Kronika rozpadu

Love is just history that they may prove

And when you're gone I'll tell them my religion's you

When Punk-tius comes to kill the king upon his throne

I'm ready for their stones

-Lady Gaga, Bloody Mary

1.

    Ako pekne svieti slnko! Vytvára medové kotúče, ktoré sa kĺžu po ručičkách hodín a padajú na hlavu ako veľké marhule...

  Toto dievča sa volá Šárka a myslí si, že je to hlúpe meno. Na pravé poludnie 28. júla roku, ktorý tu uvádzať nebudeme (pretože aj tak by sme nevedeli byť presní, nakoľko všetko sa posunulo a roky sa nepočítajú tak, ako predtým),  sedí za Námestím Ľudovej Jesene na obrubníku pod orlojom. Okolo nikto nechodí, aspoň nie o tom čase, takže mramorová dlažba hrá sólo vo svojej statickej belostnosti, len Šárkin tieň je živý. Kdesi v diaľke znie cvrlikanie cikád v parku s cédrami a plačky na pohrebe. A navyše, práve odbilo dvanásť. Orloj začal stvárať všeličo, odporne hlasno vyzváňal a točili sa v ňom abstraktné obrazce.  Je to krásny orloj. Na ciferníku má pozlátený nápis Lastor.  Šárka sa môže pochváliť, že jej otec je hodinár, nesie to úchvatné meno Lastor a to on vyrábal tento orloj.  Je hrdá. Napravuje si slnečné okuliare a špúli pery.

Niekto prechádza okolo. Starý chlap, najskôr úradník. Obzerá Šárku. Napokon prečo nie, Šárka je krásna šestnástka vyperoxidovaná od korienkov a  na nohách má sexi platformy, aj keby radšej v takom teple chodila bosá.  Nohy ma vydepilované do opuchnutia.

„Čo nejdete na pohreb?“ prehodil chlap.

„A čo nie vy?“

Hodil rukou. „Ja som už zažil kráľovských smrtí...“

„Radšej pôjdem na korunováciu následníka.“ Povedala . „Teraz mám prácu, u otca. O chvíľu tam mám byť.“

Otec v ostatnom čase rozšíril hodinárstvo a zamestnal ju. Prečo nie, chodila na strednú a mala by si privyrobiť popri štúdiu, a aj sa prácou rozptýliť. Žiť v Mramorovom meste, síce dvojmiliardovom (premenili naň polovicu malého štátu predtým, než sa narodila) bolo občas frustrujúce. Obyvateľstvo je rozdelené do kást a hranice sú prísne strážené.

„To akože nemôžeme chodiť von?“ vypytovala sa ako dieťa.

„Načo by si chodila von?“ odpovedal protiotázkou otec. „Máš tu všetko- jedlo, pitie, oblohu, more...“

„A čo je za mestom?“

„Nič podstatné.“

V škole hovorili to isté. Prestala na to myslieť.

   Úradník si sadol vedľa nej. „To slnko ma upečie! Nemáte vreckovku, slečinka?“

„Kde sú všetci? Na pohrebe sú predsa len prominenti.“

„Veď všetci pozaliezali, pretože dávajú priamy prenos, aj na námestiach sú veľkoplošné obrazovky.“

„Viem, šla som okolo,“ povedala otrávene. „V takom teple sa i ale nechce ani pozerať.“

„Inak ten mladý je riadny výkvet,“ prehodil úradník, „Som zvedavý, čo sa pozmení, keď nastúpi na trón.“

„Uvidíme. Dúfam, že nezdaní hodinárov.“

„Prečo, slečinka?“

„Môj otec je hodinár,  vynálezca, viete? A dane neplatí, lebo svojim remeslom je veľmi potrebný pre ľudí, totiž, jeho produkty vyjadrujú čas.“

„Nevedel som...“

„A čas je jedným zo základných princípov nášho štátneho zriadenia, viete? Takže otec je služobníkom štátu. Súkromník a štátny zamestnanec zároveň. A najlepší hodinár podľa mnohých.“

„A čože to robí váš otec, slečinka? V čom spočíva práca hodinára?“

Šárka pokrčila plecami. „Úlohou mňa a môjho otca je, aby hodiny odbili osem pri západe Slnka.“

Postavila sa a pošúchala o seba nohy. „Je neskoro. Musím sa vrátiť do hodinárstva. Pohreb-nepohreb, my máme stále otvorené!“

Úradník ostal mrzuto vysedávať.

Ona prešla cez niekoľko uličiek, v ktorých boli väčšinou len sklady vína alebo odpadkov a  vošla do obchodíku lukratívne umiestneného na rohu ulice za námestím. Bol to pekný a zvyčajne živý priestor, až na toto poludnie.

Hodinár Lastor stál za vytrblietaným pultom a tváril sa ako ozajstný majster. Na všetkých stenách okolo neho viseli hodiny, a to rôzne: hranaté, guľaté, kukučkové, romantické, futuristické, postmoderné, staromódne, masívne pendlovky, ale i celkom malé hodinky, zlaté, strieborné,  s kryštálmi, s perlami, s tichým i hlučným tikotom, so zvonmi, s vodnou nádržou a vodovým bublaním, s hudbou, s cinkaním, s krkaním žaby, s dráždivým valčíkom a ďalšími vymoženosťami, hodiny v rustikálnom štýle, viktoriánske hodiny, hodiny v koloniálnom štýle, surreálne, kubistické, impresionistické a expresionistické hodiny, hodiny so stopkami a hodiny so zrkadlom. A keďže každé hodiny tikali inak, lebo nevyjadrovali skutočný čas, ale čas „for example“, hocijaký, len aby nám bolo jasné, že sú časuschopné a rozumejú mu, spoločne vytvárali strašlivý tok bubnovania, cinkania, tikania a krákania.

Lastor ohádzaný odleskami hodiniek, je vždy svieži, s rukami položenými na pulte a stále neomrzenou frázou: „Čo si ráčite želať?“, len vlasy má prešedivené a je trochu zhrbený a naklonený dopredu, akoby za tie roky z neho urobil čas nevoľníka,  ktorý okopáva jeho rozsiahle záhradky.  Po ruke má vždy hrubý cenník, kalkulačku, niekoľko vanilkových trubičiek a vrecká s levanduľou, ktorými vyvoniava obchod a svoje oblečenie. Na konferenčnom stolíku v rohu predajne pri prútených kreslách má tácňu s perlivou vodou pre zákazníkov, ktorí od času vysmädli, a príručné zrkadielko, v ktorom raz za čas kontroluje tvár, poznačenú- ako inak- časom.

Ani sa nepohne, kým zákazník nevysloví svoje želanie. Teda, strnulo sa opýta: „Aká je vaša predstava o čase?“

A zákazník, trochu v rozpakoch, povie napríklad: „Čojaviem...asi...zmeny.“

„Zmeny!“

A pán Lastor už uteká k výkladným skriniam a ukazuje mu hodiny, ktoré by sa hodili práve zákazníkovi, ktorý si pod časom predstavuje zmeny. A pravdepodobne mu vyberie zlaté hodiny s trblietavým sklom nad ručičkami a vodnými bublinami vnútri.

Keď mu zákazník povie: „Ročné obdobia,“ , pán Lastor sa ponáhľa ponúkať zo sortimentu rustikálnych či secesných hodín. Ak zákazník povie: „Starnutie,“ ponúka zase z iného druhu hodín, a tak ďalej.

Šárka mu asistuje. Vypisuje reklamačný list, žmurká a necháva sa chváliť za pekný úsmev, potom balí hodiny do mnohých vrstiev vaty a napokon ich zatvorí spolu so stužkou previazanými trubičkami vanilky a reklamačným listom do veľkej škatule s nápisom Lastor  v písme Palatino Linotype.

Iné je, keď chce zákazník hodiny na mieru. To si musí priniesť nákres, zadať veľkosti, druh kovu a podobe, pričom  hodiny mu urobia do týždňa.  A čudovali by ste sa, koľkí blázni chcú hodiny na mieru! S monogramom, s logom svojej firmy, alebo s vlajkou kráľovstva,  alebo s portrétom dieťaťa, či partnera.

Čas skrátka ide na dračku, povedal by pán Lastor.  A to treba využiť, kým je čas.

„Bude trvať, kým mladého ľudia uznajú.“ zašomral, keď Šárka vstúpila do predajne.

Zvalila sa do kresla v zadnej miestnosti.  Pozrela sa do dymového pohára a pozorovala v ňom stúpajúce bubliny.  „Ľudia sú oddaní kráľovstvu, nie vládcovi. Ten bude nahradený jeho synom, takže každý dúfa, že bude ako on.“

Pán Lastor sa zamračil. Nemal dobrú náladu. Kvôli pohrebu nebolo žiadnych zákazníkov. Aby sa rozptýlil, začal leštiť dymové sklo. Keby niekto predsa len prišiel, počul by zvonček.

„Ľudia veľmi plakali, videl som to v telke, radšej som to vypol,“ zavzdychal a položil poháre. Ruky, raziace kovom, si položil na tvár a pokrútil hlavou. „Mala si ísť na pohreb. Ja pracujem, ale aspoň ty si naozaj mohla ísť, keď už dnes nemáš školu.“

Šárka sebavedome pokrútila hlavou. „Na pohreby nechodím, len na krstiny a korunovácie. A svadby. Pohreby neuznávam. Len hlupák sa môže lúčiť s mŕtvolou.“

„A len úplný imbecil sa môže lúčiť s mŕtvolou kráľa, všakáno,“ zašomral pán Lastor so smiechom.

Šárka sa zatvárila kyslo. „Ľudia kráľa milujú.“

Pán Lastor na to: „Aj ja. Na verejnosti.“

2.

Šárka má svoje tajomstvá. Schováva ich vo veľkom šatníku. Keďže hodinári si zle nežijú, Šárka má obrovský šatník. A v jednej skrini má namiesto oblečenia prehrávače zvuku zo svojich zariadení, ktoré nainštalovala do  predávaných hodín. Funguje to takto: vyberie kópiu jedného zo stoviek záručných listov. Tam vidí adresu a meno. To vyhľadá vo svojom vlastnom tajnom zozname, kde priradí k menu číslo, a na prehrávači nájde ten správny kanál. Potom si hodí na uši slúchadlá, vyvalí sa na fotelku a počúva, čo sa práve odohráva v nejakom byte, garsónke, vile alebo haciende, pričom pojedá sladené amarantové perličky a prezerá módne časopisy, alebo sa učí.

„Ty suka!“

„Nechápem, prečo sa s tebou vôbec zahadzujem...“

To bol pár Skrzešípových. Naopak taká domácnosť  Krauzových reflektuje niečo iné:

„Neboj sa, nejako to zvládneme...spolu. Bude aj horšie.“

A také hodiny pani Horvátovej: „Peter, pokazil si mi mikrovlnku, počuješ? A kto dá najesť papagájom?“

A tak ďalej a tak ďalej. Rôzne hodiny odpočúvajú rôznych ľudí. Šárku to nesmierne baví.

 Lenže večer 28 júla, kedy pochovávali mŕtveho kráľa Mramorového mesta, sa stalo niečo nezvyčajné. Nalinkovala si totiž signál z hodín v radovom dome kdesi v chudobnom bloku, kde je na každom kroku bordel a getá. Mala to byť domácnosť istého Pohradského, ktorý si kúpil hodiny minulý november, keď ešte kráľ neumieral a Šárka začínala so svojím tajným koníčkom.

Z jej zariadenia sa ozvali najprv neurčité šepoty, potom čoraz hlasnejšia vrava, ktorá vyústila do prekrikovania sa viacerých ľudí. Tých napokon ktosi s chrapľavým hlasom stopol a povedal: „Sme tu dobrovoľne, takže, komu sa nepáči, môže odísť...“

Rozhodnosť jeho hlasu bola zaujímavá, ale nie natoľko, aby Šárka prestala hltať amarantové perličky. Až keď počula ďalšiu vetu: „Je veľmi nebezpečné len tu byť, nie to ešte sa tu hádať, tak prosím vás...“, zbystrila pozornosť a odhodila misku aj s lyžicou.

„Ako to myslíš?“ opýtal sa niekto.

„Tak, že zhromažďovanie sa viac ako piatich ľudí mimo pracovného času a počas sviatku alebo slávnostného ceremoniálu, ako je dnes, mimo pôdy reštauračného alebo barového zariadenia, ktoré nie je ohlásené príslušným orgánom, je považované za tajné spiknutie.“ Povedal niekto starý s veľmi roztraseným hlasom.

„A toto aj je tajné spiknutie!“ zarehotal sa chlapčenský hlas.

„A práve preto...“

„Takto...“ pokračoval ďalší hlas, „ľudia sa nikdy úplne nepohodnú, to je môj názor.“

„Zastaraný názor.“ oponoval iný hlas, tento krát hlas ženy.

„Zhodnúť sa na tak závažnej veci, to je umenie, uznávam,“ povedal chrapľavý hlas.

„Šéfko, ja...keď už sme pritom...“ skúsil chlapčenský hlas.

„Čo?“

„Viete, vražda...je veľmi radikálny počin, a ja neviem, či...“

„Rozumiem ti.“ povedal vľúdne chrapľavý hlas, a potom razantne dodal: „Vypadni!“

„Ale...“

Zašumelo to.

„Vravím, choď! Nemáš tu čo hľadať, len čo nám to tu budeš kaziť. Ale ak sa o tom niekde zmieniš...“

„Pochopil som, Chrúst.“

Rachot, akoby vŕzganie starej stoličky.

„Strácam tvoj i svoj čas, už to viem.“

„Výborne. Tak si sa už ukázal ako hrdina, môžeš ísť späť k mamke.“

Po krátkej prestávke chrapľavý hlas pokračoval: „Niekedy si myslím, že ľudia ako ty si nezaslúžia, aby im pomáhali ľudia ako my.“

„A vieš čo si myslím ja, Chrúst? Že si nepredstaviteľný debil! Na jednej strane hlásaš o obrode, o novej Sile, o prevrate a spálení starého, ale na druhej strane si staromódny boľševik, ktorý sa neodváži riskovať iný názor v skupine.“

„Ty si to zjavne nepochopil,“ zvýšil hlas chrapľavý Chrúst, „toto nie je rybársky klub. Nie sme tu preto, aby sme si navzájom česali hrivy, chápeš?“

„Ste obyčajní vrahovia, všetci!“

Hlas nejakej inej ženy tajomne poznamenal: „V rôznych dobách sa mení význam vraždy.“

„Choď už, Piala, navar si doma čaj a tak ďalej. Želám ti šťastný život. A garantujem ti, že ešte o nás budeš počuť.“  povedal chrapľavý hlas.

„Pochybujem ale, že budem hrdý, že som vás poznal.“ zafučal.

A niečo ako tresnutie dvermi.

„Niekto ďalší?“

Ticho.

„Sme s tebou, Chrúst.“ povedala žena.

„Dobre. Stretneme sa zajtra o jedenástej večer a doriešime morálnu stránku veci. Budúci týždeň sa môžeme pustiť do tej praktickej. Nemáme už veľa času.“

„Okej.“

„Dobrú.“

„Dobrú.“

Rozchod.

Šárka si zložila slúchadlá a ostala sedieť ako paralyzovaná. Od prízemia,  z priestoru predajne, počula otca, ako kričí, aby mu pomohla s balením hodín za zákazku.

„Dones ešte viac vaty! A papiera! A vanilky...A bude to s venovaním, takže nezabudni parfumovanú pohľadnicu!“

„Hej, hneď,“ vzdychla nahlas.

Prešla do spálne a sadla si na posteľ. Na nočnom stolíku mala gýčovo položenú fotografiu matky. Hm, matka... Zomrela ešte za starého režimu, pred dostavaním Mramorového mesta. Bola z tých, ktorú by ľudia nazvali aktivistami. Stála na ulici s transparentom: „Objatie zadarmo!“

Šárku objať nestihla. Zomrela po nepodarenom pôrode a nevedela, aké je to žiť v Mramorovom meste.

Šárka sa postavila a zbehla dole schodmi a zastavila sa pred otcom.

„Pohreb už skončil,“ povedal otec. „Ľudia veľmi plakali. Možno nás čakajú horšie časy... Možno lepšie, možno rovnaké.“

Zamkol predajňu.

Šárka balila hodiny do vaty a rozmýšľala, kto sa chystá koho zavraždiť. Možno by mala zavolať políciu. Alebo to aspoň povedať otcovi. Ale keď chcela otvoriť ústa, zamrzla a povedala si radšej neskôr. A pritom vie, že to neurobí nikdy.

Akoby sa jej v hrudi zlomila obrovská kryha, s  presnosťou prerezala spojivá s ňou a zrútila sa do hlbín priestoru v podvedomí, a už nemohla byť tou dokonale spokojnou dcérou hodinára. Zrazu mala svoje bremeno.

„Musím zistiť, koho vražda, a najmä kým.“ povedala si.  Môže byť ten Chrúst Pohradský?  Sú hodiny umiestnené na adrese, ktorú udal? Mala by sa odvážiť navštíviť jeho dom?

Takto rozmýšľala a celú noc nezadriemala. Nadránom  jejnapadlo , že odpoveď na otázky jej nedá Chrúst, ale ten  vyobcovaný Piala.

3.

 29. júla. Vyhlásený smútok skončil a Šárka by mala ísť do školy, no namiesto toho si zasadla do kaviarne na Námestí Ľudovej jesene . Objednala si veľkú Pinacoladu s konskou dávkou cukru, pričom sa hrabala v zozname občanov do 20 rokov, ktorý kráľovstvo každoročne zverejňovalo podnikateľom aj s osobnými údajmi, aby mohli mladistvých otravovať reklamou a ponukami práce. Šárka ho, ako inak, ukradla otcovi, a bol to jej prvý väčší prečin, okrem pár alkoholických záťahov, takže mala trochu triašku, ale pekné slnečné ráno na námestí urobilo svoje. A v prútenom kresle v tieni veľkej figy sa cítila tak zbohatlícky bezpečne, ako sa len môžu cítiť mladé dcéry hodinárov, ktoré už vyrástli z detských pantoflí, ale nedorástli do vysokých platforiem a ich úlohou bolo tváriť sa, že áno.

Nalistovala meno „Piala“. Našla nejakého a osemnásťročného, podľa údajov na zozname už neštudoval, ale pracoval vo fabrike. Na fotografii ju desil, vyzeral ako výtržník a povaľač.

 Trochu sa bála, ale premohla sa. Dopila a stopla si taxík.

  „Nie je doma,“ povedala jeho matka vo dverách činžiaku. Mala na hlave zhrdzavené natáčky, boli odporné. Skoro tak, ako činžiakové balkóny nad jej hlavou obvešané sušiacim sa prádlom a dôchodcami s cigaretami. Takými chudými a malátnymi, že keby nebolo zábradlia, asi by spadli.

  Šárka bola zhrozená zo štvrte, do ktorej sa dostala. Dovtedy vídavala činžiakové domy len diaľky, z výhľadu z parku na kopci pri pomníku kráľovskej rodiny.

Tam, kde bola, sotva dovidela na mramorové vežičky a kupoly. Všade bola len červená tehla a blato.

„Po nočnej zvykne vysedávať v bare, mladá pani.“ povedala pani Pialová. „Čo chcete?“

„Ja...môj otec je hodinár. Chcem mu ponúknuť lepšiu prácu.“

 „Takých už bolo.“ zahučala a pôžitkársky si Šárku obzrela. „Nebude chcieť od teba robotu, dievča. Radšej bude, keď mu dáš kúres.“

Povedala to tak prirodzene, že Šárke sa najprv zdalo absurdné uraziť sa, napokon ale jej malomeštiackosť zvíťazila a namosúrene stisla pery.

„Do riti aj s celým týmto vašim getom!“ vyprskla.

„A vy, čo bývate tam pod Palácom, vy geto nie ste?“ zarehotala sa pani Pialová.

To už ale Šárka uháňala preč od činžiaku.

V bare Pialu našla. Spoznala ho podľa fotografie v zozname. Mal tmavé  oči a tvár zohavenú nejakým kožným neduhom, pričom uši mu na prekvapenie neodstávali, mal ich tesne pri hlave ako sofistikovaní ľudia.

„Kúpim ti pivo, ak mi odpovieš na pár otázok,“ začala pomaly, a v obrannom reflexe si napravila blúzku pri výstrihu a prešla rukou po vlasoch. Piala sa nechápavo zarehotal.

„Haha, okej...“

 „Kto je Chrúst?“ spustila.

„Preboha...“

„Prosím...“

Piala sa odtrhol od pultu a postavil sa na nohy.

„Neviem, kde si o ňom mohla počuť ty,“ povedal pohŕdavo, majúc na mysli zjavnosť toho, že je z inej vrstvy ako on, „je to lekár. Robí potraty.“

Šárka zhrozene pokrútila hlavou. „Ilegálne?“

„Aj. Zo zákona má daný počet, koľko potratov ročne môže urobiť vo svojom okrese. A vždy to prešvihne, pako. Niekedy mu na to neprídu, vieš ako, papierovačkové podvody a tak, ale väčšinou má opletačky. Aj kvôli iným veciam. Dva razy bol sedieť.“

„Počula som že chystá nejaké...spiknutie,“ prehodila a začervenala sa.

Piala si ju dobre premeral.

„Chce, aby ho niekto bral vážne,“ zahundral  a vytiahol cigarety. Ponúkol Šárku a keď odmietla, zapálil si a pokračoval: „Je mi vzdialená rodina. Kedysi, keď sa táto štvrť ešte stavala, tu bol pridelený ako regulátor počtu obyvateľstva, na úrovni komunity asi troch tisícok ľudí. Veľa pil, tak ho vyhodili a dosadili za neho takého byrokrata, pre ktorého sú štatistiky bohom. Moja matka nemohla mať tretie dieťa.“

„Ja nerozumiem,“ vzdychla Šárka a oprela sa o pult, lebo nebola zvyknutá na tabakový dym a zatočila sa jej hlava, „V našej časti mesta takého regulátora nemáme.“

„Šľachta môže mať deciek, koľko chce.“

„Aká šľachta?“

„Tak vás voláme.“

„Aha.“

Keď bola jasne načrtnutá dovtedy neurčitá spoločenská priepasť medzi ňou a Pialom, úplne sa prestala cítiť vo svojej koži a kabelku si priložila na brucho, akoby sa zbabelec v nej bál krádeže.

„Tieto veci som nevedela.“ ospravedlnila sa. Potom sa horlivo opýtala: „Čo sa teda stalo s Chrústom?“

„Čo by sa stalo...je obyčajný doktor. Má špinavú ordináciu v suteréne svojho domu. Jeho dcéra sa pred rokmi scvokla a zabila sa. Žena mu umrela ešte predtým.“

Vyfúkol dym a dodal so žmurknutím: „Chceš jeho služby?“

„Rozhodne nie. Chcem sa opýtať na jeho spiknutie.“

„Je to trapák. Nič sa mu nepodarí. Aby si vedela, čajka,“ prešiel si rukou po vlasoch a usmial sa, „ja som nenapraviteľný pacifista. A nemyslím si, že jeho násilné spôsoby sú správnou cestou.“

„Aké spôsoby? Máš na mysli niečo ako...vraždu?“

Piala sa pozrel naokolo a potom šepky povedal: „Zlo plodí len zlo. To tak máš vo všetkom. Pozri sa na našu vrstvu. Splodila ju tá vaša. Áno, to vy môžete za to, čo sa deje tu dole. Ale tam u vás sa o tom nehovorí. Ani neviete, že sme tu premnožení ako potkany, a zo zákona pritom nemáme bezplatný nárok na sterilizáciu ani potrat. Keď sa čosi prešvihne, musíme platiť pokuty a riešiť pičoviny. Vidíš, vidíš.“

Ešte raz sa poobzeral na všetky strany a prikázal barmanovi, aby hudbu pustil hlasnejšie. Do rezavého zvuku bicích povedal Šárke: „Ak ho máš v žalúdku, pokojne ho udaj. Ja to neurobím. Je mi rodina, a vôbec.“

„Je bohatý?“

Piala sa zasmial. „Absurdná otázka. Videla si činžiaky na tejto ulici?“

„Pýtam sa, lebo mi je divné, že si kúpil drahé hodiny. U môjho otca. Lastorky, ak ti to niečo hovorí. Najlacnejšie hodiny u nás stoja desať výplat robotníka, to mi povedal otec.“

„Dobre vedieť, pch! ...Chrúst prijíma kopec darov od všelijakých úžerníkov, ktorí sprostredkujú potraty. Úžerníci si dajú zaplatiť viac, získajú sfalšované potvrdenie od regulátora, a posunú zákazníkov Chrústovi. Je to zložitý biznis. Nech je ako chce, poznám Chrústa už nejaký ten piatok a viem, že sa občas u neho vyskytne drahá whiskey, alebo skladkosti, vieš ako, dokonca raz dostal sedačku, s takým moderným poťahom, aké má šľachta v obývačkách. Chápeš, nejaký čas sa s tým chvastá, a keď nemá čo jesť, tak predá tie sračky. Celkom ľahko uveriť, že má doma drahé hodiny, však včera som bol akurát u neho, má to tam pekne zariadené, špekulant.“

Šárka vzdychla. „Čo chce urobiť, nevieš?“

„To presne neviem a nechcem povedať.“

Pokrčila plecami a objednala Pialovi pivo. Potom sa ospravedlnila a odišla na dámske, zamkla sa do nesympatickej kabínky a snažila sa vyrovnať s úzkosťou. „Chcem ísť domov,“ povedala si nahlas s uslzenými očami a vytiahla mobil. Zavolala taxík z centra, aby mala istotu, že ju neokradne a neznásilní niekto tunajší, a prepudrovala si tvár. Keď sa vrátila za Pialom, ten spokojne pil svoje pivo a začal jej citovať nejakého filozofa 20. storočia, ktorého meno Šárka okamžite zabudla.

Zdvorilo sa ospravedlnila a vybehla z baru. Mala pocit, že nová životná skúsenosť bude ovplyvňovať jej život ešte dlho, a že jej cigaretový dym natoľko roztiahol kožné póry, že si už masku dokonalej dcéry a študentky už nikdy nenapraví.

Keď sa nechala vyhodiť z taxíka pred Námestím Ľudovej Jesene, zdvihla konečne otravnej kamarátke telefón a surovo jej nakričala: „Proste som dnes nemohla prísť...“

„Nemáš kredit z antropológie dejín.“

„Vždy vravím, že dejiny sa píšu dnes.“

Prerušila hovor a prešla cez prechod smerom k hodinárstvu. Ocitnúť sa znovu uprostred čistej beloby a spokojného cyklického nažívania šľachty bolo oblažujúce a zároveň znepokojujúce.

O pätnástej si prezliekla rovnošatu a pridala sa k otcovi do hodinárstva, tváriac sa, že v škole bola. Otec sa na nič nepýtal, len šomral na to, že po pohrebe má menej zakázok, že všetci sú nejakí vytrhnutí z túžby nakupovať, a zvlášť nakupovať čas, lebo čas im teraz zasadil úder v podobe smrti vládcu, a akoby naň boli urazení.

Šárka nepočúvala. Myslela len na to, ako skončí deň a sadne si k svojmu odpočúvaciemu zariadeniu.

„Vieš Šárka,“ povedal pán Lastor, keď večer zamykal predajňu, „podnikanie treba milovať, aby to človek mohol robiť. To znamená, myslieť na zisk vo dne, v noci.“

Vzdychla. Už aj ona mala niečo, na čo myslela vo dne, v noci.

4.

„Vražda...“

Chrúst začal veľmi pomaly a Šárke do jeho hlasu vstupovali údery dažďa na oknách. Jedna zo zúrivých letných búrok.

„...je zločinom, len keď je neopodstatnená. Ak je opodstatnená, je cnosťou.“

„Preháňaš,“ povedal ženský hlas, „navyše- kto určí opodstatnenosť či neopodstatnenosť?“

„Myslím, že v tomto prípade je to celkom zrejmé.“

„Prečo myslíš, že mladý bude horší ako starý?“

„Je to jeho syn,“ ozval sa niekto ďalší, „je to symbol. Musíme zabiť symbol nášho zotročenia.“

„A čo potom?“ spýtala sa žena.

„Potom možno ľudia získajú odvahu,“ povedal Chrúst.

„Možno...“

Ticho.

„Nemôžete vedieť, akú reakciu očakávať.“ povedal ďalší, neznámy hlas.

„Tu nejde o reakciu.“ vzdychol Chrúst. „Vôbec tomu nerozumiete, do riti! Nechápete, že to, čo bude potom, je už jedno? Ten akt je dôležitý. Ten akt! Je to obrad! Obrad slobody!“

„Upokoj sa,“ vzdychla žena. „Budeš sa musieť obhajovať na iných miestach, a pred históriou. Šetri si dych.“

„My sa budeme musieť obhajovať,“ pripomenul. „Sme v tom všetci.“

„Si náš vodca.“

„Ja to neurobím. Nemám na to právo. Moje ruky nie sú hodné, nie sú čisté.“

„Musíš niečo robiť, aby si sa uživil.“ skúsila žena.

„To je len výhovorka, a to všetci dobre viete.“

„Kto chceš, aby to urobil?“

„Neviem,“ vzdychol, „Musí to byť niekto, koho rukami to zločin naozaj nebude.“

„Je to dôležité?“

„Myslím, že áno.“

„Keby som ťa nepoznala, povedala by som, že si náboženský fanatik.“ utrúsila žena.

„Je to nábožensky motivovaný čin, to nepopieram. Všetko je náboženstvom, každý úkon. Aj to, že si dnes večer umyješ zuby.“

„Ty ma desíš,“ povedala žena so smiechom, „Niekedy si myslím, že si blázon.“

„Ja som za to, aby sme následníka zabili,“ povedal ktosi, „ale nemyslím, že je správne to nejako glorifikovať. Vražda je len vražda. V tomto prípade pre nás ospravedlniteľná, ale nič viac.“

Chrúst akosi divne zavrčal.

„Potrebujem niekoho neskazeného, nepredpojatého a spravodlivého, čo to urobí. Aby dejiny nepovedali, že ho zabil potratový skorumpovaný lekár, ani učiteľ, ani kňaz, nič také.“

„Tak hľadaj,“ povedal jeden z mužských hlasov, „my sa postaráme o systém. Pyrotechniku zoženieme, ostatné veci domyslíme...“

„Nebudú na to pripravení,“ povedala žena, „nikdy by si nikto nemyslel, že sa niekto zmôže na niečo také.“

„Hej, myslia si, že sme poslušní.“

…

30. júla. Šárka sedela v kabínke už dobrú polhodinu, aj keď jej hodina už začala, a písala si na papierik myšlienky, ktoré sa jej práve preháňali hlavou. Ktosi jej povedal, že je to dobrá terapia. Ale nefungovalo to. Tak papierik spláchla a vrátila sa do jedálne.

„Ty si nikdy nič také nerobila,“ zopakovala jej Líza už asi piaty raz a namočila si prst do polievky. Bol to jej škaredý zlozvyk.

„Prečo nie? Veľa krát som blicovala...“

Šárka obtočila okolo vidličky niekoľko špagiet a potriasla ňou, akoby chcela vyskúšať, či spadnú, alebo sa zlomia ťažkým a presným spôsobom ako diamant pod laserom, ale do úst ich nestrčila.

…

„Milujem ťa, vieš to...“

Zvuk bozku a Šárke stekali slzy po lícach.

So slúchadlami na ušiach počúvala znova raz milostný príbeh nejakého anonymného páru, ktorý si niekde v čase kúpil hodiny a býva neďaleko Námestia Ľudovej...  Vlastne, je to hlúposť, revolúcia nebola ani ľudová, ani v jeseni- bol už neskorý november, taký ťažký, bezfarebný a frigidný, a trieda, ktorá prišla s novým kráľom a s novým mestom, nebola triedou ľudu, ale triedou nejakých androidných pešiakov- bolo neskoro, než si všetci uvedomili, ako to bolo naozaj. Žiadna inšpirácia, nie skutočná. Len nacvičený akt.

„Už to takto dlho nevydržím...“ dychčí žena a muž, pravdepodobne hladiac ju po ramene, pokojne šepce: „Neboj sa, som pri tebe...som pri tebe...milujem ťa.“

Šárke sa to ani trochu nezdá gýčové. Nie gýčovejšie ako jej depresia.

V predajni cengal zvonec. Malo byť už hodinu zatvorené, tak si to nevšímala, ale keď jej otec zabúchal na dvere, aby sa rýchlo prezliekla do rovnošaty, musela vsať a dať sa dohromady. Utrela si slzy čierne od riasenky a spotené čelo, prezula sa do vysokých platforiem a prezliekla do rovnošaty. V predajni uvidela bledého otca. „Je to on.“

„Kto on?“

Pozrela pred seba. Áno, bol to on, následník. Stál pred vchodom za sklom a nejaký uniformovaný chlap mu držal dáždnik nad hlavou. Spoznala ho, hoci ho videla len v telke. Okrem nich tam bol asi tucet ďalších ľudí.

„Otvor,“ povedal pán Lastor  Šárke a podal jej kľúče.

Nahnevala sa. „Prečo ja? Ja som len brigádnik.“

„Tvoj vzhľad je predsa reprezentatívnejší.“ povedal. Akurát bol zamastený olejom a páchol od kovu. „Tak už otvor!“

Šárka s chvejúcimi sa rukami odomkla, pričom sa snažila nemyslieť na  Chrústa a jeho zasadačky, ktoré potajme odpočúvala v šatníku.

Postavila sa za pult a odvážila sa mu pozrieť do očí. Nebol veľmi vysoký. Keby nemala opätky, mali by rovnakú výšku.

„Čo pre vás znamená čas?“ spýtala sa.

„Moc,“ odpovedal a napravil si manžety na oboch rukávoch, akoby to bola rutinná otázka, sotva sa pritom na Šárku pozrel. „Moc.“

Šárka pozrela na otca.

„Mám veľkolepú víziu,“ pokračoval, „Chcel by som, aby ste rozšírili svoj obchod. Peňazí bude dosť, chápte, zvýšim vám dotáciu. Dostanete priamo odo mňa veľkú zákazku. Chcem, aby boli hodiny- také štýlové a so zvučným tikaním, aké tu máte- všade, rovnako samozrejmé a nutné, ako pouličné osvetlenie.“

Šárke sa zatočila hlava.

Pán Lastor povedal: „To znie veľkolepo!“

„Áno! Jednoducho, toto mesto musí mať atmosféru.“   povedal následník a nachýlil sa dopredu. „Mechanický chod sveta  znamená bezpečný chod sveta.“ Vyslovil ako základné pravidlo.

Šárka mlčala. Pochopila, prečo prišiel po záverečnej. Nešlo len o vyjadrenie nadradenosti nad časom. Potreboval súkromie na prejednanie vecí.

Pán Lastor dal ruky do vrecák.

„Šárka, choď už spať, je neskoro a zajtra máš školu.“

Vybehla hore schodmi a zamkla sa do kúpeľne. Do vane si nahádzala vonnú soľ, penu do kúpeľa, levanduľové mydlo. Hodila sa do vane a a dlho civela na strop.

31. júla. Ráno sa jej nechcelo vstávať. Zaspala veľmi neskoro. Do školy nešla a vyhovorila sa na brušnú chrípku.

„To máš z toho, že si sa tak dlho mágala včera večer vo vani,“ povedal pán Lastor,  „doobeda sa daj dohromady a poobede marš do predajne, máme zase veľa objednávok a musíme prevziať nejaké zásielky.“

„Ako to...včera dopadlo?“

Pán Lastor  úplne zmenil výraz tváre. „Výborne,“ povedal slizko. „Veľmi sa teším na našu spoluprácu.“

Zašúchala si prstami za chrbtom a potom si napravila vankúš. Keď pán Lastor odišiel a zatvoril za sebou dvere, ponorila si do vankúša celú hlavu a ticho stonala.

Ešte pár minút a rozhodla sa.

„Oci, idem do lekárne.“

Obliekla sa čo najviac unisexovo, dala si topánky s rovnou podrážkou a vzala si kabelku, ktorá jej len tak ľahko neskĺzla z pleca. Vyšla z domu zadným vchodom okolo popolníc a uličkami pofŕkanými vtáčim trusom sa dostala na námestie. Vzala si taxík. Do Pialovej štvrte.

Piala sedel po nočnej v tom istom bare a pil pivo. Šiel sa práve vymočiť, keď dnu vstúpila Šárka. Vedela, že je v bare, na stoličke pri pulte mal prehodenú svoju bundu horčicovej farby s logom fabriky. A na pulte stál nedopitý krígel.

Vrátil sa a bez ostychu si zapínal zips na nohaviciach. Zasmial sa, keď Šárku uvidel.

„Musíš mi porozprávať viac,“ povedala. „Zaplatím.“

Piala si rozkročmo sadol a s pôžitkom vyslovil: „Tebe to neschádza z rozumu, že?“

Po dychu páchol jedálňovým obedom riadne prešpikovaným glutamanom sodným.

Šárka prikývla a pozrela na ponuku nápojov, načmáranú čiernou fixkou na kancelársky papier a prilepenú na výčapnom kohútiku.

