Guľa

-->

1.

Monika má dokopy presne osemnásť kamarátok, s ktorými vie ísť von, a súdiť ich. Monika má presne osemnásť rokov a už aj fajčila trávu, osemkrát. Nikdy nevyhrala žiadnu súťaž a nikdy nikoho neohadzovala snehom.

Jedna z týchto osemnástich kamarátok je Radka, ktorá teraz sedí oproti nej a sype si do čaju jeden cukor za druhým a nikdy nepriberie. Radka rozpráva o svojom Maťovi, ktorý príde o chvíľu a Monika furt nevie, či je to Martin alebo Matúš alebo Matej. Ani nevie, či je to matador alebo magor. Neskáče jej do reči. Je tu len preto, že Radka objednala dráhu na siedmu hodinu večer a dnes aj oslavuje narodeniny. Monika ešte nikdy v živote nehrala bowling a už tuší, že v tom nebude dobrá.

„No a chápeš, on sa vôbec neučil a dal to na sto percent, no úplny magor...“ vychvaľuje ho Radka a do zbytku čaju rozpúšťa cukor.

„Keby si ho videla, ako jazdí na koni. A keď si ešte dá klobúk, no úplný matador...“ keďže sa jej minul čaj, sype si cukor priamo do úst.

Monika a Radka vstanú od stola a idú na dráhu. Vrhajú sa, vypľúvajú dušu a sotva pri tom trafia nejaké kolky. Moniku irituje lesklá podlaha. Chcela by ju doškriabať opätkami alebo nechtami.

Prichádza Maťo, preberá Monikine body a Monika si ide sadnúť za stôl. Zapne si na mobile wifinu a otvára modré okno Facebooku. Získala nový zlozvyk. Sledovať otlačky životov osemnástich kamarátok, jedného Maťa a mora ďalších na Facebooku. Vždy si pozrie novinky, presne osemkrát. Potom v duchu vynesie súd nad každým. Tento je intelektuálny kleptoman, kradne triviálne myšlienky a vycapuje ich na stenu, a hentá musí dať o sebe vedieť všetko, je ako kabát oblečený naopak.

Teraz prekladá nohy a vyťahuje z tašky knihu. Pretože Monika číta. Príbehy o ľuďoch, nad ktorými vynáša súd. O ľuďoch, ktorí si možno presladzujú čaj, možno si po ňom dajú ešte aj šišku a nikdy nepriberú.

Prichádza Agnesa a hovorí Monike o svojom novom chalanovi. Každá baba musí hovoriť o svojom chalanovi, a ak ho náhodou nemá, hovorí o minulom alebo budúcom. Agnesa je z toho svojho nadšená a sadá si na Radkine miesto. Zdôrazňuje, že minule u nej spal a celú noc sa rozprávali. Osem hodín či koľko. Až kým nesvitalo.

„My sa stále, stále, stále máme o čom baviť.“

Monika vidí, že Agnesa nepotrebuje žiaden cukor. Ani bowling sa jej nechce hrať. Striedavo sa usmieva, mračí, ťahá sa za uši, škrípe zubami a klopká topánkami o zem. Monika sa bojí, že ju každú chvíľu od vzrušenia odvalí na zem, ale zatiaľ nevolá záchranku a pozerá na televízor s tabuľkou bowlingových bodov, akoby tam mohla prečítať niečo, čo ju zaujíma.

„To nie je fyzický možné, rozprávať sa s niekým osem hodín.“ vyniesla súd.

„Ale je!“

Vzdáva sa, nechce súťažiť, v tom nie je dobrá. Monika nevyhrala súťaž ani v recitácii, ani v športe. Asi je beznádejný introvert. Vyhrala by jedine súťaž v nesúťažení a jedení zmrzliny polievkovou lyžicou.

„Tak teda dobre. Aha, už dohrali!“

Maťo vyhral, Radka nadáva: „Ty matador, ty magor!“

Agnesa blahoželá Radke k osemnástke. Podáva jej darček, Radka ho rozbaľuje a kriví ústa, pretože to je ryba. Normálna ryba, v sáčku. Sivá s hrubou papuľou.

„Už si dospelá, môžeš sa starať o rybu. Toto je Voldemort, ale môžeš mu dať aj iné meno.“

Radka sa skúša usmievať. Maťo je nadšený, hrká sáčkom. „Výborne. Každá dospelá žena by mala mať rybu.“

Radka si Voldemorta opatrne odloží do kabelky.

2.

Niekto by povedal, že osemnásťroční sú už trošku dospelí. Minimálne sa už neguľujú. Lenže osemnásťroční sa v skutočnosti guľujú ešte radšej ako malé deti. Monika si myslí, že to preto, lebo guľovačka má sexuálny podtext. Nedávno o tom čítala nejaký článok. Osemnásťroční môžu takto vyplavovať svoju nekonečnú zásobu sexuálnej energie, zlosť na osemnásť kamarátok a na ôsmych rodinných príbuzných.

Monika, Radka, Maťo a Agnesa sa guľujú v Prezidentskom parku. Je filmovo vysvietený a sneh meria po členky. Radka hádže hlava- nehlava, Maťo mieri presne. Práve začalo zase snežiť, chumáčiská sa topia na horúcich svietidlách. Lepia sa Monike na mihalnice. „To je romantika, škoda, že je človek sám!“

Monika to vraví pre seba, ale Radka prikývne, lebo aj ona je sama, aj Maťo prikývne, lebo aj on je sám. Proste sa tak cítia. Len Agnesa si myslí, že nie je sama, lebo sa dokáže rozprávať osem hodín až do svitania a nemusí si sladiť čaj ani kávu ani krupicovú kašu.

Doblížená Radka si sadá na lavičku. Ruky má tak zmrznuté, že si ich ani necíti. Pokúša sa navliecť si rukavice, ale neovláda pohyby. Voldemort sa chúli v kabelke.

Prichádza strážnik. „Prosím odíďte, zatvárame.“

Krčí plecami. Chytá Maťa za lakeť a všetci štyria odchádzajú a krívajú ako ranení. Monika dostala najviac striel. Sama netrafila nikoho. Agnese šepká do ucha, že nie je možné sa s niekým rozprávať osem hodín, lebo ak sa dvaja priťahujú, nevydržia sa rozprávať dlhšie ako desať minút bez toho, aby chalan medzi rečou babe nestrčil jazyk do úst. Veď nech sa pozrie na Radku a Maťa, lepia sa na seba ako depilačné pásky. Čo na tom, že sa cítia sami, a vyzerá to, akoby sa nikdy v živote spolu nerozprávali.

Agnesa sa červená a chichoce. Stiahne Monike čiapku do tváre. „Ty si ešte také decko.“

Monika chce niečo povedať, ale do otvorených úst a nosa udiera ostrý ľadový bordel. Krv z celého tela sa hrnie do nosného koreňa a pripomína jej to, keď ako šesťročná ukradla z mrazničky zmrzlinovú tortu a ládovala ju polievkovou lyžicou. Vtedy to ale bolo aspoň sladké. Toto nie je.

3.

Ten Maťo je naozaj magor, ťarbavo sa ospravedlňuje ale vlastne ho to ani nezaujíma. Monika kašle na všetko a sľubuje si, že zajtra zje veľkú čokoládu a bude dobre. Utiera si slzy ružovou linkou a na zrkadielko sneží. Ohrieva ho dychom.

Radka chce ísť ku veštici, keď už má tú osemnástku. Má sídlo na konci tejto škaredej uličky. Agnesa sa trochu bojí, Monika nemá čo stratiť.

Veštica má flitrované šaty. Prisúva im stoličky. Prechádza rukami po dokonale hladkých oblinách krištáľu. Hovorí, že Radka je veľmi senzibilná osoba. Monika to radšej ani nepočúva. A keď si dáva veštiť Agnesa, žiada ostatných aby vyšli do čakárne, asi sa hanbí. No dobre.

Maťo sa šiel prejsť, hltá do otvorených úst snehové chuchvalce. Monika s Radkou sa šepky rozprávajú.

„Nemohli sa vydržať baviť osem hodín. To sa jej asi snívalo.“ Radka je o tom presvedčená.

„Myslíš?“

„Určite. Osem hodín je fyzicky nemožné. Bože, za osem hodín môžeš stihnúť vyskúšať osemnásť šiat na stužkovú a k tomu osem účesov, osemnásť polôh Kamasútry a osem druhov vodnej fajky, je to nekonečne dlhá doba! Nemôžeš sa s niekým rozprávať osem hodín, pokiaľ netvoríte iránsky jadrový program alebo čo, chápeš!“

„No jasné.“

Ale Monika tuší, že Radka nemá pravdu. Radka o tom vlastne nič nevie. Kedy sa naposledy Radka s niekým rozprávala? Tak že naozaj rozprávala, nielen tliachala do vetra? Ktovie.

Veštica tvrdí, že Agnesa je požehnaná. Agnesa sa červená a necháva veštici desaťeurovku. Posledný krát pozerá do krištáľu a vidí v ňom nádej.

V krištáli vidí každý to, čo chce vidieť.

4.

Addendum

Maťo dosahuje osemnástku až v lete. Práve v ten deň ho Monika stretáva v kníhkupectve. Tlmené svetlo, farebné kvádre knižiek, Panta rhei.

„Čo tu robíš?“ pýta sa jej.

„Idem si kúpiť knižku o ľuďoch, ktorých možno súdiť.“

„To je dobre. Ja si idem kúpiť glóbus.“

Vystiera sa v priliehavej košeli, na spone opasku má vygravírovaného koňa. Maťo vyzerá ako westernový gangster, trochu matador a trochu magor. Maťo vyzerá, že v živote si nepotreboval cukriť čaj.

Monika sa pýta, prečo glóbus.

„No pretože...ja mám dneska osemnástku. Takže sa stanem mužom. No a každý muž...predsa potrebuje glóbus!“

Monika žmurká. Rozmýšľa nad tým.

„Chlap bez glóbusu, to nie je chlap! Glóbus musí byť.“

A čo také muž robí s glóbusom?

„No môže ho roztočiť a byť na všetkých miestach na svete. A cvičiť si priestorovú predstavivosť a tak...“

Monika prikyvuje a díva sa mu presne do stredov zreničiek. Má v tele izolovaný chlad, niečo ako rybička v sáčku.

Díva sa do stredov zreničiek a možno je to len taký pocit, ale zdá sa, že vie, aké by to bolo. Rozprávať sa osem hodín.

Poohovárať osemnásť kamarátok a osem rodinných príbuzných. Opísať osemnásť najhorších zážitkov v živote, a osem tých dobrých, ak ich vôbec toľko je. Zrecenzovať osem filmov a osemnásť kníh. Nanovo vypočítať číslo pí u gule a nanovo definovať teóriu relativity. Nájsť na glóbuse osemnásť miest, kde by práve teraz chceli byť, a osem takých, kde by chceli ostať navždy. Nájsť na svojich telách osemnásť jaziev, na ktoré sa nedá zabudnúť, a osem takých, ktoré pri dotyku ešte stále bolia. Zjesť osemnásť guľatých šišiek, vypiť osem presladených čajov a na konci noci... na konci noci sa letmo dotknúť zápästiami. Zaspať na slnku.

Vie, že aj on si to predstavil. Také niečo dievča cíti. Každé dievča má predsa črevo na to, aby vedelo, kedy si ju chalan predstavuje a súdi. Pomer bokov a ramien. Jamka na krku. Je to ako bowling. Hodiť guľou a trafiť čo najviac jeho koliek. Nebyť mu ľahostajnou. Neprefrčať len tak okolo.

Nikdy nevedela súťažiť. Nikdy nič nevyhrala.

Celé lístky /2.časť/

-->

„Jarmila! Jarmila!“

začula som za hlavou. „Viléme! Viléme! Viléme!“ zacitovala som pateticky z Mája. Bol to profesor literatúry, ale uňho som si to mohla dovoliť, bol to starý fičúr a ako vtip to bol šikovný ťah pre moju prestíž.

„Ach, vy, vy. Ako sa má seminárka?“

„Intenzívne pracujem,“ povedala som.

„Kedy mi pošlete rozbory?“

„Milujem čaro poslednej chvíle,“ povedala som trochu arogantne so žuvačkou v ústach.

Stále sa neurazil, len sa usmieval. „Ale neprepísknite to.“

„Nebojte sa, pán docent, všetko dobre dopadne.“

„Ja sa nebojím, to vy by ste si mali dávať pozor,“ zarehotal sa.

Zopakovala som mu, že sa to určite na mňa nezosype. Je to milý týpek. A ak na mne kamaráti obdivovali nejakú vlastnosť, tak to bola schopnosť rozprávať sa s profákmi úplne otvorene a pritom bez následkov.

Bola som v škole len na skok, poprosila som Tamaru, nech ma zapíše na prednáške.

„Janko prišiel z Blavy na dva dni.“ Janko je ten môj frajer.

„Super, pôjdete do kina na tých Bedárov? Haha, zíde sa ti to k seminárke.“

„Hugo nie je zrovna ústredným bodom mojej seminárky.“ povedala som roztrpčene. Tamara sa v literatúre nevyzná, ani ju nemáva, študuje kombináciu angličtiny a hudobnej. Vie hrať na klavíri a tiež na ukulele. „Pôjdeme asi do fitka.“

„Šialenci,“ odfrkla. „A potom?“
„Do Caroliny, určite pôjdeme do Caroliny.“

„To zasa bude, zase sa opiješ z drahého vína a potom mi budeš vyvolávať.“

Tamara si prehodila tašku z etnoobchodu a chrumkala pri tom slané tyčinky. Tvárila sa, že je nespokojná s mojim životným štýlom. Tieto chvíle som pripisovala jej pro-katolíckej výchove. Ale aspoň mi moc nezávidela.

Na námestí som si sadla na mokrú jarnú lavičku a hľadala som spôsob, ako sa odosobniť. Od všetkého nového, čo sa stalo.

„Ahoj herečka.“

Objal ma zozadu, vynadala som mu, že ma vyľakal a navyše skoro zadusil.

O polnoci sme boli v Tescu, do vozíka som nahádzala žuvačky, džúsy, zelené čaje a tiež zo sekcie s oblečením ružový župan, lebo Janko si zaumienil, že mi kúpi župan. To pretože som trochu nachladla.

„To aj z tých stresov, tá seminárka a skúškové.“

„Som v pohode, neboj.“

„Mám kamarátku,“ spusil, „píše študentom seminárky, je fakt dobrá. Pošlem ti jej email, pomôže ti, postarám sa o to.“

Nadýchla som sa a nahnevane som predniesla: „Nie som retardovaná, Janíčko! Ak si si nevšimol, okrem toho že posilujem každý deň, snažím sa byť aj trochu vzdelaná, aby mi neuhnil mozog.“

„Čo to má s tým, že nestíhaš? Bože, zase tie tvoje komplexy.“

Objal ma a vtisol mi pečatnú pusu na líce.

„Nemusíš byť vždy a všade najlepšia, okej? Proste nemusíš. No, zopakuj to. Pekne ako v škole.“

„Nemusím byť vždy a všade najlepšia,“ povedala som s ovisnutými pleciami, „stačí?“

„Super.“ Stisol ma k sebe mohutnými rukami, „Slniečko.“

ˇˇˇ

Spýtala sa ma, kedy odišiel. Povedala som, že pred hodinou sme sa rozlúčili na Hurbanovej, šiel autom na diaľnicu.

