Keď som bola malá, hovorili nám klasický príbeh o láske. O tajnej podzemnej chodbe plnej pokladov medzi Strečnom a Starhradom. Rozprával ho pltník, pričom drevo narážalo o drevo a cítila som svoju detskú kožu. Na jednom hrade bývalo dievča a na druhom rytier, ako to už býva, a oni sa vraj vďaka podzemnej chodbe mohli stretávať.
Nie ako my, ktorí sa krčíme pred mrazom a pohľadmi. Oba hrady sú už vlastne zrúcaniny a tú chodbu nepoznáme. Zabudla sa, zatiekla. Ja si musím hľadať vlastné spojivo, ktoré by predefinovalo moje konštelácie myšlienok a farbív, ktorými vytváram svoj priestor, a moje impulzy, ktoré určujú ďalší pohyb a reakciu.
Čakám ťa na zasneženom hrade, na zajtrajšej či včerajšej zrúcanine. Pozorujem hviezdokopy a už akosi chápem. Že žitie je umieranie, každú sekundu mi visí za zátylkom balvan alebo sa spustí vraždiaci dážď, narazím do hladiny nebeských vôd z Genezis a utopím sa. Teba stráže raz pustia, inokedy nepustia dnu. Aj keď áno, nie je vyhrané. Možno po špičkách odídeš preč, než ťa uvítam v mojom veternom kráľovstve. Pretože sa bojíš výšok a pretože možno nemáš rád takéto sivé, rozospaté a mlčanlivé hrady, nestabilné Starhrady. Rozoklané ako otvorený zub bez plomby. Tvoje Strečno je možno viac strmé v skalnom základe, ale cesta k nemu stúpa pozvoľna a vyzerá priateľskejšie. Má kaplnku a strechu. Možno je tam teplejšie a neopúchajú tam toľko kĺby. Máte tam viac hostín, rýb a vína. Na Starhrade máme len chlieb s cesnakom, opekaný chlieb, chlieb s cibuľou a nekvasený chlieb. Žiaden náš chlieb pritom nie je svätý. To len na Strečne sú veci sväté a šľapaje horúce, tie tvoje šľapaje, horiace v snehu a netopiace sa slnku. Prešiel si bosý všetky okolité hory a v tvojich horúcich šľapajach sa ženú ďalší. Chceli by byť ako ty, nedošlo im, že budú vždy len o krok za tebou a tvoje šľapaje ťa nepredbehnú. Fakt sa smejem. Je to smiešne smutné.
Akokoľvek, na Strečne sú vraj aj veselšie piesne. U nás máme len chabé píšťalky a potrhanú harfu. Trebárs si ty na harfe struny nevytrhal, a teda, nemám sa na koho hnevať. Nikto nevie, kto ich vytrhal. Nikto tak ďaleko nepamätá.
Možno je aj zbytočné sa tým zaoberať. Neviem, nehodnotím. Rozmýšľam nad tým len tak pre seba a civím na ten stočený Domašínsky meander podo mnou. Pripomína mi tvar mysle, keď kľučkuje medzi pólmi sebavyjadrenia a pochopenia. Čakám na dážď, taký zdravý dážď, ale dostávam len dážď so snehom. Moje vlastné šľapaje mrazia. Pomaly umieram.
Dochádza mi, že doslova vzaté- ide o to, čo ešte nazveš hradom, a čo už zrúcaninou. To určí patologickú hranicu.
Ty tvrdíš, že láska nie je zrúcanina, ale dokázať to nemôžeš. Fajčíš obďaleč priepasti, zafajčievaš hradné steny, ktoré zúfajú, že neprežijú ďalšiu jar. Mráz ich poničil. Možno spadnú do rieky a nikto za nimi plakať nebude. Buďme realisti, ani ty, veď ty poznáš aj iné hrady, nie tak vysoko a také padajúce. Znesú viac ohňa a snehu. Preto sa sem už možno nevrátiš, napokon, chápem to, nie je tu čo jesť a ani kde spať. Ale predsa, než odídeš, hovorím ti, prosím ťa, vráť sa zajtra, dones zo Strečna nejaké ryby a víno, tie Ježišove ryby a to Ježišove víno, poprosím, a ty ich možno naozaj zajtra donesieš, pretože na Strečne toho máte dosť, na Strečne je všetko svätené, modlené a spievané.
Ja ti závidím. Ten tvoj hrad kedysi zhorel. Bol vypálený, udusený ako Johanka. Ale opravil sa. Preto je svätý. Voda je víno a prach je chlieb. Hudba konečne znovu raz znie ako hudba. Je veselo. A ďaleko. Len na jednom bode rieky vidno oba hrady naraz, aj to sa treba otočiť dookola, keď pltník pritočí plť v jednom jedinom úseku.
Všetko sa dá. Ako si povedal, treba zakriviť časopriestor a spojiť dva body. Zmenou myslenia, prekonania bariéry v myslení, pokrčením mapy. Sobáš dvoch hradov. Súlož dvoch hradov. Škrtanie kameňa o kameň, s lízaním pohužvanej rieky. Spojenie ohňov, snehov, svätosti a kacírstva.
Kedy? Ešte nevieme. Čakám. Vnútro mi škrabú starí milenci, predchodcovia týchto dneškov. Ak si dobre pamätám, rytier prišiel o hlavu, dievčine puklo srdce, alebo také niečo. Pamätám si ich, sú tu vpísaní ako jazva od vriacej vody. Plačem s nimi.
Fakt dlhá zima a nesmelý úvod jari. Steny pukajú a hory okolo meandra unikajú smrti s chrbtami poznačenými tvojimi horúcimi šľapajami. Môj hrad je na kolenách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára