásadne sama, po odchode detí. Púšťam si pesničky Mariky Gombitovej, aj keď myslím, že farba jej hlasu je otrasná. Lenže pripomína mi bar, v ktorom sme sa prvýkrát bozkávali, veď vieš. Mala som dieravé pančuchy, prekladala som si nohy. Vlhké nohavičky. Barman, dajte mi ešte jedno. Šúchala som ti o líca spotené dlane.

A keď je viac ako desať stupňov, raňajkujem na balkóne. Susedia si musia myslieť že som frustrovaná, keď počúvam pri raňajkách Modus. Možno majú pravdu, ale len z časti. Našťastie nevedia že väčšinou raňajkujem suché ovsené vločky s pohárom vína, divné ja viem, ale aspoň papagáje neškriekajú, že som alkoholička, lebo sa ma boja. Vycvičila som si ich. Škrieka len Marika.

Papagáje ma akože majú radi, škeria sa tými rozkošnými zobáčikmi, ale ja viem, že v skutočnosti si myslia, že som sprostá alkoholička. Prekukla som ich.

- - -

To, čo ti chcem porozprávať, sa začalo práve v jedno ráno.

,,Hej!"

Postavila som sa a potiahla tričko k stehnám. Mladý chlap, čo vyšiel z auta pod balkónom, začul môj výkrik a pozrel hore.

 „Mi stojíte pred garážou!“ povedala som slovosledom, ktorí ľudia používajú zväčša, keď sa cítia hlúpo.

„Zazvoním vám. Žofia...“ povedal a zmizol zo scény.

Nielenže poznal moje meno, ale v hlase mal rutinnosť, akú by som očakávala od starého známeho alebo kolegu.

Stehná mi skoro zmodrali v tom chlade. Navliekla som si aspoň legíny a vbehla do chodby. Keď som počula cengáč, otvorila som. Ten človek mi podal ruku a rýchlo sa predstavil:

„Som Matej. Syn Adely, ten Matej."

Nikdy predtým som ho nevidela. Nemala som kedy, vieš, že moja nevlastná sestra Adela žila v Španielsku od tridsiatky, párkrát ma navštíviť, ale vždy bez syna. Matej mal byť synom kamionistu. Ten kamionista už nežil.

Moja matka Adele hovorievala: ,,Pche, kamionisti...sú jednou nohou v kriminále a druhou nohou v hrobe!" To hovorievala preto, lebo sa bála smrti, a chcela by jej ujsť, preto akéto silácke reči. Sama v byte na deprimujúcom sídlisku vo Vrútkach, ktorému veľavravne hovoria Mexiko. Keď mala porážku, našli sme ju až po týždni. Bolo to strašné, pamätáš? Odvtedy pijem na raňajky víno.

,,Chcem zaočkovať psa.“

„Nerozumiem,“ odpovedala som a ľutovala, že som  si aspoň nenamaľovala pery, vyzerala by som trochu menej rozospato. Je pravda, že od tvojho posledného odchodu som sa moc nestarala o svoj zovňajšok. Zanedbávala som depiláciu aj ofinu. Pohľad na svet sa stal postrihaný pásikmi prerastajúcich vlasov. Taktiež moje komunikačné schopnosti zrovna neprekvitali, nevedela som čo povedať a ako hýbať rukami, kútikmi úst, žmurkať.

„Mám fúzača v aute. Dala mi ho mama, predtým býval u vášho otčima, možno si ho pamätáte. Ale nemám na neho doklady. Mama hovorila, že ich nechala u vás pred dvoma rokmi, keď tu nocovala aj so psom. Vtedy ho očkovala naposledy, potom ho nechala u svokry.  Že vraj by ste ich mali mať. “ vysvetlil.

„Adela u mňa zabudla veľa vecí,“ vzdychla som a spomenula si na jej obnosené pyžamo, lieky na depresiu, hnusné lepkavé silikónové ramienka, štrikovacie ihlice. „Sú to už roky...“

Zdalo sa, že Matej to očakával. „No tak nevadí...niečo vymyslím. Neviem, ako sa postupuje v takomto prípade, ale...“

Ja si hryziem pery, snažím sa predstaviť si Adelu, takú, aká bola naposledy. Moja nevlastná sestra, dcéra maminho druhého muža, mal ju s vidieckou učiteľkou, ty si ju videl sotva raz. Pri tom poslednom stretnutí mala na rukách fľaky a akoby páchla od kôpru. Jazvy od štrikovania. Od nemotorného štrikovania. Servírovala som Anjelsky dych, luxusný dezert z bielkov a kávy, a ona ho jedla rukami, akoby nevedela použiť vidličku, v tom Španielsku sa asi veľa mravom nenaučila, koniec koncov tam plnila bagety a utierala stoly.

Odvtedy som ju nevidela. Tipujem že si ešte viac skrátila účes, na taký ten "dámsky", ktorý nosia len tie ženy, ktorým sa už nechce byť pekné. Fuj. To už viac dámske je čúrať postojačky o strom.

„Ak chvíľu počkáš, skúsim to pohľadať, ale neviem... Poď dnu.“

Rozbehla som sa po chodbe, kĺzala sa v papučiach. Nariadila som mu, nech sa vyzuje.

,,Dáš si čaj? Kávu? ...Koňak?“ povedala som to amatérsky, nie elegantne hostiteľsky.

Neodpovedal a pomaly vošiel. Vyzul sa  a prešiel do obývačky. Očividne ho zaujali dekorácie na poličkách a vo vitrínach, špeciálne keramický pes, ktorý bol slamenou pýchou nášho obydlia. Nikdy som nechápala, na čo sú dobré takéto keramické psy. Možno to majú byť strážcovia domu, len keby neboli tak monumentálne gýčoví.

„Áno, taká hlúposť. Vavro to dostal na tridsiatku, chápeš...to je môj muž.“ vysvetlila som.

„Jasné.“

Matej sa vzdialil od poličky a prekrížil si ruky za chrbtom. „Teraz je v práci?"

„Áno.“  odpovedala som a sucho sa zasmiala. „V Iraku.“

Na prehrávači som zapla nejaké slaďáky , ale hlavne vytiahla a schovala cédečko Gombitovej. Medzitým rozprával. Moc som pritom nepočúvala, čo hovorí. Sústredila som sa na to, ako mi práve narušil kamenný poriadok dní.

Skončil pri tom, že má nejakú chorobu.

„Nikto nevie prísť na to, čo to je,“ povedal priam pôžitkársky a preložil si jednu nohu cez druhú. „Celé leto som bol na infúzkach. Napichali ma injekciami a trhali zo mňa vzorky. A nič. Nevie sa."

Nevedela som reagovať. Matej si lyžičkou rozmiešal kocku cukru v káve. Prečo je vlastne na Slovensku?

,,Bývam u starkej na Vlčinciach. S mamou sa to nedalo prežiť." povedal neurčito a odpil si. „Nevidel som ju skoro rok. Pred týždňom som jej písal list, na narodeniny. Ešte mi neodpísala.“

Podotkla som, že ja som na jej narodeniny zabudla. Taktiež som začínala cítiť, že ten rozhovor spoločensky nezvládnem. Bolo to príliš nezvyčajné a trápne.

Spýtala som sa na psa. O psíka sa bude starať kamarát. A že potrebuje zohnať nejaké peniaze na splátku pôžičky z nebankového subjektu, má brigádu, a píše hlúpym ľuďom bakalárky.

Rozlúčili sme sa. Očkovací list som nenašla. Papagáje sa tvárili, že sa nepozerajú, keď som otvorila Jacka Danielsa, že ich to nezaujíma.

„Nestarajte sa, potvory!"

Glog-glog-glog.

- - -

Celý deň som rozmýšľala, a nedalo mi to. Po dlhom čase sa odvážila zavolať Adele.

,,Gratulujem k narodeninám. Stretla som tvojho syna."

Adela chvíľu mčala. Potom sa začala vypytovať na podrobnosti.

,,Takže to ti povedal?" zaskučala nakoniec. ,,On má jedinú chorobu, hrozne rád si vymýšľa."

Rozkecala sa. Vraj ani ten pes už nežije. Uvedomila som si, že slovenčina sa jej dosť pokazila. Hoci pravdupovediac Adela nikdy nevedela poriadne rozprávať. Patrila k ľuďom, ktorí by sa nevedeli poriadne vyjadriť ani k otázke svojej rannej potreby. / ,,No je to tak, že...na druhej strane...proste, že...-nič konkrétne/ To o nej povedala nebohá mama.

Aspoň že o tebe sa mama vyjadrovala dobre. Pekne, obdivne, žartovne. ,,Ha, aké sú mu tesné nohavice, ten keď ťa bude klátiť, budeš po štvornožky chodiť!"

Neber to v zlom, vieš, že mama mala vždy veľa rečí. A tiež prosím neber v zlom, že som sa znova stretla s Matejom. Cielene, nie náhodou.

Veď vieš, že neznášam náhodné stretnutia pod škaredými žilinskými laubňami. Zo všetkých strán na mňa zízajú plagáty a grafiti, nemôžem sa sústrediť.

Pozvala som ho k nám. Chcel ísť k nám, nie von.

,,Mám starosť o vaše mlčanlivé papagáje."

A ja sprostá som mu ponúkla alkohol, celkom som zabudla, že prišiel autom. Je nerozvážne, že sa nesnažím zo všetkých síl nepôsobiť ako alkoholička, aby som si zachovala trochu dôstojnosti.

„Ja ani nemôžem piť. Mám nejakú anomáliu. Srdce to neutiahne.“ vraví.

Opatrne vyslovujem: „Volala som s Adelou, a povedala, že ti nič nie je a si chorobný klamár alebo také niečo."

 ,,Som chorý, len mama to nevie. Ani do listu som jej to nenapísal. Nie je medzi nami žiadna dôvera.“

Potom začal hovoriť o tom psíkovi fúzačovi a očkovacom zákone, čo bolo divné po predchádzajúcom rozhovore. Nakoniec povedal: ,,Áno, rád klamem. Občas. Život s dvojitým dnom má svoje čaro."

Odišiel, asi skôr ako by som chcela.

Šla som sa sprchovať, v tme.

- - -

A čas beží ďalej. Deti chodia do školy. Zo mňa sa stáva naozaj poctivá alkoholička.

Aj slnko  a jar sa rozliezla po Žiline. Bolo to veľmi náhle. Kaviarne sa dokonca odvážili postaviť terasy so slnečníkmi a prútenými kreslami.

Spomínam na našu prvú jar, kúpanie v plese, ozaj vieš vôbec, že v plesách je kúpanie zakázané? ...Podľa mňa si to vtedy nevedel, ale aj keby, kúpal by si sa. Zelené skaly sa ti páčili. Minerály. Vyhrievanie na slnku, ktoré ešte vôbec nehrialo. Vlhké plavky. Orgazmus. Zelené skaly, nehybná hladina.

Nehybná...

- - -

Stala sa zvláštna...vec. Neviem ako to nazvať. Dôvod, prečo píšem toto kostrbaté vyznanie.

Presne týždeň po tom, ako som sa stretla s Matejom, mi zavolala žena, ktorá sa predstavila ako Lenka Krídelková, a vraj je vojačka, mala vysoký hlas a krátke dĺžňe. ,,Potrebujem sa s vami stretnúť, osobne, čím skôr. Dnes."

Času som nemala až tak neúrekom, pretože roboty okolo detí bolo veľa, ale dohodli sme sa na piatu v centre, v takej dámskej kaviarni, kde sa stretávajú priateľky, husičky.

Neuveríš mi, ale tušila som, o čo asi pôjde. Trochu som si chľupla, veď papagáje som už dávnejšie zakryla uterákom.

Čakala som ju skoro pol hodiny. Pľula som si do šálky, nechutilo mi horké presso. Kľúčmi som si vyrývala kruhy na dlaň, mimochodom pamätáš, ako si mi vyrýval kruhy na stehná , kúskom škridle, keď sme sa ešte stretávali v squate? /squatovať je zakázané/

...Každopádne, objednala som si ku káve koňak. Keď tá baba konečne prišla, rýchlo mi podala ruku a posadila sa. Tentokrát som sa necítila ako v paperpackovej knižke /tak sa zvyčajne cítim, keď sedím v kaviarni s niekym cudzím a on si zloží slnečné okuliare a začne krákať triviálnosti/, mala som silne filmový pocit.

Tá žena mala pochybný extravagantný účes, piercingy, býči pohľad a mohutné ramená a prsia upučené v saku, blondína, ani trochu neprípomínala Katy Perry, ktorá si v klipe ostrihala vlasy a stala sa vojačkou.

,,Váš muž ma znásilnil."

Hlas sa jej triasol a vo mne vypitá káva akoby explodovala, vzápätí implodovala, zároveň sa ale objavila spomienka na článok na nejakom ženskom portáli, volal sa ,,Chúďatko neverné".

Muž musí byť neverný, keď je preč. Proste musí. Muž je naprogramovaný vždy si hľadať partnerku.

Sklapni mizerná pseudoliberálna žurnalistka! Takéto hlušiny píšeš preto, lebo sama si len tá štetka pre chlapov na zahraničných cestách. Nevieš nič o ňom, o mne, o nás, o nás!

Ale toto je iné. Toto je horšie. Neznesiteľné a...

Samozrejme takéto jasné myšlienky som nemala presne v tej chvíli. V tej chvíli som sa len cítila ako postava filmu na Dvojke o jednej v noci, euroskeptický scenárista si odbavuje svoje komplexy na mne, poslal mi do života vojačku s veľkým výstrihom, mimochodom, prečo som si myslela že vojačky sú všetky feministky? ...Aha, asi kvôli Katy Perry.

/,,You ' re such a liar!" povedala v klipe nevernému mužovi a ostrihala si vlasy/

...

Pozerá na mňa. Hádam preboha nevidí, že som pripitá.

,,Ja neviem čo na to povedať."

Asi bola sklamaná mojou chladnosťou, ale ja som jej žiadnu drámu nemohla a nechcela poskytnúť.

,,Čo chcete?"

,,Peniaze."

Vytiahla som pero a papier. ,,Napíšte číslo účtu a sumu."

,,Bola som na potrate." dodáva.

Skvelé. Dobrý nápad. Veď to by musel byť Antikrist.

,,Vybavím to," povedala som, keď dopísala.

,,Robíte dobrú vec pre vášho manžela."

,,Nie, robím to pre vás. Vždy som na strane žien." odpovedala som a žmurkla. Nechápem sama, ako môžem byť tak sprostá. ,,Svojho času som bola veľká feministka, vážne. Presadzovala som, aby sa bradavky nevolali bradavky, znie to odporne. Feministky chcú aby sa premenovali na prsné perly."

Pozerala na mňa a nechápala, čo to rozprávam. Ahá, strelila som dosť mimo. Môj scenárista je nenásytný. Dáva mi absurdné repliky a rehlí sa nad klávesnicou.

Trápnejšie byť už nemôže. Aspoň jej zaplatím kávu, ktorú nedopije, a detsky jej zamávam chvejúcou sa rukou.

,,Majte sa."

,,Majte sa."

...A ozaj, ešte niečo.

Na ruke mala obrúčku.

- - -

Po tejto udalosti som sa trochu zmenila. Pred deťmi som sa snažila tváriť sa, že sa nič nedeje. A samozrejme aj pred tebou, keď som s tebou skypovala. Nikdy som si nemyslela, že mám taký herecký talent. Až ma to desí. Ale daň bola vysoká, zatrpkla som. Necítim bolesť. Dorezala som si prsty keramickým nožom, keď som krájala syr. Dívala som sa pritom von oknom. Nič som si nevšimla, kým som neuvidela krv.

Raz ráno stál Matej pod balkónom.

,,Hej! Doniesol som nejaké žrádlo smutným papagájom!"

,,Spia." odpovedala som.

,,Ja ich zobudím."

Pustila som ho dnu a on odkryl klietku. Vyskúšali to jeho revolučné žrádlo, plné semienok a vitamínov, tvárili sa spokojne.

,,Ako zdravie?"

Pokrčil plecami. ,,Snažím sa nevšímať si to..."

„Koľko dní života ešte máš?“

"Koľko mi dáš...“ odpovedal. 

Pobozkala som ho, chcela som. Nešlo o žiadnu kompenzáciu traumy, ako si asi myslíš.

Ani trochu. Obľúbila som si ho. Bol dobrý človek, veď mal rád zvieratá. Kŕmil vtáky v parku. V zime chodieval aj na Váh kŕmiť labute rozmočeným chlebom. Zaľúbila som sa.

Skoro ako kedysi. Pamätáš? Svadba. Kokaín. Vieš o tom, že drogy sú zakázané? ...Kašleš na to, smrk-smrk. Vyznanie Mariky Gombitovej. Vlhé, vlhké obliečky.

Už nie som feministka.

- - -

,,Nehovor mi, čo mám robiť!" počula som z izby. ,,Mám vlastný názor."

Smiala som sa. ,,Dobre, obliekaj sa ako chceš, učebnicový príklad pubertálnej fransformácie, ja ti už chystať veci nebudem."

,,No konečne!"

Malý Vavro nechápe, čo sa deje.

Nezáleží na tom. Mateja som dlho nevidela. Papagáje sú opäť zakryté. Aspoň nevidia igelitové vrece plné fľašiek, to by zase klebetili.

Petra ma zavolala do Mája. Vieš kto je Petra, tá kamarátka s ktorou si nerozumieš. Myslí si, že si narcis.

S Petrou chodím von každú sobotu, do tej pizzerie, ktorá sa volá Máj. Nechápem prečo máj, veď sú tam len automaty a umelé kvety. Ale asi najlepšia krčma na Solinkách.

Hej, to tam sme sa bozkávali.

Nech aj jeseň májom je, škriekala Marika.

Tentoraz mám aj narodeniny. Preventívne sa trochu opijem už predtým, aby som to zvládla. Pretože sú tam aj Luciini kamaráti, a aj tvojí kamaráti, pýtajú sa ako sa máš, vravím: ,,Ale viete ako, upratuje míny po Amíkoch, vo voľnom čase znásilňuje prsnaté vojačky, vôbec nevyzerajú ako Katy Perry, ale aj tak sú prsnaté. Niekedy možno aj moslimky.Také obriezkové."

Nie! Robím si srandu, samozrejme. Nevravím im to. Nikdy by som ti tak neublížila. Alebo teda, skôr sebe.

Je to tak ponižujúce...

- - -

Tancujem a snažím sa zabávať. Cestou späť sa lúčim s Petrou pri jej paneláku a ďalej kráčam sama. Zrazu sa objavia traja muži. Myslím to vážne- najprv mi vezmú kabelku, potom ma chytia za ruky a zviažu mi ústa. Vlečú ma poza kontajnere, do parku a potom medzi steny chátrajúcej stavby. Hodia ma na zem a postupne vyzlečú. Postupne, potupne postupne...Aj toto vidím filmovo, ale spomalene filmovo, nemôžem tomu uveriť, bla bla, je to príliš hrozné.

Dvaja ma kopú, hádžu mi hlinu do tváre, tretí si rozopína nohavice. Klišé. Nadáva mi, preklína ma. Viem kto to je. Má obrúčku.

Jeden stíha fotiť. Nie je to zrkadlovka, je to skurvený rodinný kompakt!

Hej, prečo fotíte znásilňovanie rodinným kompaktom? Myslíte si, že je to cool?

...

Chúďatko neverné. Áno áno.

Muž si musí stále hľadať partnerku, je to prírodný zákon.

Nech aj jeseň májom je!

...Zakryte niekto tie papagáje uterákom, nech sa nepozerajú!

- - -

Nakoniec ma nechajú na zemi, posledný krát odfotia a zmiznú. Kabelka a oblečenie mi ostali pri nohách. Pomaly vstávam, decentne, asi si neovládam telo, trasiem sa, dúfam, že sa stihnem pozviechať do úsvitu. Krvácam z nosa. Pozerám na nebo. Volám na teba ako Ježiš: ,,Prečo si ma opustil?"

Neodpovedáš.

- - -

Vlastne nechápem, čo to malo znamenať. Najprv som si myslela, že šlo o nejakú inú vojačku. Že si ich stihol viac. Ale myslím, že... Bol to jej muž. Nestrávil to. Nedokázal to. Nevydržal to.

Fotky ti prišli o niekoľko dní.

Vyvolával si, písal správy. Nedvíham, neodpovedám.

Neviem ti odpustiť. Sory.

Voči tej žene necítim žiadny hnev. Toho chlapa z duše nenávidím, tuším som zase feministka.

Deti som poslala ku babke. Na celý týždeň.

Odpojila som elektriku, internet. Sprchujem sa v tme. Pijem. Ale nie, nie, žiadny post-znásilnený gýč. Kašlem na to. Púšťam si Mariku. Myslím na teba.

Pustá krajina, táborová rutina, prach, nehybné nebo. Vieš, že znásilňovanie je zakázané, vieš to, však?

...

Matej ma prišiel navštíviť spolu s Petrou.

Otvorila som.

,,Pozor! Toto je mínové pole..."

Preskákala som cez chodbu do kuchyne. ,,Všade sú míny...Američania po sebe nechávajú iba bordel. Kráčajte zľahka."

Zložila som sa na zem pri chladničke.

,,Hm...v akej polohe je najlepšie vykrvácať?" rozmýšľam nahlas. ,,Hm, takto- aha- kuci, kuci, krv sa nahrnula do pľúc, kašlem na zem. Alebo takto- ležím na bruchu, kuci, kuci! Chlapci, povedzte mojej žene, že ju milujem! Klátil by som ju, že by chodila po štvornožky, teda keby tu bola. Milujem jej prsné perly, kuci-kuci!"

Petra vypratala z chladničky a špajze alkohol. Pustila hudbu, dala variť vodu na čaj. Matej odokryl papagáje. Asi plakali, keď ma tak videli. Vždy si mysleli, že som skrachovaná alkoholička, ale toto ich fakt dostalo.

Viem, mal si plnú čiapku snov.

Viem, tuším čo sa stalo s ňou...

Znie z reprákov. Nevymenila som cédečko.

Matej vraví že odchádza. Ďaleko. Musí sa ísť liečiť. To nič,  nič...

Raz sa všetci vojaci vrátia domov.

Nezáleží na smrti. Smrť je tu aj tak vždy, prítomná v každom nádychu.

Ale kto bude kŕmiť vtáky?

Prichádza ten monumentálny refrén, ktorý sa mi tak nepáči, ,,Vrááááááááť láske čas..." Dnes sa s ním stotožňujem. Znie to ako ,,Vrááť manželke ten sprostý kompakt, sú v ňom ešte nestiahnuté fotky z dedkovej sedemdesiatky, noták, maj súdnosť"

Papagáje desivo mlčia.

Trasiem sa do svitania. Zbohom, vraví Matej.

- - -

Ráno si sadnem na balkón a nepohnute si kúskom škridle vyrývam na stehná krúžky. Ranný vzduch je stále studený. Petra spí na gauči. Nezaschnuté slzy na lícach, čierne riasenkové.

Skoro nič nevidím. Opar.

Vlhké sú už len oči. Alebo ani tie. Skôr nos. Prechladla som. Nahá ukrižovaná o zem.

Vieš, chcem ti niečo povedať. Keď sa vrátiš.

Že ťa nechcem súdiť.

Daj si špinavé ponožky do umývadla, len prosím ťa nečakaj, že sa s tebou budem rozprávať. Komunikovať. Nečakaj aktivitu.

Budem sedieť na balkóne. Dívať sa na svet, ktorý sa nikdy nemení.

Hmla nad domami ťažko zavesená ako olovo v hrnci.

Nehybnosť.