„Čo by si si dal?“

„Puškina,“ povedal s úsmevom. „Mám rád ruských romantikov, a mám rád vodku.“

 Objednala mu a opýtala sa:

„Takže, je pravda, že... Chrúst chce spáchať atentát na následníka?“

Piala sa trochu zatriasol a povedal:

„Áno, je. A ja s tým nemám nič spoločné, jasné? Stýkal som sa s nimi, to hej, ale už nie. A ak chceš, pokojne ma udaj, mám brata, predáva drogy v tuneloch pod činžiakmi a má nejaké páky. Odskákala by si si to, tomu ver.“

„Nechcem nikoho udávať.“ povedala Šárka úprimne. „Som len...vystrašená.“

„Ako si sa o tom vôbec dozvedela?“

„Môj otec predáva hodiny, a ja som tajne pomocou hodín odpočúvala. Spolieham sa, že si to necháš pre seba.“

Piala prikývol. „Ak nechceš nikoho udávať,“ zamyslel sa, „a predsa- prišla si za mnou znova, to znamená jedine to, že...“

Oprel sa o pult a významne jej pozrel do očí. „Ak nechceš udávať, chceš sa pridať.“

Zatriasla sa a buchla rukou po svojej kabelke. „Nie!“

„Akože nie?“

„Nie, chcem len zistiť viac.“

„Prečo? Ak sa to stane, uvidíš to v telke.“

Nervózne pohla perami, ale nič jej nenapadlo povedať. „Ja...proste...neviem čo mám robiť, vieš? Keď budem vedieť viac, možno budem tiež vedieť, ako sa zachovať. Nikdy sa mi nič také nestalo...“

„To verím,“ povedal Piala so zjavným opovrhnutím, „celá sa trasieš. Vidno, že ťa chovali v cukrovej vate...Prepáč,“ povedal po chvíli, „trepem, som hrubý.“

Prevrátil do seba poldecák.

Šárka si utrela vlhké oči a snažila sa upokojiť.

„Ja pravdupovediac ani neviem, čo presne Chrúst chystá,“ povedal Piala miernejšie, „odišiel som od nich a už som mimo diania. Na začiatku sa riešili hlavne ideologické veci, vieš, ten večný Raskoľnikovský problém...“

Olízol sklo pohára, akoby nechcel prísť ani o poslednú kvapku vodky. Znovu sa rozpálil a skoro kričal. „...ono, Chrúst si myslí, že objavil niečo nové. Chce zmeniť veci, ktoré sa mu nepáčia, ale nemá skoro žiadny koncept, aspoň doteraz nemal. Dal dohromady pár sociek ako som ja, učiteľov, filozofov, a chce s takými krehkými snilkami ísť proti niečomu takému ozrutnému, ako je toto zriadenie. Pch, revolucionári! A človek ani nevie ako, a stane sa jedným z nich...spadne do toho a zrazu je natešený spasiteľ. Dobre, že som odišiel.“

„Ja ti vôbec nerozumiem,“ povedala Šárka. Dúfala, že ich rozhovor nikto nepočul. Obzrela sa a videla len pár mladíkov, ktorí hrali biliard a zjavne ich nič mimo toho netrápilo.

„Čomu nerozumieš?“

„Tomu, čo sa snažíš povedať.“

„Nič sa nesnažím povedať. Len to, že... mám to u riti. Keď budeš staršia, pochopíš. Mala by si viac čítať knihy a nie naháňať socky ako som ja, alebo nebodaj Chrúst.“

„Nevieš, aké kraje sú za mestom?“ opýtala sa zrazu. Prekvapene na  ňu pozrel.

„A čo ja som bol za mestom? ...Každého zastrelia, kto chce ujsť. Počul som o niekom, čo niekoho podplatil, a aj tak ho chytili a zastrelili. Nechápem, ktorý debil sa o to môže vôbec pokúšať... Minule sme o tom diskutovali s kamošmi. Ono... prekopať by sa dalo, ale oni majú na hraničnom akési sondy, do sto metrov za hranicami by človeka zaregistrovali, vykopali, trochu pomučili a potom odstrelili. Šanca, že nie, je mizerná.“

Šárka pocítila na chrbte zimomriavky a zmenila polohu sedenia.

„Choď za Chrústom,“ navrhol Piala s úsmevom, „a porozprávaj sa s ním. Ani nie o tejto veci, o čomkoľvek. Uvidíš aspoň, aký je to človek. Sprav si sama úsudok. Keby sa ti zapáčil, môžeš sa k ním pridať. Ak nazbieraš dosť odvahy,“ dodal a postavil sa. Vytiahol si nohavice. „Idem domov, mám ešte nejakú...prácu, takže...drž sa, dievča. A dávaj si pozor.“

Obligátne ju pobozkal na líce, zatriasol jej plecami a zmizol.

Položila chvejúce sa ruky na kolená.

„Ešte niečo?“ spýtal sa barman.

„Ešte Puškina.“

5.

Vrátila sa domov a položila si na uši slúchadlá.

Mladý chudobný pár.

„Milujem ťa, stále ťa milujem, milujem...ešte stále nie je nič stratené. Ešte máme čas.“

Čas.

Postavila sa na nohy. Jej miesto je v hodinárstve! Je dcérou hodinára! To je jej život!

Zastrela závesy a otvorila skriňu. Vytiahla mamine šatstvo zabalené vo veľkom igelitovom vreci. Privoňala k nemu. Stále bolo cítiť otcovu vanilku, a vône rôznych iných ľudí, ktorých objala.

Ľahla si na posteľ. Zaspala s vôňou tisícov objatí.

…

1. augusta bola znova v škole. Hrýzla si nechty celé doobedie počas zemepisného seminára a histórie Mramorového mesta. Poobede mali Architektúru a umenie Mramorového mesta a potom všeobecnú ľudskú históriu, a literatúru.

Na poslednej hodine odovzdala na teste prázdny papier. So sklonenou hlavou si vzala taxík a nechala sa vyložiť na Námestí. Tradične si užila trochu siesty pod orlojom. Pešo sa vrátila domov a za predajňou sa prezliekla do rovnošaty. Nahodila úsmev a pustila sa do ponúkania hodín. Snažila sa pôsobiť normálne.

„Si iná,“ povedal jej pán Bl., keď zatváral a posledný zákazník si odniesol svoje hodiny v škatuli s vanilkou, „deje sa niečo?“

Vypúlila na neho oči. „Naozaj?“

„Naozaj. Šárka...môžeš sa mi zdôveriť.“

Objal ju. „V takýchto chvíľach ľutujem, že tu nie je mama.“

To zabil. Úplne.

„Idem si napustiť vaňu, oci.“

Vysušila si vlasy fénom a vyklonila sa z balkóna. Pred jej zrakom zhasínali a rozsvecovali sa svetlá Mramorového mesta. Zobúdzali sa  tí, ktorí mali radšej alkohol a karty ako slnenie sa, a tí, ktorí žili vo dne, zhasínali svetlo v obývačkách a kuchyniach.

V diaľke za vežičkami a stĺporadím sa črtali svetlá chudobných štvrtí. Smutné činžiaky svietili inou farbou, akosi chrómovo a žltačkovo, ukazovali odlišný svet. Tam sa nepilo martini s olivami v pohároch na stopkách, tam sa pilo z fľašiek a drogovalo sa v slizkých kúpeľniach.

Obliekla sa do čiernej a červenej.  Dala si na hlavu čierny klobúk, na krk červenú šatku a vyzerala ako kabaretná nymfomanka. Jej nohy si mohli od vysokých platforiem oddýchnuť v kanadách. Cítila sa silne a bezpečne. V takom prestrojení vyšla na balkón a vyskočila von, prebehla po nočných uličkách.

Noc bola teplá. Vyliezla pod strechu najvyššej veže s hlavným mestským orlojom. Ľahla si na chrbát a vyložila nohy na hodiny. Kanadami zakryla šestku.

Skúšala fajčiť. Hlavu zaklonila dozadu a pozerala sa na mesto, ktoré bolo naopak. Snažila sa mať čistú hlavu, nemyslieť na nič.  Len tak trochu... na oči následníka.

Keď sa dlhá ručička posunula na šestku o pol piatej, Šárke udrela do nôh a ona stratila rovnováhu. Prevalila sa dopredu a udrela si nos.

Zahrešila.

Slnko vstávalo zo svojej vzdušnej jaskyne.

6.

2 augusta. Bol zverejnený dátum korunovácie, a to 8. augusta, teda už o týždeň.

Šárka si naplnila peňaženku bankovkami a po škole si stopla taxík. Pialu nenašla v bare. Prešla pár ulíc a zazvonila mu pri činžiaku.

„Teraz má dennú,“ zavrčala jeho matka. „čo chceš? Ty si tá, čo ho pozýva na pitie  a vypytuje sa na nejakého doktora?“

Šárka odpovedala roztraseným hlasom: „Hej, ja som...“

„Počkaj ho v krčme, bude tam za hodinu.“

Prišla do krčmy a Piala naozaj vstúpil do baru o niečo neskôr, a vo svojej tradičnej horčicovej bunde sa celý rozžiaril.

„Tak ty si prišla... chýbala si mi.“

Hoci to povedal vzrušene, Šárke došlo, že to bola ťažká irónia.

Rozopol si bundu. „Dnes pivo s citrónom...“

„Chcem len jednu informáciu,“ povedala, „Chrúst sa vlastným menom volá Pohradský?“

„Hej,“ zašomral, „Hej... nájdeš ho na J., 30/477, pýtaj sa na doktora Pohradského, ak chceš vystupovať ak pacient, alebo sa pýtaj na Chrústa, ak chceš vystupovať skôr družne.“

Šárka pešo kráčala asi tridsať minút na slnku. Za ten čas si stihla čo- to v hlave potriediť.

Chrúst býval v radovom dome na trochu lepšej ulici. V oknách mal optimistické muškáty a pred domom tabuľu oznamujúcu, že ponúka prenájom, pomerne drahý.

Napravila si sukňu a zazvonila.

„Pána doktora Chrústa Pohradského.“ povedala nakoniec.

„Moment...“

Sestrička sa vysotila zo zimnej záhrady vedľa hlavného vchodu. Všimla si, že ju dostaval nedávno, zo „sponzorských darov“ akiste.

„Poďte, poďte... prejdeme cez zimnú záhradu, prednú časť rekonštruujeme.“ povedala. Bola objemná a páchla čpavkom. Previedla ju cez zimnú záhradu, v ktorej mal doktor prútené kreslá a vonné sviečky. Z nej prešli schodmi do chodby, ktorá bola v pivnici, a  v ktorej na lavici sedeli tri dievčatá a dve staršie ženy.

„Tu čakajte, dnes máme toho viac.“

Šárka si pomaly sadla si pomaly na lavicu, ktorá sa prehýbala a bola špinavá od zvyškov jedla. Bola šokovaná stavom stien, z ktorých sa odlupovala omietka. Predná časť chodby bola zatarasená náradím. Zdalo sa, že doktor sa staral o zimnú záhradu, rekonštruoval súkromnú časť svojho obydlia a o čakáreň a tipovala, že ani o ordináciu sa nestaral.

Nemýlila sa, keď ju pozvala sestrička dnu, ocitla sa v miestnosti s veľmi nízkym štandardom.

„Milejdy...“

Uklonil sa. Spoznala ho podľa hlasu, ale predstavovala si ho vyššieho a tmavofialové sako, ktoré mal tesné na ramenách, znevažovalo jeho dôstojnosť. Žiaden lekársky úbor zjavne nepotreboval.

Posadil ju do kresla a ponúkol pelendrekom.

„Ďakujem. Ja... nepotrebujem zákrok.“

„Ahá, a čo potrebujete?“

Zahniezila sa. „Totiž...“

Všimla si hodiny na stene. Nepochybne to neboli tie, ktoré odpočúvala. Tie museli byť v inej miestnosti, kde sa všetko toľko neozývalo a bolo tam miesto pre približne desať ľudí. Tieto hodiny boli lacné, sériová výroba niekde v jeho štvrti bez uvedenia značky na ciferníku.

„Môžem hovoriť, veľmi, veľmi dôverne?“

Chrúst spozornel.

„Máte tu niekde hodiny,  drahé hodiny z centra pri Námestí Ľudovej jesene značky Lastor?“

„Jasné!“ vykríkol a plesol sa po stehnách. „Už viem, odkiaľ vás poznám- v hodinárstve, v centre, tam som si vyberal hodiny, ktoré mi kúpil priateľ, starý dlžník. A vy ste ma obslúžili!“

Usmiala sa. „Ja si vás už nepamätám, máme veľa zákazníkov. A vy si ma pamätáte...?“

„Škaredého capa si človek nezapamätá, ale peknú dievčinu áno,“ odôvodnil.

Potom preglgla a povedala to. Že jeho hodiny majú odpočúvajúce zariadenie.

Mlčal, bez pohybu sedel. Ona si pridržiavala kabelku na kolenách a keď sa jej v ústach nazbierali nejaké sliny, pokračovala: „Nechtiac som sa všetko dozvedela. Chcem byť na ďalšej schôdzi.“

Z tváre sa mu úplne vytratila farba.

„Koľko...máte rokov?“

„Šesnásť.“

„Mladučká...“

„Spoznala som sa s Pialom,“ povedala, „hovoril mi o vás. A veľa som premýšľala. Chcela by som byť na ďalšej schôdzi osobne.“

„Piala má osemnásť, a aj tak je na to primladý, nezvládol to.“

Otočil sa na kresle chrbtom k nej a zakryl si tvár.

