Prebeh

Poznámka: časť poviedky voľne rozpráva historické udalosti hradu Strečno

Rotmajster pribehol až po tom, ako sa všetko udialo- plukovník spal na naukladaných vankúšoch, ostatní chlapi prihadzovali do vatry a zapaľovali fakle. Už sa stmievalo a v tej chvíli vojakov nič nedesilo viac ako vzrastajúce purpurové pásy na oblohe. Triasli sa a plnili poháre liehom, aby rýchlejšie zaspali. Hliadkujúci zhromažďovali ružence a modlitebné knižky.

„Takže, čo sa to stalo?“

„Žena. Tá žena.“ Proviantmajster zdvihol ruky a tvár mu sčervenela od hrôzy. „V kaplnce.“

Vyrozprávali mu o živej mŕtvole, ktorú našli v krypte. Smrdelo to tam hnijúcimi stenami a mŕtvoly boli tri, jedna z nich urodzená žena. „Vypadá jako živá, jako bych tam živú spať videu.“

„Kto to je?“

„Plukovník ví.“

Obloha sa menila na tmavomodrú a tiene hrubli. Chlapi rozmiestnili fakle po celom nádvorí. Jeden mladík odbehol močiť k lesu a vrátil sa s krikom, že sa mu niečo zamarilo. Proviantmajster zvolal, že sa treba modliť k svätým apoštolom. Rotmajster si ľahol na chrbát a pozeral do hltavého čierneho neba, kým nezaspal.

Dedo Koloman vítal vnučky a jednej po druhej stískal ruky. Mal ich päť. Janku dva roky ju nevidel, lebo chodila po štúdiách a čertviečom, až teraz po štátniciach sa vrátila domov.
„Gratulujem k narodeninám, dedo.“ Sadla si na plastovú stoličku a pozerala raz na Váh, raz na hrad nad stromami. Tak si odvykla od ticha záhrady, až ju rušilo. Dedo spokojne krochal pri každom ďalšom príslušníkovi rodiny, ktorý mu gratuloval a otáčal v rukách fernetové či vodkové fľaše, fajnšmekrovsky čítal etikety. Jankina mama štuchala Janku do opáleného ramena, aby to už povedala. Nech to povie sama, je už dospelá.

„Sa budem vydávať, dedo.“

„Nálečo!“

Plieskal sa po stehnách a ponáhľal sa nalievať. „Veď ja vás už ani nepoznám, dievky! Niet o vás slychu,“ sčervenel. Rovnako oklamaný sa cítil, keď sa dozvedel o sobáši dcér. Pri každej mu vadilo, že o sobáši nevedel skôr ako ona sama. „Kdeže je, čo si ho nepriviedla, ha?“

„Pracuje.“ Janka si chvejúcou rukou upravila ofinu. Sestry a sesternice, ženísi a frajeri sa pochechtávali a utierali do servítok prsty mastné od zákuskov.

„Takže pracuje. A kdeže a v čom?“

„On je stavbár, dedo.“

Nedívala sa mu do očí, ale na hrad nad stromami. Na začiatku leta sa buky najviac trblietajú na slnku.

„Teraz je v Ankare.“

„V Ankare!“

Jankina mama chytá šoknutého deda za ruku. „Čo robí tam?“

„On sa tam narodil. Ale už sedem rokov býva na Slovensku, vieš...“

„Ako sa mohol narodiť v Ankare?“ Dedo vypuľuje oči a škrabe si bradu.

„No, pretože je Turek.“

Jankina mama cítila, ako jeho ruka zmenila teplotu. Sestry a sesternice predstavenie zajedali koláčmi.

„Však čo je na tom.“ Janka oblizovala slamku a vrtela sa, plastová stolička bola čoraz menej komfortná.

„Vieš, čo nám Turci vyviedli?“

„Neviem.“

Dedo vytiahol z misy kakaový rez a tlačil si ho do úst, aby zadusil kliatby a hrozby. „Nepozná históriu, a to je vraj dospelá?“ hundral cez zákusok a po košeli sa mu kotúľali tmavé omrviny.

Janka mávla rukou. „Nechápem, čo to má s mojim mužom, ty starý podliak.“

„Jana!“ zrúkla na ňu mama, Janka pokračovala v oblizovaní slamky.

„Toto sa mi snáď sníva.“ Dedo vytiahol spod košele strieborný krížik na retiazke a bozkal ho. Obrátil sa k Jankinej mame: „Ty, ako dlho to vieš?“

„Rok sa s ním vláči, a čo ja s tým narobím, veď ma nepočúva, a keď sú šťastní...“

„Turek bude vždy len Turkom.“ Dedo vyťahuje cigarety. Už sa na Janku nepozrie.

Janka pomaly vstala a šla sa prejsť po záhrade. Po jej odchode dedo vyrozpráva niekoľko protitureckých legiend z kraja o neľútostnej krvilačnosti. „Vyhnali sme ich až po storočiach útlaku, ale oni sa raz vrátia, zlá plev sa drží dobrej pôdy.“ Pri prednáške dvíha ukazováky a gúľa očami, z úst mu zavše vypadne omrvinka.

Ráno sa rotmajster ponáhľal s otázkami k plukovníkovi. Ten bol po pijatike, zvracal opretý o múr a potom si zase ľahol a spal až do obeda. Chlapi mu šli príkladom a tiež vyspávali, mali v nohách dlhú cestu a kalíšky silnej liehoviny. Rotmajster ležal na chrbte, kým nezbadal nad hlavou dievča s bielymi lýtkami pod krátkou sukňou, ktoré pomaly kráčalo pomedzi spiace telá a v náručí držalo konvu z cínu. „Nemáš to priťažké, dievča ľúbezné...“ Vzal cínovú nádobu z jej rúk a pomaly ju zložil na zem. Dievča povedalo, že prišlo vozom, ktorý zastal pred hradnou bránou. Pivo viacerí nalievajú do konví zo suda, donesú aj mäso a chlieb. To prosímpekne posiela richtár, lebo je s povstalcami spriaznený. Rotmajster kopal do chlapov, aby sa zobudili. Zajedol si chleba a odviedol dievča bokom. Dôkladne si ho obzrel na slnku na na prednom nádvorí. Mohlo mať najviac ak pätnásť rokov, voňalo spálenou múkou a ľanovými handrami.

„Máš očiská jak makové puky, dievčička... Pánboh odmeň túto štedrosť.“ ukázal na cínové konvy.

„Dostali sme príkazom,“ spustila chladne. „Radšej by sme dali cisárskym, ako vám pľuhákom lutheránskym.“

Prestal sa usmievať a švacol ju po líci. Vytrhla sa a mršne mu opľula ruku. „Podlí zradcovia, naša pani vás potrestá!“

Utekala vykladať ďalší chlieb a mäso z voza. Vojaci sa medzitým pobudili a hneď začali jesť. Plukovník neobratne vstal a pomaly odpovedal na otázky o mŕtvole, slovami šetril ako pivom. „Je to Vešeléniová. Žena nášho. Jej otec starý Bosniak bol cisárovi v prdeli napchatý.“

„O tej sem slýchau. V dedine ju majú za svatú.“ doložil previantmajster.

„Nech je svätá, koľko chce. Ale vravím, to že sa nerozpadá v prach po toľkých rokoch nič dobré neveští.“ Po tejto odpovedi sa pustil do piva. Rotmajster bol zvedavý, ale bál sa vojsť do kaplnky.

Sobáš bol v meste na úrade, dedo plakal doma. Potom prišiel na hostinu do penziónu pod hradom. Ešte sa napratal do saka zo synovej svadby a dcérinej svadby, áno. Aj na to bol hrdý. Objal Janku a Turkovi aspoň podal ruku.

„Ach, tie deti. Ohrdli, čo im predkovia vybojovali.“ básnil pri bare po polnoci. Inak bol slušný.

„Budeme bývať na pozemku vedľa teba a našich“ oznámila pripitá Janka ako ďalšie nemilé prekvapenie. Zase mu všetko zatajili. „Dostali sme od otca ako dar.“

„Je tam samé haraburdie,“ zahundral dedo. „A to humno, čo s tým?“

O jednej ho Jankina mama zaviezla domov a uložila do postele. Pomodlil sa, aby sa tento Turek dajako preonačil na Slováka, keď už sa s tým nič iné nedá robiť. Svetlejší asi nebude, len nech to nie je gauner a podpaľač. Zatvoril oči a s horkosťou spomínal na podpaľača Starhradu, akoby vtedy pred storočiami žil.

Chlapi strhli krásnej žene šperky. Tuhé, ale pevné telo obracali a prehľadali každú jeho časť. Prsteň nešiel dole, prst odrezali. Dnu vbehol dedinčan: „Nenásytné besy!“

S krucifixom v ruke sa vrhol na plukovníka. Vojaci ho spútali.

„Čo ťa dráždi, sedláku?“

„To je naša pani, pozrite, aj smrť je na ňu krátka!“

Plukovník sa rehotal a prikázal šmariť ho do krypty. „Dnes ponocuješ so svoju paniu!“

Hrobku uzavreli a ponáhľali sa z kaplnky, lebo slnko zapadalo. „Kto ho vpustil?“

„Obšmietajú sa tu,“ vysvetľoval Rotmajster celý spotený. „Vyhnali sme ich spred brány, tak sa schovávajú na kraji lesa. A tam, aha!“ Ukázal na trávnatý kopec oproti nádvoriu. „Majú na nás pekný výhľad.“

„Len nech pozerajú, nič nezmôžu.“

Plukovník si opäť ľahol skôr, lebo hoci sa neopil, bolo mu zle od žalúdka. Rotmajster sa nepovažoval za takého sprostáka, aby sa ani trochu nebál. „V spánku nám podrežú hrdlá, ak nezväčšíme hliadky- hej, strážmajster!“

Strážmajster sa postaral o hliadky, hoci chlapom riadne udrelo pivo do hlavy počas slnečného dňa v tábore. Polovica hliadok driemala. Nad spiacimi vojakmi sa vznášali svetlušky a duchovia.

Do roka sa pozemok vedľa dedovho zmenil na nepoznanie. Haraburdie vypratali a postavili domček. Humno na záhrade ostalo dedovi, sušil tam seno pre husy. S Jankou aj jej manželom vychádzal dobre, vlastne lepšie byť nemohlo. Problém prišiel na začiatku leta rok po svadbe. Turek vchádzal do dediny na svojom čiernom bavoráku neskoro večer, neubrzdil a zrazil chlapca. Bol to desaťročný mentálne zaostalý Julo, ktorý sa rád po zotmení vozil na bicykli so širokým sedadlom a pomocnými kolesami. Pravda, vždy s ním niekto bol, tentoraz dvaja kamaráti na dospeláckych horských bicykloch. Sanitku nezavolal Turek, ani kamaráti, tí sa len zhrnuli okolo chlapca a jačali. Chlap zo susedného domu, ktorý počul, ako mu Turek svojim autom zarýpal do plota, sa zdvihol od televízora a uvidel z okna, čo sa prihodilo. Keď prišla sanitka, Turka vraj bolo treba ratovať skoro tak ako chlapca. Sedel na krajnici, triasol sa po celom tele a úplne zabudol hovoriť po slovensky. Mlel čosi vo svojom jazyku a nikto sa nedozvedel, ako sa vec odohrala. Dali mu fúkať, nenafúkal.

Nasledujúce dni bola dedina na nohách, vznikali protichodné verzie udalosti. Turek ležal doma a ládoval sa liekmi. Prišlo daždivé obdobie a zmáhali ho silné horúčky. Janka ho obskakovala a vybavovala veci okolo auta v oprave, poistky, nápravy zničeného plota. Zdalo sa, že bude treba zohnať právnika, pretože mnohí si brúsili zuby na trestné oznámenie. Chlapec mal ostať navždy na vozíku. Ale čudujsasvete, bolo ticho. Janka si vydýchla, Turek odcestoval kvôli práci a pol roka o ňom nebolo počuť. Janka sa v kostole vyhýbala všetkým pohľadom a po tom, ako sa od pocitu ťažoby povracala pred farou, do kostola chodiť prestala. Dedo sa skrýval na chóruse a ťahal bas.

Starol a nevnímal, ako sa vyvíjali nálady v dedine. Do krčmy moc nechodil a keď aj, ostatní pred ním mlčali. Janka bola tehotná a do ďalšieho leta porodila. Tesne po pôrode vyhorelo humno. Nikto nechápal. Janka tušila. Turek sa domov vracal neskoro večer už len taxíkom. Upokojoval sa marihuanou. Dedina je, pravda, krásna, ale najradšej bol mimo nej. Teraz sa to zmenilo, chce vidieť vyrastať syna, už bude menej cestovať. Sľubuje.

Dievčinu boleli všetky končatiny od nosenia cínových konví. Poobede si ľahla na pastvinu za predným nádvorím, rotmajster ju tam objavil a schmatol za lýtko, keď mala zatvorené oči.

„Jaj!“

„Neľakaj sa.“

Ponúkol jej trochu piva zo svojho pohára a široko sa usmieval, aby chápala, že sa na ňu už nehnevá.

„Takí ste v tomto kraji bez miloty...“

„Bodaj by sme boli, k vám...“

Prižmúril oči a snažil sa pochopiť myslenie divokých ľudí. „Bojte sa tmavých koží, nie nás.“ zadunel a pomaly jej hladil hebké líca, krk, stehná.

„Od janičiarov mám jazvu na bruchu.“ vyhrnula si opliecko. Krúžil jej prstami okolo pupku. „Vyhrážali sa nám, ak nevydáme kŕdeľ husí.“

„Kŕdeľ husí...“

Pobozkal ju na pery vlhké od piva, v kútikoch vysušené. Zasmiala sa a pokračovala o Turkoch. „Ale u nás aj niektorí prebehli svojho času.“

„Kam?“

„Hovorí sa tomu prebeh, keď človek odíde k Turkom, oblečie sa ako oni a začne veriť v ich boha.“

„Ohavnosť!“

„Prečo? Ich boh je asi silnejší, ako náš, keď ich nevieme vyhnať stuotáľ.“

„Ty hlúpa.“ Odtrhol najbližšiu halúzku a strčil si ju medzi zuby.

„Vieš ako sa u nás trestá prebeh?“

„Neviem, milená...“ Len vzdialene vnímal krik muža, ktorého vypustili z krypty.

„Ak sa chytí poturčenec…“

Rotmajstra zavolali k plukovníkovi na poradu. Plukovník, ktorý usúdil, že sa vyplienilo, čo sa dalo, navrhoval zbaviť sa duchov minulosti. „Telo ženy Vešeléniho bude znivočené, postarám sa o to sám.“

Nakoniec aby sa nezapapral, poveril iných vhodením tela do vápna. Potom nariadil presťahovať sa do hradu, pretože kliatba bola zažehnaná. Poslal do dediny odkaz, aby navozili na hrad sviece. Rotmajster spolu s troma ďalšími zaobstaral drevo a stihol sa poprechádzať po lúkach.

Nikto nezistil, že dedinčania mŕtvolu hradnej pani z vápna vytiahli, uniesli a uchovali, kým sa všetci naháňali za sviecami, mäsom a sudmi na slávnostný večer.

Dedo sa dozvedel až ráno, že v noci horela Turkova stavba. Mal zákazku v Martine, rozostavanú plaváreň. Škoda na stavbe je obrovská. Úmyselné zavinenie sa nedá vylúčiť.

„Prestáva sa mi to páčiť.“ Vhodil si kocku cukru do kávy a zamiešal, akoby tým chcel rozptýliť napätie. Janka podávala dieťaťu fľašku. Prevracala očami, keď dedo húdol: „Šťastie vám nepraje, to preto, že ste sa nenechali zosobášiť v kostole.“

„Akoby sme mohli, Azadi je moslim, to vieš, dedo.“

Krčil plecami. „U kresťanov po kresťansku.“ Zamračil sa, nerád spomínal na to, že aj Janka akoby už bola moslimka. „Kedysi sa tomu hovorilo prebeh.“ povedal.

„Mlč, dedo, mlč radšej.“ Dieťa sa rozkričalo a Janka nasadila sladký tón.

Turci vypaľovali dediny, hrady, kúrie, všetko, čo prišlo do cesty. Povstalecké vojská sa s nimi spojili, lebo len tak mali šancu poraziť cisára. Cisár je oveľa väčšie zlo ako Turci, lebo to všetko dopustil. Vysvetľoval rotmajster. Dievčina sa váľala po vankúšoch v miestnosti, ktorú si privlastnil. Bolo na čase, vonku ho otravovali komáre. Začal filozofovať o jej očiach a prsiach. Olizoval nôž od ovčieho syra a tváril sa veľmi vážne. Keby o chvíľu nemusel ísť na nástup eskadróny, hneď by sa s ňou pomiloval. „Odíď cez južné nádvorie, a vráť sa po zotmení. Nahlás pri bráne, že ideš k rotmajstrovi a nesieš sviečky, dobre? A aj ich čo- to dones.“

Po nástupe a cvičení sa poriadne najedol a veruže aj opil. To aby mu rýchlejšie ušiel čas do návratu dievčiny neskoro večer. V dobrej nálade prehral peniaze a hradný lup v kartách s previantmajstrom. Vojaci rozprávali legendy, ktoré počuli od dedinčanov. Hrad Strečno a Starhrad spája podzemná chodba plná pokladov. „Hlúposti!“ Previantmaster prevaľoval očami a i sudom, už z neho nevypadla ani kvapka. „Narazte nový sud!“

Rotmajster ziapal na podriadených: „No hýbte sa, prilievajte, nech nevidím dno tohto pohára, lebo vo chvíli, kedy ho uvidím, jednému z vás urežem hlavu a pošlem jeho materi naloženú v mede!“

Previantmajstrovi došlo, že by to chcelo ženy. „Jak to vy pane robíte, že v každém chotáre novou ženštinu naleznete, a sama vám své lůno svěří...“

Rotmajster sa škeril a prstami znalecky poťahoval bradu. Potom začal ohadzovať o stenu taniere a príbory, pretože už bol veľmi opitý a v takom stave by najradšej rozbil celý svet- niekde na pokraji vedomia chápal, že takto dievčinu uvítať nemôže, ale už nevládal rozmýšľať.

Na dovolenku boli v Ankare. Deda nevzali len preto, že už sa cítil pristarý na také cesty, a zaplatili mu kúpele. Volali mu do kúpelov po polovici pobytu, že sa vrátili skôr. Vyhorel im dom. Nasadol na vlak, nečakal kým po neho prídu.

Videl dom. Strecha sa zrútila do prvého poschodia. Vyudené steny sa černeli hanbou. Odomkol svoj dom a nasťahoval ich k sebe. „Len čo zariadime poisťovne, vypadneme.“ sľubovala Janka.

„Ale, čoby ostaňte, ostaňte...“

„Chcete aj fy fyhoriet, ujkho?“ spýtal sa Turek veľmi dôrazne. Oči mal smutné a prázdne ako tie vyudené okná.

Janka obliekla periny v izbe po mame a prastrýkovi. Nasťahovali sa do tej izby a zastreli, aby ich nebolo z okien vidieť, a aby ani oni nevideli svet. Hrad, rieku, hory. Všetko naokolo pripomínalo dávne veky. Každá čiastočka vzduchu ostala presýtená zlom.

„Azadi!“

Potisla ho bližšie k sebe. Musia vypadnúť. On pôjde skôr so synom, ona zariadi papierovačky. Pozemok predajú, to je jedno.

Taký divný sen ešte nemal. Za to mohlo víno, iste, spolu s dvoma nocami strachu z nadprirodzeného a temného.

Pri stole stála Žofia. Držala svietnik, vosk odkvapkával na stôl. Dlhé vlasy jej prečnievali z čepca, padali cez ramená a nočnú košeľu. Vyzerala presne tak, ako si ju predstavoval.

„Nikto si teba nebude pamätať. Moji potomkovia budú tancovať na tvojich ostatkoch, počuješ?“

Vyviedla ho na vežu, slepo ju nasledoval, úplne stratil vôľu. Na veži stál nebohý Tomáš Bosniak. Žofia položila svietnik na zem.

„Vieš ako sa u nás trestá prebeh.“ Zviazali mu ruky za chrbtom a Bosniak ho naklonil cez múr. „Spadneš dole, rozbiješ si lebku ako orol, ktorý umrel pri lete.“

Tuho zažmúril oči.

Prebral sa a neveriacky hľadel na svoje ruky. Ona ležala pred ním s vykrútenou hlavou. Sukne mala zakrvácané, na krku otlačky jeho rúk. Pohol sa, do hlavy mu udrela neznesiteľná bolesť, navyše sa porezal na črepine z pohára. Zakryl jej kričiacu jazvu oplieckom.

Dedo náhle pochopil. Keby aspoň vedel, či by sa oplatilo vtiahnuť do veci políciu... ale nie, je to zbytočné. To sú zradné chodníky. Horší poturčenec ako Turek, povedal by niekto. Nie. „Nenájdeš na celom svete väčšieho gaunera, ako svojho krajana čo býva za druhým plotom, a to ti je pravda pravdúca!“ povedal kocúrovi a pohladil ho po chrbte. Kocúr sa rozkošnícky pretiahol a vztýčil chvost.