Doma ticho

1- Predtucha

Šuchoty a kvílenie dieťaťa utíchli, nejaký čas sa nič nedialo. Za dverami sa stále hýbali tiene a papuče. Potom hurhaj znovu začal a žena- muž ju volal Juliana- spustila uspávanku. Jej bosé nohy zastali na dlážke a hlas sa chvel od únavy.

Jonathan sa stiahol. Vyčkal ešte do konca uspávanky medzi rohom poličky a stenou. So zježenými chlpmi na chrbte vystúpil k dverám, keď Juliana dospievala a dieťa už nekričalo. Nasledovalo zhasnutie svetla a odchod.

Jonathan sa pretiahol cez škáru dverí a prebehol po dlážke kuchyne. Vyliezol do košíka, kde Juliana nechávala suché rožky. Vždy na druhý deň ich namáčala v mlieku a dávala druhému dieťaťu, tomu väčšiemu, Jankovi. Jonathan kusisko odchrúmal a vrátil sa do špajze. Toto sa opakovalo skoro každú noc. Vždy počkal, kedy sa dieťa rozreve, Juliana ho odnesie do kuchyne čičíkať, potom odíde a zhasne, on si zabehne po rožok. Niekedy sa dieťa rozplakalo ešte druhý krát, ale to už bol nažratý.

Jonathan ľúbil svoj domov. Vždy veril, že je jeho pánom. Juliana, jej muž Peter, obe deti boli doplnkami domova. Juliana vedela spievať najkrajšie na svete a Petrova pracovná bunda, ktorú zahodil na povalu, voňala jeho potom a pilinami. Jonathan občas spával v jej plyšových záhyboch. Niekedy sa mu snívalo, že sa stal veľkým človekom, tak ako Juliana a Peter. Staral sa o deti, chystal rožky a chodil, stále dupotal a jedol. Možno sa to raz naozaj stane, možno Jonathan vyrastie a dostane veľké ťažké topánky a bude rozprávať hlučným hlasom v ľudskej reči: „Do paroma! Do paroma!“ Tak, ako stále opakuje Peter, keď príde do kuchyne a nevie nájsť zapaľovač.

Jonathan je zaneprázdnený, stále musí zháňať poživeň. Teraz je v dome iba on, starý Carter umrel dávno. On si za to mohol sám, neprestajne ohrýzal Petrovi počítačové káble. Zbytočne si tým narobil problémy, pretože ľudia nič netolerujú večne a Peter nakoniec nasypal na káble otrávený prášok. Carter sa dovliekol do špajze a pišťal, že sa vráti a pomstí. Stratil vedomie a ostal ležať. Umrel niekedy v noci, ráno ho našla Juliana a pozametala ako háveď. Odvtedy Jonathan žiadneho druha nestretol a bol sám. Niekedy v tme počúval, ako sa Juliana s Petrom láskajú. Schovával sa v škáre za skriňou a zvuk ich lásky sa šíril po stenách. Starý Carter hovorieval, že od ľudskej lásky pukajú steny. Jonathan pískal za bielizníkom.

„Pssst...“ zaznel Petrov hlas a vrzgot postele sa zastavil.

„Počuješ to? To je myš! Počula si? Pišťala tu myš!“

„To je Jonathan,“ povedala Juliana slabo.

„Kto?“

„Janko tú myš volá Jonathan. Raz ju videl pri vani.“

„To máme v dome ďalšiu myš?“

„Zatiaľ nič také nerobí, daj pokoj.“

Posteľ sa znovu rozvŕzgala a Peter zabudol.

2- Smrť

„Myslíš, že je chorý?“

Otvoril oči, oslepilo ho svetlo.

„Janko!“ Hlas bol dievčenský, to bola sesternica Nika. Bolo poludnie, svetlo a ostré tiene. Jonathan doplatil na to, že sa zatúlal do Jankovej izby. Janko ho uväznil.

„Nie je chorý, ahá, ako sa motá.“

„Čo s ním spravíme?“

„Zahráme sa hru!“

Jonathan sa krútil vo fľaši od oleja. Kĺzal sa po mazľavom povrchu a nechápal malý presvetlený priestor, v ktorom sa ocitol. Nad hlavou mu zabúchala čepeľ. Podľa Janka by dierky mali stačiť.

„Volá sa Jonathan, je v našom dome už pekne dlho, ten druhý bol starý Carter.“

„Ako ich vieš rozoznať?“

„To je ľahké, majú inú farbu kožuchu. Carter bol starý, a už padol za vlasť, Jonathan nerobí zase toľkú neplechu, že by si ho tatko podal. Mená som im vybral podľa detektívok. Však majú krásne detektívkové mená!“

Jonathan olizoval steny. Keď Janko fľašou pohol, prekoprcol sa a Nika tlieskala.

„To je pecka! Zahráme sa s ním tú hru?“

„Podaj mi zo stola lepiacu pásku.“

Fľaša sa pohla a vzniesla do vzduchu. Vrchnák sa otvoril a Jonathan vypadol von, konečne von z kozmickej lode. Koberec bol voňavý a zaprášený. Pred týždňom naň Janko rozlial mliečne ovsené vločky. Jonathan zaňuchal a pohol sa. Dve človečie tváre na neho civeli.

Okolo Jonathana boli tri dvadsaťcentimetrové kúsky lepiacej pásky otočenej lepiacou stranou nahor, takže sa po koberci kĺzali a dokonalý trojuholník bolo priťažké zostrojiť. V jednom uhle vznikla medzera. „To nevadí,“ povedal Janko, „pochybujem, že by mal takú šialenú intuíciu, aby sa mu podarilo nájsť tú škáru a dostať sa von.“

„Možno poľahky prejde cez lepiačku!“

„Ver, že neprejde- už som to raz robil s Carterom.“

Jonathan sa rozbehol smerom k stene, aby ušiel. Potkol sa na lepiacej páske, skrútil a celý sa do nej zabalil. Priehľadné lesklé jazyky ho dookola olízali a držali na sebe.

Janko a Nika neprestávali so smiechom.

„Ci pána!“

Jonathan nevládal. Zúfalo zapišťal a stratil vedomie. Neskôr s ním Janko spravil ešte niekoľko pokusov. Strhávanie lepiacej pásky bolo bolestivé. Jonathan stratil polovicu kožucha. Janko ho potom opäť zavrel do kozmickej lode. Jonathan bol bohatší o dve nové poznania. Za prvé, ľudia sú kazisveti. Za druhé, slnečnicový olej vonia po orieškoch.

„Čo to tu smrdí? …Ako myš alebo tak nejak.“

Peter vetril. Jonathan čušal vo fľaši pod posteľou.

„Vyvetrám si a staré ponožky dám do prania.“ sľúbil Janko.

Peter zabuchol dvere a Janko vytiahol Jonathana spod postele. Jeho tvár bola pokrivená záhybmi plastu.

„Nemôžem si ťa nechať, pochop ma, Jonathan.“ povedal trasľavým hlasom. „Oco ma zabije. Radšej ťa teda pustím, ale najprv ťa nakŕmim.“

Hodil mu kúsky chleba. Keď sa Jonathan nažral, priložil fľašu bez uzávera k škáre v stene.

„Good bye, Jonathan!“

Jonathan vyviazol, ale už nebol ako predtým. Niečo ho dožieralo. Vlastne ho dožieralo všetko. Juliánine uspávanky, Jankove hrmotanie, láskanie vo vŕzgajúcej posteli, vôňa kávy, všetko bolo nanič. Divo mu búchalo srdiečko. Najradšej by vyskočil z kože, alebo porozbíjal všetky lekváre a utopil v nich ľudí, mlynček na kávu aj chlebovničku. Začal od jedu ohrýzať káble. Hrýzol celú noc.

Petrovi stačilo. Nasypal mu jedu.

Jonathan sa z posledných síl dotrepal až k Petrovej bunde. Zbohom, a vlastne...čoskoro sa zase uvidia. Ľudia budú myši, a on bude človek! Oni budú plávať v kozmických lodiach, kým on sa bude v kuchyni prejedať a hľadať zapaľovač. S touto myšlienkou dodýchal.

Janko ho nájde a vyrobí mu rakvičku z kartónu.