1.
Docent Rázga
poskladal noviny Prúdy a ledva ich napchal do kufríka. Je už
august 1924, teda dvadsať rokov po maminej smrti. Stále si ju
predstavuje, ako mu hodnotí odev. Brokátový motýlik, to si teda
prehnal. Puky na nohaviciach sú krivé, a čo majú znamenať
vulgárne manžety? Tie sa teraz nosia, mami, naozaj. No dobre.
Okuliare si pritlačil na zjazvený nos. Detská nehoda na
sánkovačke, škaredá, radšej nespomínať, no a tieto výrazné
okuliare celkom odvedú pozornosť od jazvy. Ale to je len teória.
Doviezol sa novým
Alfa Romeom a kým parkoval pod stromami, pár vtákov mu obšťastnilo
kapotu. Z kapoty našťastie celkom suché sráky zhadzoval novinami.
Na túto činnosť boli určené každé prečítané noviny. Práve
v týchto zbadal článok, ktorý si včera nestihol prečítať, až
po čistení auta. Problém v dramatu Tajovského. Zabrindal
si Tajovského, čo už. Šmaril Prúdy do kontajnera a preparkoval.
Jeden z robotníkov, ktorí vychádzali z cukrovaru ho oslovil: „Vy
ste pán docent? Svätopluk István.“
Zaviedol Rázgu do
ľudovej jedálne, kde podávali bezpohlavný guláš s olejovými
okami plávajúcimi na hladine. Rázga ich skúmal, lovil lyžicou a
so sebazaprením vylieval na jazyk.
„Máte zvláštne
meno, pán István.“
„Nikto ma
neoslovuje menom, ale po priezvisku Isťo. Aj vy mi môžete hovoriť
Isťo.“
Rázga spojil
dlane. Chcelo sa mu grgnúť, ale zadržal sa a namiesto toho z neho
vyšlo: „Som veľmi zaujatý vašou poéziou.“
István cítil, že
o pár sekúnd bude potrebovať špáradlo. Hovädzina.
Rázga vytiahol z
kufríka papiere:
„Máte schopnosť
lámania celku, vytvárate pre čitateľa pôvabný rébus, musel som
sa naozaj aktívne zapojiť. Nielen imagináciou, ale aj analyticky,
je v tom neuveriteľná matematika“ zašuchotal papiermi, lakeť si
namočil do svojej gulášovej polievky, „aha, tu- triptychová
výstavba, na konci vždy taká istá slabika a zrazu zlomenie, a
znovu tak isto... a vytvára sa taká vaša osobitá ornamentika, ale
ako som povedal...ajaj!“
Vytiahol mokrý
rukáv z taniera a ešte trochu rapotal, nakoniec sa celý zamotal a
dodal: „Takže, ako som povedal.“ Bol nútený zložiť si
okuliare, pretože na ne naprskala gulášová šťava. Než ich
pretrel a opäť nasadil, nebol schopný nič povedať. István sa
tiež oddal indiskrétnej činnosti, strčil si medzi zuby špáradlo
a rýchlo vyťahoval, čo sa dalo vytiahnuť.
„Čo vás
inšpiruje k tvorbe?“
„Robím v
cukrovare, takže asi tam...nejako to na mňa prišlo.“ odpovedal
po skončení čistenia a špáradlo schoval do monteriek.
„Ehm, vás
inšpiroval cukrovar? V čom spočíva práca v cukrovare?“
István bol
konečne bol pri téme, ktorej trochu rozumel. Odložil lyžicu.
„Väčšinou vykladám repu z náklaďáku do žľabu.“
„Do žľabu?“
„Alebo vykladám
spracované repné rezky, alebo dohliadam na ich sušenie v
rezkolisoch.“
Rázga uznanlivo
pokýval hlavou. „Takže...vás inšpirujú žľaby, a repné
rezky?“
„Robím veľa s
lopatou.“ vysvetľoval István. „A niekedy sa cítim tak fajne po
robote, že niečo dobré napíšem.“
Rázga vyhlásil,
že mu do týždňa vystaví zmluvu. Keď sa s ním rozlúčil a
posadil sa do auta, vylovil z kufríka notes. Zapísal „Spoločensky
neschopný, ale tvárny.“
V meste kúpil
Slovenské pohľady. Dnes na čítanie, zajtra na sráky.
2.
Rázga pozval Istvána na večierok vo svojom veľkom dome. Po
nekonečných kecoch ho chytil za ramená a opýtal sa, či sa baví.
„Som unavený,“ vyhol sa klamstvu aj nepríjemnej pravde, hoci sa
netešil na hosťovskú izbu s mahagónovou skriňou s veľkou
papuľou, ktorá kedykoľvek mohla začať rozprávať a požierať
paplóny.
