Za jasnej tichej noci

Za jasnej tichej noci

 

O polnočnej ženbe dobráckeho mäsiara Ambróza

 

()()()

 

Vošiel do priestrannej šopy, lebo videl svietiť lampáš cez škáry drevenej steny už dobrých pár minút. Mala lucijné šaty a pri nohách jej ležali husle. Pokrčené kolená pritisla ešte viac k sebe, ale uchopila jeho ruku a očami naznačila, nech si prisadne.

Bol celkom teplý Štedrý večer. Sneh sa topil. V šope sa sušili umyté kravie kože.

Roztvoril ruku. Bol v nej tmavohnedý kožený náramok. On mal na ruke tiež taký.

„To máš na Vianoce.“

Uložila sa na seno a prikryla sa kožou, aby jej nebola zima. Na šnúrach zavesených pozdĺž šopy sa sušili ďalšie kože a vytvárali tienidlo pre lampáš. Ľahol si k nej.

„Dnes sa narodil Kristus, v maštali.“

„V tej našej sa veľa dobrých vecí neudialo...“

„Zvieratá spia?“

Prikývol. Prechádzal jej prstami na koži krku.

„Ty tomu veríš?“ asi sa pýtal na Krista.

„Verím...“

 

()()()

 

 Rok 1925 na Liptove. Je suchý a teplý. Úroda slabšia, drobné politické potýčky, pletky, ale čas plynie ako má, svojvoľným  tempom horského potoka- raz veselo a rozrušene, raz potichu a umiernene.

 Za humnami, na krížnych cestách v dedine Záľubňová nájdete zvláštne archaické obydlie z kameňa a dreva. Kedysi to bola sýpka so studňou, ale prerobila sa na dom pre rodinu a s malým obchodíkom. Dookola na pozemku bratia Trnkáčovci postavili šopu a maštaľ pre kravy a prasatá, taktiež kurín s ohradou pre sliepky a morky. K sýpke pristavali kuchyňu a svetlicu, z pôvodnej sýpky sa stala udiareň a špajza. V tomto dome býva mäsiar Ambróz Trnčák, tridsaťročný vážený muž, pravda, ešte slobodný,  a jeho brat Vlasťo Trnčák, rovnako mäsiar, len o niečo starší a oženený s dvoma deťmi. Trnčákovci vždy boli váženou rodinou. Obaja rodičia umreli a bratia ďalej šírili dobré meno, hlavne Ambróz, lebo síce dobráčisko a tichá voda, ale všetkými masťami mazaný, veľa cudzích sporov urovnal a veľa chudákom pomohol vysekať sa z dlhov. Mnohí sa ho preto stále vypytujú, či ho to neťahá do politiky alebo do sveta, veď je ešte mladý a rozumu má za troch.

„Dajte pokoj, u Pána Boha, mne mamka keď umierali dali do rúk nôž, reku: na, ty budeš mäsiarom, ty budeš pracovať so smrťou, lebo ty si čistý človek.“

To Ambróz povie, keď sa ho niekto pýta na politiku a kariéru. Inak toho moc nenahovorí. Obvykle odpovedá jedným slovom- ak sa opýtate na počasie, povie „pekne“ alebo „škaredo“, keď sa opýtate na človeka, povie „dobrý“ alebo „zlý“.

Pozvite sa k nemu na večer, dá vám pečené aj s plnkou, aj víno, aj tvrdé.  Bude vedieť oceniť, zvlášť, ak máte v zásobe nejaký ten vtip či historku z prostredia krčmy, taká spoločnosť ho nikdy neotrávi. Aj s bratom Vlasťom si rozumie, len ten je zase moc taký tlčhuba, zvlášť keď sa poháda s manželkou. Vtedy je to s ním na nevydržanie a celé dni rúbe drevo. Tá divoká Detvanka, Lujza sa volá, zase nevarí a nepečie. Taktiež zamkne špajzu s alkoholom, a dobre robí, povedal by Ambróz, lebo keby sa Vlasťo dostane k slivoviciam a čerešňoviciam, mohol by narobiť taký humbuk v dome v tomto pohádanom stave, že by ho celý porozbíjal. A keď už Vlasťovi po hrdle sliny tečú, beží za Ambrózom, nech mu pomôže sa udobriť, on si hoci aj na kolená pred ňou kľakne, len nech sa uzmieria pre všetko na svete, lebo v gágore mu vysychá púšť Mojžišova, bažiac po liehovej oáze, okrem toho zbytočne sa zlá krv v rodine robí. Mimochodom, Vlasťovi už dlhšie asi trochu špliecha na maják, to si myslí Ambróz. A ešte aj to je nebezpečné, že si veru ľúbi vypiť, hoci aj za bieleho dňa sa zvalí na trávnik pred obecným domom, no hanba. Niekedy si oňho robí starosti, a tiež o jeho ženu. Možno práve preto Ambróz žiadnu ženu nechce. On sa poháda aj s prascami, to vám povie, keď sa ho opýtate. Zvlášť, keď mu prasnica rozoberie válov, zavše ho tlakom z rypáka nadvihne a vytiahne z klinov, čo ho držia na stene. Načo ešte ženu. Ale ako by povedal Vlasťo- na každé prasa sa varí voda, a teda i na milého Ambróza.

 

()()()

 

 Stala sa v dedine taká vec, že istá Lucia Bačíková dospela. Stalo sa to akoby zrazu, behom chvíle, behom jednej nočnej hodiny. Mala už devätnásť rokov, ale donedávna stále behala s deťmi, lízala lízanky, nosila svoje detské sukne, až do tejto tajomnej chvíle, ktorá všetko zmenila. Zrazu rozmýšľala inak, kráčala inak, hovorila inak. Mali ste vidieť jej rodinu, ako na ňu pozerala po tejto zmene. Alebo chlapcov miništrantov v kostole, keď ju videli. A viete kedy sa toto stalo? Presne 10. decembra. A 13. decembra mala Lucia meniny, no a samozrejme, viete predsa, čo robia dievčatá na Luciu. Je to deň bosoriek, vyháňania čertov a ďasov, preto sa dievčatá oblečú do bielych lucijných šiat, na hlavy dajú vence a vymetávajú z domov zlé sily. Aj dospelá Lucia Bačíková teda šla podľa zvyku vymetať domy spolu s troma ďalšími dievčatami a troma malými dievčatkami v bielych plachtách, ktoré hulákali a nemotorne sa zaháňali metličkami. Za to Lucia všetkých uchvátila tým, ako šikovne a tanečne vymietla z kútov zlo, s akou malebnosťou vyslovovala lucijné zaklínadlá a ako sa biele látky krútili na jej čerstvo premenenom tele.

Unavené dievky si po vymetení démonov z celej dediny sadli na zasnežené pníky a rozdelili si koláče, ktoré dostali ako výslužku.

„Poďme domov, je neskoro. Ešte musíme papieriky natrhať.“

„A čo chajda na krížnych cestách?“ pripomenula jedna menšia.

Lucia mávla rukou: „Tam ja nejdem takto potme. Minule som tam videla čiernu mačku.“

„Ja sa bojím.“ povedala druhá.

„Na čo máme metly- všetky strašiaky cestou vymetieme!“

„Tam bývajú tí Ambrózovci!“

„Tí nám dajú fajnú výslužku, to sa oplatí.“

A tak biele lucie spolu s vysokou krásnou Luciou dobehli na krížne cesty a zaklopali na chajdu Trnčákovcov. Dnu ich pustila Vlasťova žena Lujza a oni hneď začali šeptať zaklínadlá a metlami vymetať kúty kuchyne. Vlasťo im povedal, nech idú aj do svetlice. V ten večer sa nová dospelá Lucia prvý krát stretla s Ambrózom. Sedel pri kozube a nad ohňom otáčal dlhý nôž. Keď ju uvidel, skoro mu vypadol z ruky.

„Prišli sme tu kúty povymetať!“ povedala. „Prečo ohrievate ten nožík, ujo Ambróz?“

„Čistím ho od smrti,“ odpovedal podivne.

Do svetlice vošiel naradostený Vlasťo a so smiechom nakázal, aby aj Ambróza povymetala, lebo smrdí od krvi a pálenky, tiež nebol dlho u spovedi a zlých duchov nemá vyhnaných. Takže Lucia vymetala zakrivenou metlou dlhé nohy Ambrózove, záhyby látky ľanovej košele pod pazuchami a uši zakryté páperím jemne šedivejúcich vlasov.

„Riadne, riadne mu tie uši vymeť!“ kričal Vlasťo a už nalieval do pohárikov na ďalšie prečistenie.

Lucii sa stalo niečo zvláštne- červenala sa, keď zamávala metlou. Vskutku sa červenala! Našťastie, neskúsený Ambróz, ktorý síce vedel rozoznať strach, vzburu alebo pokoj v očiach zvieraťa, pleseň na mäse či vši na srsti, nevedel by za toho Pána Boha rozoznať, kedy sa dievča červená. Pokojne sa škeril ako vtáča v teplom hniezde, a keď bol poriadne povymetaný, vytiahol z udiarne klobásy pre dievčatá.

Biele lucie sa vrátili do domov obvešané črievkami klobás a cukrovými praclíkmi. Už skončili s vymetaním pre tento rok, ale neskončili s lucijnými zvyklosťami-  každá z nich si natrhala trinásť papierikov a zapísala na ne mená dvanástich chlapcov, ktorých poznala. Do Štedrého večera každý deň jeden papierik hodí do ohňa. Ostane papierik s menom vyvoleného. Alebo papierik bez mena.

„Určite mi ostane papierik bez mena, lebo ja svojho vyvoleného ešte nepoznám!“ povedala jedna. „Mne musí ostať niekto z Včelárskej ulice, tam bývajú v troch domoch pekní chlapci!“ povedala druhá. „Ja by som chcela takého, ktorý nie je z tejto dediny, aj si jedného takého napíšem.“ povedala tretia.

Lucia zhrnula svoje papieriky. Napísala mená dvanástich chlapcov, ktorých ledva nejako pospomínala, vhodila ich do vrecka a bolo. Porezala sa o papier, to si všimla až potom. Pocmúľala si krvácajúci prst.

„Zlé znamenie,“ zašepkali dievčatá.

 

()()()

 

Rok 2012, vianočné trhy vo Varíne. Tisnem sa k svojmu mužovi, aby ma ohrialo jeho teplé mäkké brucho. Marek. Vzali sme sa pred rokom, a stále nám všetci gratulujú, keď nás stretnú.

Marek ma strápňuje, pretože u každého trhovníka chce zjednávať cenu.

„Jéj, aká pekná doska na mäso!“

Ukazuje červenými prstami. Marek je mäsiar.

„Za pätnásť? Veď už končíte, tak musíte trochu stiahnuť z ceny, nie? Ak dáte za trinásť, beriem hneď! Dajte ruku na to!“

A Marek zjednáva, nie preto že by mu šlo o dve eurá, on si proste chce vychutnať ľudové nakupovanie, preto išiel na trhy.

Šťuchám ho do lakťa.

„Prestaň, je to trápne,“ šepkám so smiechom. Marek neprestáva.

Stretávam starých priateľov, susedov. Všetci sú usmiati keď nás vidia. Obzerám sa dookola. Nielen na ľudí, ale na hory, lesklý zasnežený asfalt, stánky s mrznúcimi trhovníkmi. V rukách pučím plastový pohárik a vylievam na zem zvyšok punču. Nebol prvý.

Sneží a slnko zapadá. Cítim sa krásne opitá.

Marek dostal dosku za štrnásť. Šťastný ako chlapec ju niesol na rukách. Doma sa rozvalil na gauči a úsmev mu opadol. Začal spomínať bežné veci. Treba obriadiť toto, treba obriadiť tamto. Čudujem sa, že je taký.

„Mal si ísť za starostu.“ hovorím prostoreko. Opakujem mu už dlho, veď sa končí obdobie. „Budeš sa nadrapovať s nožom ako somár, celý život.“

„Rozmýšľal som nad tým, keď to už toľko opakuješ.“ Oblapil ma okolo ramien. „Sľubujem ti, že pôjdem kandidovať.“

Nadšene som ho pobozkala. „To je ten najkrajší vianočný darček!“

Predstavila som si seba ako pani starostovú. Začervenala som sa.

 

()()()

 

Určité neštastie naozaj prišlo do dediny, a v podobe, akú by nikto nečakal. V postave neškodného tuláka a v krutej náhode.

Vždy, keď do dediny prišiel tulák, hlásil sa v obecnom úrade. Starosta ho pridelil nejakému domu a v tom dome ho museli na noc prijať, to bola občianska povinnosť, a ak sa dobre postarali, starosta vždy našiel fľašku silného jablčného muštu vo svojej pivnici ako odmenu dobrým hostiteľom. Desať dní pred Štedrým Večerom sa takýto tulák objavil a hlásil sa v obecnom úrade. Starosta si ho nechal doviesť do kancelárie a pozorne si ho obzrel. Ten chlap nevyzeral dobre,  mal prinajmenšom chrípku, v kuse kašľal, očividne bol zavšivený, a tiež mu krvácali nechty. Takýchto už pár bolo, neveštilo to nič dobré. Musia ich posielať samotní čerti.

„Si riadne chorý, pustovníček,“ povedal a pobúchal ho po pleci.

Tulák zakašľal a divoko sa rozosmial. Nebol veľmi spoločenský, starosta až pochyboval, či ešte rozumie človečej reči.

„V tejto dedine takého ako ty neprijme nikto. Iba ak jeden človek...“

Tulák sa len smial a kýval hlavou, zrejme nechápal.

„Hovoria mu Ambróz Trnkáč. Dobráčisko, býva ale až na krížnych cestách.“

Starosta vystavil protokol. „Daj mu lajster, a nech ťa nechá v maštali pri kravách aspoň, tam ti bude teplo.“

Tulák uchopil list zablatenými rukami a sekaným pohybom sa uklonil.

„Barzo dobře, barzo dobře, richtáre,“ hovoril a klaňal sa.

V nedeľné poludnie sa tulák vybral na krížne cesty o palici a s papierom v ruke. Podľa neskorších rozprávaní mu na pleciach sedeli havrany, ale to sú už babské povedačky, ktoré nikto nepotvrdil.

Pri dverách sa pýtal na Ambróza. Lujza ho poslala do záhrady, kde Ambróz práve zabíjal sliepku. Držal ju v náručí, keď jej prepichoval hrdlo dlhým nožom. Držal ju poriadne, aby sa netrepotala.

„Nech sa v šťastí prepravíš na onen svet, sliepočka,“ zašepkal, nevediac, že ho pozoruje tulák. Až keď ten udrel topánkou do kameňa, zdvihol Ambróz hlavu a spýtavo sa pozrel naňho. Tulák zdvihol list. „Od richtára!“

Ambróz preniesol do maštale perinu, lampáš, šálku medoviny a chlieb. Tuláka uložil a šiel spať do domu. Nerátal s tým, čo sa mohlo udiať a udialo sa- opitý Vlasťo sa po polnoci vrátil z krčmy. A vždy keď sa takto opitý Vlasťo dosúka domov, najprv si to namieri do maštale, kde pozdraví všetky kravy, v chlieve pozdraví prasce, zabúcha na kurín aby poprial sliepkam sladké sníčky a až potom sa vyzuje na verande a vojde do domu (Lujza mu necháva otvorené). A tak i tejto noci vošiel do maštale a dáždnikom čo si nosil proti mokrým chumáčom snehu pobúchal na drevené stĺpy ohrád. „Šťastlivo, šťastlivo!“

Vymočil sa do kúta, ktorý mal byť prázdny, ako dúfal. V tom kúte ale tuho spal tulák. Zobudil sa pocit mokrej spŕšky na tvári. Začal sa pohybovať. Vlasťo sa naľakal a schytil dáždnik. „Čo je to tu?!“

Začal dáždnikom tuho trieskať do tulákovho chrbta, lebo nebol pri zmysloch a keď sa opil, vedel byť krutý celkom bezdôvodne. Búchal a búchal, až kým tulákovo telo celkom neznehybnelo. Potom si zapol nohavice a vyšiel z maštale. Na verande nechal dáždnik a vošiel do domu. Zaspal aký vysoký taký široký na stole v kuchyni.

 

()()()

 

„Snívalo sa mi, že bol v maštali zlodej,“ povedal ráno, keď sa prebudil na to, ako ho žena ťahala zo stola. Kričala: „Že sa nehanbíš, potvora akási!“

„Naozaj, šiel som do maštale skontrolovať zvieratá, a tam bol zlodej! Chcel si ukoristiť teliatko, to teraz tak robia, predal by ho na trhu a kúpil by si bicykel.“

„Sám nevieš čo rozprávaš,“ vzdychla a snažila sa ho postaviť na nohy. Zložil sa na zem a znovu zatvoril oči.

Ambróz šiel do maštale chvíľu na to. Vliekol vrece krmiva. Keď otvoril, zakričal: „Dobré ráno, cestovateľ!“

Uvidel vo svetle z dverí nehybné telo medzi senom. Nahol sa k nemu. Nemohol uveriť, hoci sa díval, dotýkal. Bol studený.

Ambróz nezadržal slzy. Sadol si na hlinenú zeminu a nahlas vzlykal.

Vošiel do domu. Vlasťo už sedel na stolom a zápasil s pohárom vody.

„Bol si v noci v maštali? Všimol si si tuláka v tretej priehradke?“

Vlasťo vypúlil oči. Spustil o sne so zlodejom.

„Zabil si človeka.“ vyslovil Ambróz do ticha. „Si šialenec.“

Do kuchyne vošla Lujza a Ambróz jej opísal, čo sa stalo. Bez slova odišla.

„Poď mi pomôcť pochovať mŕtveho.“ Vysúkal si rukávy. „Nikto sa o tom nesmie dozvedieť.“

 

 Za oblačného decembrového rána dvaja bratia kopali hrob za záhradou. Nad dedinou sa rozvalili ťažké chmúrne mraky.

Vlasťo bol ešte taký odmeraný, že navrhol, aby starostovi oznámili tulákovu smrť: „Bol starý, chorý...niet nič prirodzenejšie ako smrť v jeho veku.“

„Poslal by lekára, a hneď by zistil, o čo išlo, ty idiot,“ povedal Ambróz so zvrašteným obočím. „Pochováme ho, a mlč už o tom do smrti, ak nechceš ísť do basy.“

Do plytkej jamy hodili malé krehké telo. Bez všetkého ho zavŕšili hlinou.

„Ak Boh dá, nikto sa o tom nedozvie. Nech ti je odpustené, brat môj. Choď sa vyspovedať.“

Vlasťo ledabolo prikývol, ale bolo mu zaťažko priznať zločin pred sebou, nieto pred kňazom. Zaklamal teda, ako už veľakrát.

 

A tak začal nad domom za krížnymi cestami visieť smútok. Ambróz potichu zavesil nad kuchynským stolom vianočný stromček, mladučký smrek výraznej vône, a uzatvoril sa do seba. Keď prišli koledníci spievať, okrem iného aj Lucia, zrelšia a zrelšia z minúty na minútu, odbavil ich koláčmi a bez úsmevu poslal preč.

 

()()()

 

Marek hneď po Vianocach vyplnil kandidátku. Začal sa veľký boj. Investovali sme do reklamy, do predvolebných kecov. Marek si vypracoval plán, ja som po dedine nenápadne získavala voličov.

„Mám pocit, že to nevyjde,“ povedal, „raz darmo, som nový na trhu.“

„Ale ľudia ťa poznajú dlho!“

A to bola naozaj pravda, že Mareka si v Nezbudskej Lúčke veľmi vážili. Pochádzal zo starého mäsiarského rodu. Niekedy si s pamätníkmi pokecal o nejakej dedine na Liptove, odkiaľ pochádzal jeho starý otec.

„Veru, ešte tam stojí tá chalupa, tá prestavaná sýpka,“ hovoril ľuďom. „Tam sa toho toľko udialo, hotová legenda!“

A rozprával znova a znova príbeh o svojom prastarom otcovi Ambrózovi. Mňa moc nedojímal. Nemám rada príbehy o veľkej láske. Stále to isté dookola. Skôr by ma zaujímalo, aké budú výsledky hlasovania. Som z toho nervózna, dúfam, že mi neprepne.

