Fazety: 1. Rebríky

Sadla som si za stôl a snažila som sa byť v pohode. Zvyčajne si v takých chvíľach vybavím nejaký popevok, možno  Diamonds are forever od Kanye West a  zakrútim sa do arogantného poloúsmevu a distingovaného držania tela.

Dala som si dole pančuchové podkolienky, lebo bolo horúco. Bála som sa, že si to Fedor  všimne a pochopí spôsobom, ktorý ho urazí. Nechce, aby bola medzi nami žiadna familiárnosť. Ale zdalo sa, že si to nevšimol.  Pozeral na svoj monitor. Asi sťahoval porno.

Popravde, som dosť nepraktická osoba. Nemám prehľad o svojich aktívach v banke. Ani to nechcem vedieť, lebo sa bojím, že by som sa šla zadrhnúť od hanby z chudoby, a kým to neviem, moja chudoba je nereálna, úsmev je stále ten istý milionársky a nikto nevie, že kabátik z Extramode hodlám zajtra vrátiť. A keď mi spadne pero a zohýbam sa poň, z vnútornej strany pravého cípu mi vyskočí etiketa zavesená na lesklej nitke, a on si myslí, že som len roztržitá, keď som ju neodstrihla a že by som zaň naozaj dala päťdesiat večerov vo filmovom klube, osemdesiat návštev galérie a nespočet bozkov pod padajúcimi hviezdami v parku- pretože ako nositeľka tak drahého kabátika by som stratila na hviezdy morálny nárok, aspoň myslím.

Jazykom som poohýbala slamku. Nápoj bol už studený. Deväť tridsať.

„Musíme naňho čakať?“

„Ešte chvíľu...“

Fedor sa nachýlil nad mňa a ukázal mi, čo mám ešte urobiť. Voňal toaletnou vodou od Salvadore Ferregamo, ale v pozadí som aj tak cítila kurací perkelt.

„Imagine theres no heaven...“ ozvalo sa zvonenie mobilu. Jeho mobilu. Ja nie som až taký cynik.

„Áno? Áno...čakáme ťa.“

Pozerám von oknom. V opustenej továrni oproti sa svieti.

„Možno zlodeji.“

Zhasínam. Aby som lepšie videla. Jemu sa to nepáči, lebo nervózne posmrkáva.

„Vypni monitor!“

Úplná tma. Vo svetle továrenských okien sa mihotajú tiene.

„Kto by čo kradol tam?“ odfrkol.

Ale nezasvecuje. Uchvátene pozoruje so mnou. Je na tom čosi magické, čo nás núti neodtrhnúť oči od okien, a moje sŕkanie cez slamku trochu vyrušuje rituálnosť nášho pozorovania.

Po minúte hovorí: „Mali by sme zasvietiť. Xavier príde každú chvíľu...“

„Hm, no jasné...okej.“

Ale stále pozerám. Rozmýšľam, že rúž farby fuksie nebola dobrá voľba. Bolo to upísanie sa istému postoju k životu. Už jedenásť rokov...

„Spávaš s ním?“

„Prosím?“

Plastový pohár mi spadol na zem. Rozmýšľam, aký veľký fľak uvidím na koberci, keď zasvietim.

„Normálne sa ťa pýtam, kamarátsky, ako kolega.“

Neuveriteľné!

„Pretože...chcem ti pomôcť.“

„Alečo.“

V továrni sa zhaslo. Koniec divadla.

„Vieš, Xavier nie je tak úplne...dobrý človek.“

„A čo ty?“ vravím. „Pozrieš to porno ešte pred večerou, alebo až po Prison breaku?“

Odstupuje od okna a ide zasvietiť. Celý červený.

Svetlo.

„Pozor na reči,“ vraví, „Pozor na reči...“

Zapínam svoj počítač. Mrzí ma, že som bola drzá. On mi to oplatí. Škvrna na zemi nie je až taká veľká.

Odľahlo mi a snažila som sa byť k nadriadenému milá. Ale keď Xavier prišiel, vedela som, že postrehol napätie medzi nami.

„Čo máte?“ opýtal sa a narovnal si golier. Nosí motýlika, ale väčšinou ho má neformálne, až poburujúco rozviazaný a voľne prehodený okolo krku.

Snažím sa hovoriť, ale zamotáva sa mi jazyk. V hlave mi hučí a cez to všetko preznieva Diamonds are forever.

„Dobre, dobre,“ vraví nervózne a vyťahuje kovový zapaľovač, ale Fedor ho upozorňuje, že v miestnosti je alarm.

„Tak sa vidíme zajtra. Ešte to prekontrolujte. Porúčam sa.“

Odchádza s ľutujúcim pohľadom typu „ešte čosi dnes mám“.

Fedor mi raz povedal, že vie dotykom liečiť choroby. Neviem, čo je na tom pravdy. Za seba ale môžem povedať, že z jeho blízkosti choriem.

...

Niekedy ma sralo, že sa neviem zamilovať. Sestra mi hovorila: „To preto, že ješ málo čokolády. Tá stimuluje libido.“

Raz som spala v jednom hoteli v Holíči na školení pre začiatočníkov vo finančníctve. Chcela som si vziať sestrinu radu k srdcu. Vypila som tri kokteily z horúcej čokolády s vodkou a povracala som sa. S čiernymi zubami som sa obzerala v zrkadle a zdalo sa mi, že mám väčšie prsia. Všetko sa mi zdalo nafúknuté, libidózne zvýraznené, aj lampa a umývadlo. Bola to ilúzia, ako sa ukázalo ráno. Rafinovaný cukor, vodka a čokoláda nie je dobrá kombinácia.

Pri Xavierovi sa tak cítim stále. Akoby bolo všetko nafúknuté. Prvý raz, keď sme sa rozprávali, mi povedal: „Predpokladám, že chcete mať deti...“

Za to ho nenávidím. Veď ja nechcem mať deti! Ľudia sú premnožení a ja sa nepotrebujem definovať potomstvom. Nechcem hovoriť dcére o menštruácii a synovi prikazovať, aby nemiloval armádu.

„Predpokladám, že chcete mať byt v Žiline,“ povedal vtedy tiež. Nemohol vedieť, že chcem osamelý drevený dom pod lesom, na Silvestra zo snehu vypáliť dve rakety a nosiť do kôlne drevo, počúvať drum n bass, alebo Sinatru... ale aj tak som zúrila.

„Predpokladám, že chcete...“ povedal ešte niečo ďalšie, a vždy to bolo bez štipky čohokoľvek osobného, akoby sme boli v počítačovej hre a ja som mala prejsť nejakým tým scenárom, ktorý bol dopredu daný. Keby ma aspoň pri tej vete chytil za koleno. Ale nie.

A mohol rovno povedať: „Predpokladám, že chcete truhlu z palmového dreva, a na kare podávať kaviár, takže...ďalšie sporenie, nech sa páči. Sporenie na truhlu, mramorový pomník a dychovú kapelu. Ach, pardon, vy chcete na pohrebe Chopina. Je čas šetriť si na klaviristu...“

Keď rozpráva, cítiť z neho len Versace pour homme a zubnú pastu. Akoby nejedával. A tak mi dáva zámienku, aby som ho upodozrievala, že je android. Aj chlpy na jeho rukách sú akési neuveriteľné, nečlovečie. Aj viečka na očiach a sklady kože nad zdvihnutým obočím.

„Predpokladám, že chcete auto,“ dodáva, „Hondu alebo Daciu. Najviac by vám pristalo Renaut Clio, v zlatej metalíze.“

To posledné, samozrejme nepovedal. Len by som chcela, aby to povedal. Aby tomu dodal trochu umeleckosti.

On má  Pegueota. A nie bieleho. Teraz všetci čávovia jazdia na bielych autách, ale on má čierne. A ani nie tak arogantne čierne. Skôr také tmavo- sivé.

Vysvetlil mi finančný trh. A spôsob, ako urobiť finančnú analýzu.

„80 percent musí rozprávať klient...“

Takže by som chcela, aby on bol môj klient. Mohol by mi čosi o sebe porozprávať. Napríklad, prečo má doma akvárium s riečnymi rybami. Skalármi. Prečo si nenájde ľudských kamarátov. A málo by som sa ho pýtala na to, kde má zmluvy a do akých komodít investoval (možno aj kúpil investičný diamant, schováva v trezore diamant a modlí sa k diamantu, Diamonds are forever), skôr by som vyzvedala, či o polnoci jedáva dezert. Kto mu robí zuby, kto mu robí vlasy. A tak...

„Tráva alebo cigarety?“ opýtala by som sa možno, s perom na ústach a sedela by som v jeho bielej kuchyni a za chrbtom by mi plávali skaláre.

„Kokaín,“ povedal by.

„Predpokladám, že nechcete mať deti, lebo ste malomestský kokot,“ povedala by som mu, „a nechcete ani vedieť, čo je to zodpovednosť za niekoho. Tá skutočná. Nie finančná. A musel by ste ich podplácať hračkami a elektronikou, aby vám odpustili, že ich nemilujete.“

...

Deväť dvadsať. Inokedy, niekde v čase. Tentoraz je tu so mnou on, Xavier a vo fabrike sa znovu svieti.

„Otvor okno, žabka.“

Moc toho nevidím, husto sneží. A áno, tykáme si. Asi mesiac.

„Nemôžem. Vonku je smrad z kafilerky.“

 „Prečo sa tam svieti?“

„Možno upratovačky.“

„Tam sa už roky nič nerobí...“

„Tak neviem. Nepodstatné.“

Ťahá ma za blúzku, lebo mi chce ukázať nejakú novinku na trhu.

„Zaujímajú ťa diamanty?“ pýtam sa. Len tak.

Neodpovedal. Možno si ale nejaký kúpil.

...

Keď som vyvracala horúcu čokoládu, prepláchla som si ústa dvomi pohármi vody a vytiahla som vreckový nožík z Ruska, ktorý mi daroval otec na osemnástku (videl vo mne nádejnú spoločníčku pre jeho hubárčenie, až neskôr pochopil, že som tragicky odsúdená pre mestský život). Asi som potrebovala nielen katarziu, ale i sebaľútosť, ku ktorej som sa bez pomoci nevedela prinútiť.

Keď som pozrela na svoje ľavé zápästie, necítila som k nemu lásku. Zarezala som do kože s chirurgickou vážnosťou, a hneď na to som dokázala celkom ľahostajne obzerať svoju tvár, pomer šírky ramien a bokov, architektúru pŕs,  kým krv tiekla do umývadla. Dúfala som, že omdliem, možno vykrvácam alebo čo, a zbavím sa tak zodpovednosti za rozhodnutie, či zomrieť alebo prežiť. Ale ako to už býva, realita prináša banálne rozuzlenia. Krv po chvíli nechcela ísť. Vždy sa mi rýchlo zrážala, ale toto...Asi som zarezala plytko alebo mám pokurvenú anatómiu. Alebo príliš hustú krv?

Odvtedy hovorievam, že moja krv nie je malinová šťava, ako vraví ktorýsi germánsky kmeň.

Ešte raz som si vypláchla ústa,  ešte raz som sa povracala, lebo krvou zanesené umývadlo nie je nič príjemné na pohľad.

Potom som sa potrebovala prevetrať. Obviazala som si zápästie a šla som von. Do baru. Bol tam pekný blonďák. Dali sme sa do reči a sfajčili jeden gram.

Keď som sa vrátila do hotela, prestala som si cítiť nohy. Podlomili sa mi kolená a ostala som kľačať asi päť minút. Aby ma nevideli hostia, ktorí sa vracali z opery, nejako som dokrivkala do izby. Stále mi ma nebolo ľúto.

...

Na muža, do ktorého som sa pokúšala zamilovať, si už ani nepamätám, vážne. Ani jeho tvár si neviem vybaviť. Vždy, keď presedlám na niekoho iného, zabudnem na predchádzajúcich. Nedokážem s nimi ani ísť na pivo. Proste nedokážem.

