1.
Otvoril okno, lebo pri hraní vydýchal vzduch. Zvykol cvičievať aj o desiatej večer, a práve v deň splnu, kedy jeho svetlo prenikalo cez škáry medzi žalúziami. Hral potme. Nevidel na klávesy. Len dotyk a zvuk.
Bola to esmolová fúga, alebo tercie v Beethovenovej sonáte z prvého opusu. Vychutnával si to veľmi, veľmi pomaly, akoby bol ešte nejaký čas, akoby svet nečakalo množstvo ďalších čiernych piatkov na Wall street, studených búrok a krupobití, nehôd a ožranov, okupovaných otvorených dní v parlamente.
Takto sa dalo zabudnúť. Ocitol sa priamo uprostred kompozičného procesu. Po desiatej vyšiel zo školy a vybral sa na intrák pešo. S notami vo vaku sa pozeral raz na jednu, raz na druhú stranu, sem tam si trochu podvihol voľné nohavice. Zdalo sa mu, že z mrazu trochu hlúpol, a tak si pritiahol čiapku viac na uši. Nestretol nikoho, až pred intrákom uvidel na zemi opité dievča. Okolo neho stála skupinka ľudí. Nastrašilo ho to. Lebo by to mohla byť kľudne ona. Len táto nemala červené vlasy. Ona mala strašné, vulgárne, syntetické červené vlasy. Miloval ich. Boli opozíciou ku všetkej striedmosti, všednosti a priemernosti, ktorá bola tak rozšírená v každom kúte ako morová choroba.
Vliekol sa ďalej. Poznal sa ako dobrodruha, ktorý po nociach olizoval odkvapy, díval sa na hviezdy a ticho pochyboval o svojej stálosti. Dnes chce niečo zmeniť, ale zajtra to možno bude niečo iné...
A stretol ju. Prešvihla sa okolo schodov a zamávala mu s bagetou v ruke, no očami už smerovala niekam inam. Počul, že má chlapca. Takmer ho to nebolelo. To preto, lebo jeho mozog mu vytvoril od tej informácie odstup, inak by mu spôsobila strašné muky.
„Ideš na recitál?“ spýtal sa pomaly, a tiež na ňu poriadne nepozeral.
„Prídem,“ odvetila a s úsmevom sa vytratila. Mala vôňu Dior Addict 2. Nebolo to tak dávno, čo vídaval ten flakón v jej kabelke, a nebolo to tak dávno, čo ju z tej vône vyzliekal. Poznal každý jej atóm.
Dnes večer nebola opitá. Mohol si vydýchnuť, ale pristihol sa pri myšlienke: Ty si blázon! Nepotrebuje, aby si na ňu dával pozor. Potrebuje tvoju ľahostajnosť.
Mala rada hudbu, ale nevenovala sa jej tak, ako on. Moc nehrala. Radšej počúvala. Jeho. Ako hrá.
Celé hodiny. Sedela v kresle a počúvala jeho cvičenie. Niekedy zaspala, s nohami prehnutými a opretými o operadlo, vo fialových pančuchách s vyzutými topánkami, a niekedy opatrné, inokedy nekompromisné tóny jeho kladiviek boli kulisou a jedinou istotou.
Ale to už bolo dávno. Teraz má iného. Vľúdnejšieho, ľahostajnejšieho.
A on... má sa na ňu tešiť? Že ju stretne na recitáli? Že sa o neho jemne šuchne voňavkou, pozdraví a sadne si do úplne inej rady?
2.
Lenka sa oprela ramenom o automat na kávu. Bolo jej skoro jedno, že na ňu všetci pozerajú. Skriptá jej spadli na zem.
„Nechajte, nechajte,“ povedala mladému mužovi, ktorý jej chcel pomôcť so zbieraním. „Už je dobre, len som sa zadýchala.“
Domov prišla o jedenástej.
„Nie, nie som opitá,“ zakričala na mamu. „Len mi je trochu zle, okej?“
Tresla dvermi a ľahla si na posteľ. Ani si z ramena nezložila tašku. Zaspala.
Prebral ju telefonát o jednej.
„Nejdeš ešte von?“
„Šibe ti? Je mi zle. Prišla som z vlaku, chcem sa vyspať.“
„Je to pravda, čo hovorila Kata?“
„Čo hovorila...“
„Mne to môžeš povedať.“
„Nechcem o tom teraz hovoriť. Dobrú.“
Ukončila hovor patetickým kliknutím tlačidla a znovu zatvorila oči.
Ráno sa zobudila do vianočnej atmosféry. Matka vešala po dome výzdobu. Lenke to prišlo cynické.
„Nezabudni poslať nejaké drobné do Unicefu,“ podotkla. Matka sa nezadržala a pacla ju po líci.
„Si čoraz drzejšia!“
Lenka sklopila oči a zadržala slzy.
„Čo si robila celý víkend v Bratislave?“
„Musela som niečo dokončiť do školy.“
„Klameš. Zase si sa ožierala.“
„Pijem už len veľmi málo,“ povedala. „Býva mi teraz niekedy zle, ani skoro nechodím von.“
Matka mávla rukou. Lenka sa zhrbila a prešla okolo nej do kuchyne.
Poobede prišla Kata aj Andrea, s ktorou telefonovala. Vyzerali ako snorivé potkanice.
„Ako sa darí?“ spustila Andrea, keď sa vyvalila v krbom rozhorúčenej hale pre hostí. Tam zvykla Lenka uvádzať svoje kamarátske návštevy. Kata sa natiahla nad kávový stolík po sušienky.
„Nedarí. Mám bolesti,“ povedala Lenka a privinula si vankúš pod krk. „Tlačí ma v hrudi.“
„To asi nosíš tesné podprsenky,“ podotkla Kata.
„Nie, myslím, že nie. Bolieva ma to už dlhšie, ale prednedávnom sa to zhoršilo. Celá som nejaká rozdrbaná. Ani kráčať sa mi nechce.“
„Ako v škole?“ zmenila tému Andrea. „Dá sa? Máš dosť peňazí?“
„Na živobytie hej, ale keď chcem čosi navyše...naši mi nedajú, chápete...“
„Máš teda tú brigádu, ktorú si spomínala?“
„Hej.“ Priznala Lenka po chvíli ticha.
„Aké to tam je?“
„Také...divné. Je tam taká miestnosť, kde sa musím vyzliecť do spodného, nastavím sa na kameru, a začnem chatovať s nejakým škaredým humporákom.“
„Koľko ti platia?“
„Dosť slušne.“
„A...vaši to vedia?“
„Drbe vám? Jasné, že nevedia! Nikto to nevie. A nikomu to ani nehovorte, jasné?!“
„Veď kľud,“ zachechtala sa Andrea. „Veď kľud...“
Lenka pozrela do okna. Sneh padal vo veľkých chumáčoch. Do Vianoc sa asi roztopí. Počasie býva tiež cynické.
3.
Sedem hodín, utorok. Prichádza. Bola už piaty rok sekretárkou pred jeho kanceláriou. Každé ráno, keď prišiel, voňavý od šúľaného tabaku, autového stromčeka s citrónovou arómou a tým sprejom, ktorý je v každom reklamnom bloku, familiárne ju pozdravil a opýtal sa jej najskôr, ako sa jej vstávalo, a či mala dobrý spánok. A niekedy mal vôňu Versace. Vtedy, keď snežilo a bola magická atmosféra, alebo keď ho čakalo významné stretnutie. Našla jeho katalóg a vzorky. Schovávala ich v zásuvke. Občas k nim privoniavala.
„Ako to vyzerá s náborom tých nových?“
„Zisťujem im spoje,“ povedala.
„Výborne.“
Sklonil sa k jej monitoru a nevedomky jej dýchal na zátylok. Potom ju pohladil po chrbte.
„Dám si vanilkové presso a šišky. Ale nie také napustené litrom oleja. Utrite ich do servítky.“
Má vysoký choresterol, a stále si nedá povedať. Pokrčila plecami.
Zabuchol dvere a znovu bola sama. Ako každý deň zatúžila vlámať sa k nemu a byť tam s ním, len tak byť. Nemuseli by sa ani rozprávať, ani milovať, len by sedela vedľa neho a čakala by, kým by dopil posledný dúšok. Alebo by mu servítkou utierala olej z pier.
Desať hodín.
„Kurva!“ zahrešil a preniesol cez chodbu hŕbu listín. „Nestíham.“
„Dáte si niečo?“
„Zožeňte mi niekde v centre čokoládové špice,“ zasmrkal a vytiahol mobil. „Trochu sa prevetráte, nevadí? ...Haló, tu Rusňavý! Áno, tak o druhej, platí...“
Zložil a pozrel na ňu, akoby mu zrazu svitlo.
„Kedy mám zubárku?“
„Až na jar.“
„To je zlé. Musím si ju hodiť skôr. Myslím, že mám v hube bodrel.“
„Zavolám jej.“
„Zavolajte.“
Odišiel a zatvoril.
O jedenástej mala dôvod votrieť sa do jeho kancelárie.
„Tu máte tie špice.“
Neodpovedal. Vrátila sa k svojmu stolu na chodbe a po minúte počula strašný krik. Rozbehla sa do kancelárie.
Stál nad stolom a dlaňou si zakrýval líce.
„Strašne ma bolia krčky, to z tých sladkých kuriev!“
Kopol vyleštenou topánkou do smetného koša.
Pokrčila plecami. „Môžem zavolať zubárke, že potrebujete urgentne...“
„Nie! Nie som na to psychicky pripravený. Keď k nej prídem, roztankuje mi celú papuľu, viem to. Mám najmenej päť kazov.“
„Môžem...vám nejako pomôcť?“
„Potrebujem cigarety. A kávu. Zavolajte dole, že chcem viedenskú. A nech mi tam dajú tááákto šľahačky!“ dodal a názorne to ukázal rozpažením rúk.
4.
Chopinovský recitál mal veľkú účasť. Iba jedno červenovlasé dievča neprišlo.
„Išla niekde do krčmy,“ pomyslel si, „Vodka je lepšia ako Chopin.“
Ako kedy, povedala by asi ona, a ako s kým...
„Niekedy sa nemôžem sústrediť,“ priznal sa kamarátovi cestou domov. Bol to vysoký prostoreký chlapec, nelíšiaci sa od mainstreamu, ale nebol ani tuctový. Mal ho rád. Aj keď ho brával do kina na filmy, ktoré sa mu nepáčili a sem-tam ho poohovoril.
„V akom zmysle?“
„V takom, že nemôžem hrať...Myslím na veci, ktoré sa dejú...vo svete a tak. A či by som nemohol niečo urobiť.“
„Si divný,“ odpovedal bez okolkov. „Čo ti mám na to povedať?“
5.
Rozopla si blúzku a Matej jej položil studený kov na ľavú stranu hrude.
„Nepoteším ťa,“ povedal, „Je to fibrilácia predsiene.“
Sedeli v jej izbe na intráku. Čipkované prádlo a podväzky schovala do skrine, aby ich Matej nevidel. Nebol ani jej kamarát. Poznali sa len krátko. Študoval medicínu, už piaty rok a spoznali sa v jedálni. Urobil jej vtedy prednášku, že jej vegetariánstvo jej raz spôsobí problémy.
„Čo to je?“ opýtala sa.
„Zatiaľ veľa neviem. Musíš ísť k doktorovi.“
„Nechcem,“ odsekla.
„Máš poruchu srdcového rytmu, a doktor musí zistiť, aký to má dôvod.“
„Som len vyčerpaná. To z toho.“
Trpko sa pousmial. „Môže to byť celkom vážne. Nechcem strašiť, ale...“
„Ďakujem ti, porozmýšľam. Musím ísť do roboty.“
Natiahla sa po peňaženku a vytiahla päťeurovku.
„To nemyslíš vážne. Nepomohol som ti. Musíš ísť k doktorovi,“ naliehal.
„Nerozumieš mi,“ povedala. „Chcem trávu.“
Nadýchol sa a vydýchol. „Nemala by si teraz, keď...“
„Vravel si, že piť nemôžem.“
„Nemala by si vymýšľať žiadne takého chujovinky,“ povedal. „A nemala by si ísť do roboty. Potrebuješ oddych, si bledá ako stena. Mám o teba starosť, fakt.“
Postavila sa a pozrela do zrkadla. „Neboj sa. Tam, kde robím, si na mne všimnú všeličo, ale určite nie to, že som bledá a chorá.“
Na kamere nevidno trápenie.
Matej odišiel. Vytiahla bielizeň zo skrine.
6.
Sedem hodín a päť minút, streda.
„Vanilkové presso, a medovú Marlenku.“
Nepozdravil sa. Neopýtal sa, aký mala spánok.
„Objednala som vás na zajtra o šiestej.“
„Boha!“
Podvedome sa dotkol svojich úst. „Zas tam nechám polovicu majetku, a bude to bolieť!“
Sadol si na stôl a neodpustiteľne neformálne jej odhrnul ofinu z čela.
„Prepáčte, som nervózny. Teraz je všade bordel. Možno do mesiaca padne euro a to bude masaker. Som zvedavý, ako to celé dopadne. Najradšej by som šiel k veštici.“
Stíchol a zabuchol sa do kancelárie.
7.
Dnes už hrať nebude.
Za oknami sa za hustého sneženia náhlili ľudia do práce. Pozorovať ich sa mu zdalo momentálne zaujímavejšie.
Telefonuje s mamou.
„Ako?“
„Zle. Už zase nemôžem hrať.“
„Prečo?!“
„Neviem. Proste to na mňa prišlo.“
„Snaž sa!“
„Ja sa snažím, mami!“
„Snaž sa viac!“
„Maj sa.“
Pozrel na svoje dlane a prsty. So smútkom si uvedomil, že odkedy začal znova viac hrať, zoškaredeli mu ruky. Na bokoch brušiek prstov sa mu od kláves zodrala koža a navreli mu žily. Keď s hraním abstinoval asi mesiac, mal krásne ruky! Vystavoval ich v kaviarňach, kde na drinky pozýval blondínky v bundičkách puffa. Mohol nimi podpisovať cenné papiere, vyplňovať zmluvy a dotazníky, mohol by byť aj privátny bankár, keby si kúpil opasok s reflexnou prackou a keby mal vedomosti. A mohol by byť masér. Svojimi krásnymi rukami hladiť chrbty...
Alebo dirigent. Vo vzduchu by čaroval zvuk bez sprostých technických omedzení.
Teraz je to ale všetko stratené. Zase má ruky zodrané. Ako kedysi, ešte na konzervatóriu, keď hral Alborada del Gracioso od Ravela, kde boli glissandá v kvartách. Prsty mu krvácali počas hry. Keď dohral, utrel klávesy servítkou.
Ako sa tak díva do zrkadla, aj v tvári akoby zoškaredel, pokiaľ si to nenamýšľa. Ako keby bolo súdené, že ak krása vychádza z neho, umiera krása jeho vonkajšieho zjavu. Akoby krása vyžierala znútra, ako nádor brala na seba všetko ušľachtilé, vydala to do svojej krutej hry ako hazardný hráč úspory svojej rodiny, a jemu ostala na tvári zhýralosť a na rukách otročina.
„Mám jej niečo darovať na Vianoce?“ spýtal sa kamaráta.
„Erike?“
Zemeguľa sa pohla, citeľne. Možno tam vonku padla nejaká burza, alebo hviezda, alebo posledný orechový list.
„Cítil si to?“
„To sú duchovia,“ povedal kamarát, „Vraj sa ochladzuje, keď prichádzajú...“
Mal by menej pozerať horory. A na intráku je zima tak či tak.
„Myslíš, že existujú?“
„Áno, a sú veľmi nešťastní...povedz, mal si na mysli Eriku? Alebo inú?“
Uňho je to zložité. Akoby mal viac dievčat naraz. Proste to tak nejako vyšlo. Nebude to nikomu vysvetľovať, nech si každý myslí, že je sviniar, kašle na to.
„Áno, mal som na mysli Eriku. Čudné, nikdy som nerozmýšľal, či verím na duchov...“
8.
„Dilatačná kardiomyopatia,“ povedal lekár.
„A teraz po slovensky?“ zamľaskala Lenka.
„Nebuďte drzá, slečna, ste vo veľkých problémoch, tak sa trochu skonsolidujte!“ zdvihol hlas.
Lenka sa nenechala naľakať. Masívne praskla bublinu zo žuvačky a vyložila si nohy v pruhovaných pančuchách na stoličku.
V jeho páchnucej ordinácii na ňu útočila neistota. Asi prvý raz vôbec pocítila čosi zvláštne: strach o svoj život.
„Dôsledkom sú arytmie srdca, fibrilácia predsiene, opuchy krčných žíl a tak ďalej...“
Natiahol sa po tlačivá. „Musíme vás okamžite hospitalizovať.“
„Na ako dlho?“ opýtala sa s predstieranou ľahostajnosťou. Lekár jej pripomínal jedného klienta na chate. Show me you are a bad girl...
Zaklepal na rontgenové snímky. „Vaše srdce je už veľmi zväčšené. Mohli ste kedykoľvek na ulici odpadnúť.“
„Nestrašte,“ vzdychla a kopla nohou do stoličky.
„Nestraším. Potrebujete transplantáciu.“
Zdvihla k nemu oči. „Pro...sím?“
Lekár zložil ruky.
„Sú aj alternatívne metódy, ale každopádne sa dostanete na listinu čakajúcich.“
Show me you are a bad girl, show me...
Utrela si roztečenú riasenku a rozbehla sa po parku. Ešte pred hodinou bola trochu namyslená, veselá a ubolená prváčka na filozofickej fakulte, teraz nie je nikto. Len umierajúci odpad.
Kopla do hrubého kmeňa lipy. Lipa sa ani nezatriasla. Zato jej udrela do srdca prudká bolesť. Cvalový rytmus vystriedal niekdajšiu pravidelnosť. Zatočila sa jej hlava. Ako na základný zákon si spomenula na Matejovú definíciu fibrilácie: „Predsiene bijú rýchlo a neúčinne, krv sa zráža, lebo prúdi pomalšie, nedokrvuje končatiny...“
Vytiahla z vrecka peňaženku a hodila ju do kríkov. Rozkričala sa.
„Načo sú mi teraz prachy! Načo som sa ponižovala? Aj tak to nanič nebolo! Načo som sa ponižovala!“
Starší pán so psíkom radšej zmenil trasu. Neprešiel okolo nej, nepomohol jej. Nevšímal si ju. Na chate by ju možno aspoň poprosil, aby mu ukázala prsia. Ale v parku si ju nevšímal.
Nevládala stáť. Sadla si na trávnik. Z oblohy ju objala slučka lietadlového oblaku.
9.
Štvrtok, osem pätnásť. Meškal hodinu a štvrť. Prišiel dnu pomaly, s tampónom v ústach.
Nič nepovedal, len zakýval.
„Vanilkové presso?“
„Čaj,“ hlesol. „Zázvorový čaj...“
Pomaly prekrivkal k jej stolu.
„Ako bolo?“
Neodpovedal. Pomaly zažmurkal.
„Akurát volala vaša obvodná,“ povedala nervózne. „Výsledky z krvi. Choresterol sa vám zhoršil.“
„Alečo,“ vzdychol. „Keď som bol u zubárky, zavŕtala mi do ďasna.“
Sadol si na stôl a zopäl ruky. „Strašne to bolelo. No a v tej chvíli...“
Zarazil sa. Pozrel sa do okna, vypúlil oči a zvolal: „Myslím, že som mal zjavenie!“
Nič na to povedala. Nedokázala na to nič povedať. Len si ho dobre prezrela.
„Videl som anjela,“ pokračoval. „Skrz tú všetku bolesť som videl anjela. Naozaj, skutočného! A naraz mi bolo všetko jedno.“
Chytila sa stola. Cítila sa ako keď osemročná nedopatrením vypila otcov pohár koňaku.
„Všetko je nepodstatné. Burzy, krachy, investície- všetko je, kurva, nepodstatné!“
„Pane, ja...“ povedala potichu a pozrela sa mu do očí, „myslím, že by ste si mali dať nejaký liek proti bolesti. Mám tu niečo...“
„Vy mi neveríte?“ vzdychol a blahosklonne na ňu pozrel. Vyzeral ako dieťa.
Dal si nejakú drogu, pomyslela si. Je to jasné. Raz sa to muselo stať. Pri jeho spoločnosti a práci.
„A ešte niečo...“ dodal a pošpáral si rukou v ústach. Tampón vytiahol a vypľul na koberec trochu krvi. „Ešte niečo som zistil. Som do vás zamilovaný.“ zabľabotal s krvavými slinami na perách.
Vytočila číslo. „Zavolám vám taxík a pôjdete si domov oddýchnuť.“
Chvejúcou sa rukou ju chytil za čeľusť. „Spomenul som si na vás. Vtedy, v zubárskom kresle. Na tú vašu rozkošnú briadku...“
Zatriasol ňou. Bola šoknutá.
„Pane, musíte ísť domov.“
Premeral si ju. „Vy sa celá trasiete.“
Postavil sa. „Nebojte sa, nie je to prvý raz, čo mám stav. Myslíte si, že to neviem uhrať? Zvládnem celý deň úplne normálne, ako vždy.“
Vystrel sa a nahodil manažérsky úsmev. „Doneste mi ten čaj, a...ehm...nech mi niekto prinesie Sacherovku! Jebať na zuby, moje telo chce Sacherovku! A so šľahačkou! A s čokoládovým toppingom!“
10.
Duchovia sa vrátili o dva dni. Práve začal advent a svet sa zmietal v protestoch. Musel si dávať pozor, aby sa vydržal sústrediť na klavír. Tak veľmi sa mu nechcelo.
Začal hrať prvé tóny fúgy a vypadol prúd. Postavil sa a nahmatal mobil položený na okennom ráme. Zasvietil si ním. Presvetlil dookola celú miestnosť a naraz sa mu zazdalo, že všetko vidí v novej perspektíve. Sadol si na zem a zamyslel sa.
Keď ho nechala, začal pochybovať o zmysle svojho života. Teraz uvažuje objektívnejšie. Nepotrebuje ju nutne k prežitiu, ale nemôže si odpustiť občasné myšlienky, ktoré si doprial ako bonbóny s višňovou náplňou, príležitostne, nezdravo, tajne.
Pošúchal si prsty. Brušká mal zodrané od Mefistovského valčíku. Veľmi libidózne dielo. Ak aj bude musieť stráviť v tme celú noc, necíti sa chudobný, lebo má veľa spomienkových bonbónov a veľa nerozbalených tónov valčíku. Len sa trochu bojí duchov. Vie, že sú tu. Všade okolo. Aby ho nezačali ľakať...
„Ak ma dnes v noci necháte na pokoji, zajtra pôjdem za ňou a všetko jej poviem.“ prisahal nahlas. Potom sa rozosmial.
Počuli to. Lebo stíchli a cez dvere odišli.
11.
Lenka vhupla do kabínky toaliet v károvanej minisukni. Cítila sa relatívne dobre. Ešte predtým sa zoznámila s pár peknými chlapcami, takými jebačmi, ako by povedala Mirka. Tá neštuduje filozofiu, ale pedagogiku. Ale Lenka si nemyslí, že z nej bude dobrá učiteľka.
Mirku stretla práve v ten večer, a náhodou. Našli sa v tom istom bare, a keďže na začiatku semestra bývali spolu na izbe a rozprávali sa úplne o všetkom, necítila pred ňou žiadne zábrany.
„Vravíš, že už nie si v robote?“ povedala jej za pultom. Lenka jej pošepkala do ucha, že jej všetko vysvetlí, ale nie tam, jedine na záchode, a že tam pôjde, len čo si objedná vodku.
Zatvorila sa s ňou do kabínky a trasúcou rukou položila na záchodovú misu poldecák.
V kabínke jej vysvetlila, že s tou brigádou skončila. „Platili dobre. Ale už stačilo.“
Stiahla si po kolenách pančuchy. Rýchlo vytiahla z kabelky tampón. Mirku zaujala kabelka.
„Chanel?!“
„Je nanič. Neznášam ju. Aby som ju mala, musela som zo seba urobiť kurvu. Najradšej by som ju zahodila do rieky.“
Chytila tampón za šnúrku a ponorila ho do poldecáka. Mirka znervóznela.
Zopárkrát už spolu hovorili o tom, že by sa „najebali zdola“, ale Mirka netušila, že by to Lenka naozaj spravila.
„Ja ale nemôžem už piť normálne, vieš? Kvôli srdcu.“
„Máš problémy so srdcom?“
Mirka sa strčila do kúta, medzi misu a stenu. Lenka mala pocit, akoby sa jej snívalo.
„Predvčerom ma pustili z nemocnice. Prerušila som štúdium na škole, len to som ti chcela povedať.“ Dodala. Rozplakala sa, ale len očami, tvár neskrivila ani trochu.
„Myslím, že by si tu nemala ani byť.“ Povedala Mirka opatrne. „A toto nerob. Je to nebezpečné, preboha, nechaj si poradiť. Vyskúšaš to...inokedy.“
„Ty ma asi nechápeš,“ vyprskla Lenka. „Ja už veľa príležitostí mať nebudem.“
Zaviedla si tampón pomedzi volány sukne. Mirka sa začala chvieť a plakať.
„Je to chyba, vytiahni to.“
Vzpriamila sa a natiahla si pančuchy. „Poďme do baru, ťažko sa mi tu dýcha. Chcem si sadnúť.“
Odvliekla sa k operadlu stoličky a rukami sa chytila pultu. Cítila, ako studené mokré teleso spôsobuje inváziu svojho obsahu v jej tele. Zavlnila sa na stoličke, aby ho viac požmýkala.
Zapálila si cigaretu. Uvidela Mateja, ktorý jej zakýval a potom prešiel k nej.
„Lenka...ehm...ako?“
Chcela niečo povedať, ale jazyk jej v ústach zdrevenel. Celým telom sa jej rozliala horúčka. Chytila sa za hlavu.
Chcela by nájsť vinníka. Možno to bol ten chlap, ktorý hovoril Show me you are a bad girl... alebo to bolo v rodine, alebo to bol barman, ktorý z nej v šesnástich urobil...áno, alkoholičku. Alebo za to mohla Matejova diagnóza. Keby nebolo jeho, možno by sa na to vykašľala, nejaký čas by spokojne žila, až raz by ju odjebalo niekde na ulici. Žiadna dráma.
„Mám sa dobre,“ povedala pomaly a žmurkla každým okom zvlášť.
Vlastne to bola pravda. Mala peknú kabelku, vodkový tampón v tele a klienti na chate jej zvykli vravievať, že je hot. Kto je viac?
12.
Peter nenávidí ten pocit, keď nemôže nič urobiť. Videl úžasných klaviristov na Hummelovej súťaži, prišlo mu z toho zle. Že hrali tak skvele. A že tam niekde sa rúca svet. A on je medzi tým, uprostred. Medzi rúcajúcim sa svetom a luxusom užívať si umenie bez výčitiek, že tam vonku sa zabíja.
Cvičil celý večer. Zoškaredil si ruky a tvár. A cvičil potme. Uvedomil si, že za ňou nepôjde. Nič jej nepovie. Neprizná sa jej, že ju tajne prenasleduje.
Večer cestou na intrák uvidel na zemi opité dievča. Okolo neho stáli ľudia. Najprv si myslel, že mu pomáhajú, ale potom zistil, že mu berú topánky a kabelku. Po chvíli sa rozutekali a zmizli. Zavolal sanitku. Zdalo sa mu to krásne, zachraňovať opité dievčatá. Ale len nachvíľu. Znova mu prišlo smutno.
„Matej?“
„Prosím?“
Posadila sa. Hviezdy boli tak jasné, že jej rezali oči.
Niekde inde sedela sekretárka pred kanceláriou. Sedela v predsieni pred jeho komorou. Nemohla ísť dnu, a hodiť sa mu na hruď, nechať sa ním zachrániť.
Študent hry na klavír nemohol vziať batoh a odísť. Mohol iba pomôcť naložiť dievča do sanitky a kráčal ďalej.
Žijem v predsieni sveta. Kráčam po vychodených chodníkoch a kdesi tam vnútri, či tam vonku?, sa to všetko deje.
Nemôžem zabrániť vojne v Lýbii, zachrániť ekonomiku, nakŕmiť hladných a zabiť tyranov, a nemôžem vojsť dovnútra, k mužovi s boľavými zubami, k červenovlasému dievčaťu, nemôžem zachrániť svoje srdce a svoju krajinu.
Búcham nepravidelne, cvalovito. Možno to pretrpím.
Možno prežijem.