Šárka nepokojne sedela a žmolila zips kabelky.

„Prečo chcete byť na schôdzi?“ opýtal sa. „Nechápete, že... toto je proletárska vzbura. Ja som síce lekár, ale vidíte, čo robím a ako špinavo robím. Patrím ku krysám, nemám na drahú licenciu a tudiž, nemôžem si otvoriť ordináciu niekde v centre nebodaj. Len prominentní lekári patria vyššie ako robotníci vo fabrikách. Medzi nami, aj zarábam o čosi menej ako robotník.“

Šárka si odpustila povedať, že mu to vykrývajú úplatky.

„Chcem to vidieť. Veľa som rozmýšľala. A následník bol u nás, v hodinárstve. Nejako to na mňa zapôsobilo.“

Zamrzelo ju, že nemala takú šikovnú rétoriku ako napríklad Piala. Vôbec nevedela vyjadriť svoje dôvody. Chrúst len napäto počúval a čakal.

Rezignovane rozhodila rukami. „Ja neviem, proste sa to stalo. Niečo sa zmenilo. Niečo ma posadlo. Nemôžem žiť ako predtým.“

„To je ale podivné,“ povedal doktor po chvíli ticha, „toto by som nikdy nečakal.“

Pokrčila plecami.

Niečo mu zrazu napadlo a rýchlo zobral papier. Napísal naň seba kontakt a poskladal ho.

„Schôdza je pozajtra. Ak prídeš sama a nebudeš mať so sebou žiaden mobilný telefón ani zbraň, privítam ťa. Teraz choď a správaj sa pred rodinou a známymi nenápadne. O to ťa prioritne žiadam.“

Podal jej ruku a nervózne ju vyprevadil k dverám.

7.

3. augusta sa celý deň v škole nemohla sústrediť. Testy napísala nedobre. Ponáhľala sa domov pomáhať otcovi a poriadne sa najesť. Na školských obedoch sa najradšej ani neukazovala, otravovali ju kamarátky a ich nepodstatné rozhovory.

Pán Lastor sa zatvoril v dielni a celé poobedie musela kmitať a ukazovať zákazníkom hodiny, hlúpo im radiť, usmievať sa a podlizovať. Večer sa okúpala a sadla za počítať k sociálnej sieti, ktorú aktivovali rok po vystavaní Mramorového mesta. Nebola taká dobrá ako kedysi internet, a bola pre elitnú skupinu ľudí, obyvatelia činžiakových častí k nej nemali prístup.

Keď otvorila jej okná, uvidela nejaké nové správy. Zvyčajne jej písali kamarátky. Otvoriť ich a prečítať bola rutinná záležitosť . Lenže, stala sa taká vec, že zmätenej Šárke napísal správu samotný následník, princ Marion, zo svojho oficiálneho konta. Šárke trhlo všetkými svalmi na tvári a zhrozene si položila ruku na ústa. V tom zhrození sa zároveň usmievala. Bola priam nadšená. Predsa len... následník! Ale... prečo jej preboha?

„Ty si dcéra hodinára Lastora, všakáno, prosím, nevedela by si povedať, kedy ho najlepšie zastihnem v hodinárni?“ stálo v správe. Nad textom svietilo meno mMrfg. Marion Porcip.

Bezpredmetná otázka.

Otec bol v predajni celý deň, nič iné nerobil, ledva šiel občas večer na prechádzku ku mólu a po aleji v parku. Následník to musel vedieť. Napísal jej tú otázku len preto, aby nejako začal, o tom bola presvedčená.

Potili sa jej dlane. Musela sa chytiť za hrdlo aby sa nezačala zajakávať pri dýchaní.

Natiahla sa po misku s čipsami a strčila si do úst pár kúskov.

S chvejúcimi sa rukami a omrvinkami poletujúcimi po klávesnici odpísala: „Zdravím, vaša excelencia! Od ôsmej do ôsmej je u nás otvorené a otec je väčšinou k dispozícii ak ho zavoláte. Poviem mu, že Vás má očakávať!“

Napísal cielene jej. Bolo to jasné, lebo jej o pár minút odpísal úplne trochu mimo pôvodnej otázky: „V poriadku slečna, mám toho teraz veľa, organizačných povinností najmä, ale po korunovácii by som chcel za Vašim otcom zájsť... a možno si našiel čas a porozprával sa aj s vami o hodinách, najlepšie mimo predajne... Nemám veľa času a príležitosti na súkromné rozhovory, ale mám ambície to zmeniť. Nemáte nič proti?“

Musela sa postaviť a poprechádzať sa. On to vie, on to vie, opakovala si v duchu. Má nadprirodzené schopnosti, alebo má človeka u Chrústa. Hrá sa so mnou.

A chce sa stretnúť... po korunovácii. Prečo až po nej? Keby pred ňou...

Celkom na chvíľu zabudla na plánovanú vraždu. Predstavila si kamarátky, ako by sa asi tvárili, keby im povedala, že jej napísal následník! Pravdepodobne by jej neverili, ale keby im tie správy ukázala, asi by sa stala hviezdou školy. Nepochybne by sa to dozvedeli aj profesori a zázračne by sa jej zlepšil priemer...

 Vrátila sa za počítač a odpísala čo najelegantnejšie: „Je to pre mňa veľká česť, ani neviem čo napísať, Vaša excelencia. Určite sa po korunovácii môžeme dohodnúť.“

Odpísal jej, že už musí ísť spať, ráno skoro vstáva kvôli povinnostiam, a ona sa šla do kúpeľne preplieskať po lícach studenou vodou.

Bola celá červená a takmer jej to stúplo do hlavy. Zrazu by bolo také ľahké byť stále prostoducho dcérou hodinára, ktorej jediným problémom sú testy z matiky a chôdza vo vysokých platformách. Vydržala by. Prežila by. Vražda by sa s trochou šťastia nepodarila zrealizovať, život by plynul ďalej v Mramorovom meste. Izolovaný subživot, určený časom, rozdelený do kást.

Pozrela sa von oknom. Zvažovala nové možnosti.

8.

4. augusta, schôdza.

Prišla červenajúca sa a nepresvedčená.

Chrúst ju previedol cez zimnú záhradu do svojej jedálne. Šárka si so záujmom prezrela miestnosť, ktorú si veľa krát predstavovala a než prišli ostatní, Chrúst ponalieval do pohárov koňak. Podozrievavo pozrel na hodiny.

„Už ich nikto neodpočúva,“ povedala Šárka so sklonenou hlavou. „Čas detských hier skončil.“

„Múdro,“ povedal Chrúst.

Prvá vošla žena v pokrčenej blúzke. Na Šárku skoro ani nepozrela a usadila sa vedľa Chrústa. Mala široké hranaté ramená a na vlasoch vyrastajúcu tmavú farbu. Chrúst ju oslovoval Tlučíková. Bola to pravdepodobne učiteľka, ktorá bola závislá na výherných žreboch. Jeden vytiahla a pošúchala po ňom prstami. Nevyhrala.

Krátko po nej prišli dvaja muži, takmer ničím sa nelíšiaci jeden od druhého. Jeden si hovoril Farizej, druhý Wojcek. Veselo sa rozprávali o stávkovaní. Šárka skoro spanikárila, či sa neocitla medzi samými gemblermi. Potom vošla staršia pani a pán. Chovali sa ako pár, ale keď ich niekto oslovil, pani bola „Pani Rázusová“ a pán bol „pán Wald“. Za nimi prišiel ešte jeden starší muž, ktorý doprevádzal svojho otca na invalidnom vozíku. Jeho otec mal nezvyčajne modré a láskavé oči, z úst a nosa mu tiekla žltá tekutina. Bolo to asi to najodpornejšie, čo Šárka videla, mimo kriminálnych seriálov a filmov v kine.

„Konečne,“ precedil Chrúst necitlivo, „ty, Paľo,“ povedal smerom k mužovi, ktorý tisol vozík, „zase si ho až doteraz mágal vo vani? Čakáme len na vás. Prečo mu nedáš lieky?“

„Nejdem ho pumpovať liekmi,“ zahundral Paľo. „Nechcem ti fušovať do remesla, ale jemu to skôr škodí.“

Starec s modrými očami mlčal a pozeral na Šárku. Paľo sa usadil vedľa neho a všetci sa zamrvili.

„Tak vás tu vítam,“ spustil Chrúst a posadil sa. Vytiahol z vrecka zapaľovač a cigarety. V tej chvíli tak urobili všetci okrem Šárky a starca. Tlučíková nedbanlivo odhodila žreb do kúta miestnosti a tiež si zapálila. Všetci vyfúkli dym takmer v tom istom momente. Šárka skrčila ramená, akoby sa chcela stratiť a byť neviditeľná. Cítila sa hrozne.

„Ach, to je Šárka,“ spustil Chrúst, keď si pár krát potiahol, „ona je z centra. Býva pri Námestí Ľudovej jesene, v hodinárni Lastor. Jej otec je hodinár.“

„Prepána!“ zvolal starec na vozíku. „Lastor má najlepšie hodiny na celom svete!“

„Nekecaj,“ povedal Chrúst, „čo o tom vieš?“

„Mal som starožitníctvo,“ povedal starec chrapľavo a utrel si stekajúcu tekutinu do lakťa. „Než som sa presťahoval do činžiaka, samozrejme.“

„Ale nehovor,“ precedil Chrúst a tichšie povedal Paľovi: „Utri mu nos.“

Paľo vytiahol servítku. Šárka sklopila oči a snažila sa uniesť, že na ňu všetci zízali.

„Najlepší hodinár je Valica,“ povedala pani Rázusová. Fajčila pritom ostošesť.

„Ticho,“ povedala Rázusová, „nikto z nás nekupuje hodiny u tých kaprov, tak čo. Môj syn mal lastorky, náramkové, vyhral ich v školskej súťaži. Nakoniec ich predal v krčme.“

„Chrúst má najlepšie hodiny nad hlavou!“ zakričal starec a pomaly zdvihol ruky. „Chrúst, priznaj si- idú presne, bez najmenšej odchýlky s orlojom! A sú prekrásne.“

„Tieto hodiny k nám priviedli Šárku,“ povedal Chrúst a usmial sa, „u nej som ich kupoval. Šárka by nám chcela nejako pomôcť.“

„Čím sa dá pomôcť?“ prehodila Tlučíková. Vyložila si nohy na stoličku vedľa seba. Na pančuchách mala oká.

„Vždy je čím pomôcť,“ povedal pán Wald a pripaľoval pritom svojej partnerke ďalšiu cigaretu.

„Dievča, poznáš následníka? Poznáš Mariona Procipa?“ opýtal sa starec.

„Porcipa,“ opravil ho Chrúst. „Už ani nevieš, ako sa volá náš kráľ!“

Šárka mala chuť opýtať sa Chrústa, prečo starého pána tak nenávidí. Ale mlčala. Starec sklesnuto zažmurkal. Rázusová povedala:

„Určite si ho už videla naživo, keď bývaš v centre.“

„Z paláca nevychádza,“ povedala chvejúcim sa hlasom Šárka, „a vraj beháva a chodí len po svojom parku. Keď niekam ide, väčšinou v noci. Aj u nás v predajni bol v noci.“

„Hajzel,“ zafučal Wojcek, ktorý dovtedy mlčal a hádzal významné pohľady na Farizeja, „ani po svojej krajine sa neodváži chodiť. V tomto bol jeho otec aspoň trochu charakternejší.“

„Však počkajte, aké divadlo urobí na korunovácii. Určite bude podávať spotené ruky aj bezdomovcom.“ povedal Wald.

„Teda si ho videla.“ povedal medzitým Chrúst prekvapene. „Aký je?“

„Zvláštny,“ povedala Šárka a nezmyselne sa zapýrila.

„Je zlý?“ spýtal sa Wald.

„To neviem,“ odpovedala Šárka.

„Prečo si vlastne tu, slečna?“

„Chcem niečo zmeniť.“ povedala neurčito a pošúchala sa po kolenách.

Všetci boli ticho. Paľo odhodil premočenú servítku spod nosa starca.

„To je neobvyklé,“ povedal Farizej  a pošúchal si dlane. „Taká žaba, a z centra! Dcéra hodinára! Znie to až podozrivo.“

„Zázraky sa dejú,“ povedal starec a Chrúst na neho zaškúlil. „Nebojme sa prijímať zázraky, ktoré sú nám dané!“

Rázusová odhodila nedopalok do popolníka. „Mali by sme začať uvažovať prakticky. Do korunovácie máme len pár dní, ak sa nepohneme, žiaden zázrak nám nepomôže.“

Farizej a Wojcek nadšene prikývli. Chrúst sa zamyslel. Chvíľu nechal voľne debatovať ostatných, ktorí sa začali prekrikovať. Hovorili o výbušninách, o strelných aj bodných zbraniach. Šárka sa snažila nič neprepočuť.

Chrúst sfajčil ešte jednu cigaretu, potom zdvihol ruky, čím ostatným naznačil, aby zmĺkli.

„Našiel som, myslím, človeka, ktorý to urobí,“ povedal a veľavýznamne na všetkých pozrel, „musí to byť Šárka. Ona jediná, z nás všetkých, je oprávnená to urobiť. My ho chceme zabiť, lebo jeho inštitút nám poprplal životy, väčšina z nás je zadlžených alebo nešťastných. Ale Šárka... má všetko. Má svoj život. Nemusí to urobiť zištne. Preto práve ona má morálne právo. Lebo slobodu nechce len pre seba, ale aj pre druhých. Pred dejinami musí vystupovať ako jednotlivec, atentátnička- samotárka. Potom ju bude ukrývať niekto z nás, vyrobíme jej iné doklady, veď dnes sa všeličo dá, a navyše, to už bude krajina hore nohami.“

Šárka chcela predhodiť Chrústovi výčitku, prečo rozhoduje za ňu.

„Je primladá,“ zavrčal Farizej kriticky,  „nemá na to ani nervy, ako na ňu pozerám. Telesnú konštrukciu už vôbec nie. Vieš si predstaviť, že by do Mariona bodla nôž?“

„Myslela som, že bodné zbrane sme vyradili,“ povedala Rázusová a spustila sa hádka.

Chrúst smutne pozrel na Šárku.

„Prepáč, že som chcel rozhodnúť za teba.“ povedal. „Ale platí, čo som povedal. Ty máš pritom konečné slovo.“

Pokývala hlavou a povedala: „Ja nemám právo nikoho súdiť. Chcela by som to urobiť, ale nemám právo...“

„Rozhodni sa.“

„Nemôžeme čakať.“ povedal Wojcek.

Paľo začal rozprávať, že treba „poriadnu technológiu.“ Starec všetkým vynadal, že sú sprostí a nevedia ani, ako sa majú viesť chôdze.

„Ja som zažil veľa tajných schôdzí.“ povedal.

„Tak už stačilo,“ povedal Chrúst, „idem sa so Šárkou porozprávať osamote.“

Potiahol ju za lakeť a odviedol do kuchyne.

„Za prvé,“ spustil, keď sa zesbou zatvoril dvere, „starý dedo Telemann je už úplne mimo, netreba ho počúvať. Vymýšľa si, napríklad o tom, že vlastnil starožitníctvo, ako si počula. Ale je pre nás dôležitý, teda aspoň bol. Bol vojakom, zažil veci, o akých sa nám ani nesnívalo. Pracoval s jadrovým odpadom. Testoval rôzne zbrane. Tam utrpel zranenia, kvôli ktorým mu stále po ksichte steká tá hnusná miazga. Má neskutočný prehľad o technológii a jej vývoji. Pomohol nám dať dokopy také veci, že môžeme následníka aj jeho gardu riadne prekvapiť.“

„Ako dlho to už chystáte?“

„Pár rokov,“ vzdychol Chrúst. „Občas intenzívnejšie, občas menej. Ale teraz stojíme kúsok pred cieľom. Starý konečne zomrel a korunovácia je jediná príležitosť, ako sa dostať k Marionovi čo najbližšie. A nikdy nebude tak zraniteľný ako počas korunovácie.“

„Na námestí, počas korunovácie ochranku mať nebude?“

„Ba bude, ale dá sa k nemu dostať podstatne ľahšie. Za druhé,“ nachýlil sa dopredu a vážne pozrel Šárke do očí, „ak to neurobíš ty... nemá to kto iný urobiť. Ty si zo šľachty, si ako stvorená na to, čo potrebujeme. Len sa mi zdá, že nie si na to povaha ani z jednej stotiny... Tajne som dúfal, že to bude Piala. Nemal som ho rád, ale bol inteligentný a šikovný. Pripomínal mi... hm, čítala si niekedy Dostojevského? Alebo vám v škole dávajú čítať len propagandistické sračky?“

Šárka neodpovedala. Porozhliadala sa po kuchyni a tuho rozmýšľala.

„Keby som to nebola ja?“

„Skúsime to aj tak,“ povedal Chrúst, „len ešte neviem ako.“

„Možno to nebudete musieť vymýšľať,“ povedala pomaly, „možno sa rozhodnem.“

„Každopádne, máme dva dni.“

Šárka si prešla rukami po horiacich lícach.

„Hlavne sa chovaj nenápadne,“ povedal Chrúst, „pozajtra príď s definitívnym rozhodnutím.“

Pred rozpustením schôdze, ktorá po rozhovore Šárky a Chrústa prebiehala pokojnejšie a ako najlepší spôsob usmrtenia sa stanovila výbušnina, ostal v jedálni Paľo so starcom, ktorému hovorili Telemann, a ešte Farizej. Chrúst poodnášal poháriky a ustarostene sa pobral do ordinácie. Šárka sa ponúkla, že poháriky umyje. Telemann s Paľom ostali sedieť, vraj kým si Telemann trochu odpočinie po koňaku.

Nachýlil sa k Šárke. Farizej si ešte zapálil.

„Vo vojenskej nemocnici,“ spustil Telemann a Paľo prevrátil očami, „som sa naučil rozoznávať ľudí.“

Šárka sa usmiala a lepšie sa usadila.

„Otec,“ povedal otrávený Paľo.

„Nechaj ma dohovoriť. Ja viem rozoznávať ľudí, akí sú. Napríklad, na Chrústovi visí prekliatie. V noci ho strašievajú duchovia.“

Paľo krútil hlavou. Farizej sa široko usmieval.

„Keď som robil v nemocnici,“ pokračoval Telemann, „v noci som obchádzal lôžka. Držal som dlaň nad ústami spiacich. Cítil som ich dych, a cítil som v ňom, aký je človek. Vždy som vedel spoznať povahu podľa dychu. A ty slečna,“ dodal a Šárka sa nachýlila dozadu a zapýrila, „si veľmi smutná.“

„Keby bola šťastná, nebola by na tomto mieste,“ precedil Paľo. Poklepal starca po ramenách.

Farizej prehodil: „Možno jej len chýba nejaká blízka osoba. Aj ja to pociťujem. Odkedy makáme na tej tvojej pyrotechnike, Telemann, tak s frajerkou na seba veľa času nemáme...“

„Pre revolúciu treba niečo obetovať,“ povedal Paľo napoly žartom.

Farizej sa k nemu naklonil a predniesol: „Nešahaj mi na môj sex.“

Telemann sa rozrehotal a zapálili sa mu líčka. Paľo sa dosmial a povedal: „Odchádzame, je neskoro. Mám ešte nejakú prácu.“

Šárka sa postavila, že pôjde umyť poháriky a páni sa rozišli. Sadla si za stôl do kuchyne. Mala nad čím rozmýšľať.

9.

  5.augusta. Nevyšlo jej chovať sa nenápadne, ani v najmenšom.

V škole si ju zavolala triedna profesorka do svojej kancelárie a predhodila jej niekoľko jej posledných testov.

„Tvoja výkonnosť sa rapídne zhoršila,“ vyhlásila.

„Viete, je toho veľa v hodinárstve...“ skúsila. Celá sa triasla, mala červené bielka a vyzerala nevyspato.

„Mám obavy,“ povedala triedna a nachýlila sa dopredu. „Pokojne mi povedz, čo ťa trápi,“ povedala sladkým hlasom, „ber ma ako druhú mamu.“

V Šárke skypela zlosť a napriamila sa. „Nechajte tak.“ povedala.

Proti jej vôli ju triedna chytila za ruku. Strieborný náramok jej vyhrnula vyššie a energicky ju hladila po zápästí. Vydráždená Šárka to nevydržala a rozplakala sa. Triedna ešte viac naliehala, aby prezradila svoje trápenie.

Rozhliadla sa po izbe a začala zvažovať, či by to nebolo rozumné. Nemala sa predsa komu zdôveriť.

Si chorá, pomyslela si, keď nad tým reálne rozmýšľaš.

Pozrela na stenu. Bola na nej podobizeň kráľa, čoskoro ho mala vystriedať podobizeň následníka. Vedľa boli veľké strieborné hodiny so zlatým rámom a ligotavým nápisom s názvom školy. Tie hodiny mali typický rukopis konkurenčného hodinára z centra, tie hodiny...

Čo ak má aj konkurenčný hodinár poskoka, ktorý robí hlúposti ako ona? Ako sa môže triednej zdôveriť, keď tie hodiny môžu pokojne odpočúvať? Čo ak odpočúvajú každé hodiny? Nie je to napokon následníkov plán, keď chce zahodinovať celé mesto?

Zúfalo vzdychla a postavila sa. Zhodila hodiny na zem a poskákala po nich svojimi ozrutnými platformami.

Triedna zakričala. Chytila si rukami tvár  a zakopala nohami o stoličku. Zobrala telefón a zavolala do riaditeľne, aby poslali ochrankára. Potom skúsila Šárku upokojiť slovne.

„Dievča, dievča- upokoj sa, hej!“

Šárka mala napäté päty v lodičkách červené od krvi. Ciferník bol zvlnený a ručičky poohýbané, ale hodiny ostali celistvé. Aspoň že sklo sa jej podarilo porozbíjať na malé čriepky.

„Nenávidím hodiny! Nenávidím!“

Sklonila sa, chytila hodiny do rúk a prevrátila ich na opačnú stranu. Vytiahla baterku a rozkopala ju.

„Hodiny sú zlé!“

Kopala, škrípala zubami, slzila.

„Stále nám ukazujú, ako máme málo času! Vysmievajú sa nám! A idú dookola... ukazujú, že všetko sa krúti dookola, stále je to rovnaké, nikdy to nebude lepšie!“

„Pre všetko na svete, dievča...“

Zastala a utrela si spotené čelo. „Tak... a je to.“

„Nechceš niečo na upokojenie?“

„Už som pokojná, pani profesorka.“

Triedna si ju dôkladne obzrela.

„Pôjdeš na pohovor k psychologičke, o poschodie nižšie. Objedná ťa do nemocnice, k psychiatrovi. Toto je manický stav, potrebuješ lieky. A je ti jasné- poznáš školský poriadok- za takéto hrubé porušenie je podmienečné vyhodenie.“

„Nech sa páči,“ povedala Šárka dýchavične a napravila si ostrožltý sveter, ktorý zvýrazňoval jej charizmu šialenstva.

Do kancelárie vstúpil ochrankár. Odviedol Šárku k psychologičke a tam ju hodil do kresla. Stará byrokratka jej odklepla týždeň voľna, objednanie k psychiatrovi a poslala ju na pohovor k riaditeľovi, na ktorý Šárka jednoducho nešla, lebo cez prestávku sa prešmrnkla cez vrátnicu a odišla preč.

...

 Pán Lastor čakal Šárku so zdvihnutým obočím. Od hnevu začal leštiť výkladové sklo, aj keď to mala na starosti upratovacia firma.

Volali mu zo školy, vraj ak jeho dcéra nedonesie doklad o psychiatrickom vyšetrení a liečbe, bude zo školy bezpodmienečne vyhodená.

Vošla do predajne a zvonček zacengal. Cez poludnie nebol vnútri žiaden zákazník, iba otec, ktorý sa otočil od skla a handru pustil na zem.

„Hovor! Čo sa deje?“

„Otec... som unavená, musím si sadnúť.“

Vhodila sa do prúteného kresla na rohu predajne s rozkročenými nohami a zaklonila hlavu.

„Vraj si rozbíjala hodiny!“

Mlčala.

„Šárka...povedz, čo sa deje?“

„Nič. Idem sa prejsť. Pôjdem neskôr k psychiatrovi, aby ma nevyhodili, neboj sa.“

Postavila sa a vyšla z predajne.

Po pešej zóne bežala. Chytila taxík na hlavnej pred Námestím.

„K Palácu.“

Taxikár prikývol a naštartoval.

10.

Zotmelo sa. Šárka sa stále dookola prechádzala pod mramorovým stĺporadím, ktoré sa zhusťovalo do štvorca a v tom úseku bolo zastrešené, takže vytvorilo belostný interiér s pásikavými tieňmi. Lampy za stĺporadím a okolo parku svietili veľmi intenzívne a prilákali kopec drobných mušiek, ktoré Šárke z času na čas skoro vleteli do úst alebo do nosa. Odháňala ich rukávom svojho žltého svetra a hlavu stále otáčala smerom k Palácu. Od palácovej záhrady ju delil iba vysoký múr, za ktorým videla veľkolepé  neogotické okná a vysoké cédre. Prešla od stĺporadia cez park bližšie k múru, kde boli hojne vysadené  agávové kaktusy a ľahla si ku skalným ružiam. Vzduch bol teplý a mramorový chodník ešte nahriaty od slnka.

Spomínala na mamu. Všetko šlo bokom a myslela len na ňu. Ako veľmi ju nepoznala. Ako veľmi nepoznala seba.

„Musím sa lepšie spoznať,“ povedala si skoro nahlas.

Blbosť, povedal jej vnútorný hlas, nepríjemne suchý a analytický, netrápi ťa ani tak toto, ani hodinárstvo, ani mama... si jednoducho zamilovaná.

Vyššie stromy za kaktusmi sa pohli vo vánku. Šárku strhla triaška. Položila si ruky na čelo a snažila sa nájsť protiargument.

Nie, nie, to nie! Nie je pravda.

Upokojila sa. Pomaly vzdychla, nadýchla sa všetkých vôní a postavila sa na nohy. Šla to urobiť. Nebála sa, že ju chytia. Dôverovala si.

Vyzula lodičky a vyštverala sa po silnej brečtanovej sieti. Na múre sa postavila a skočiť dole na trávnik sa už neodhodlala. Určite tam boli nejaké čipy, ktoré by zaregistrovali pohyb. Radšej prešla po múre k záplave vysokých cédrov, ktoré boli za palácom pri malej kaplnke. Vyštverala sa na konáre jedného z nich a prešla po korune na druhú stranu stromu. Bolo jej nepríjemné šelestenie konárov a listov a srdce jej vyskakovalo do krku, ale odhodlane pokračovala.

Prozreteľnosť alebo irónia všetkého diania ju nasmerovala správne- kaplnka bola napojená na palác jednou stenou a kúskom kupolovitej strechy, a tam bol balkón s dokorán otvoreným širokým francúzskym oknom. Bolo zhasnuté, izbu osvetľovali lucerny v záhrade smotanovým svetlom a hádzali v nej dlhé pásiky tieňov z priečom zábradlia na balkóne. Na stene oproti francúzskemu oknu viseli  hodiny značky Lastor s viditeľným monogramom  a krátka ručička bola na trojke.

 Šárka si spomenula, ako ich zosnulý kráľ kupoval. Mala sedem rokov a motala sa okolo otcových nôh, kým on položil do škatule trubičky vanilky a hodiny zabalil do krehkého ručne robeného papiera.

Vedľa dverí sa črtali nohy postele s baldachýnom.

Tak tu prespáva následník... v tejto bielej izbe. A tu ju nasmerovalo srdce, tu ju nasmerovala tá dlhá niť od samého začiatku celého  problému, tu ju nasmeroval čas svojim pomalým mlynom.

Izba nemohla byť príliš veľká. Pre pocit priestoru mal určite iné miestnosti. Spával nad kaplnkou asi preto, lebo výhľad mal široko ďaleko len na cédre a nekonečné polia, až niekde pri horizonte mohlo byť vidieť ďalšie mestské veže. Neotravovali ho tu žiadne zvuky okrem vtáctva a šumu stromov, diplomacia a administratíva bola v úplne inom krídle, ktoré bolo ďaleko. A možno chcel byť  v izbe trochu sám a cítiť sa ako doma, v menšom priestore, aj keď všade bol mramor a romantické čipky.

Áno, tak to určite bolo, pomyslela si. Jemne zoskočila na rovnú časť strechy kaplnky. Prebehla k zábradliu a pomaly ho preliezla. Vošla dnu. Vnútorné pachy boli prekvapujúco ľudské, intímne, obyčajné. Na prútenom kresle pri posteli bolo nahádzané šatstvo. Mäkký koberec padol vhod, mohla prejsť nečujne k posteli, pokiaľ by náhodou niečo nezaškrípalo.

Podišla blízko k posteli. Marion spal na boku s rozstrapatenými vlasmi s rukami pri tvári. Asi sa v horku potil, paplón odkopol a zakryl sa ľahkou prikrývkou.

Zdvihla ruku a posunula ju k jeho vlhkej tvári. Zatvorila oči a sústredila sa na cítenie dychu. Bol horúci a horkastý.

Takto dýcha tyran.

Zotrvala ešte niekoľko nádychov. Necítila ani nenávisť, ani strach, ani obdiv. Bolo to niečo úplne iné a nové. Ustúpila, ešte neistejšia ako predtým.  Zhrozene sa otočila a pomaly vyšla na balkón.

Oprela sa o zábradlie a bola by sa rozplakala, keby nemala nutkanie ponáhľať sa preč. Lepšie si prišpendlila pléd, aby jej nezavadzal pri lezení. Mesiac sa na ňu uškŕňal spoza spotených nočných cédrov.

11.

6. augusta Šárka kráčala medzi činžiakmi a farbrikami, akoby mala na nohe železnú guľu. Ťahala za sebou cestovnú tašku, nadránom si totiž bola doma po veci. Polovica tváre jej padala, vrátane jedného očného viečka. Mala neumyté a strapaté vlasy.

V bare sedel Piala ako vždy, vďačne rozhodila rukami a sadla si k nemu.

„Som rada že ťa vidím, myslím, že len ty mi pomôžeš...“ povedala pateticky.

Skoro sa jej zľakol. „Kúpiš mi pitie?“ povedal vystrašene.

„Posledné peniaze som minula na taxík.“

Sadla si a vyložila si kabelku zašpinenú od hliny na kolená. „Nespala som celú noc...“

„Vidno.“

„Prechádzala som sa po meste a rozmýšľala som...“

„Bola si s Chrústom, však? Ako sa vyvíja jeho pripravovaná revolúcia?“ precedil.

„Pýtaš sa, akoby ťa to celé ani nezaujímalo.“

„To je pravda,“ povedal. „Nič nebude. Žiadna senzácia. Chytia vás, než to urobíte.“

„Myslíš?“

„Hej.“

Šárka smutne zažmurkala. „Neviem, čo mám robiť.“

„Ja ti to nepoviem,“ zavzdychol. Potom si pospevoval nejaký sezónny hit, no nebolo ho veľmi počuť, zvuky hracieho automatu za ním boli oveľa výraznejšie. Bol to otrasný rachot. Šárku to znervózňovalo. Stisla zubami necht pravého palca a začala ho okusovať.

„Povedz niečo. Dobre sa mi s tebou rozpráva...“ povedala na hranici plaču.

„To mne tiež,“ odpovedal a s úsmevom pootočil pohár. Pivo už v ňom nebolo, bol len zapenený.

Poobzerala sa po stenách. Žiadne drahé hodiny. Iba sériovo vyrobená napodobenina klasických Valicovych hodín s obitými rohmi.

„Ach, neznášam tie hodiny, sú všade,“ povedala, a Piala na to:

„Šuster chodí bosý. A myslím, že tvoj najväčší problém je, že v sebe nemáš svetlo.“

„Prosím?“

„Nemáš svetlo. Si celá čierna, aj keď si bloncka.“

Pozrela na neho čo najvážnejšie a snažila sa zistiť, ako to myslí.

„Je mi ťa ľúto. Nemáš v sebe žiadne svetlo, aj keď robíš pri vyligotaných zlatých hodinách, nie ako ja, v továrni.“

Položila si ruky na tvár.

„Pomôž mi, Piala.“ zašepkala.

Pohladil ju po vlasoch. „To nemôžem...to môžeš jedine sama.“

Zaťala zuby a vzpriamila sa. „Niečo sa musí stať.“

„Hej.“

Pohľadal v monterkách drobné na ďalšie pivo. Na Puškina nemal.

Šárka zdvihla tašku.

„Nechceš mobil?“

„Prečo?“ zasmial sa Piala.

„Budú ma hľadať, keď sa dnes neukážem v škole ani doma.“

„Čo ti drbe, mne ho nedávaj. Zahoď ho do kanála.“

„Okej.“

Rozopla cestovnú tašku a vytiahla obálku.

„Tu je fotka mojej mamy, nejaká jej korešpondencia a článok vystrihnutý z novín. Robila na ulici objatia zadarmo. Chcem ti to darovať.“

„Prečo mne?!“

„Lebo chcem.“

Podala mu obálku. Vytiahol fotku a obzrel si ju. „Toto je riadne klišé, že mi to dávaš! A fest je ti podobná. Ako ty, len staršia, a šťastnejšia.“

Postavila sa. „Toto bolo naše fakt posledné stretnutie, Piala.“

Stisla mu ruku a on vľúdne pokýval hlavou.

...

7. augusta. Prebrala sa v posteli páchnucej nejakými chemikáliami v nepoužívanej Chrústovej izbe, v ktorej bývala jeho dcéra predtým než spáchala samovraždu.

Keď o tom hovoril, tváril sa, akoby sa ho to netýkalo. Robil potraty. Prišiel o dcéru. Rutina...

Šárka ho začínala nenávidieť. Stále si vravela, že to musí vydržať už len chvíľu.

Otec jej nechýbal, len mama.

A Marion. Jeho zlovestný, ale krehký ľudský dych.

Pretiahla si paplón cez hlavu, bolo jej trápne červenať sa sama pred sebou.

Prišiel Chrúst. Bez klopania otvoril a zavolal ju na raňajky.

„Hodiny som odniesol inde,“ povedal v jedálni, „vadili mi.“

„Rozbite ich.“ povedala Šárka.

Poobede prišli všetci. Starec Telemann mal na nose namontované nejaké trubičky, Paľo povedal, že mu ich kúpil v lekárni, že mu to azda pomôže a nemusí sa stále utierať.

Všetci muži aj ženy sa zhŕkli okolo Šárky, keď prezradila, čo chystá.

„Neuveriteľné!“

„Ale prečo?“

„Pretože, nemám právo... niekoho zhora odsúdiť. Toto mi príde ako jediný spôsob.“

Rázusová sa prežehnala a potiahla z cigarety.

Chrúst ani nemukol. Už o Šárkinom rozhodnutí vedel.

Slnko pomaly zapadlo a vo vzduchu ostal visieť sírový opar. Vzdialená silueta mestského centra a Paláca sa nenápadne vtierala do Šárkinej hlavy ako hrozba nasledujúceho dňa.

Sedela na verande radového domu,  fajčila a skoro mala chuť smiať sa. Nikdy by nepovedala, že byť hľadanou a nezvestnou je taký zvláštny pocit. Akoby... nikam nepatrila.

Necítila žiadne puto k otcovi a hodinám.

Postavila sa a vyhrnula si ponožky. Ostatní postupne odchádzali. Svorne sa dohodli na výbušnine. A tej najvychytanejšej, takmer neviditeľnej a tekutej. Vďaka Telemannovi sa všetko dalo zrealizovať.

Ukázalo sa, že Tlučíková bola riaditeľkou nejakého pofiderneho občianskeho hnutia, ktoré bojovalo za lepšie podmienky pre slobodné matky v činžiakových štvrtiach a chcelo tak znížiť počet potratov. Sľúbila, že pred korunováciou donesie Šárke nejaké oblečenie, a aj ostatní budú vystupovať ako aktivisti hnutia. Všetko bolo premyslené.

Šárka poprosila Chrústa, aby na večeru objednal mastnú pizzu. Po večeri sa vrátila sa do svojej chmúrnej izby, oholila si celé nohy a zacvičila pár brušákov. Modlila sa, aby sa jej snívalo o mame, keď zaspí.

...

8. augusta.

Od rána chodili po celom meste limuzíny, ktoré trúbili a zo strešných okien im viali vlajky kráľovstva. Zametači ulíc boli poverení na každom rohu porozvešať farebné stuhy a lesklé sklíčka. Po peších zónach pochodovali dychové kapely a vyhrávali tradičné pochodové skladby.

 Šárka sa prebrala, dunelo jej v hlave ako po opici. Nič sa jej nesnívalo.

Pomaly si poumývala zuby a vlasy si uviazala do vrkoča, pričom smutne pozerala do svojho odrazu v zrkadle. Do poobedia sa bude musieť naučiť herecký úsmev.

Chrúst sa v kuchyni opieral o chladničku a bez vzrušenia skladal rubíkovu kocku. Škeril sa. Asi to bol najdôležitejší deň jeho života.

„Tvár sa nenápadne, Šárka, a usmievaj sa.“

Nasypala si do misky cereálie. Triasli sa jej ruky, trochu rozsypala.

„To nič.“ povedal Chrúst a vyzval ju, aby sa poriadne najedla.

O jedenástej si naplnili batohy a autobusom šli do centra. Bola tam už riadna tlačenka. Hŕba stánkov s grilovaným mäsom, bagetami a burgermi, a obchodíky s drahým alkoholom v štýlových fľašiach, polodrahokamami, šperkami, soľnými lampami boli poopierané o mestské hradby. Tribúna na Námestí Ľudovej jesene nebola určená pre vladára. Tam  mal moderátor a kultúrny program len navnadiť dav, ktorý mal potom odpochodovať pred katedrálu a Palác, kde mala prebehnúť korunovácia.

Šárka prestupovala z jednej nohy na druhú. Čakala s Chrústom asi polhodinu, kým prišli ostatní. Boli oblečení v červeno-bielych tričkách hnutia učiteľky Tlučíkovej. Postavili sa na roh ulice za námestím a rozprestreli transparent „Objatie zadarmo.“

O objímali.

Keď ich otravovali policajti alebo príslušníci gardy s odznakmi a bajonetmi, vysvetlili im svoju ideu, a totiž, že chcú šíriť dobrú náladu a spolupatričnosť v dave počas korunovácie. Znelo to síce možno pritrúblo, ale nechali ich na pokoji. Chvíľu na to si ich všimli aj novinári a začali fotiť, nahrávať, vypytovať sa.

Šárka sa naširoko usmievala ako ostatní. Bola pritom v bavlnenom červenobielom tričku celá spotená a v hlave mala znova zmätok. Jediné, na čo dokázala myslieť bolo to, ako znovu uvidí Mariona.

„Kde máš tú krabicu,“ zamrmlal Chrúst smerom k Wojcekovi.

„V aute,“ odpovedal.

„Postaraj sa, nech je včas k dispozícii. Už pred korunováciou.“

„No áno,“ povedal Wojcek, „Farizej, choď už do auta!“ zakričal. „Odparkuj za katedrálou a ostaň v aute.“

„V takom horku,“ vzdychol Farizej.

„Nájdi si miestečko v tieni. My sa tu do piatej ešte riadne povaríme, viac, ako ty.“

Prikývol, zakýval všetkým a odišiel.

O druhej začal kultúrny program. Vystúpili najlepší umelci, lietali balóny a bola aj ohňová šou. Moderátor po každom čísle sypal hlúpe vtipy a citoval z kráľovskej Deklarácie. Ľud sa uprostred námestia hmýril ako osie hniezdo a celý sa okickával olejom z grilovaného mäsa.

Mnoho starších v dave omdlelo a museli zasiahnuť sanitkári. Aj kvôli tomu dával Chrúst špeciálny pozor na Šárku a nútil ju piť veľa vody.

Po programe moderátor zahájil pochod ku katedrále. Viedla ho dychová kapela a zástup vojakov s vlajkami. To už bolo neskoré popoludnie. Dav sa vliekol ako dlhý slíž cez ulicu za Námestím, príslušníci vyššej vrstvy aj robotníci sa nadžgali do jednej masy a tisli sa dopredu, aby sa im podaril čo najlepší fotografický záber a aby uvideli budúceho vladára zblízka.

Šárka niekde v dave uzrela svojho otca, ale hneď a stratil medzi hlavami. Neprikladala tomu žiadnu dôležitosť, bola úplne imúnna voči tomuto poslednému zahliadnutiu a viac ju zaujímal pohľad na nehybnú a hladkú oblohu, tak hladkú, ako ...objatie, s dokonale rovnakým človekom, v ktorom rameno zapadne do ramena, prsník do prsníka a brada sa zaborí do priehlbiny pri pleci, na miesto akoby presne na to určené.

 „Veľavážený a drahý ľud!“ zakričal moderátor do mikrofónu, ktorý mu s aparatúrou niesla banda poskokov, a ktorý prehlušil aj hrdinské trúbenie a bubnovanie kapely, „stojíme pred katedrálou!“

Ďalší moderátori v iných častiach davu to zopakovali. Masa ľudí spomalila a zastala. Tí vpredu sa opreli o zátarasy pred katedrálou a kričali zvučné citoslovcia. Odkiaľsi sa za zátarasami vynorila čierna limuzína s vlajkami, stuhami a lietajúcimi farebnými sklíčkami. Od Paláca prešla len zopár desiatok metrov. Šárka na ňu ledva dovidela, musela podskočiť.

„Prichádza náš budúci vladár, jeho excelencia Marion Porcip!!!“

Dav sa snažil klaňať, hoci to nebolo jednoduché, keď bol tak koncentrovaný. Šárka musela čeliť strachu, že sa udusí. Kapela stále vyhrávala a Marion vystúpil z limuzíny. Zdvihol ruku a zamával. Celý ľud ho mohol pozorovať na veľkoplošných obrazovkách, ktoré sa nainštalovali na vysoké budovy už pár dní pred udalosťou. Tváril sa bodro, jasne, láskavo. Pochytal pár rúk v prednej rade pred zátarasou a otočil sa. Nechal sa gardou, diplomantmi a ministrami odviesť do vnútra katedrály. Hudba stíchla.

Ľudia pišťali, nevedeli sa dočkať okamihu, kedy vyjde von. Aspoň sa pootáčali k veľkoplošným obrazovkám a sledovali priamy prenos z korunovácie v katedrále. Niektorí si dokonca rozložili rozkladacie stoličky, pokiaľ našli miesto na ich uloženie a sedenie. A nemálo ľudí sa nahrnulo k stánkom, ktoré obkolesovali aj námestie pred katedrálou, a objednali si punčový nápoj, pivo alebo pelendreky či iné cukrovinky. Deťom rodičia pokupovali vlajky, balóny, píšťalky, fosforeskujúce náramky. Šárka sa so svojou skupinou zložila na schodíkoch v tieni sochy nejakého vojvodu z dávnej minulosti. Čoskoro mala túto sochu nahradiť socha zosnulého kráľa. Slnko stále neznesiteľne pražilo a veľa ľudí omdlievalo.

Po polhodinovom ceremoniáli pápež položil Marionovi korunu na hlavu. Bol nový kráľ.

Dav začal výskať a skákať. Rázusová sa sklonila k sediacej Šárke a povedala: „Poďme, rýchlo, aby sme boli vpredu.“

Celá skupina sa pohla a predierala sa davom, ktorý vyčkával na východ nového kráľa z katedrály. Behom pár minút odkráčali k palácu. Brána pred nádvorím bola dokorán otvorená, ale zatiaľ ju strážili príslušníci gardy, ktorí nikoho pred Palác nepúšťali. Stálo tam len pár civilistov a kopec novinárov. Postupne sa ale hromadili ďalší občania, ktorí chceli byť vpredu, kým ostatní ešte stáli pred katedrálou a zmierali od rozkoše, keď Marion vyšiel von.

„Postavte sa inde,“ zavrčal jeden z gardy, „touto trasou prejde limuzína a jeho excelencia vystúpi tu,“ ukázal na priestor pred schodmi na nádvorie.

„Potom snáď limuzína odíde, aby mohli ľudia prísť bližšie,“ povedal Chrúst.

Príslušník gardy prikývol a rozohnal všetkých  spred brány spolu s ďalšími kolegami.

Ľudia sa začínali hromadiť. Z diaľky sa rozoznela ďalšia skladba dychovej kapely a na veľkoplošných obrazovkách bolo vidno, že vladár nastúpil do limuzíny.

Chrúst zavolal mobilom Farizejovi, aby už prišiel. Starého pána Telemanna odparkoval Paľo do tieňa, aby m neprišlo zle. Bolo to ďalej od Paláca, ale aspoň mohol dobre vidieť na obrazovku. Šárka sa s ním ani nestihla rozlúčiť, ale nedbala na to. Už sa plne sústredila len na jedinú vec. Chrúst medzitým prebral od Farizeja kufrík s potrebnými vecami a prikázal Šárke, aby si vyzliekla tričko. Ľudí pred nádvorím veľa a oni už boli dosť nenápadní.

„Ideme na to...“

Rázusová s Waldom a Wojcekom namazali Šárke hruď a ramená. Mala ich obnažené, bola oblečená len v priliehavých šatách na ramienka jej obľúbeného tyrkysového odtieňa, aký nosila u otca v hodinárni.

„Na, daj s na to ten kožuch, nech sa to nerozteká na slnku, preboha,“ zafučala Rázusová a ruky sa jej triasli od nervozity, „nikto sa nebude pýtať, prečo ho máš. Je tu kopec individuí.“

Obliekla si biely kožuch.

Cesta davu od katedrály k Palácu sa celkom natiahla, pretože Marion počas nej vystúpil z limuzíny, podal ruky pár robotníkom a zatancoval si na pochod s nejakou starenkou. Ľudia sa rozplývali.

Keď limuzína dorazila pred nádvorie, príslušníci gardy museli držať dav ďalej od nej. Marion vystúpil spolu s pár ochrankármi, z ďalších áut za ním vystúpili ministri a diplomati.

Stúpali hore schodmi a Šárka mohla Mariona uvidieť viac zblízka. Na hlave mal honosnú korunu  a kráčal v tmavomodrom rúchu zdobenom reliéfom modrých ružičiek.

Skupina dievčat oblečených vo farbách vlajky rozhadzovali ružové a červené lupene pred cestou Mariona, ktorý kráčal hore schodmi, a zástupom za ním,. Limuzíny odišli a ľudia sa začali hrnúť ku schodom.

Marion a jeho družina prešli posledným schodom a zastali na širokej mramorovej dlažbe pred fontánou a bránami paláca. Otočili sa k davu.

Marion zdvihol ruky a oči mu blčali šťastím. Na hrudi sa mu hompáľala sústava náhrdelníkov, ktorá zrkadlila záchvat jasu letného podvečera.

Toľko času ubehlo! Obloha bola už takmer celkom ružová, horela ako stud v lícach, a bolela ako svalová horúčka, pretože hlásila všetkému koniec.

                                                              

12.

Z davu vybehlo dievča v huňatom bielom kožuchu. Preliezlo cez zátarasy na posledných schodoch nádvoria a prešlo na prázdny  priestor pred vladárom, kde bola len ochranka a novinári. Prebehlo bosé po vyhriatom mramore.  Príslušníci gardy chceli zakročiť, ale niekto z diplomacie zdvihol ruku, aby to nechali tak. Všetky kamery sa upriamili na dievča.

„Čo tu chceš?“ spýtal sa čo najmiernejšie ochrankár, ktorý k nej pristúpil, aj keď penil od zlosti.

Šárka sa na neho nepozerala. Pozerala na Mariona. Jeho tvár bola ožiarená marhuľovým svetlom, ktoré sa po nej prelievalo do všetkých pórov a záhybov na koži. Bol dokonale jasný.

„Som z občianskeho združenia detí a učiteľov,“ povedala bodro, „dnes tu robíme takú akciu, a ...chcem len jednu vec, objatie zadarmo.“

Zhodila zo seba kožuch na zem. Mala pod ním tyrkysové kokteilky tak priliehavé, že obťahovali precízne každý sval a každú krivku. Tenké vypchávky s tekutinou pod nimi pritom nebolo vidno.

Diplomati a ministri sa pousmiali, niektorí aj uznanlivo prikývli, iní potichu zahundrali, že je to trúfalosť a že sa to nehodí.

Marion potiahol hlavu k niektorému zo svojich pobočníkov a ten mu niečo zašepkal. A Marion prikývol. Je to dobrá prezentácia, dobrá reklama, je to milé a navyše...pozrel dievčaťu do tváre a spoznal ju. Bola to ona, dcéra hodinára Lastora.

Aj ona ho spoznala. Červenala sa a veľa žmurkala. Zdvihla ruky a podišla k nemu. On otvoril náruč a napriek celej situácii stihol dať dôraz na svoj pohľad, trochu pobavený a trochu koketný.

Dav mlčal a chystal sa víťazne  rozvrieskať. Bol natešený, nežiarlil a nechystal kamene ako pred vekmi.

Ani dievčina nemala kamene. Nik jej nedal právomoc súdiť. Dúfala, že jej to Marion vyčíta z pohľadu. Aj to, že ho raz v noci navštívila a spoznala jeho dych.

Novinári natáčali a fotili.  Ona sa zastavila sekundu pred tým a opätovala mu úsmev.

Pritisla sa k nemu prudko.

Rameno padlo na rameno a brada na tú priehlbinu pri pleci, tú oázu pre deti, matky, milenky, starcov, pre všetkých vo všetkých epochách, ktorí chceli aspoň na chvíľu ujsť hodinám.

Pritlačila rozhodujúco.

A  v okamihu nebolo nič.

Mramorovým mestom v ružový podvečer 8. augusta preletela víchrica, vytrhla z blaženého spánku všetky budovy, stĺpy, palmy, kaktusy a cédre, všetky hodinky, hodiny a orloje, terasy, prútené kreslá a slnečníky, stánky s pivom, pelendrekmi a šperkami, prehnala sa ulicami, uličkami, mólom, pobrežím.

Všetky hodiny v bolestnej agónii zakričali: „Šárka!“ a všetok mramor povzdychol: „Marion!“, a ich duše kúdoly valiacich sa kotúčov slnečných marhulí rozprášili v priestore a čase.