„Chúďatko,“ povedala a prešla mi rukou po líci. Diana, kamarátka zo strednej. Bývame spolu často, kedysi bola moja najlepšia kamarátka, naučila ma chodiť do knižnice a čítať knihy, tiež trochu počúvať klasickú hudbu a piť čaje. Diana milovala čajovú kultúru. „Boli ste spolu aj cez noc?“

Sedíme v čokoládovni a Diana trochu obzerá pekného chlapíka v obleku za stolíkom pri okne, ktorý číta Hospodárske noviny. Vždy ju priťahovali chladné manažérske typy, boli jej protikladom.

„Na hoteli, mama si asi ani nevšimla, že som preč. Dia,“ šepla som, „zajtra je jamka. Neprišla by si?“

„Nemám rada jazz.“ povedala ako vždy, keď som ju volala.

„Chcela by som, aby si bola pri mne.“

„Prečo?“

„Som zvedavá, čo povieš na jedného týpka...chodí tam jeden šachista. Dúfam, že príde.“

„Jarka, ty sa červenáš!“

Praštila som ju brožúrou s čokoládovou ponukou. „Skôr mám pocit, že šaliem.“

„Si zaľúbená?“

Dlho som rozmýľala. „Cítim sa, akoby som požrala lysohlávky. V kuse, už asi päť dní.“

Chytila ma za lakeť. „Uvidíš...“

Chmúrne továrenské komíny sa blyšťali v kalnej ružovej neskorého poobedia. Stmievalo sa, mraky.

Kráčala som po topiacom sa snehu, držala si kabelku. Diana ma mala čakať pri Žilinskej Teplárenskej. Nechápala som, prečo sme sa mali stretnúť práve tam. Ale keď sme sa uvideli, povedala, že sa bola prejsť na vodné. Mala červené líca a nos a zhlboka dýchala. Zdalo sa mi, že je šťastná. Nie v tej chvíli, ale celkovo. Vôbec nebola ako ja.

Šli sme pešo.

Tamara vyberala vstupné. To ona väčšinou organizovala jamky, bola na to dobrý typ, vyznala sa v hudbe aj v prachoch.

Spýtala som sa jej, či prišiel niekto zaujímavý.

„Saxofonista z Trenčína,“ povedala a potiahla si z cigarety, „dnes tu bude veľa trávičkárov, dávaj si pozor.“

Žmurkla som na ňu a potiahla som Dianu dovnútra. Už tam bolo silne nafajčené.

„Tam je,“ ukázala som nenápadne k šachovému stolíku.

„Vyzerá milo.“

„Je to ale hrozná kunda. No čo sa smeješ? Je to pravda. Poďme si dať nejaký strik.“

Presunuli sme sa k pultu. Čakala som, kým príde sám. Dávala som si pozor, aby som neukrojila zo svojho sebavedomia. Čo malo za následok, že moje pohadzovanie luxusne vyžehlenými vlasmi a arogantný úsmev zaujali niekoľko lačných samcov dookola. Objavil sa aj Tamarin okuliarnik, už by som si konečne mohla zapamätať jeho meno, „Lukáš. Som Lukáš, Lukáš, Lukáš. Stačí?“

„O týždeň sa ťa to možno opýtam znovu.“ povedala som s opovrhovačným dvíhaním obočím, aby bolo jasné, že nie je hodný zaberať svojim menom kapacitu mojej pamäte.

„Trubka. Dnes mi drž palce, idem hrať s Drobčákom, tým saxákom. Je to špička."

Odbehol si nazvučiť gitaru. Diana sa tvárila prefackane. Bola ako ten šľachtený zajačik s bielou srsťou a červenými očkami, vhodená do špinavého družstevného zajačinca. Všade kde sa pohla, ju čosi špinilo.

Oslovil ma ten druhý šachista, so slávkovými očami.

„Ahoj Jarmila. Podáš mi to presso,“ ukázal na pult, „som celkom mŕtvy. Celý deň v robote. A keby to aspoň poriadne zaplatili. A tie odvody po novom, no des.“

„Povedz tvojmu kamarátovi,“ spustila som a zvlnila sa ako líška, „že má so mnou jednu nedohranú partiu, a že ho očakávam.“

„Hej, Ero. Zvodca,“ chytil tácku s pressom, ktorú som mu podala, „dávaj si na neho bacha.“

„On sa volá Eros?“ zasmiala som sa a pozrela na Dianu.

„Ernest,“ znela odpoveď. „Idem teda za ním.“

Diana skľúčene pila svoj strik a mrzelo ju, že ako príslušníčka ženského pohlavia budí neželanú pozornosť u bandy chalanov v kosoštvorcovaných svetroch, ktorí si tu prišli hľadať partnerky na trávu, okrem iného.

Nečakala som na Ernesta, zarozprávala som sa s hlúčikom chalanov, ktorí mali trávu. Šla som s nimi von ku kontajnerom.

Voňavý dym sa vzniesol hore.

„Ahoj, Lucia,“ povedal, zbadala som ho už predtým, mal len sveter a s preloženými rukami sa triasol od zimy.

„Neprovokuj.“ povedala som. Tráva bola silná, už som nevládala, podala som mu napchatú sklenku a zapaľovač.

Zapálil si a potiahol. „Tá kabelka...“ ukázal. „Pozeral som na nete tú značku, musela stáť veľa.“

„Je to darček.“ odvetila som.

„Hej myslel som si. Je to zvláštne, ženy sa dajú posudzovať podľa kabelky. Je to na nich to najmateriálnejšie, mapa ich spoločenského zaradenia, a tiež sexuality...“

„Ja si kabelky nevyberám. Vždy som ich dostávala do daru, už od mala.“

Usmial sa jedným kútikom a so sklenkou v ústach zamumlal: „Ked ueš so ehm-nou chodiť, dostanueš kabuelku odo hňa.“

Prekvapene som nadvihla obočie. V tej chvíli som exaktne pochopila, že je pravda, čo vraveli na Spektre, že skutočné prekvapenie netrvá viac ako sekundu, všetko potom je predstierané.

„Vtipálek.“

„Keby si so mnou nechcela chodiť,“ pokračoval a odfúkol dym, „neliezla by si so mnou na tie záchody a nedovolila by si, aby som ťa bozkal.“

„No jasné,“ odpovedala som s ironickým smiechom.

„Ty nie si háremový typ,“ pokračoval a akoby sa zamyslel, pozrel sa do zeme. „Obliekaš sa tak, ale nechováš sa tak. Nikomu by si za normálnych okolností nedovolila aby sa k tebe priblížil.“

Bezočivo som sa mu usmievala do očí. „A čo môj priateľ?“

„Nahrádza ti otca,“ povedal pohotovo, „nie skutočného, ale takého, akého by si chcela. Ochrankár... bohatý, kupuje ti veci, na ktoré by ti otec nikdy nedal. A takéto kabelky. Dáva ti pocit bezpečia. Rozmaznáva ťa.“

Dlhú chvíľu som čučala, lebo som sa dostala do stavu, pomaly som žmurkala, a potom som vyhlásila: „Takže takto... to, akým spôsobom hovoríš, mi má dať dojem, že o mne vieš viac, ako naozaj vieš.“

„Je to dobrý grif na baby ako si ty.“

„Jasné.“

Urazila som sa. Čupla som si, aby som predýchala prichádzajúci stav.

„Nikto nie je ako ja,“ zašepkala som.

Nedívala som sa na neho, ale tušila som, že sa uškrnul.

Priplichtili sa k nám chalani, vytušili koniec rozhovoru. Spomalene som sledovala stúpajúci dym do neba. Postavila som sa na špičky.

„Dievča, ty už nefajči,“ povedal jeden z nich a objal ma okolo drieku, narazil na moje brucho. „Fíha. Si tvrdá.“

Zliezol rukami po bokoch, nebránila som sa. Počula som, ako Ernest povedal, že tam som s ním.

ˇˇˇ

Odišiel, bez toho, aby som si to všimla, ani sa nerozlúčil. Ticho som vzlykala na záchode. Pred kabínkou sa prechádzala Diana. Bola som rada, že je nablízku, aj keď som jej to nepovedala.

„Hajzel, hajzel...“ švitorila som si.

„Vyjdi už von,“ povedala.

Vybehla som. Počula som Satin doll z baru.

„Počuješ? Počuješ tú pieseň?“

Melódiu hral saxofonista. Sadla som si na stoličku a zavrela oči. Pripadala som si stratená. Bez identity. Vyvrátila som hlavu dozadu.

„Ja som ťa varovala,“ počula som Tamarin hlas, chytila ma za ruky, „prečo si s nimi chodila von?“

„Som troska,“ vzdychla som.

„To teda si.“

Začalo klavírne sólo.

„Nie, nechápeš...celoživotne.“

Po skončení sóla všetci vrieskali ako opice. Bolo fakt dobré. Vrátila sa hlavná melódia s fatálnou sekvenciou. Zbadala som Dianu, stála v kúte a sústredene počúvala, možno sa jej jazz trochu zapáčil.

,,Milujem tú pieseň." povedala som Tamare.

,,Hej," odpovedala, ,,ty si taká saténová bábika."

ˇˇˇ

Seminárku som dopísala včas. Docent ale usúdil, že bola odfláknutá.

„Lepší vrabec v hrsti, ako...“

„Vo vašom prípade je aj ten vrabec trochu vypelichaný.“

„Také slovo nepoznám. Však prižmúrite oko, pán docent!“

„Aj kurie oká, Jarmila, lebo viem, že máte do toho ešte športovú kariéru.“

Povinne som sa začervenala, ako správna slušná študentka. „Ďakujem vám.“

ˇˇˇ

Prechádzala som sa po byte v župane. Zbierala po mame popadané kúsky čipsov. Nemala sa dobre, vravela som jej, aby nešla robiť do tej továrne. Ničilo ju to.

„Potrebujeme mať nejakú rezervu.“ hovorila stále.

„Pochop, Janko sa o mňa postará, nerob si starosti, veď mami.“

Ale nepomáhalo to. Bola to tak trochu aj vec hrdosti.

Zazvonil mi telefón, číslo, ktoré som nepoznala. Bol to on.

„Prepáč, vypýtal som si číslo od tvojej kamarátky, tej hipsterky.“

„Tamary? No pekne.“

„Nehnevaj sa prosím,“ pokračoval. „Ako sa máš?“

„Psychopaticky, ako inak.“ povedala som sucho. „Do toho sa ešte učím na skúšky.“

„Ja tiež psychopaticky.“ odpovedal. „Včera bol ďalší turnaj. Myslel som, že tento nevyhrám. Ale vyhral som. Desím sa samého seba, Lucia.“

Oprela som sa o stenu a odhrnula záclony na oknách. Znovu cukrovo ružové svetlo nad komínmi. Tak zúfalé.

„Prestaň ma už tak volať, naozaj to nie je vtipné. Prečo sa desíš?“

„Desím sa svojich schopností, kam to ešte zájde. Je to tak ľahké, vieš. Nepochopiteľne ľahké. Všetkých som proste porazil. Niekedy by som chcel ujsť zo svojej hlavy.“

„Možno preto by si rád zbalil hlúpu fitnesku,“ odpovedala som, čakajúc lichôtku, že nie som hlúpa, ako správna žena očakáva. Ale mohla som tušiť, že mi nič také neposkytne:

„Od začiatku ma balíš ty, je to tvoja hra. Vieš, že na ulici by som sa za tebou ani neobzrel.“

„Hej, sme z odlišných kultúrnych pozadí,“ povedala som znalecky, „preto spolu nemôžeme nič mať.“

„Musím ešte niečo vybaviť, maj sa pekne.“

A zložil. Neznášala som jeho typické náhle ochladnutie. Pustila som sa do umývania. Vyliala som vodu na podlahy. Zrkadlili to vágne ružové nebo.

ˇˇˇ

Po skúškovom som Jankovi sľúbila predĺžený víkend na chate. Pobalila som kuracinu, horčicu a kečup, víno a proteínove drinky. Prestala som si žehliť vlasy.

Zababušila som sa do perín a čušala som s chvejúcim sa telom. Keď prišiel, povedala som mu: „Vieš, ja neviem, či chcem ísť na tú chatu...ja tam asi nechcem ísť.“

„Stalo sa niečo?“

Opatrne si sadol vedľa mňa. Zdal sa mi moc veľký, hrôzostrašne veľký. Vyzeral ako taký dobrý, tupý Hulk.

„Len tak... rozmýšľam... nad sebou,“ spustila som sekane, a myslela som to úprimne, „som len zmes...vír, nejakých …strachov, neprekonaných...frustrácii...“

Bachla som rukami do vankúša. „Neviem to ani opísať. Ale nespoznávam sa.“

„To sa stáva,“ povedal, hoci jemu sa určite nikdy nič také nestalo. „Pospi si, ak treba. Spravím ti v kuchyni kura na soli, dobre?“

„A mätový čaj.“ povedala som. „Prosím.“

„Tak dobre.“

Pomaly som zatvorila oči, keď zhaslo svetlo a zatvorili sa dvere. Predstavila som si, že pôjdem na jamku. Ale nie v tej hnusnej Žiline, ktorá mi evokuje dopichanú žilu, ale niekde ďaleko...ďaleko. V rozprávkovom paláci. Janko bude môj kráľ... možno i ten otec. Ernest bude môj rytier. Tamara bude moja najbližšia dvorná dáma, spolu s Dianou. A chcem tam aj profesora literatúry, mám ho rada. Bude môj radca.

Dobrú noc, Satin doll.

Celé lístky /1.časť/

-->

Tamara mi podala obrúsok, pretože som sa dusila a slintala, zabehol mi kúsok pomaranča. Nechcela som, aby to všetci videli. Schovala som sa na záchody, nebol tam nikto. Myslela som, že sa ešte aj povraciam, pretože z kabínky, ktorá bola otvorená, trčal záchod celý krvavý, a pachy v celom priestore boli vlhké, horúce a nepríjemné. Tie záchodové pachy, pri ktorých sa bojíte čohokoľvek sa dotknúť, všetko sa zdá byť tým nasiaknuté.

Vypľula som kúsok pomaranča. Tie postreky... nemusíte jesť pomaranč aj so šupkou, napriek tomu ich cítite, lebo vám niečo ostalo na rukách po lúpaní. Potom sa zháčite a zabehne vám.

„Moja, je ti už lepšie?“

Vošla dovnútra. Chcela by som jej povedať, že sa nemusí vždy a všade chovať ako moja pestúnka, ale to som nepovedala, nikdy som takúto úprimnosť nemala v povahe. Teda aspoň voči osobám rovnakého pohlavia. A niekedy sa bojím, že sa nepáčim chalanom kvôli tomu, že Tamara stále okolo mňa obskakuje, uvádza ma v každej skupine, kto som a čo robím. Respektíve, bojím sa, že sa chalani boja ku mne poriadne priblížiť a aspoň sa rozprávať, kým je Tamara nablízku. Ale páčiť sa musím páčiť, cítim, že na týchto akciách som zo všetkých najkrajšia, to proste cítite, keď je váš osud byť najkrajšou, áno, je to osudová vec. Ste stred vesmíru. Len preto, že viete pekne žmurkať, no a ešte máte kultivované držanie tela a skvelé handry.

„Džarmi, ten rocker je hnusný a slizký. Nemala som ho volať. Zbavme sa ho.“

Utrela som si sliny na brade.

„Nebav sa s ním, odíde sám, a už ho nabudúce nepozveš.“

Nadvihla som svoju vuittonku s kryštálikmi. „Brzdiť vodku pomarančami, komu to napadlo...“

„Skoro ako minule absinth žuvačkami.“

„To sú čisto chalanské záležitosti,“ povedala som ostro, dáma také veci nerobí.

„Poďme,“ povedala Tamara, už sa bála, že niečo zmešká.

V bare niekoľko ľudí za stolíkmi počúvalo začínajúcu Jam Session, niektorí to vôbec neriešili a za kávovými stolíkmi fajčili, otvárali si zapivnené ústa na politikov. Ja som chvíľu počúvala kapelu, ktorá hrala niečo, čo by sa dalo nazvať psychedelickým jazzom. Keď dohrali poslednú skladbu, dievčina so strapatými tmavými vlasmi a hipsterským sakom zakričala: „Fajn, konečne, zmiznite!“

Bolo to trápne. Tamara sa potichu rehlila, ja som vyhľadala spoločnosť dvoch chalanov, ktorí proti sebe hrali šach v rohovom stolíku. Boli zaujímaví, jeden z nich bol trochu zarastený, s dojemne bledomodrými očami, v ktorých by sa hádam dali loviť slávky. Takúto farbu malo more so slávkami, prvé more, ktoré som videla, bola som malá. Nebola to dovolenka, mama tam robila pár mesiacov a vzala ma zo sebou. Bolo tam odporne, ale more...

Ten druhý bol hladko oholený, až sa zdalo že si vytrhal chlpy s koreňmi, ako to robili Indiáni. V dave by ste si ho nevšimli, stratil by sa. Zblízka naopak vyzeral impozantne, ale nepekný sveter narobil veľa škody.

Obzerala som sa za Tamarou, škrerila sa na mňa, že čo to robím, pozerám sa na dvoch šachistov ako hlúpa, ale aspoň som nemala na krku ľudí, akých mala ona.

„Tá tvoja kamarátka má pre teba asi lepší program,“ zamumlal ten s očami plnými slávok, bez toho, aby zdvihol oči od šachovnice, „choď za ňou.“

„Ja chcem byť tu.“ povedala som rozhodne a preložila som si kolená. Vytiahla som z kabelky mobil a odfotila som si prsty dvíhajúce figúrku kráľa, ktorý utekal od šachu, prsty chalana bez chlpov.

„Prečo nosíš tú kabelku?“ pokračoval.

„Prosím?“

„Tú kabelku. LV.“

„Áno, poznáš tú značku, to si dobrý...“

„Vieš, z akej kože je vyrobená taká kabelka? …Šach.“

Chalan bez chlpov sa stiahol späť.

„Neviem, snáď z hovädzej.“

„Nie je z takej kravy, aká ti dáva mlieko. Tieto kabelky sú z úplne iných kráv.“

Chvíľu mlčal, potom urobil ťah.

„Indických.“

Začala som sa cítiť debilne, zvažovala som že sa postavím a pôjdem.

„Myslel som že tie písmená na kabelke sú monogram.“ povedal chalan bez chlpov.

Rozosmial ma. „Čo si.“

„Naozaj? Nie si tá speváčka, Lucia...Lucia Várošová, má spievať dnes večer, vraj kapacita. Myslel som, že máš kabelku s monogramom.“

„Nie, nie som speváčka.“ Bola som trochu zhrozená, že nepozná takú významnú značku, tak, ako bývajú nadšenci klasickej hudby sklamaní, keď zistia, že niekto nepozná Rachmaninova.

„Takže sa nevoláš Lucia? Vyzeráš ako Lucia.“

„Jarmila.“

„Si ako Jarmila z Mája?“ povedal ten so slávkovými očami.

Popletený chalan bez chlpov: „Poznáš to vlastne?“

„Poznám,“ povedala som urazene. „Kto srdci takému útechy jaké dá...“zacitovala som, „ten koniec si pamätám doslovne.“

„Myslíš, že by Jarmila nosila takú kabelku?“ povedal slávkový chalan.

„Nepochybne.“ povedala som so širokým úsmevom.

„Vtipná,“ dodal, ale s opovrhnutím.

„Ty imbecil,“ povedal chalan bez chlpov, „toto je pat.“

Lekársky dôkladne si obzreli šachovnicu.

„A fakt!“

„Vidíš, toto je učebnicová situácia.“ povedal chalan so slávkovými očami a vystrel sa s hlasným vzdychom. „Takto to dopadne, keď si pustíš k dvom šachistom babu s výstrihom.“

Čoraz viac sa mi nepáčil. Môj výstrih bol decentný.

„Máš problémy so ženami, hm?“ nadhodila som uštipačne. „Nejaká ťa asi riadne nasrala.“

Toto bol jeden z mojich efektných grifov, ale tentoraz nepadol na úrodnú pôdu, ten človek sa nedal uraziť. Najprv som myslela, že je tak nafúkaný, ale v skutočnosti to bolo ešte horšie- jediné, čo ho zaujímalo, bolo šach.

„Sme pakovia, nemuseli sme sa vôbec do toho dostať.“

Chalan bez chlpov vytiahol z tašky zrkadlovku a odfotil si situáciu.

„Neposielaj to na facebook,“ zaprosil slávkovooký s iróniou, „spoločensky ma zruinuješ, haha.“

„Nechám si to ako pamiatku na tento večer. Nazvem to Ja, Tomáš a Lucia.“

„Jarmila,“ zopakovala som. Ale hneď mi bolo jasné, že to nehodlá zmeniť, buď sa mu zdá Jarmila moc dlhé alebo moc príznačné pre niečo, čo sa tohto netýka.

Tamara ma odvliekla k pultu. Chcela, aby sme si spolu dali náš tradičný polnočný čaj. Držala za ruku chalana z kapely v ostrožltom saku a čiernej košeli, z tej psychedelickej, hráva tu pravidelne. Okuliare s hrubým rámom mu mali zabezpečiť originalitu, ktorú strácal už len tým, že sa narodil na Slovensku, a v najtriviálnejšom meste na svete, totiž v Žiline. Poznala som ho už dlhšie z akcií v tomto bare a vedela som že mal ďaleko od nacionalistu, a vlastne som na tom bola podobne. Žilina je miesto, kde uveríte, že život je len špinavý kus rodného listu a karta na MHD. A ten názov, Žilina... vždy mi evokoval tématiku drog. Tamara z toho vyčítala, že podvedome často myslím na drogy.

„Prosím vás, čaj z čerstvej mäty. Dvakrát,“ povedala Tamara.

„Nie, preboha, veď tam je cukor.“

„Blbosť, cukor dostaneš osobitne.“

„Nie, nie, mäta sa dá podrviť jedine s cukrom.“ oponovala som.

Barman v pomykove prikývol.

„Čo si cukrovkárka?“ spýtal sa chalan, ktorý držal Tamaru.

„Nie, ja cukor nejem, budúci týždeň je súťaž.“ povedala som s trápnym úsmevom, aký sa mi podarí len vtedy, keď hovorím o súťaži.

„Džarmi je fitneska,“ povedala Tamara.

„Tak trošku.“ doplnila som.

Chalan si ma premeral, ako to urobí každý, keď sa to dozvie. Je to hnusný pocit. A tento to urobil zvlášť arogantne, bez toho, aby sa snažil to aspoň trochu zakryť.

„Vau, držím palec.“

„Dajte mi do vriacej vody celé lístky,“ povedala som prehnutá cez pult, aby mal ten okuliarnik špeciálny výhľad na vypracovaný zadok v priliehavej sukni, takto cynická som chcela byť, lebo ma ponížil svojim obzeraním.

„Lepšie fitneska ako diabetička, nie?“ pokračovala veselo Tamara. Asi jej nedošlo, že týmto si vykopala hrob, chalana už kvôli mne málo zaujímala. „Mám kamarátku, čo mala chalana diabeťáka. No úplná pohroma, jedného dňa sa s ním dohádala a povedala mu: ty trápny cukrovkár. A odvtedy spolu nie sú.“

„To nie je pekné,“ povedal chalan.

„Hej, nadávať skrz chorobu je hnusné. Nečudujem sa, že ju nechal.“

Tamare by sa niekedy zišlo zalepiť papuľu, v tej chvíli zbožného čakania na mätový čaj určite.

Som názoru, že dievčatám sa také sprosté reči o chorobách nehodia.

Vedľa nás sa objavil chalan bez chlpov. Vytiahol zrkadlovku a odfotil si Tamarino tetovanie na ramene: „Môžem?“

Neskoro, už sa stalo. Tamara sa len usmiala. „To je Ankh. Egyptský kľúč života.“

„Viem, veď preto si ho fotím.“ povedal. „Tvoja kamarátka nemá žiadne tetovanie?“ opýtal sa na mňa.

„Ja som tu,“ precedila som, „a nemám.“

„Ani by nemohla, veď je fitneska, musí mať čisté telo kvôli súťažiam,“ povedala Tamara, zase mi to spravila.

Zaujímavé bolo pozorovať kontrast dvoch zistení, že som fitneska. Ten prvý chalan v tom zacítil prestíž. Tento druhý o mňa stratil záujem, foťák vložil do tašky a pobral sa späť ku kamarátovi.

K mikrofónu sa pritisla namaľovanými perami speváčka Lucia. Spievala ohavné evergreeny, za sprievodu patetického akustického klavíra a ležérnych bicích, ale po nich vytiahla krásnu romancu Autumn in New York, mala som slzy na krajíčku.

Cítila som, že sa na môj zadok pozerá chalan s okuliarmi, ktorý sedel za mnou, ja som stála opretá o pult a pohrávala sa trhaním vylúhovaných mätových lístkov. Tamara tam nebola, odbehla zvítať sa s partiou, ktorá práve prišla, a sadla si s nimi do nefajčiarskej miestnosti.

Keď Lucia dospievala blok skladieb, otočila som sa a on sa na mňa usmial.

„Ak chceš mať podobnú prdel, chodievaj cvičiť a vyhýbaj sa cukru,“ povedala som s úškrnom.

„Nechcem takú mať,“ povedal. „Chcem sa jej dotknúť.“

So zvrašteným obočím som pokývala hlavou, s grimasou uznania. „Máš guráž, to sa musí nechať... to ma nikdy nepriťahovalo.“

Napila som sa už studeného čaju.

„Keby čosi, môžeme ísť ku mne do auta,“ povedal a zažmurkal akademickým spôsobom.

„Keby čosi, môj frajer je SBS-kár,“ odpovedala som, pričom som od pier sotva vzdialila sklený pohár. Spôsob obrany.

„Tamara nespomínala, že máš frajera.“

„Štátny ochrankár, vlastne.“ povedala som veselo. „Poznáme sa z fitka. Robí teraz v Bratislave, keď doštudujem, presťahujem sa tam. Žilinu neznášam.“

„Držte huby, súdruhovia,“ začula som šepot nad plecami, a bol to chalan bez chlpov a s foťákom, ktorý sa medzitým vrátil, „Lucia ide spievať Satin doll.“

Otočila som sa k malému pódiu a Lucii. „Čo je Satin doll?“ vyslovila som trochu arogantne, nepáčilo sa mi, že prerušil môj výstup.

„Ty nevieš čo je Satin doll?“ opýtal sa chalan s okuliarmi. Chalan bez chlpov zase vypúlil oči a prskol smiechom. Obaja zrazu mali niečo spoločné, stali sa spojencami proti mne.

„Myslel som, že žijem v svete, kde každý na svete vie, čo je Satin doll,“ spustil úvahovým štýlom chalan bez chlpov, „myslel som, že aj pouličné mačky, aj potkany v potrubiach musia poznať Satin doll.“

Ja som zamumlala, že on zase nevie čo je to Luis Vouitton ale to už začal hrať klavír a bicie, Lucia sa pridala.

V ten večer som prvý krát v živote počula Satin doll. Pochopila som, čo chalani mysleli, a po doznení som ledabolo zatlieskala, prišlo mi až trápne po niečom takom tlieskať.

„To je klasika,“ zamľaskal chalan s okuliarmi uznanlivo, a chalan bez chlpov sa otočil ku mne a dlho sa mi pozeral do tváre. Videl, že som bola hotová, aj zahanbená, že prvý raz. Bola to veľmi divná situácia, pretože sa mi chcelo ho objať, akoby to on mi priniesol skúsenosť Satin doll.

„Som rád, aj fitnesky vedia vychutnávať jazz,“ povedal.

„Neponižuj ma.“ odvrkla som a prestala som sa na neho pozerať.

Pohár som nechala na pulte a odišla som do nefajčiarskeho kútika.

„Tamara,“ zašepkala som jej do ucha, sklonená k jej sedačke, „ten tvoj metrosexuálny salamander je úplný hajzel.“

Zasmiala sa. „Ach, Džarmi! Ja zase tie tvoje kvetnaté výroky začnem zapisovať!“

Ale videla som, že jej je ľúto, ako to s ním dopadlo.

„Máš sa s kým baviť?“

„Hej,“ odpovedala a ukázala na tú bandu hipsterských vegetariánov.

„Lucia spievala Satin doll.“ povedala som.

„Áno, počula som.“

„Ty tu pieseň poznáš?“

„A ty nie?“

„Asi som mimozemšťan. Počuj, nechám ťa tu. Mám tam vedľa čosi rozpracované.“

Vrátila som sa k pultu celá rozžhavená. Chalan bez chlpov ma skutočne začal zaujímať, bol ako kus exotického ovocia, ľahký, šťavnatý, iný. Túžila som ho nejako pokoriť, aj keď som vycítila, že skôr dostane on mňa.

Sadla som si na vysokú stoličku.

„Kde je Tamara?“ opýtal sa chalan s okuliarmi, už to so mnou vzdal.

„Vedľa.“ Bolo mi to trápne.

Chalana bez chlpov som štuchla do boku počas sóla bicích, to sa v celom bare ľudia rozprávali a brali hudbu opäť ako kulisu, kúzelný okamih Satin doll zmizol.

„Si dosť všímavý, že? Povedz mi niečo o mne.“

„Exhibicionizmus.“ povedal ihneď. „Prepletený omfalistickými prvkami.“

„To znie efektne,“ povedala som spokojne, „ale dokáž to.“

„Si zvláštna,“ pokračoval, „celý čas sa urážaš na náznaky, narážky, aj na pohľady, asi veríš na židovskú dogmu, že scudzoložiť sa dá aj pohľadom, že?...A napriek tomu máš oblečenie, aké máš, a neustále flirtuješ. Prečo hádžeš udice, keď ti vadí, ak sa rybky chytajú?“

„Možno sa len tvárim, že mi to vadí.“ odpovedala som.

„Pekný úskok,“ zdvihol obočie, „ale sama pred sebou tomu neveríš. Urážaš sa naozaj, ale pritom je to pre teba potrebné ako kyslík.“

Stíchol a nevinne zažmurkal.

„A prečo ma celý čas tajne pozoruješ?“ pokračovala som po chvíli.

„Si psychopat.“ povedal celkom vážne a potom veselo zaklepkal na leštené drevo pultu. „Psychopati ma priťahujú.“

V pomykove som otvorila ústa a potom len pobavene vydýchla. Zrazu som dostala silný pocit skazenosti, kým ja tu prehadzujem slovné lopty s prešibaným šachistom, tam niekde vonku bombardujú Sýriu, a celkovo... spomenula som si na mamu, na tetu, ktorá práve bola v nemocnici... Tento nával hnusu spôsobil, že som sa na chvíľu zamyslela.

„Ako to, že si nepoznala Satin doll?“ spýtal sa, akoby nadväzoval na moje myšlienky.

„Povedzme, že som nemala detstvo a dospievanie zrovna plné hudby.“

„Hej, myslel som si. Aj ťa niekedy bil?“

Pokrčila som plecami a zaškľabila sa ako dieťa, ktorého sa spýtajú, či rozbilo to okno, a ono sa zdráha kladnej odpovede. Ale neprestala som sa usmievať.

„Zakazoval ti výstrihy?“

Pozrela som mu do očí, začala som v bruchu cítiť motýle obáv z nejakej psychiatrickej frašky.

„Len tipujem,“ ubezpečoval ma, „Je to tak? A sukne? Kde je teraz?“

„Rozviedol sa, žije na Dolniakoch.“

„A aké máš plány s fitness? Chceš veľkú kariéru?“

„Nezaujíma ma to, vôbec,“ povedala som sucho. „Chcem sa len predvádzať svojou postavou, aby som kŕmila svoj narcizmus, ako si povedal.“

So smiechom ma potľapkal po pleci. „Si celkom pohotová. Môžeš sa postaviť, dovolíš mi odfotiť si tvoj zadok? ...Bude to pekne ironické.“

Urobila som to. Otočila som sa mu chrbtom a on si kľakol na kolená. Ostatní na nás nechápavo pozerali, bolo to zábavné. Fotka s názvom The very great ass of Satin doll.

Potom odišiel do svojho šachového kútika a vrátil sa aj s kamarátom, už aj s taškou, že odchádzajú, lebo na druhý deň vstávajú na turnaj.

Ten chalan s očami plnými mora sa slušne pozdravil a odišli.

Tamaru som našla bozkávať sa s okuliarnikom. Skoro jej pritom vytrhával vlasy.

Usmiala som sa a až do konca som sa len usmievala.

ˇˇˇ

O dva týždne som ho videla zase. Prišiel na jamku bez toho kamaráta, ale doprevádzala ho nejaká cudzinka, šikmooká, ktorá brigádovala v Záriečí, organizovala výstavy či premietačky, či ako.

„Však je Žilina hovno sveta!“ povedala som jej, nerozumela mi.

„Hovno sveta!“

„Ahá... neviem,“ začervenala sa.

„Čaj z mäty, ale bez cukru,“ povedala som pri pulte a bežala som k tomu chalanovi, sedel pri jednom veľkom stole s tou šikmáčkou, dvoma jazzmanmi, nejakými neurčitými babami a i Tamarou, ktorá to už dva týždne ťahala s okuliarnikom a aj sa mu patrične opierala o plece.

Nemali sme žiadne súkromie. Pri stole sa rozoberali študijné programy a možnosti stáže v zahraničí, čo ma dosť sklamalo. Urážala ma dychtivosť, s akou tieto vágne témy rozoberali všetci aktéri, mlčal iba okuliarnik, šikmáčka a chalan bez chlpov, smiešne, stále som nevedela jeho meno.

„Minulý piatok si tu nebola,“ poznamenal potichúčky, kým ostatní klábosili.

„Bola som na tej súťaži. Mám druhé miesto.“

„Kto bol prvý?“

„Nebavme sa o tom,“ povedala som s úsmevom. „Nebol to pekný zážitok, tieto súťaže bývajú frustrujúce, chcem na to zabudnúť.“

Pochopil, že hovorím úprimne, a že to robím pre peniaze. Barman mi priniesol čaj a kým som si ho miešala, oprel sa mi o rameno rukou a nenápadne mi z neho poodhŕňal vlasy.

„Ja som bol minulý týždeň na šachovom turnaji,“ pošepol, „a bol som prvý.“

„Och, no to je super.“ povedala som tónom obyčajnosti.

„A ako sa má tvoj priateľ?“

Preglgla som a rýchlo som povedala: „Teší sa so mnou. To on ma pripravoval na súťaž.“

„Ale veď ty sa netešíš. Takže sa teší sám, nie?“

Nepovedala som nič. Pustil mi vlasy a očami mi naznačil niečo ako: „ak ma chceš, snaž sa viac.“

Chvíľu som rozmýšľala. Potom som mu prihrala: „Aj ty si niekoho potešil výhrou?“

„Starú mamu.“ povedal.

Zopakoval, že to myslí vážne, že stará mama je blázon do šachu a ona ho aj od detstva pripravovala.

Stíchli sme, lebo som videla, že si Tamara všimla našu dôvernosť. Pokúsila som sa zapojiť sa do nemožného rozhovoru. Našťastie začala hrať veľmi hlučná pieseň a takmer sme sa nepočuli. Chrúmala som vylúhované lístky.

„Moja stará mama bola zase prostitútka,“ priznala som, keď som vychádzala z toaliet a on šiel tou chodbou smerom k nefajčiarskej miestnosti, lebo tam sa premiestnila jeho spoločníčka.

„Z otcovej strany?“ tipol.

„Hej.“

Poobzeral sa naokolo a povedal: „Počkaj ma tu, len zložím tieto pivá.“

O chvíľu sa vrátil z nefajčiarskej. Už bolo po polnoci, bar bol počtom pretriedený, na ženských nebol nikto. Overil si to pozretím cez dvere.

Vošli sme dnu a zavreli za sebou. Záchody boli tentoraz čisté a s neutrálnym ovzduším. S ohľaduplnosťou ma oprel o kachličkovú stenu, pomaly začal bozkávať a ja som nasávala jeho osobné fluidum, tak ako labužník spoznáva buket nového vína, ktorý dovtedy len ovoniaval, len pretriasal v pohári so stopkou na svetle a skúmal jeho farbu.

A bolo výborné.

„Chutíš ako mäta,“ povedal perami opretými o uhol brady a pritlačil mi prstami kľúčne kosti, spokojne odkväcla a nechala sa hýčkať. Cítila som, že mám prázdnu hlavu, skoro ako nejaký zenový majster, očistela som, po zvrhlých slovných prestrelkách.

Na chvíľu prestal, aby sa trochu upokojil, chvejúcou rukou sa oprel o stenu, a pozrela som na jeho oči. Konečne poriadne.

Zelené s hnedými škvrnami. Žiadne more. Ihličnanový les.

Vošla šikmáčka spolu s ďalším dievčaťom.

„Ježiši, prepáčte,“ povedalo dievča, ja som rýchlo prehodila „pohode“, obe sa zatvorili do kabín a my dvaja sme sa mlčky zasmiali.

Keď si umyli ruky a odišli, zasekli sme sa v trápnom tichu a úsmevoch.

„Ako sa cítiš?“

„Šialene.“ odpovedala som pôžitkársky.

„Super, už znieš ako z knihy od Matkina. Som dobrý!“

Rozrehotala som sa. „Mali by sme sa vrátiť medzi tie paká.“

„Je to na tebe.“

Otvorila som dvere a sebavedome vyšla von. Tamara ma už hľadala. Bola pripitá a nemala šancu postrehnúť, čo sa udialo. Začala hovoriť o tom, že mám k nej prísť na víkend, bude mať dom celý pre seba. Teda pokiaľ nepôjdem za frajerom. Nepočúvala som ju.

Odprevadila som ju opitú domov, jej chalan šiel iným smerom.

U mňa som kráčala po špičkách, aby som nezobudila mamu. Pomaly som sa uložila do postele, cítila som sa utopená v očiach ihličnatého lesa. Aspoň na chvíľu, nie stred vesmíru.

Za jasnej tichej noci

Za jasnej tichej noci

 

O polnočnej ženbe dobráckeho mäsiara Ambróza

 

()()()

 

Vošiel do priestrannej šopy, lebo videl svietiť lampáš cez škáry drevenej steny už dobrých pár minút. Mala lucijné šaty a pri nohách jej ležali husle. Pokrčené kolená pritisla ešte viac k sebe, ale uchopila jeho ruku a očami naznačila, nech si prisadne.

Bol celkom teplý Štedrý večer. Sneh sa topil. V šope sa sušili umyté kravie kože.

Roztvoril ruku. Bol v nej tmavohnedý kožený náramok. On mal na ruke tiež taký.

„To máš na Vianoce.“

Uložila sa na seno a prikryla sa kožou, aby jej nebola zima. Na šnúrach zavesených pozdĺž šopy sa sušili ďalšie kože a vytvárali tienidlo pre lampáš. Ľahol si k nej.

