Popolcová streda

Stále bolo cítiť opražený chlieb s cesnakom, aj keď miestnosti previevalo cez otvorené okná a čipkované záclony. Prebrala sa celkom pokojne. Veď ešte včera mala takmer nezadržateľnú chuť  páliť obrusy, aj košieľku z krstu. Takú malú, že nič človečie by sa do jej rukávov nenavliekol v inej ako prvej fáze žitia. Písmenká mena Šimon vyšívala sama.

Keď sa posadila, bolel ju bederný kĺb. Prešla k piecke a vopchala do nej rašelinu. Opraží si ešte trochu chleba. K tomu si dá cesnak. Cesnak, med a zázvor jej pomáhali, keď bola chorľavá.

Ruženec položila na vyprané obliečky. Keď sa najedla, vzala ho a odmodlila sa jeden desiatok. Šimon prišiel so škatuľou plnou vajíčok. Lepšie povedané vajíčkových škrupín. Urobil v nich dierky a vyfúkal ich vnútro von. Ona už nevládala fúkať.

„Dobrý deň, mama.“

Položil škatuľu na stôl a zapálil si cigaretu. Prechádzala mu rukou po vlasoch a pýtala sa na rodinu.

„Si nejaký čudný.“

„To sa ti len zdá. Vytočili ma v urbári.“

Poškrabal sa medzi nohami, postavil sa a odišiel. Zapálila sviečku. Nad ňou roztápala vosk a ním kreslila na vajíčka. Malý Vincko prišiel cez poludnie. Vnuk druhého syna Vincka. Šimon a starší Vincko sa nenávideli. Na smrť. Nerozprávali sa. Malý Vincko sa niekedy tajne stretával u nej so Šimonom. Rozprával mu poľovnícke príhody a učil ho strieľať z praku.

„Bolí ma kĺb,“ povedala a chytila sa za kríže. Malý Vincko jej povedal, aby si ľahla do postele na brucho. Urobila to. Odhalil jej bedrá a položil na ne ruky. Po niekoľkých minútach ju pustil.

„Musím ísť domov. Na obed.“

„Pomohol si mi, veľmi sa mi uľavilo...“

...

Rada pomaličky odhrnula zelený záves a jedným okom pozrela von. Stál tam.

„Idem vysypať smeti.“

Vincko súhlasne zamrnčal spoza novín. Keď Rada vyšla z domu, Šimon stále postával na ulici a fajčil.

„Vypadni,“ povedala pomaly.

On jej povedal, aby sa nepretvarovala. Aby nezabudla. Že nikdy neboli menej ako milenci a nikdy viac ako tajní milenci. A že chcel, aby sa to zmenilo. Vytiahol prstienok, ktorý mu vrátila. Stále bol rovnako naivný. Privinul ju k sebe.

„Ty si pil...“

„Vezmi decko a vypadneme.“

„Nie.“

Odtiahla sa a narovnala si sveter. Bez pozdravu sa vrátila do domu a začala do tanierov nalievať kurací vývar. Triasli sa jej ruky. Pred starším Vinckom to nemusela skrývať. Bol slepý od osemnástich. Pobil sa so Šimonom. Nepohodli sa kvôli peniazom po otcovi. Šimon hodil Vincka do jamy s vápnom. Vyžralo mu oči.

Rada svojim spôsobom milovala oboch. So Šimonom už v detstve spietali milenecké plány a hrali sa na hrdinov. On kradol od včelára med a nosil ho na lúku, kde ho spolu rukami lízali. Potom sa lepkavo bozkávali. Nikomu o tom nehovorili. Len Vincko to tušil.

 Z Rady sa stala neskôr väčšia zlodejka. Jej otec bol ožran. Strašne nezodpovedný človek,  ako by povedala Šimonova mama. A jej mama to len ticho trpela. Keď nebolo peňazí, Rada v  zákrstí kostola kradla drobné zo zvončeka. Vždy ich chcela vrátiť, a vždy nemala z čoho. Nakoniec to nevydržala a pri spovedi sa priznala.

V tom čase jej dvoril Vincko.  Vzal ju v noci po tombole do humna a naslepo ju ohmatával, hľadal rukami všetko, čo chcel predtým vidieť pod šatami dievčat a čo uvidieť nestihol.

Nevadí, povedal si. Všetko predsa spozná a zažije po dotyku. A po dotyku našiel spôsob, ako do nej vniknúť, bez akýchkoľvek rád starších chlapcov alebo odpozorovaní.

Po teplom máji prišlo studené leto. Úroda ubitá krupobitím sklesnuto odpočívala na roli plnej mlák. Šimonova mama pomaly okopávala a Vincko uskladňoval v pivnici. Šimon kradol drevo. A hrach susedom. Bez toho, aby sa opýtal mamy, predal kozu. Vincko penil. Zašiel za Radou. Vysvetlil jej materiálnu stránku veci:

„Po otcovi máme pozemok. Dostanem ho ako starší syn, ak sa ožením. Čo ty na to?“

Rada sa celá roztriasla. Rukami si stiahla obrus ku lonu a začala plakať.

„Nebudeš už bývať s tým odroňom.“

Rada mlčala. Nedala nijakú odpoveď.

Na ďalší deň navštívila jeho mamu. Poznali sa už dlho, hoci povrchne. Pýtala sa na Vincka. Či je dobrý, starostlivý. Ona prisahala, že je. Mala rada oboch rovnako, ale Vinckovi verila viac. Keď sa narodil, bol hladký a ružový. Pred nehodou mal krásnu tvár. Šimon vždy vyzeral ako čert.

Šimon sa začal ožierať. Rada v ňom videla svojho otca. Zatratila v sebe lúku, med a veľké plány. Vrátila mu prstienok z medeného drôtu. S Vinckom sa zasnúbila na jeseň.

Šimon zbil Vincka a zatvoril ho do pivnice, keď sa to dozvedel. Zamknutého ho tam držal celý týždeň. Vincko jedol odpočívajúce jablká a močil do rohu. Vyjasnilo sa mu v hlave. Keď ho Šimon pustil von, povedal mu: „Nebudem sa s tebou biť. Už nie som tak hrdý. Som lazár. Ešte aj na nohu krívam, odkedy si ma zhodil do jamy, a zhoršuje sa to. Pokojne ma aj zabi, ak tak chceš. Ale Rada ťa nechce, pochop.“

Svadba bola na jar. Dom dostavali v lete. Dieťa sa narodilo v jeseni. Vincko, ako otec. Malo veľké zelené oči. A divné schopnosti. Keď ho Rada kúpala, ručníky lietali po kúpeľni. Musela ich pochytať a položiť na ne vedro.

Šimon opitý behal po lese a strieľal jelene. Odvtedy sa veľa nezmenilo.

Len mama je čoraz slabšia. Už ani okopávať nevládze. Malý Vincko ju dotykom lieči. Prestávajú ju pri ňom bolieť kĺby a ani z nosa jej toľko netečie. On je hotový zázrak.

Rada čistí striebro vždy v nedeľu. Vincko jej nepomáha, len vonia alkohol v handre. Zakláňa hlavu dozadu. Pripomína mu to, ako čistili s mamou príbory pred svadbou. Vtedy ešte nemali strieborné. Teraz majú. Vincko sa stal úspešným obchodníkom. Zaplatil mame kúpele. Chcel poplatiť aj Šimonove dlhy, ale on ním ohrdol. Ani na návštevu k nemu nechcel ísť. Len občas postával pred domom a fajčil. Čaká, že uvidí Radu medzi závesmi.

„Si dieťa,“ povedala mu neraz. Bolo mu to jedno. Považoval ju za hlúpu, nechápavú. Nepochopila, čo bolo na nich ako dvojici osudové.

Nevie, že vždy keď dočistí striebro, vypije trochu liehu, ktorý zostal z čistenia a ide sa vyplakať do izby. Nie kvôli Šimonovi. Ani Vinckovi. Jednoducho má úzkosť. Dom sa jej zdá primalý. Cíti sa skľúčená aj v kotline medzi horami. Chcela by väčší priestor. Stáva sa jej to od pôrodu.

Od istého času hovorí, že jej niekto pije krv. Doslova. Vincko sa smeje. Snaží sa nemyslieť na to, či Rada šalie.

Chodí jej rukou po krku a argumentuje, že nemá žiadne rany.

„Deje sa to inak. Zvnútra...nedá sa to vysvetliť. Žiadne rany po tom nezostávajú.“

Vincko nad tým máva rukou.

...

Popoludnie. Prišiel Vincko. Zvítal sa s ňou, akoby sa pred hodinou nestretli na popolcovej omši. Dal mame bozk na obe líca a priniesol jej kúsok Radinho koláča.

„Ale Vincko,“ vzdychla, „dnes predsa začína pôst...“

„Nik sa nenapostil viac ako vy, mama,“ povedal úprimne.

Začervenala sa. Vincko jej v priestore našiel ruku a hladil ju. Vysvetlil jej, že večer chce stráviť s ňou, že aj s Radou a malým Vinckom prídu a navečerajú sa spoločne. A že nech si nerobí starosti, Rada navarí. Ona mu palcom rozotrela popol na hlave, ktorý mu ostal z omše.

„Večer si umy čelo.“

...

Šimon si dal v krčme svoju popoludňajšiu poldecovú borovičku a šiel orezávať prútik z vŕby. Chcel vyrobiť malému Vinckovi píšťalku. Nie prút na šibačku. Na to mal hrubé a nemotorné ruky. Starý Vincko bol v robení veľkonočných prútov aj tak neprekonateľný. Mal na to cit. Len šibať nevedel. Po Šimonovej šibačke mali všetky dievčatá červené zadky, a boli mokré do nitky. Vincko šibal vždy nerád. Nemal rád ani smradľavé voňavky, ktoré ho dráždili. Na Veľkej noci mal rád iba popolcovú stredu. A Veľký piatok, keď je všade ticho a pokoj. Šimon mal šibačky vždy rád. Teraz ho ale nezaujímali. Už nemal takmer žiadny spoločenský život.

Vrátil sa do domu a nad stolom vyrezal píšťalku. Mama maľovala vajíčka.

„Bol tu Vincko.“

„Viem,“ odvrkol, „videl som koláče, čo tu nechal.“

„Aj list, pre teba, Šimon...“

Vytiahla zo zásuvky obálku. „Pozdrav k Veľkej Noci. Neotvárala som to...Na, čítaj.“

Bez mihnutia oka vzal obálku, otvoril piecku a šmaril ju do rašelinového ohňa.

„To bolo veľmi hlúpe,“ povedala mama. „Myslím, že v nej boli aj peniaze.“

„Nech zhoria,“ zahrmel a postavil sa. Zatvoril sa do izby a sám pokračoval vo vyrezávaní píšťalky.

...

Rada nechala pootvorené dvere a vyzliekla sa do pol pása pred ujom Bokovičom. Bol to ľudový liečiteľ. Vincko by povedal, že šarlatán. Naštastie nebol doma, ešte sa ponevieral kade tade kvôli rodinným návštevám a obchodu.

„Ste naozaj chudokrvná...“

Stlačil jej ramená, až zapišťala.

„Ste v nebezpečenstve.“

„Ale kto? Kto by mohol robiť niečo také?“

„Nikoho takého nepoznáte, pani?“

„Nikoho.“

Zapozeral sa na jej čelo.

„Čo to máte na čele?“

„Bola som na omši. Dali mi popolové znamenie. A hostiu. Musela som ju vypľuť, bolo mi proti srsti ju prehltnúť. Čelo ma svrbí.“

„Neprekvapuje ma to. Do rána tam môžete mať škaredú ranu.“

„Ah, naozaj?“

Zakryla si ústa chvejúcimi rukami a ujo Bokovič jej natrel hruď husacou masťou s bylinkami. Prikázal jej jesť veľa červeného mäsa a nechal si zaplatiť fľaškou medoviny. Malého Vincka podplatila koláčom, aby mlčal.

„U nás sa pôst držať nebude. Mám apetít ako vôl, a ty rastieš.“ Vysvetlila.

...

Podvečer sa rozpršalo. Tí, ktorí boli vtedy vonku, klebetili pred obchodom s potravinami, prechádzali sa, hádzali kamene do rieky alebo porábali na záhrade a zastihol ich prudký lejak, prišli o svoje popolové znamenie. Šimonova mama zase upadla do smútku. A mala chuť trhať, párať a páliť obrusy, zástery a utierky. Niekedy ju to ukľudňovalo. Keby nevedela, že je Šimon doma, tak by to asi urobila.

Zabúchala mu na dvere.

„Stroj sa. Prídu Vinckovci.“

„Hádam si nemyslíš, že budem s nimi sedieť za jedným stolom...“ zakričal. „Pôjdem do hory. Prejsť sa.“

„Nechoď. Prší.“

„Ba idem.“

Vyšiel z izby. Na policu v kuchyni odložil píťaľku. Bola dokonalá.