 

()()()

 

U Trnkáčovcov býva vždy v týždni pred Štedrým večerom tradičná zabíjačka s ľudovou muzikou a polovica dediny sa nasúka na dvor a záhradu na krížnych cestách. Aj toho roku sa všetko pripravilo, chlapi vyniesli lavice, urobili vatru a ponalievali alkohol. Lenže toho roku bola v dome u Trnkáčovcov veľmi napätá nálada, všakáno, Lujza nehovorila s mužom a deti boli v pomykove, nechápali, čo sa to deje.

Ambróz si mlčky uviazal zásteru a vyutieral svoj nôž. Starosta priviedol s troma ďalšími chlapmi mladého býčka. Bol to pekný kus. Ambróz ho rýchlo, takmer bezbolestne previedol na onen svet za pohľadu všetkých hostí, iba malé deti si pozakrývali oči alebo odvrátili hlavy. Do bieleho lávora vystrekla krv farby šťavy z plodov divokých višní. Teda aspoň podľa Lucie, ktorá sa prizerala. Býčia krv jej vždy pripomínala višňe. Ľudská čerešne. Tak to mala potriedené. Vždy, keď jej pri zabíjačke bolo na zvracanie, predstavila si višňovú šťavu.

Vnútornosti sa rozdelili do košíkov podľa zaradenia a neskôr ich ženy triedili. Chlapi zatiaľ pripravili kotol na guláš. Koledníci v huňatých vestách vyhrávali koledy. Aj Lucia, tá hrala na husliach a spievala. Svoju obľúbenú koledu. Za jasnej tichej noci...

Ambróz mlčky lúpal cibuľu. Starosta si k nemu prisadol v dobrej nálade a nanešťastie sa začal vypytovať na tuláka, že sa nezastavil na úrade a či teda statočne šiel ďalej svojou cestou.

„Šiel, šiel...“

„Ambróz, ty si kus dobráčiska! Tá ktorá teba navlečie do chomúta...“

Je pravda, že vždy, keď mal starosta pred Ambrózom vypité, alebo bol veselý tak ako teraz, spustil: „Tá ktorá teba navlečie do chomúta, to teda chcem vidieť!“ Ambróz mlčal ako vždy.

...Ježiško maličký... znelo v tej chvíli.

„Pekne spievajú tí koledníci. Aha, aj tá Lucia! Nechcel si mladú Bačíkovku za ženu?“

Prisadli si ďalší chlapi a robili si z Ambróza žarty.

„Joj, ale veď čo si, takéhoto  chlapa, čo ani pod oblôčkom nezaspieva, nepije, nefajčí, nemiluje...“

„Ale čo, Ambróz si aj vypije keď to naňho príde!“ zachechtal sa starosta.

„A milovať naňho nepríde?“

Ambróz s úškrnom odpovedal: „Idem ja dovnútra, z krku to mäso vysekať, s vami nieto reči dnes, mamľasi!“

„No utekaj ty pajác,  aha, akú má zásteru pekne uviazanú!“ smiali sa chlapi a jeden ho udrel s haluškovačom po zadku. No a to, čo kedysi Ambróz s úsmevom prekonával, bolo zrazu hrozným ponížením. Nevládal už.

V chajde sa zvalil ku krbu a vytiahol z vrecka nôž, ktorým porazil býčka.  Otáčal ho nad ohňom. Hlavou sa mu miesili ako vo veľkom site starosti a pochybnosti o bratovi a jeho zdraví. Bol čoraz divokejší. Čo s detiskami, ak sa to ešte zhorší? Deň dozadu sa hrozne nahneval za to, že mu syn neodpratal sneh spred šopy. Chytil ho za ucho, vyviedol pred dom a nútil ho kľačať na polene a držať vo vzduchu ťažké bagandže, kým Ambróz nezakročil. Naozaj je to čoraz horšie, čo ak si ľudia z dediny čoskoro tiež všimnú, že schádza z umu...

Po zotmení vyšiel Ambróz za ostatnými, už mali fajne vypité. Vlasťo sa tváril neškodne, v kuchyni hral s robotníkmi z píly žolíky. Deti a mladé dievčatá veštili z olova.

„Vyvešti mi, čo ma čaká,“ šepol starosta Lucii Bačíkovej. Vylovila z hrnca spletený kus kovu. „Čože to je?“

„Ja neviem,“ odpovedala. „Rozmýšľajte, ujo.“

„Žeby kríž?“

„Možno na staré kolená pôjdeš do rehole!“ smiali sa chlapi od žolíkov.

„My každý večer do Vianoc pálime papieriky s menami chlapcov,“ popýšili sa dievčatá.

„Vy koťuhy! No a čo dobrý Ambrózisko! Hybaj sem, poď si vyveštiť!“

Ambróz voľky-nevoľky vhodil vo vriacej vody kus olova, no a mladá Bačíková, keďže bola pri ňom nesvoja, pri vyberaní kovu z hrnca nešikovne Ambrózovi obarila predlaktie a potom sa zahanbene ospravedlňovala. Ambróz si musel ruku poliať studenou vodou a obviazať. Lucia sa preklínala, starosta to veselo zahovoril, obzerajúc si kúsok chladnúceho olova : „Ty si si tuším z toho olova vyveštil, ako inak, nôž!“

Ambrózov zrak sa stretol s Luciiným. Zatvárila sa sklamane.

 

()()()

 

Predvečer volebnej noci. Pozerala som niečo sama v telke, ale nemohla som sa sústrediť, tak som vypla film v polovici. Šla som zavolať Mareka, nech ma nejako pobaví, reku že si zahráme Monopoly, ale v kuchyni ani v izbe nebol. Kabát mal na vešiaku, nikam teda neodišiel a došlo mi, že je v pivnici.

Zišla som príkrym schodiskom a uvidela som ho, ako pri slabej lampe čosi stvára. Hneď som neuvidela detaily, ale tušila som, že je to niečo hrozné.

„Marek!“

Otočil sa. V ruke držal dlhý hladký nôž. Na podlahe boli rozložené fotky.

„Preboha!“

„Ja ti to vysvetlím!“ zapišťal.

Postavil sa. Podvihol nôž: „Toto je nôž po pra-prababke!“

„Čo s tým!“

„Má čarovnú moc. Patril pradedovi, vieš že on bol mäsiar, a potom aj starosta.“

Pochopila som, že tým nožom rezal a škrabal fotky ostatných kandidátov. „Čo je to za sprostosť! Bojím sa.“

„No tak, chcem nám pomôcť, pochop!“

Zakryla som si ústa a vybehla som hore do bytu. Ľahla som si do postele a zakryla sa perinou.

 

()()()

 

Niekoľko dní pred Vianocami stále zneli po dedine kolednícke piesne. Len na krížnych cestách bolo ticho. Tam mlčky vysedával Ambróz a otáčal nad ohňom svoj nôž. Bol plný zmätku, myslel na mŕtveho tuláka, a tiež na Luciu. Áno, Ambróz prvý krát v živote myslel na ženu, teda podľa legendy. Avšak môžeme predpokladať, že v skutočnosti zavše na nejaké dievča myslel už predtým. Aspoň trošku. Pravda je taká, že kedysi sa mu páčila sestra bratovej Lujzy z Detvy, ktorá chodí na návštevu vždy na Fašiangy a v lete na Jána. Zavše si predstavoval aj to, že by chodil na milostné prechádzky za humnami s drevorubačovou dcérou, v kostole pekne spievala a v lícach mala pravý liptovský rumenec, taký aký mávali kedysi dievčatá, ktoré vyrastali za tvrdých podmienok. A ani starostova dcéra mu nebola ľahostajná. Lenže všetky tieto ženy sa časom povydávali, porodili deti, akosi pre neho neostalo miesto, a ani oň nebojoval. Veru tak, kto neskoro chodí, sám sebe škodí, povzdychol si zavše. Teraz už má v dedine povesť osamelého napoly svätca, napoly gašpara, a keby nebol mäsiar, hovorilo by sa o ňom, že by ani muche neublížil. A keby nebol taký dobrák, už dávno by sa klebetilo, že je divný a zlovestný. Dosť na tom, nikto by nikdy nepovedal, že mäsiar Ambróz z krížnych ciest raz naberie odvahu a začne sa o nejaké dievča snažiť.

Päť dní pred Vianocami navštívil chajdu na krížnych cestách starosta.

„Rozmýšľam nad veľa vecami. Priateľ drahý, asi skončím v úrade.“

„To vravíš každý rok ku koncu,“ zasmial sa Ambróz, ale neveselo.

„A čo myslíš, prečo som to ešte neurobil? Bojím sa. Naša dedina na tom nie je najhoršie, ale rovnako, čestný charakter je tu ako hľadať rybku v mori. Dobrí ostarli a pomreli, skazenosť dozrela, tak je to.“

„Nenahováraj ma zase, prosím ťa,“ Ambróz nalial do pohárika ešte trochu slivovice, aby starosta plynule prešiel na ľahšie témy. Nemal náladu.

„Občania by ti neprejavili dôveru, si predsa len trochu čudák.“ zamyslel sa starosta. „Ale ja verím, že keby si si založil rodinu...“

„No tak dosť!“ povedal Ambróz. „Toto nebudem počúvať. A nemám taký čistý štít, ako si myslíš. Kryjem zločin.“

„Čo tým myslíš?“

Ambróz, uvedomujúc si síce, že je pod parou, a hovorí viac ako mal v pláne povedať, pokračoval: „Sám musíš vidieť, že môj brat nie je v poriadku. Má chorý mozog a srdce.“

Starosta sa neopýtal, čo Vlasťo spravil. Pevne pozeral Ambrózovi do očí. „Nedovoľ, aby teba zatiahol do nejakej šlamastiky!“

„Preberám zodpovednosť za svoje mlčanie.“ vyhlásil. „A už sa o tom nechcem rozprávať.“

„Takže ty chceš nechať túto dedinu napospas, hm? Čo bude, keď budem moc starý?“

„Vždy sa nájde niekto spravodlivý-“ zaťatou päsťou zabúchal na spodok stola. „Našiel si sa ty, nájdu sa aj iní.“

Starosta stisol pery. Rovnako ako Ambróz nestál o chválu, a rovnako nemal najčistejšie svedomie.

Skúsil to z opačnej strany: „Lucia Báčička je zlaté dievča, škoda ju nechať vydať za kopce či nebodaj do mesta. Veď čo je doma, to sa počíta.“

Ambróz sa pokúsil o cynický úškrn, ale vyšiel mu výraz beznádejnosti pomiešaný s neúprimnou pobavenosťou.

Starosta pokračoval: „Nevrav, že to nie je pekná mladá slečna!“

„Vymenil by som všetky mladé slečny za matku.“ povedal Ambróz slabo.

„Dospej už konečne, prepána, chlape!“ Pobúchal ho po pleci.

Smutne ukončil nepodarenú návštevu, lebo netušil, že nejaký úspech zožal, v skutočnosti totiž rozčeril dovtedy kamenné hladiny Ambrózovho pokoja - začal uvažovať, aké by to bolo, keby...

 

()()()

 

Vlasťo mal synčeka a dcéru, vcelku tiché deti, ktoré sa radi sa hrali na povale a tam ich aj Ambróz schovával posledné dni, keď sa Vlasťo vracal z krčmy, pre istotu. A dobre urobil, lebo v ten istý deň, po starostovej návšteve, bol Vlasťo veľmi popudený. Stalo sa, že jedna babizňa z ulice Za kostolom prišla vynadať kvôli objednávke mäsa na ich štefanskú zábavu, vraj chcela iné klobásy, ako dostala, menej korenené a ten bôčik viac prerastený, čo Vlasťo okomentoval s kliatbami a želaním, aby vypadla a nefušovala mu do remesla. Po krátkej hádke odišla a Vlasťova nálada ostala pokazená. Čosi vypil, po zotmení si bez zmyslu pohadzoval pokerovými kockami a nad sviečkou opaľoval okraje obrusu. Ambróz ho zavolal na pomoc do maštale, lebo prasnica zase rozbila válov a potreboval ho opraviť a nanovo pribiť. Vlasťo bez slova vyviedol prasnicu na dvor, zvesil zo šopy bič a začal ju ním šľahať.

Lujza vybehla von. Kričala, aby prestal, ale po chvíli videla, že je ako nepríčetný. Pribehol k nej Ambróz, hodila sa mu do náručia.

„Neboj sa nič, urobím s ním poriadok.“

„Neublíž mu!“ zastonala.

Ambróz podišiel k bratovi a povedal: „Podaj mi ten bič a choď sa vyspať.“

Vlasťo nepočúval. Ambróz mu stúpil na pätu, Vlasťo zajačal a prestal bičovať.

„Chceš aj ty odo mňa?“

„Pozri sa na seba, si nepríčetný! Choď si ľahnúť, napi sa mlieka s makom, nech rýchlo zaspíš a bude pokoj.“

Chytil ho za lakeť a ťahal do domu. Vlasťo sa nechal, sám si vo verande vyzul topánky, potom zamieril do špajze a vytiahol novú fľašu slivovice. „Odídem od vás a bude!“

„Netáraj, musíš sa len vyspať.“

„Len nech ide,“ zakričala manželka, „len nech ide, šialenec!“

Vlasťo sa napil a pozeral na ňu so zlostným úškrnom. Chcel niečo povedať, ale zadržal sa, a odpratal do izby. Žena za ním nešla, ostala spať vo svetlici.

Po tejto epizóde urobil Ambróz razantné rozhodnutie, a totiž, zamkol brata v izbe. S odôvodnením, nech sa prelieči. Nosil mu tam jedlo a na pitie čistú vodu, pričom nedbal na jeho nesúhlas s takýmto pôstom. Ale nevzoprel sa, pretože ako sa ukázalo, bol fyzicky oslabený a aj ho hlava začala bolieť, keď nepil. Len ležal na posteli a postupne sa začal dávať dohromady, počas troch dní.

Po dedine sa o domácom väzení na krížnych cestách šírili povedačky. Ľudia to Ambrózovi schvaľovali, s ožranmi predsa treba narobiť poriadky.

„Keby aj môj starý mal takého brata, juj!“ vraveli si veselé ženy. „Veru, každý chlap má mať takéhoto dobručkého brata, čo vodu káže, a čo ho do laty dá keď jeduje. A žilo by sa lepšie!“

Lucii Bačíkovej to také vtipné neprišlo. Vybrala sa k Trnčákom s košíkom orechov. Ambróz vystrieľal maštale slamou, a potom chcel zabiť sliepku, to jej povedali v dome. Šla do maštale. Pomaly sa prihrbila a otvorila vráta. „Ujo, doniesla som vám orechy na Vianoce.“

Hlas sa jej triasol, akoby mala ísť ona na zakáľačku. Ambróz sa naplašil, keď ju uvidel, ale povedal pokojne: „Ďakujem, dám ti za to klobásy a vajíčka, nechaj tu ten kôš...“

„Ako sa má nešťastný ujo Vlasťo? Hovorí sa všeličo.“

Usmial sa. „Zúfalé riešenie zúfalej veci.“

„Dúfam, že sa nestane niečo zlé. Raz som videla na krížnych cestách čiernu mačku.“

Ambróz na to: „To je od susedu zo Záhumnia. Neboj sa nič, mačky boli a budú.“

Pokrčila plecami.

„Dovidenia teda, nebudem vás zdržovať...“ povedala sa a už vychádzala z dverí.

Ambróz sa trochu zachmúril. To, že nechcel hovoriť o Vlasťovi neznamenalo, že sa nechcel rozprávať... Asi ho nakazil prostorekosťou starosta, zrazu bol zvedavý na to, ako asi vyzerá v očiach Lucie Bačíčky, čo by si pomyslela o starostovom pláne a podobne. Rýchlo sa spamätal a pokračoval v práci.

Poobede toho istého dňa ako na potvoru prišiel nik iný ako starosta, celý červený a s nezašnurovanými topánkami. Ambróz nechápal, o čo mu ide, len mu mlčky nalial, a on začal rapotať: „To všetko ten monterovský klan... tie stavby za kostolom majú problémy s papiermi. Dúfam že to nepôjde na mňa, ja som nič netušil, ja si nad tým umývam ruky!“

„Asi nemáš moc pozorných ľudí v úrade.“ precedil Ambróz.

Starosta si stále šúchal tvár, vraviac: „Ako som vravel, skazenosť dozrieva. A ani na tvojho brata nie je najkrajší pohľad.“

„Zatvoril som ho do izby, je to pravda, čo sa hovorí.“

„Zatváraj si ty koho chceš, len teraz mi prosím pomôž, potrebujem ťa! Ty to zvládneš ľavou zadnou, máš na tieto veci hlavu.“

A začal vyratúvať, čo všetko treba sfalšovať, zahladiť, koľko listov napísať.

„Čo za to?“ vzdychol Ambróz. Nebolo to prvý krát, čo mal takto pomáhať.

„No veď to, milý Ambróz, že ja ti nemám čo dať- nič čo ja mám, ty nepotrebuješ. Peniaze, pozemok, miesto v zastupiteľstve...nič.“

Ambróz sa usmial. „Pomôžem ti, možno mi to poslúži k dobru, ak to nie je moc nekalé.“

Nahol sa k nemu a dohodli si stretnutie v obecnom dome, až po Novom roku. Keď starosta odchádzal, vo dverách mu povedal: „Vlastne je niečo, čo by si mi mohol dať...“

Zaváhal a pokračoval: „Ak by som sa raz náhodou stal starostom, zasvätil by si ma, čo a ako, v ktorých dierach sa aké potkany pasú, vieš čo myslím.“

„Ty nad tým uvažuješ?“ prekvapil sa.

„Jeden nikdy nevie,“ odpovedal Ambróz a potmehútsky sa usmial. Cítil vo svojom živote nový vietor.

 

()()()

 

Vlasťo prešiel z ležania na sedenie a čítanie novín. Bolesti hlavy sa stupňovali, ale inak bol celkom pasívny a krotký. Do izby vošiel Ambróz.

„Mal by si sa oholiť,“ prehlásil. Bol v dobrej nálade, práve dokončil vykladanie na pult a účtovníctvo. Vonku zapadalo slnko a slabo snežilo.

„Mal by si sa oženiť.“ zafrmolil Vlasťo, ani sa na brata nepozrel od novín, čítal článok o hospodárskom rozvoji v regióne. Najnovšie nachádzal uspokojenie v analytickom myslení.

„Všetci spievajú stále tú istú pesničku.“ povedal Ambróz a položil mu pred nos tanier s polievkou.

„A prečo by nespievali. Veď samotári nedopadnú dobre! Mnohí si myslia, že dopadnú ako zvrhlíci.“

„Prasaťu sa o kukurici sníva,“ odvetil Ambróz s úškrnom. „Vieš o tom, že včera tu bola mladá Bačíčka?“

„Čo, prišla vyzvedať?“

„Tak sa mi zdalo. A starosta by ma najradšej s tou devuchou navliekol do chomúta!“

Ambróz na chvíľu stíchol a potom sa zrazu, celkom nečakane, začal hanblivo vypytovať brata, ako spoznať u ženy, aké má úmysly.

„To vie predsa každý! Cha, spoznáš predsa, keď sa krava hára.“

Ambróz sa tuho zamyslel. Vlasťo mu potom spravil malú prednášku, pričom sa nesmierne bavil na bratovej neskúsenosti. Tak sa do toho vžil, až ho hlava prestala bolieť. „Myslíš, že Bačíčke si padol do oka?“

„Ani by mi to nenapadlo, keby ma k nej starosta nehnal...“

„Nuž,“ Vlasťo si znalecky položil prsty na ústa, „poskúšaj, čo ti poviem. Ale oper si košeľu, preboha, od krvi! Nechápem prečo porážaš moriaka v nedeľnej košeli. Ono nestačí sa len oholiť, ale aj vyštafírovať treba, vieš ako. Ani ten kohút si pre nič za nič nežehlí perie na zadku. Ja som síce aký som, ale vidíš, že aj do krčmy chodím vždy v čistom.“

 

()()()

 

A tak sa stalo, že dobrý Ambróz Trnčák z krížnych ciest šiel po dedine doobeda na Štedrý deň v košeli opranej, ešte vlhkej, vyvoňaný od mydla, a to ešte ráno triedil morčacie krky a kydal hnoj. Musel sa teda poriadne vyumývať, ešte aj bagandže si utrel, vlasy začesal dozadu a zacapil klobúkom.

Niesol Luciin košík od orechov plný klobás a vajíčok, taktiež čokoládu z obchodu v meste, o akej na dedine hádam ani nechyrovali. Zazvonil pred domom a keď mu otvoril otec Bačík, vyžiadal si Luciu. No mali ste vidieť starého Bačíka, ako vypuľoval oči a obzeral si Ambróza od hlavy po päty, či sa mu nesníva! Zavolal dcéru a pozval Ambróza sadnúť si na verandu. Potom sa vytratil.

Lucia pribehla od varenia. Nebola veľmi upravená, ale vyzerala veselo. Lenže kvôli rozpakom jej úsmev postupne pohasol.

„Dobrý deň, Lucia.“

„Dobrý deň, ujo.“

„Len som ti doniesol...“ a zasekol sa, lebo vedel, že jednoznačnosť jeho úmyslu je veľmi viditeľná. „Ako sa máš, Lucia?“ skúsil inak.

„Predvianočne. Pôjdete na polnočnú omšu, ujo?“

„Neviem ešte.“

„Tak sa hádam uvidíme aspoň na štefanskej zábave! Môžeme si zatancovať. Prídete aj s Vlasťom a deťmi?“

Pozrel sa do zeme. „Neviem, Lucka. Toto u nás nebudú tie najveselšie sviatky...“

Lucia sa zamračila a pomaly vyslovila: „Mala som vám poriadnejšie kúty povymetať, ujo. Asi čosi ostalo nevymetené.“

„Skôr si ku mne niečo primietla.“ odpovedal odvážne, síce celý červený.

Lucii sa divoko rozbúchalo srdce. Nepovedala nič. Najradšej by niekam odbehla prefackať sa.

„Lucka, ak chceš...teda... po večeri, môžeš ma prísť pozrieť a porozprávať sa.“

„My budeme koledovať, ale na krížne cesty nepôjdeme, tam sa deti boja.“ povedala rozochvene. „Keď obchodíme dedinu, prídem.“

„Počkaj ma v šope, nechám ti pred dverami lampáš.“

Preglgla. „Dobre, ujo.“

 

()()()

 

Seno rozvoniavalo do omdletia. Kravie kože nezapáchali nepríjemne.

„Verím...“

Ambrózovi sa triasli ruky, ale bol už oveľa odvážnejší, veď ho ešte celý deň pred štedrou večerou Vlasťo zaúčal, čo a ako. Ten už aj zišiel z izby a zo špajze nevypil ani kvapku, aj keď by mohol, pretože sa zaťal, že už nebude. Takto spolčení bratia kvôli Lucii Báčičke si pomaly začali byť opäť blízki. Aj keď Vlasťo považoval za šialenstvo pozvať dievča medzi stiahnuté kože, kopytá a seno, kým Ambróz veril, že tam bude mať pokoj od deciek, a v tichu a kľude sa jej vyzná, so spotenými dlaňami síce, ale raz a navždy.

„Je teda pravda, že sa na každé prasa varí voda, len ten tvoj kotol si dal na čas,“ utrúsil Vlasťo rozkošnícky.

„Aj horšie by mohlo byť. Ale len či ma nepošle do psej matere!“

„Neboj sa, bratku, v našom rode sme nikdy nemuseli o ženy žobroniť. A ty máš najlepšie danosti nášho rodu, ver mi!“

 

Napokon to bolo tak, že Ambróz nehovoril takmer nič, celý čas rozprávala Lucia, ak vôbec.

„Ste taký dobrý a múdry, že sa so mnou vôbec rozprávate, ujo...“

„Nevolaj ma už ujo, pre všetko na nebi,“ zachrčal a pomaly jej prechádzal prstami po lícach a hrdle. Prekonal kameň slín, ktorý sa mu nahromadil v hrdle a spustil o tom, že by ju chcel za ženu. Lucii vyhŕkli slzy.

„Pozrite.“

Vytiahla z vrecka kabátu kúsok papierika s rozpitým fľakom.

„To je krv, porezala som sa. Tento čistý papierik mi ostal, ostatných dvanásť zhorelo.“

„Bolo na niektorom z nich moje meno?“ naľakal sa.

„Toto je vaše meno,“ povedala.

No a v tej chvíli dostal Ambróz Trnkáč druhú najväčšiu inšpiráciu a vôľu v živote (tá prvá bola, keď sa neskôr rozhodol, že predsa len bude starostom).

Objal ju a zašepkal: „Blíži sa polnoc...ostáva pár minút do polnočnej omše!“

Odtiahol sa a pozrel na ňu. Veľavýznamne povedal, že už nechce čakať ani minútu. Že dnes večer nad ním bdie šťastná hviezda.

Chytil ju za ruku. „Poďme!“

 

()()()

 

Na polnočnej omši, v noci z 24. decembra na 25. decembra v dedine Záľubňová sa uprostred farárovej kázne z čista-jasna objavil mäsiar Ambróz Trnčák z krížnych ciest. Hrmotne otvoril veľké presklené dvere a rozbehol sa po lodi kostola, ťahajúc za sebou Luciu Bačíkovú v bielych lucijných šatách a vyšívanom kabátci. Všetky oči na ne vystrelili nechápavé a vyľakané pohľady.

Ambróz zastal pred oltárom, pateticky sa zložil na kolená a zopäl ruky. Lucia ho nesmelo napodobnila.

„Otče,“ zaziapal, a zopäté ruky zdvihol do výšky, „nehnevajte sa- prišiel som sa tu dnes v noci zosobášiť!“

No mali ste vidieť a počuť, ten ruch v lodi preplneného kostola, vzrušené šepkanie a džavotanie, otáčanie sa dookola: „Ambróz?! Trnkáč?! Nemožné! Čo sa to deje?! Teraz?! V noci?! A s Luciou Bačíkovou?! S tou, čo jej sotva prestalo tiecť mlieko po brade?!“

„Upokojte sa,“ zvolal farár prísne k svojim ovečkám, napriamil sa a dobre si poobzeral dvojicu. „Ale toto je vianočná omša, Ambróz! Narodil sa Kristus! To je znesvätenie!“

„Práve preto, že sa dnes narodil!“ povedal Ambróz už miernejšie, a uchopil Luciinu ruku. „Chcem sa oženiť dnes, keď sú hviezdy tak, ako boli vtedy...tak to chcem!“

Farár krútil hlavou, ale začínal vidieť, že občania sú mu naklonení- uškŕňali sa, kývali hlavou, akiste si šepkali, aký je ten Ambróz dobrý, ani muche by neublížil, keby nebol mäsiar, ako sa o všetkých stará, a teraz si konečne aj vybral ženu!

„Privoľte mu!“ ozval sa zo zadných lavíc mocný hlas. Bol to statný monter, ktorý sa aj postavil a zdvihol ruku. „Privoľte mu ihneď, lebo si to ešte do zajtra rozmyslí! A bude znova samotárskym gašparom!“

Kostolom sa ozval hurhaj spôsobený zmiešaným smiechom, radostnými výkrikmi a prosbami. „Áno, áno, presne tak, kým si to nerozmyslí!“

„Toto je zázrak!“ kričali ďalej ľudia vo vytržení. „Zázrak- Pane Bože, ó, Pane Bože!“

Ambróz sa otáčal a na všetkých sa usmieval s vypätou hruďou. Lucia stále nemohla uveriť, čo sa to deje. Pozerala na oltár, snažila sa nájsť oporný bod, aby jej nepreskočilo, a aby nebodaj neomdlela.

„A čo nevesta?“ spýtal sa farár. „Je jej rodina urozumená? Jej otec, kde je jej otec...“

Ľudia sa pomiesili a pozreli na starého pána Bačíka. Vyzvali ho, aby sa postavil.

„Nikto mi nič nepovedal,“ utrúsil zmätene, na čo mu mnohohlasom ľudia povedali v rôznych variáciach toto: „Lepšieho na celom svete nenájdeš! Nebuď blázon, Bačík!“

Takže nátlakom davu starý Bačík povolil, aj jeho žena pokývala hlavou.

Bolo rozhodnuté. Ambróz rýchlo vytiahol svedkov- starostu a jeho dcéru, Luciinu kamarátku. Všetci boli po spovedi, sobáš sa teda mohol uskutočniť, síce nie úplne náležite, ale kto by neprižmúril okolo nad takou bohumilou situáciou, a okrem toho, bolo to tak vzrušujúce, dedinský kronikár vždy smädný po pikantnostiach mal čo robiť, aby všetko dobre pozapisoval.

Ambróz sa počas vianočnej noci teda naozaj oženil. Poslúžili drôtené prstienky a bolo.

Po sobáši ľudia tradične spievali Tichú noc. Pomalé vysoké tóny nenarážali na kostolné klenby, ale niesli sa ďalej do nebies. Lucia slzila a usmievala sa. Avšak nebola to celkom jej najobľúbenejšia koleda. Radšej mala starú Za jasnej tichej noci. Tá obsahovala pohyblivejšiu a slovenskejšiu melódiu. Vytiahla husle a zaspievala ju spolu s koledníkmi po Tichej noci. Zatvorila oči a predstavovala si. Nielen tichú, ale i jasnú noc. Cítila veľký, čistý priestor v sebe a okolo seba.

Po pesničke Ambróz zakričal: „A teraz pôjdete všetci k nám, máme tvrdé, máme klobásy- čo pozeráte, pán farár, už je po polnoci, mäso sa môže, piť sa môže!“

 

  

 

 

()()()

 

Dobehla som k dverám. Skoré ráno. Zaspala som, včera večer som trochu pila a dlho som nemohla zaspať. Teraz mi ide puknúť hlava, som strapatá a páchne mi z úst.

Otvorila som Nike. Susedka a Marekova najmladšia sestra. Vzrušene ma objala, a ja som tušila, čo sa stalo.

„Som tak šťastná!“ zakričala do môjho plyšového županu.

„Veď, počkaj, takže je to pravda?“

Pozrela na mňa celkom nechápavo a pobavene. „Marek je hore už od siedmej, písal ti smsku, nečítala si? ...Oslavujeme spolu pri kostole, hneď ako otvoria pizzeriu, pôjdeme tam!“

Chytila som si hlavu a oprela som sa o komodu. „Prídem za vami, čím skôr, sľubujem.“

„Och, je to tak neuveriteľné, však? Nikto by taký výsledok netipoval.“

„Hej. Je to ako...zázrak.“

„A ostatní kandidáti...sú celkom zdrvení.“

„To verím.“

„A nielen to. Niektorí vraj celú noc nemohli spať, a cítia sa, akoby boli dorezaní, alebo čo...“

Zbystrila som pozornosť. „Ako to myslíš?“

„To mi povedala Lujza, žena toho Smeráka, veď vieš. Normálne len ležia, skoro nič nehovoria, a vraj by prisahali, že majú dorezané telo a nemôžu sa pohnúť. Vidíš, to z toho stresu.“

Ešte raz ma objala a pripomenula, nech sa učešem. Zatvorila dvere a utekala do auta.

Ten nôž...

Zbehla som do kuchyne a vytiahla ho z najspodnejšej zásuvky, zabalený v koži. Dedičný mäsiarský nôž pradeda Ambróza. S ním prerezali pupočnú šnúru Marekovmu dedovi, otcovi, i Marekovi. Cítila som, že držím v rukách veľkú moc a nemala som z toho dobrý pocit. Rozhodla som sa, že hneď ako sa tá povolebná eufória utrasie, pôjdem na výlet do tej Liptovskej dediny a nechám ho v tom opustenom dome. A možno raz...ak budem čakať dieťa, vrátim sa poň.

 

 

 

 

()()()

 

Nikdy sa toľko ľudstva nehnalo ku krížnym cestám za dedinou, ako vtedy po sobáši. Ambróz zobudil spiaceho Vlasťa a s plačom mu oznámil novinu, že sa oženil. Naľakaný Vlasťo by mu v živote neuveril, keby nevidel davy ľudí u nich doma, počnúc monterom, končiac farárom.

„Bisťu!“

Otvoril špajzu a povyťahoval fľaše. Vo veľkom sa nalievalo. Ale môžeme vám odprisahať, že tej noci si Vlasťo nelogol ani len slzu! Pil len čistú vodu a pustil sa do žolíkových hier s chlapmi z píly, ako na každej hostine.

No a v tú noc, teda vlastne nadránom, keď Ambróz zaspal vedľa manželky, sa mu snívalo s tajomným tulákom.

„Môj duch sa občas zastaví na tvojich krížnych cestách, chlape.“

Na oblohe sa zjavila kostolná klenba. Maľovaní anjeli chórovo predniesli:

„Neboj sa, žiadne prekliatie neostane na tvojich bedrách. Ani na bedrách tvojho brata a rodiny. Bol si vykúpený.“

A tulák zmizol vo svetle svitania.