Vtedy som jedla veľa čokolády a plakala som v sprche, aby ma otec nepočul. Nechcela som, aby o mne čokoľvek vedel. Vždy, keď o mne vedel niečo osobné, strašne ma to vo všetkom obmedzovalo.

Dôležitosť  Xaviera v mojej smutnej encyklopédii  vzťahov sa ukázala až neskôr. Keď sa ma pýtal na detstvo, prvý raz prejavil niečo ako záujem.

„Detstvo v devätdesiatych rokoch,“ povedala som, „má strašný vplyv na život.“

Pred Fedorom som sa nevedela dostatočne uvoľniť, ale aj tak sa mi rátalo, že sa ma Xavier opýtal. Mali sme veľa práce, veľa servisu a vybavovačiek, hľadali sme nových ľudí do tímu, a predsa sa ma to opýtal.

„Nemáš rada devätdesiate roky?“

„Boli strašné!“

„V čom?“

„V móde boli katastrofálne...nosila som károvanú sukňu, ktorá sa nehodila vôbec k ničomu.“

V miestnosti bolo horúco. Chcela som si dať dole nylonové podkolienky, ale neodvážila som sa.

Vlastne, až potom som sa odvážila nosiť fuksiový rúž. Keď som mala pätnásť rokov. Presne vtedy, deň po jedenástom septembri 2001.

„Vtedy skončilo moje detstvo,“ povedala som nahlas. „Jedenásteho septembra v dvetisícom prvom. Prestala som nosiť tú sukňu.“

Spomínam si veľmi dobre. Oco na to čumel v telke. Ja som sa snažila hrať na klavíri, čo najhlasnejšie, a do akordov som kričala niečo od Mariah Carey nezrozumiteľnou angličtinou, aby som nepočula správy.

A skončila prázdna idyla devätdesiatych rokov.

„Stále bývaš s otcom?“ vyzvedal Xavier. Fedor škúlil.

„Hej.“

Fedor odhrnul žalúzie. „Zas tam sú.“

„Kto?“

„Tie čarodejnice.“

Zbystrila som pozornosť. Hoci dovtedy som si rukami podopierala tvár a pozerala sa na Xaviera, ktorý ma provokoval škodoradostným úsmevom, akoby chcel povedať: „No tak...zamiluj sa. Aj tak nič nezískaš. Ako vždy.“

Prebehla som k oknu. „To sú čarodejnice?“

Fedor sa začal prechádzať. „Počul som o tom. Nepáči sa mi to.“

...

Po mesiaci práce mi vypovedali nervy. Sedela som na gauči a inhalovala svoju porážku. Keď sa podarí zamilovať, je to zaručene vtedy, kedy sa to stať nemalo.

Ale tieto úniky z reality mi pomáhajú prežiť. Lebo inak by sa mi možno ráno nechcelo vstať z postele.

A mimochodom, Xavier nemá doma akvárium. Nechová skaláre, nedáva im žrať každý večer alebo každý druhý večer, keď chodí do kina. A nemá bielu kuchyňu. To som si vymyslela, aby mi bolo lepšie. Vlastne by mohol niekto povedať, že je to debil alebo úbožiak, ale to je mi jedno, lebo Xavier spôsobuje, že všetko je nafúknuté a hrozné.

...

Nebola to Mariah Carrey, už si spomínam! Bola to Marika Gombitová, Vyznanie.

Škriekala som: „Nech aj jeseň májom je!“ a ďalšie lietadlo narazilo do južnej veže.

Oco mi prikázal, aby som bola tichšie. Klavír bol trochu rozladený. Výšky som nevedela vytiahnuť. Ale na tom nezáležalo, stála som si za tým. Aby aj jeseň bola májom.

Nebola. September skončil a detstvo skončilo. Nasledoval fuksiový rúž a pitie koňaku s imbecilmi.

Žiadna poézia jesene. Len burza, kasíno, autá a plač v sprche.

...

Raz večer som sa odvážila. Prehodila som si ten skurvený kabátik z Extramode, ktorý som stále nevrátila, lebo som sa v ňom milovala, bez neho som bola nikto, bez neho som bola nahá pred Xavierom.

Prešla som cez parkovisko k fabrike. Dvere boli otvorené.

Vyšla som na druhé poschodie, kde sa svietilo.

Čarodejnice stáli nad misou s nejakou žltkastou tekutinou.

Ani sa nepozdravili. Len jedna zahučala: „Čo chcete?“

„Chcem, aby sa do mňa zamiloval jeden muž.“

Podišla ku mne bližšie. Tá najodpornejšia. Mala vlasy odfarbené načierno, ale zjavne len šampónom. Už sa jej to vymývalo.

„Dá sa to?“

„Záleží na tom, či tomu uveríte, že sa to dá...“ povedala.

...

Uverila som. Ale neskôr som zistila, že je to aj tak nanič.

Viem sa zamilovať. Ale neviem milovať.

Viem milovať len kabelky s haďou potlačou a módu Junye Watanabe. A vôňe Salvador Ferregamo, lebo majú pekné flakóny. Ale inak vôňu moc necítim. Mám slabý nos. Celkovo toho veľa necítim. Sotva som cítila kurací perkelt po tom, ako sa Fedor vracal z jedálne.

Ukázalo sa to, keď  prišiel máj. Nebol  to taký ten máj, o akom spieva Gombitová. Nejaký čas na to padla burza a všetko bolo na riť. Xavier ma zobral svojim sivým Pegueotom. Tak sme boli na kraji lesa, na vyhliadke, o jedenástej večer, chápete, a hviezdy boli veľmi jasné.

Na palubnú dosku sme vyložili svoje vanilkové   Milshaky z McDonaldu a on si hneď začal rozopínať nohavice. Chcela som to trochu zdržať, tak som povedala, že ja Milkshake piť nebudem, pretože mi z toho narastú veľké stehná. On sa len smial, a podal mi ten hnusný nápoj. Kúpil ho, ako povedal, lebo bol po večeri smädný a neznášal čistú vodu. Dnešným ľuďom už nechutí čistá voda.

A miloval piť z plastového pohára. Pretože ho mohol rukami zdeformovať a prasknúť. To robil rád. Rád veci ničil.

Teda som ho ochutnala, prvýkrát v živote. Po troch glgoch sme Milkshaky znova odložili na palubnú dosku a šli sme na to.

Nachýlila som sa dopredu a asi to bol pud sebazáchovy, ktorý mi navodil stav, vďaka ktorému som len málo vnímala a málo si pamätala. Ostalo mi len  pár divných detailov  ako húkanie sovy kdesi v lese  a aromatický stromček zavesený na zrkadle, ktorého vôňu som necítila. Nič som necítila.

Mohla by som si pre tú radosť povedať, že viem, ako chutí semeno. A ako chutí...viete...láska.   Ale klamala by som. V pamäti mi ostalo len, ako chutí Milkshake.

A tak je to stále a s každým.

...

Spomínam si, že sme sedeli pred televízorom so sestrou 11. Septembra 2001 večer o deviatej. Pozerali sme reportáže.

„Nechápem,“ krútila hlavou sestra, „že tam nemajú rebríky.“

„Hm?“
„Rebríky.“

Oco fajčil na balkóne a ja som plakala. Ľudia na záberoch skákali.

„Kto by tam preboha montoval rebríky? A naozaj neviem,“ zamyslela som sa, „či je horšie spadnúť do toho naraz, alebo po stupienkoch.“

„Do čoho?“

„Do...ničoty.“

„Aha.“

...

Možno Xavier začne chovať skaláre. A kuchyňu si prerobí na bielo. Ale ani keby sa tak stalo, nebola by som s ním.

Radšej sa budem modliť. Áno, modliť. Aby sa niečo zmenilo. Aby prišlo niečo väčšie. Večné.

 Ako diamant.