„Ešte som ti nepredstavil Valériu!“
Rozhovoril sa o Valérii. Spoznal ju na katedre, hneď bola veľká
láska, Valéria píše. Bude dobrá prozaička, ale o poézii nemá
poňatia. Je ako svalnáč, ktorý nevie ani otvoriť šampanské,
lebo zatlačil jemnú motoriku do úzadia.
„Toto je Valéria.“
Ryšavka s drzým pohľadom a ústami našpúlenými ako mŕtvy
kapor. Oveľa mladšia ako Rázga, ale koho to zaujíma, dnes už sa
kadečo smie.
„Valéria, toto je Svätopluk István.“
Podala mu ruku: „Čítala som vaše diela.“
Istvánovi za zachveli nozdry pri slove diela. Za posledný čas mu
došlo, že jeho básne nie sú diela, ale zhluky, ktoré v svojej
náhodnosti triafajú do nôty ľuďom typu Rázga. Večierok
nepríjemný ako pichľavý sveter ale našťastie pomaly končil a
dámy v kožuchoch spolu s pánmi v klobúkoch šli do čerta, István
ešte pár minút sedel pri kozube a čakal na Rázgove organizačné
pokyny.
„Izba sa ti páči, Isťo?“
„Isťoťne.“ zavtipkovala Valéria.
„Zase ideš preč?“ opýtal sa jej slabo Rázga, nadväzujúc na
niečo predchádzajúce.
„Musím ísť, mám na to málo času.“
„Kedy budeš spať?“
„Cez deň, ak si človek zvykne bdieť cez noc a spať cez deň,
nestretáva zbytočných ľudí. A to je dobre.“
„Vidíš, István. Valéria je správny prozaik, teda
nenapraviteľný mizantrop. Problém je, že ak Valéria napíše
niečo dobré, sama si to nevšimne,“
Valéria mu vyplazila jazyk a rozvalila sa na diván. „Počul si,
že Krásy Slovenska asi zrušia?“
„Hlúposť.“
„Ba hej, v tlačiarňach sa štrajkuje.“ Potiahla si z dlhej
cigary a prezerala si Istvána. Spýtal sa jej, než išiel spať: „A
vám sa moje veci páčia?“
„Neviem,“ odpovedala. „Ja sa v poézii nevyznám.“
3.
Na konci leta sa už nedalo kúpať v jazere. Rázga preto chápal,
že ho Valéria nikam nevolala a chodila len občas na pohárik po
skončení sobotného večierku, prečítala mu pár odstavcov,
rozhovorila sa o novinkách v redakcii Slovenských pohľadov, včas
sa pozrela na pendlovky a zmizla. Keď v tom začal cítiť ubíjajúcu
pravidelnosť, zlomil to vypytovaním a hádkou.
„Ja sa pýtam, čo robíš celé noci.“ hučal. A on veru vedel,
čo robila celé noci. Vybavovala korešpodenciu na poľskej strane a
pripravovala ďalší záťah!
„Hranice stále posúvajú.“ povedala Valéria tajomne. „V
týchto chvíľach sa možno ešte rokuje.“
István bol zhodou okolností pri hádke, bolo to po polnoci a
zíval. Rázga zvykol pozývať Istvána na večierky, vždy ho
pohostil a nachystal mu izbu. Bol ako Mefistofeles, ktorý mu otvoril
brány do sveta nových možností.
„Skonč s tým, lebo čochvíľa budeš voňať fialky odspodu.“
zavelil Rázga.
Valéria sa na tom zasmiala a vyvrátila hlavu dozadu. „Kto dlho
pláva v týchto vodách, neutopí sa.“
„Drž hubu pred Istvánom!“
„Ty si s tým začal. Pokojne nech vie, mne je to jedno.“
„Valéria je gauner!“ rozhodil rukami Rázga.
„Povedal si to dosť zjednodušene.“ Zamračila sa a naliala si
tokajské. István preložil nohy a čakal na príležitosť
ospravedlniť sa a vypadnúť aspoň na záchod.
„Väčšina
Těšína pripadla Poľsku už pred štyrmi
rokmi, sledoval si to? Nedalo sa tomu zabrániť.“ pokračovala.
„Myslel som, že pašujete cez
Tatry,“ precedil Rázga.
„Naša skupina aj cez
Těšín. Pod lampou je tma najväčšia.“
Rázga stuhol. Skoro mu pohár na víno
vypadol z ruky, pre istotu ho odložil na stolík. Dvíhalo mu
žalúdok, ale pýtal sa ďalej: „Čo?“
„Šperky, zbrane. Čokoľvek. Balíme
do novín. Zbrane balím do Slovenských pohľadov, šperky do Krás
Slovenska.“
Vyzula si topánky, prechádzala sa a
opatrne ohmatávala krištáľové vázy na policiach. „Netras sa,
s rozviedkou máme dobré vzťahy, cha.“
István krčil plecami a nápadu so
záchodom sa vzdal, atmosféra bola pridusná.
„Život musí mať cveng, nie ako
lajno.“ Uchopila jednu z váz oboma rukami, lenže, a mohli za to
pridlhé nechty, nešikovne sa jej vyšmykla a po miestnosti sa
rozľahol úder skla, ktoré dopadlo na podlahu. „Tajovský.“
„Uprac si po sebe bordel, nie som
zvedavý na citátiky!“ zaziapal Rázga a už si musel začať
utierať čelo vreckovkou. Valéria odbehla po metlu a smeták. Rázga
s Istvánom mlčali. Rázga prehovoril, až keď začala zametať.
„Si husa neopatrná,“ povedal karhavo, a to nehovoril o rozbitej
váze. „Kedy?“
„Asi tak o týždeň. Pošlem vám z
Těšína pohľadnicu.“
4.
Rázga sa veľa sa zhováral s mŕtvou matkou. Vystriedal všetky
farby motýlikov. Diskutoval s Istvánom o každom verši. „Toto je
nejasné, toto je prijasné.“ Škrtal a čarbal. István si zvykol
na večierkový život, rozprával hosťom o cukrovarových žľaboch.
Rázga ho pyšne obskakoval martini, whisky, tokajským.
„Takže táto kocka cukru,“ dámy dvíhali v železných
kliešťoch kocky z keramickej dózy, „je vyrobená z vašich rúk?“
„Áno, pán docent mi prezradil, že kupuje cukor, ktorý vyrába
šuriansky cukrovar. Takže suroviny tejto kocky nepochybne prešli
mojimi rukami.“
„No prosím! Úžasné!“
Rázga sa nebavil. Sedával na terase, aj keď už bolo chladno,
fajčil a čítal všetky druhy novín. Osobitú pozornosť venoval
zahraničnej politike. Všetko mohlo mať vplyv na život Valérie.
Prvý raz v živote rozmýšľal nad smrťou koncentrovane, niekoľko
hodín denne. Zaspával na terase počas večierkov a István ho
chodil budiť. „Prečo sa o ňu bojíte, keď ona sa o seba
nebojí?“ povedal mu zakaždým.
„Nerozumieš tomu.“ odpovedal Rázga takmer vždy a po večierku
pár dní pred návratom Valérie dodal: „Umierame, ostanú po nás
iba články, poézie, prózy, citáty. Propagandy umrú, to áno, no
umenie pretrvá.“
„Možno pretrvá práve propaganda.“ povedal István a Rázga sa
mu zahľadel do očí, pretože okrem ľahkovážnosti začul v jeho
odpovedi desivú múdrosť, ktorá ho takmer zhodila zo stoličky.
Musel si ísť napustiť vaňu a porozprávať sa s matkou.
5.
Jeseň sa nevedela vpratať do kože. Všetko lístie opadalo takmer
naraz počas jednej búrky. Predavači novinových stánkov v tej
rýchlosti nestihli spratať všetky vystavené pútače a stojany s
novinami. Prúdy, Krásy Slovenska a Slovenské pohľady zmokli a
zašpinili sa od lietajúcich konárikov a lístia. Valéria sa
rozvaľovala na biliardovom stole v Rázgovom dome. Pohár s whisky
položila vedľa seba na zelený poťah a rozpažila ruky, aby
Rázgovi zabránila ďalej šťuchať tágom do gulí.
„Chystáme nový preklad Dostojevského Idiota... Nemôžem sa
predsa strápniť pred hosťami, čo prídu zajtra, jeden z nich má
niekoľko pohárov z biliardových súťaži!“ ospravedlňoval
svoje biliardovanie.
„Už si trénoval dosť. Ako si sa pohol s Idiotom...ehm, s
Istvánom?“
„Daj pokoj Istvánovi. Nie je pekné, ako sa s ním hráš.“
„Ja sa s ním nehrám! A prečo by som sa s ním nemohla hrať?“
zmenila taktiku ihneď. „Kto by sa nehral s retardovaným.“
„Ponižovať vie každý somár.“ zahučal. „Ak si ešte
nepochopila, je to môj maskot. Oveľa viac ako ty, meine
liebchen.“
Valéria vybuchla. Schytila ťažkú bielu guľu a hodila ju do okna.
Zarinčalo sklo.
„Čo si to spravila!“
Zahanbene sa posadila a zošuchla sa zo stola. Bežala k vešiaku po
kabelku a utiekla cez halu do predsiene.
„Ty si šialená! Rozbila si mi okno!“
„Nie som šialená,“ zaskučala od dverí a rozprestrela
kvietkovaný dáždnik, „som prozaička.“
Vyšla na ulicu a zakrývala si slzy dáždnikom. Už nepršalo. V
parku jej ho osral vták.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára