...Ohrýzala som si nechty, keď som sa začala báť. Vtedy ma vždy upokojil. Objal ma a povedal mi, aby som šla radšej spať, alebo sa ešte raz okúpala. Veril, že človek musí takto zo seba zmyť špinu. Ako riaditeľ koncentráku, ktorý sa údajne kúpaval celé hodiny.
Marián to robil podľa neho, aspoň niekedy. Hodinu pred odchodom z hotela som teda čakala, kým sa veľkolepo vykúpe a prevracala som stránky časopisu o bývaní. Keď sme odišli, potiahla som si pár vzorkových mydiel a šampónov, keby sme náhodou skončili v nejakej ubytovni. Človek nikdy nevie, aj keď on mi zopakoval, že peňazí je a bude dosť, že mi kúpi aj kožený kabát a večeru v reštaurácii v centre, s troma chodmi, so šampanským...
Ráno ma bolelo celé telo. To sme už sedeli v lietadle, metre, taxíku či akomkoľvek bližšie neurčenom dopravnom prostriedku a šli sme na ďalšie miesto. Hučalo mi v hlave a mala som pocit, že všade na svete je úplná tma.
„Kde?“
„Bratislava.“
„Na koľko?“
„Dva až sedem dní.“
„Potom?“
„Potom nás pošlú ďalej.“
Vytiahol špáradlo a odvrátila som zrak. Nechcela som ho vidieť pri takej činnosti.
„Nemá to zmysel.“ Pozorovala som kvapky vody na skle a cítila som tú typickú cestovateľskú nostalgiu, akú musel cítiť autor skladby Hey there Delilah. Boli sme teda v aute, v nejakom veľkom aute s chladničkou a a dlhými krídlami stieračov sme sa hnali nočným vesmírom, v ktorom sa semafórové svetlá spájali do oblúd. „Už dlho to nemá zmysel...“
Zase ma objal. „Neboj sa. Kúpim ti nové topánky, chcela by si nové topánky?“
Vyhovorila som sa na hygienu a strčila som hlavu do telefónnej búdky. Rýchlo som vytočila číslo sestry. Svoj telefón som použiť nechcela. Marián mi ho kontroloval a keby zistil, že som jej volala, veľmi by sa nahneval.
„Kde si?“
„V Bratislave, momentálne v Bratislave.“
„V Bratislave, momentálne v Bratislave.“
„Na koľko?“
„Dva až sedem dní. Záleží od Mariána.“
„Potom?“
„Potom nás pošlú ďalej. Ach, prepáč, je mi hrozne...“
Rozhovor sa ďalej nikam nevyvíjal. Nemali sme si čo povedať. Tak som jej popriala všetko dobré a vrátila sa k Mariánovi do auta. Už svitalo.
Na prekvapenie nebolo oslobodzujúce vrátiť sa po mesiacoch cestovania v Európe do mesta, kde hovoria mojim jazykom. Prišli sme tu ako majstri sveta, ubytovali sa v slušnom hoteli, ale ja som si uvedomila, že na človeka sa nenalepí múdrosť cestovaním, ako si veľa ľudí myslí. Poznala som veľa cestovateľov, ktorí vôbec svetu neporozumeli. Asi som i ja patrila medzi nich. Teraz si myslím, že žiadne fotoaparáty, prenajaté džípy, jachty, miestne kuchyne a diskotéky nám neprinesú poznanie o svete.
Otupene som sa rozlúčila s Mariánom, ktorý sa šiel venovať „svojim záležitostiam“, ako nazýval pofidérne pracovné činnosti a ja som skončila v nákupnom centre. Na jedinom mieste, kde som sa cítila vítaná, vďaka peniazom. Peniaze dávajú pocit nekonečných možností, hoci ten samotný pocit je konečný. Za piesne Schiesse od Lady Gagy som sa prehrabávala medzi ľahúnkymi blúzkami, keď v tom mi zazvonil mi mobil. Bola to mama. Dozvedela sa, že som v Bratislave. Sestra ma prezradila.
„Príď nás pozrieť!“ vyslovila.
„Hej, len teraz nemám čas a...“
„...“
„Ako prosím?“
Zapchala som si prstom ucho. Ten Schiesse bol nejaký sprostý remix, ktorý strašne bubnoval. Predavačkám som rýchlo hodila na stôl jednu z blúzok a Mariánovu kreditku, aby sa s úsmevom ponáhľali vyhovieť môjmu želaniu stíšiť hudbu.
„Kde to celý čas si? Neverím, že máš toľko práce! Prečo nás nechceš vidieť?“
Potlačila som slzy a rýchlo som vytiahla z tašky medovú tyčinku a strčila ju do úst. „Mami, som na obede,“ povedala som s plnými ústami, „veľmi sa ponáhľam. Len sa rýchlo najem a budem bežať späť do práce.“
„A čo to vlastne robíš?“
Hovno.
„Makám, mami. Dávajú mi zabrať. Ešte ti zavolám, pa, ľúbim ťa...“
Skončila som hovor a vydýchla som si.
Večer som si obliekla novú blúzku. U Mariána nemala úspech.
„Nemám ťa rád v takých strihoch,“ utrúsil s pivom v ruke na šarlátovom gauči. „Vyzeráš v tom tak...sebestačne. To sa mi nepáči.“
Vybaľovala som cédečká a Dostihy a sázky. Nebola som tým prekvapená. Vedela som už dlho, že to bola jeho sexuálna deviantácia, tantru nerátajúc. Hneď na prvom stretnutí mi kdesi v bare povedal: „Tebe by jeden dal päť korún. Také sa mi páčia najviac!“
Potreboval niekoho mizerného a mlčanlivého, o koho by sa mohol postarať, koho by mohol zaopatriť a ktorý by mu za to bozkával nohy. Potreboval mňa.
Zotmelo sa. Marián odišiel za svojimi kumpánmi do mesta. Zastrela som pastelové závesy a pustila som si niekoľko piesní od Amy Whinehouse, keď mi ktosi zabúchal na dvere. Myslela som, že je to personál a bude ma kritizovať za hlasnú hudbu. Unudene som si obliekla nohavice a otvorila. Bol to zadychčaný chlap v mokrom plášti.
„Marián po vás posiela. Zbaľte sa.“
„Čo sú to za móresy?“ vyhŕkla som.
Pozrel na mňa s odporom, ako na rozmaznanú husičku zazobaného gangstra. Vedela som, že na to mal dôvod, ale urazilo ma to ešte viac.
„Kde je Marián?“
„S našimi...Odkazuje vám, aby ste si zbalili veci, pôjdete do iného hotela. Tu nie je bezpečno.“
„Ale čo!“
„Vraj máte len jeden kufor, ostatné veci ste nechali v aute...“
„Ale rozvláčila som tu kopec cédečiek a...to mám akože teraz narýchlo pobaliť?“
Pozrel na hodinky. „Máte dvadsať minút.“
„To je drzosť. Keď toho Mariána uvidím, zlíže si to...toto je snáď sen!“
Takto som sa hrala na arogantnú a hroznú. Aby v sebe potlačila strach.
Keď chlap čakal za dvermi, kým sa prezlečiem a pobalím, mi práve vtedy zazvonil telefón.
„Čo chceš zase, mami?“ zapišťala som cez slzy, sopeľ a sliny. Bola som tajne rada, že počujem jej hlas.
„Poď domov...“ vyslovila slabo.
„Nemôžem.“
„Kašli na peniaze, poď domov! Už si bola príliš dlho preč. Čakajú ťa Pipi a Popy.“
(Morčatá)
„Dobrú, mami.“
Nasledovala studená, mokrá a divná ulica. Ten chlap sa mi nepáčil. Keby som nemala šál, pozeral by mi do výstrihu. Takto mi pozeral len na ušné laloky vytŕčajúce spod čiapky.
Môj drahý Marián sedel s dvoma chlapmi, asi Rakúšanmi, v kaviarni ktoréhosi hotela, ku ktorému sme došli po piatich minútach pešej chôdze.
Chlap položil môj kufor k Mariánovým nohám. Marián vyzeral bledšie a oplzlejšie než zvyčajne a akoby mu stmavli očné diery. V tej chvíli som ho zbožňovala a zdalo sa, že všetko to svinstvo a túlanie sa za to stojí. Kurevsky stojí.
„Prepáč mi, čajka,“ zachrúmal a zdvihol si šálku k perám, takže nebolo rozumieť, čo ďalej hovorí. Nezaujímalo ma to, lebo to nebolo určené mne, ale jeho chlapom.
Sadla som si a ruky som si zložila za chrbtom, aby nebolo vidieť, ako sa mi chveli.
Keď sme sa ubytovali, po hodine hlúpeho rozhovoru v kaviarni s trojicou tých nechutných chlapov, rozložila som si cédečká po apartmáne a Marián sa mi prihovoril: „Prepáč mi to. Dostaneš novú kabelku. Koženú. S kryštálmi.“
Ďalší deň Marián takmer celý pretelefonoval. Ja som sedela na zemi a skladala puzzle, lebo akokoľvek to znie divne, to bolo to jediné, čo mi v tej chvíli pripadalo účelné robiť. Podvečer Marián skončil s telefonátmi a upadol do hlbokej depresie. Nedalo sa s ním komunikovať.
„Vypni tie sračky,“ povedal na margo mojej hudby po hodine mlčania.
Vypla som. Sadla som si k nemu. „No tak...čo sa deje?“
Neodpovedal, ale bolo mi jasné, že tie „jeho záležitosti“ boli momentálne komplikované. Bol unavený a vystresovaný.
„Dobre. Ideme sa najesť.“
Marián je čudný. Zadržiava vyvrcholenie, lebo vďaka tomu vraj prežíva čosi mystické. Moc tomu nechápem. Tantra je divná. Prinajmenšom je divná, keď ju praktizuje človek, ktorý perie prachy. Navyše nechápem ničomu ani v tejto Bratislave. Na starom moste som videla protestantov proti kapitalizmu. Transparenty s nápismi „My sme 99 percent“ ma deprimovali.
„Zo začiatku to bolo skvelé, ale už nevládzem.“ povedala som Mariánovi, keď sa ma pýtal, či chcem ísť ďalej do Istambulu alebo niekam do Poľska. „Sme smiešni. Keď takto stále utekáme. Strašne ma to unavuje. Chcela by som chvíľu len tak niekde byť...“
„Ty moja úbohá,“ odpovedal, „je ti málo? Čo ti ešte kúpim?“
Na chvíľu som utiekla do prezidentského parku. Bolo to okolo štvrtej, pred zotmením.
Obdivovala som tie malé stromy, alebo som sa pozerala na oblohu. Bola som rada, že mama to už vzdala a telefón mi nezvonil. Ticho ležal vo vrecku kabáta a keďže už len jeho blízkosť ma dráždila, a vyvinula sa mi fóbia z toho, že mama predsalen zavolá, zamyslela som sa, že si zablokujem jej číslo.
Bude to tak možno lepšie...Áno, mami, zriekam sa ťa, pretože som nebola dosť praktická a pridrbaná, aby som vládala doštudovať a nebodaj ísť kdesi robiť. Radšej som sa zamilovala do strigôňa, ktorý ma vydržiava.
Ale nie! Nie je to také hrozné. Marián je dobrý. Milujúci. Prišiel po mňa. Uvidela som ho, ako ma nervózne čaká pri bráne a uvedomila som si, že som jediná, ktorá ho má tak blízko. Iba ja viem o jeho tantre a úchylke k chudobenstvu a žobravosti.
Zakrútila sa mi hlava. Neudržala som sa na topánkach a spadla som na zem.
Nejaká stará teta pribehla. Jej pes ma očuchával ako kus mrciny. Urazilo ma to.
„Hej! Mladá pani!“
„Slečna...“
„Hej, slečna! Čo vám...“
„Pardon,“ ozval sa Mariánov hlas a jeho ruka ma oblapila. „Čo ti je?“
„Skapíňam.“ vzdychla som a zadržala som mu ruku. „Ide mi puknúť hlava...to z toho stresu.“
Sadla som si a vlasy mi padli do tváre, takže som na tú ženu ani na Mariána nevidela. Len som dýchala jeho voňavku, ťažkú, korenistú, ktorá bola ako baranidlo pre večerný vzduch.
„Zavolám sanitku, slečna?“ opýtala sa teta.
„Padajte!“ zakričal Marián a miernejšie dodal, pričom sa určite cítil trápne: „Prepáčte, my...nepotrebujeme sanitku.“
„Už stačilo,“ hlesla som.
„Čoho?“
„Stačilo...toho.“
Utrela som si oko. „My nie sme Bonnie a Clyde. A nežijeme v komixe...“
„Čo to hovoríš? Asi si len hladná... pôjdeme sa najesť, hm?“
„Nechcem jesť, chcem ísť domov...“
Pevne ma chytil za ruku a pozrel sa mi do očí štýlom „to bude dobré“.
Za jedinú minútu akoby jeseň pokročila o celý mesiac. Listy zhnedli a spadli. Stará pani odišla a pomaly sa stmievalo.
„...a kabelku s kryštálmi...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára