Portrét

Zdvihnúť plechový heligón a len tak si vykračovať. Sfajčiť jednu krabičku a zjesť krémeš, Opitého Izidora a dať si do jednej nohy, do druhej nohy a stará tetka Vlasáková aj tak ešte so šklbajúcim úsmevom ponúkne do takrečeno  tretej nohy a potom ho už slušne tacká.

To je klasika.

Július hrá na heligón. Minulé leto oslavoval šesťdesiatku, po doktoroch chodí málo a vôbec nebýva na péenke. Odohral už veľmi, veľmi veľa svadieb, videl aj ich dôsledky . Barákov na konci dediny za posledné desaťročie pribudlo toľko, že skoro vznikla nová ulica. Nová generácia detičiek je strašne cholerická. Július s kapelou  pritom hrá stále ten istý repertoár, veď členovia dychovky sú už ozajstní seniori, aj senilní, aj unavení.  A  aj koláče pečie vždy tá istá firma, chutia tak isto a výslužky sú v takých istých škatuliach, ktoré sa vždy zamastia od krému, a aj farár má vždy takú istú kázeň a mladucha šaty z požičovne z mesta.

Július kopká do zeme lesklou topánkou a je trochu opitý. To aj trošku trochu zo slnka.

Sedia pred kostolom už dobrú hodinu. Keď konečne vyjde pár von, a všetci plačú, oni spustia Viktóriin pochod. Ten im ide najlepšie. Ani noty už nepotrebuje. Rytmika je prostá, podladené klarinety až tak nepočuť.

S vysilenými hrdlami zafúkajú ešte jednu, dve skladby, zhabú výslužky a peniaze, idú sa ešte doraziť do krčmy. Čakajú na polnočný únos nevesty.

Tentoraz je Július opitý viac ako zvyčajne. Aj viac smutný. Koláče z výslužky mu nechutia.

Doma mu umiera mama v bolestiach. Tuší, čo sa stane. O pár dní bude hrať Viktóriin pochod na cintoríne. Ten je na to najlepší, vie ho naspamäť, ani noty nepotrebuje. Rytmika je prostá, podladené klarinety až tak nepočuť.