„Daj ju malému...“

„Vyšla ti,“ vzdychla mama.

„Len či bude aj pekne znieť. Však vyskúša chlapec. Povedz mu, keď nebude henten počúvať, že ak mu nebude dobre znieť, urobím mu druhú.“

Prehodil si bundu a vyšiel do dažďa. Už sa takmer úplne zotmelo.

Zmoknutá Rada s mladým a starým Vinckom prišli onedlho potom. Znamenia na čelách mali spláchnuté. Rade akoby namiesto neho navieral vred. Tvárila sa utrápene.

„Sadnite si...“

Mama odpratala zo stola vajíčka a vyšívanie. Rada dala na piecku prihriať večeru. Museli dlhšie čakať, ale Vincko nenávidel studené rezne. Mama chcela iba chlieb.  Pred jedením sa spoločne pomodlili. Rada sa pritom chvela a potila. Hneď, ako modlitba skončila, pustila sa do rezňa.

Po večeri mama rozprávala príbehy z drápačiek. Malý Vincko pomaly zaspával s hlavou na jej kolenách. Zrazu šumenie dažďa za oknami prebil iný zvuk. Bol to zvuk lomcovania s plotom na záhrade, ako sa mama presvedčila, keď vyšla von v papučiach a zakrytá dekou. Hrmot bol strašne silný. Všetci susedia vyšli von.

Bol to Radin otec. Peter Jánošák. Bol celý zablatený a stál v mláke na cestičke popri rieke.

„Otvor tú bránu!“ kričal zo všetkých síl, skákal a ohýbal pletivo. „Otvor tú bránu!“

„To je plot!“ zakričala mama a privinula k sebe malého Vincka, ktorý sa rozplakal.

„Milena, otvor tú bránu!“

„Myslí si, že je doma,“ povedala slabo Rada. „Pomýlil sa.“

„Vy bývate až o dvadsať domov ďalej, Jánošák...“

„Hybaj, Milena! Ty stará bosorka! Otvor!“ kričal.

S lomcovaním neprestával.

„Poďme dnu,“ povedala mama a chytila malého Vincka za plecia. Aj starší sa otočil. Len Rada stále zamyslene pozerala na otca.

„Ty šalieš, otec, šalieš!“ povedala usmoklene.

„Nechaj ho a poď dnu,“ povedal Vincko slabo.

Vošli dnu a zatvorili. Mama dala hriať vodu na čaj. Ešte pár minút počuli lomcovanie plotom a výkriky. Aj keď ustali, všetci štyria stále napäto mlčali.

„Pôjdeme domov.“ Povedala Rada, keď dopila čaj. „Je neskoro. Malý zaspáva...“

Mama im podala obuváky a otvorila dvere.

„Dávajte si cestou pozor. Aby ste ešte nestretli hentoho...“

...

Vincko zaspával a rozmýšľal. Rada už spala. Ochladilo sa. Rozhodol sa zakúriť v kozube. Premohol sa a postavil, hoci mu bolo ťažko z rezňov. Obliekol si župan a s dáždnikom šiel do šopy. Búchal popred seba palicou a prešiel tak po klzkom nálepku.  Otvoril dvere šopy a vošiel dnu.  Keď nakladal drevo do koša otočený chrbtom k dverám, počul, že dvere sa otvorili a zatvorili. Niekto bol s ním vo vnútri.

Pokračoval v nakladaní dreva a tváril sa, že si prítomnosť niekoho iného neuvedomil. Čakal, čo o tej osobe prezradí ďalší pohyb. Napokon ani nemusel. Spoznal Šimona podľa pachu.

Vedel, že o stenu boli opreté vidly. Keby bol šikovný, mohol by ich uchmatnúť, otočiť sa a naľakať ho. Aj sa mu ubrániť. Ale vedel, že nemal dostatočne triezvu myseľ a ani telo. Pomaly sa otočil a unavene povedal: „Čo tu chceš?“

„Sedel som u vás na záhrade a uvidel som ťa ísť do šopy. Dúfal som, že vyjdeš von. Vždy si mal prerušovaný spánok a v noci si pobehoval.“

„Alečo,“ vzdychol a zaviazal si župan tesnejšie, lebo mu bolo chladno. „A čo chceš?“

„Pohár mojej trpezlivosti pretiekol.“  Povedal Šimon s čudesných chvením hlasu. „Vyhodili ma z urbára.“

„Žeby kvôli tvojmu ožranstvu?“

„Nie. Niekto im podal správu o mojom charaktere, že som podliak a podobne. Ten dotyčný vraj aj zaplatil. Mám to od spoľahlivej osoby. Tiež som prišiel o robotu na píle.“

Nazlostene sa nadýchol a vydýchol. „Nechodil som tam síce triezvy, ale robiť som robil poriadne. A tiež sa na mňa našilo všeličo. Nemusím byť detektív, aby som vedel, koho je to robota.“

Vincko preložil ruky na bruchu. „Vidím, že to, že som ti poslal po mame peniaze, ťa nepresvedčilo o mojej...“

„Hovno! Nebudeš ma stavať do role žobráka, už nie! Ženskú si mi zobral, roboty si ma zbavil, ale dôstojnosť mi nezoberieš!“

Vincko zachytil kovový  zvuk, ktorý ho presvedčil.

„Ty...máš pušku?“

„No áno. Prišiel som ťa odstreliť.“

„To je naozaj smiešne,“ povedal Vincko. Znovu sa zamyslel nad vidlami. „Si ožratý, cítim to až sem. Len to ťa ospravedlňuje, že si si zvolil taký zbabelý spôsob.“

Šimon začal škriekať, ako ho rozstrieľa na kusy. Už vtedy ale vedel, že to neurobí. Keď sa v dome rozsvietilo, zvažoval, že ujde. Hľadal spôsob, akým by to nevyzeralo úboho.

„Urobil by som to už dávno, keby mi nezáležalo na Rade.“

Vincko sa posunul k vidlám a opatrne ich uchopil. „Tak nech sa páči. Zastreľ krívajúceho slepca.“

Šimon kopol do kameňa na zemi.  Otvoril vráta a bez slova sa rozbehol preč.

Vincko sa silene rehotal. Potom odniesol drevo do domu.

Rada stála pod schodmi a chvela sa. „Čo sa deje?“

„Mal som rozhovor so Šimonom...“

„Vincko...“

Chytila ho za plecia. „Ja mám strach. Niečo na mne visí. Niečo ma zaklína...“

Položil kôš s drevom na zem. „To nič. Bude ti lepšie, keď  zakúrim.“

...

Mama sa ráno prebrala s pocitom, že niečo je zle. Keď vyšla na dvor, pochopila. Mláky sa vlievali do potokov. Cesty sa zmenili na hnedé rieky.

Malý Vincko k nej prišiel s ďalšími koláčmi. Vychvaľoval píšťalku.

„Počúvajte, ako krásne hrá!“

Než začal hrať, vrútila sa do domu Rada. Bola celá červená. Vred na čele mala prasknutý a krvácajúci.

„Vincko, choď do inej izby, už aj...“

Vincko sa postavil a odišiel. Rada sa posadila.

„Neviete to, že?“

„Čo ako?“

„Neviete,“ pokračovala Rada, „však to vidím. Ale malý to vie. Má čertovskú intuíciu. Len moc smútku ešte necíti. Ale vidím to na ňom, že to vie. Totiž... Šimona našli ráno v jarku. Dole tvárou.“

Mama zalapala po dychu.

„A nikto nevie, čo sa mu stalo. Je to strašné. Vincko je z toho úplne mimo a ...“

Nepočúvala ďalej. Postavila sa a sadla si na zem. Stiahla k sebe obrus a prehodila horiacu sviečku s voskom, ktorý nahrievala. Zelený a červený. Vylial sa na dlážku a zmiešal svoje farby do neurčitosti.

„...bol už studený.“ dodala Rada. „A...môjho otca ešte nenašli. Mama je zhrozená z toho, čo sa stalo Šimonovi a bojí sa o otca. Možno ešte spí niekde pod stromami. Neviem. Akosi ma to ani netrápi.“

Stíchla. Vzala ju za ramená a pomohla jej prejsť do kúpeľne. Napustila vaňu a pomohla jej do nej vliezť. Mama sa rozhodla, že spáli =Šimonovu košieľku z krstu. Ale nahlas nič nepovedala.

Popoludní sa Rada vrátila domov, vyčerpaná od plaču a neistoty. Starší Vincko sedel pri kozube a oheň mu osvecoval neprítomnú tvár. Vedľa neho ležala prázdna fľaša od Demänovky.

„Vráť sa...zavri ma do pivnice...hoď ma do vápna...“

Rada si sadla k oknu, zelená ako štvrtok.