„Dnes sa narodil Kristus, v maštali.“

„V tej našej sa veľa dobrých vecí neudialo...“

„Zvieratá spia?“

Prikývol. Prechádzal jej prstami na koži krku.

„Ty tomu veríš?“ asi sa pýtal na Krista.

„Verím...“

 

()()()

 

 Rok 1925 na Liptove. Je suchý a teplý. Úroda slabšia, drobné politické potýčky, pletky, ale čas plynie ako má, svojvoľným  tempom horského potoka- raz veselo a rozrušene, raz potichu a umiernene.

 Za humnami, na krížnych cestách v dedine Záľubňová nájdete zvláštne archaické obydlie z kameňa a dreva. Kedysi to bola sýpka so studňou, ale prerobila sa na dom pre rodinu a s malým obchodíkom. Dookola na pozemku bratia Trnkáčovci postavili šopu a maštaľ pre kravy a prasatá, taktiež kurín s ohradou pre sliepky a morky. K sýpke pristavali kuchyňu a svetlicu, z pôvodnej sýpky sa stala udiareň a špajza. V tomto dome býva mäsiar Ambróz Trnčák, tridsaťročný vážený muž, pravda, ešte slobodný,  a jeho brat Vlasťo Trnčák, rovnako mäsiar, len o niečo starší a oženený s dvoma deťmi. Trnčákovci vždy boli váženou rodinou. Obaja rodičia umreli a bratia ďalej šírili dobré meno, hlavne Ambróz, lebo síce dobráčisko a tichá voda, ale všetkými masťami mazaný, veľa cudzích sporov urovnal a veľa chudákom pomohol vysekať sa z dlhov. Mnohí sa ho preto stále vypytujú, či ho to neťahá do politiky alebo do sveta, veď je ešte mladý a rozumu má za troch.

„Dajte pokoj, u Pána Boha, mne mamka keď umierali dali do rúk nôž, reku: na, ty budeš mäsiarom, ty budeš pracovať so smrťou, lebo ty si čistý človek.“

To Ambróz povie, keď sa ho niekto pýta na politiku a kariéru. Inak toho moc nenahovorí. Obvykle odpovedá jedným slovom- ak sa opýtate na počasie, povie „pekne“ alebo „škaredo“, keď sa opýtate na človeka, povie „dobrý“ alebo „zlý“.

Pozvite sa k nemu na večer, dá vám pečené aj s plnkou, aj víno, aj tvrdé.  Bude vedieť oceniť, zvlášť, ak máte v zásobe nejaký ten vtip či historku z prostredia krčmy, taká spoločnosť ho nikdy neotrávi. Aj s bratom Vlasťom si rozumie, len ten je zase moc taký tlčhuba, zvlášť keď sa poháda s manželkou. Vtedy je to s ním na nevydržanie a celé dni rúbe drevo. Tá divoká Detvanka, Lujza sa volá, zase nevarí a nepečie. Taktiež zamkne špajzu s alkoholom, a dobre robí, povedal by Ambróz, lebo keby sa Vlasťo dostane k slivoviciam a čerešňoviciam, mohol by narobiť taký humbuk v dome v tomto pohádanom stave, že by ho celý porozbíjal. A keď už Vlasťovi po hrdle sliny tečú, beží za Ambrózom, nech mu pomôže sa udobriť, on si hoci aj na kolená pred ňou kľakne, len nech sa uzmieria pre všetko na svete, lebo v gágore mu vysychá púšť Mojžišova, bažiac po liehovej oáze, okrem toho zbytočne sa zlá krv v rodine robí. Mimochodom, Vlasťovi už dlhšie asi trochu špliecha na maják, to si myslí Ambróz. A ešte aj to je nebezpečné, že si veru ľúbi vypiť, hoci aj za bieleho dňa sa zvalí na trávnik pred obecným domom, no hanba. Niekedy si oňho robí starosti, a tiež o jeho ženu. Možno práve preto Ambróz žiadnu ženu nechce. On sa poháda aj s prascami, to vám povie, keď sa ho opýtate. Zvlášť, keď mu prasnica rozoberie válov, zavše ho tlakom z rypáka nadvihne a vytiahne z klinov, čo ho držia na stene. Načo ešte ženu. Ale ako by povedal Vlasťo- na každé prasa sa varí voda, a teda i na milého Ambróza.

 

()()()

 

 Stala sa v dedine taká vec, že istá Lucia Bačíková dospela. Stalo sa to akoby zrazu, behom chvíle, behom jednej nočnej hodiny. Mala už devätnásť rokov, ale donedávna stále behala s deťmi, lízala lízanky, nosila svoje detské sukne, až do tejto tajomnej chvíle, ktorá všetko zmenila. Zrazu rozmýšľala inak, kráčala inak, hovorila inak. Mali ste vidieť jej rodinu, ako na ňu pozerala po tejto zmene. Alebo chlapcov miništrantov v kostole, keď ju videli. A viete kedy sa toto stalo? Presne 10. decembra. A 13. decembra mala Lucia meniny, no a samozrejme, viete predsa, čo robia dievčatá na Luciu. Je to deň bosoriek, vyháňania čertov a ďasov, preto sa dievčatá oblečú do bielych lucijných šiat, na hlavy dajú vence a vymetávajú z domov zlé sily. Aj dospelá Lucia Bačíková teda šla podľa zvyku vymetať domy spolu s troma ďalšími dievčatami a troma malými dievčatkami v bielych plachtách, ktoré hulákali a nemotorne sa zaháňali metličkami. Za to Lucia všetkých uchvátila tým, ako šikovne a tanečne vymietla z kútov zlo, s akou malebnosťou vyslovovala lucijné zaklínadlá a ako sa biele látky krútili na jej čerstvo premenenom tele.

Unavené dievky si po vymetení démonov z celej dediny sadli na zasnežené pníky a rozdelili si koláče, ktoré dostali ako výslužku.

„Poďme domov, je neskoro. Ešte musíme papieriky natrhať.“

„A čo chajda na krížnych cestách?“ pripomenula jedna menšia.

Lucia mávla rukou: „Tam ja nejdem takto potme. Minule som tam videla čiernu mačku.“

„Ja sa bojím.“ povedala druhá.

„Na čo máme metly- všetky strašiaky cestou vymetieme!“

„Tam bývajú tí Ambrózovci!“

„Tí nám dajú fajnú výslužku, to sa oplatí.“

A tak biele lucie spolu s vysokou krásnou Luciou dobehli na krížne cesty a zaklopali na chajdu Trnčákovcov. Dnu ich pustila Vlasťova žena Lujza a oni hneď začali šeptať zaklínadlá a metlami vymetať kúty kuchyne. Vlasťo im povedal, nech idú aj do svetlice. V ten večer sa nová dospelá Lucia prvý krát stretla s Ambrózom. Sedel pri kozube a nad ohňom otáčal dlhý nôž. Keď ju uvidel, skoro mu vypadol z ruky.

„Prišli sme tu kúty povymetať!“ povedala. „Prečo ohrievate ten nožík, ujo Ambróz?“

„Čistím ho od smrti,“ odpovedal podivne.

Do svetlice vošiel naradostený Vlasťo a so smiechom nakázal, aby aj Ambróza povymetala, lebo smrdí od krvi a pálenky, tiež nebol dlho u spovedi a zlých duchov nemá vyhnaných. Takže Lucia vymetala zakrivenou metlou dlhé nohy Ambrózove, záhyby látky ľanovej košele pod pazuchami a uši zakryté páperím jemne šedivejúcich vlasov.

„Riadne, riadne mu tie uši vymeť!“ kričal Vlasťo a už nalieval do pohárikov na ďalšie prečistenie.

Lucii sa stalo niečo zvláštne- červenala sa, keď zamávala metlou. Vskutku sa červenala! Našťastie, neskúsený Ambróz, ktorý síce vedel rozoznať strach, vzburu alebo pokoj v očiach zvieraťa, pleseň na mäse či vši na srsti, nevedel by za toho Pána Boha rozoznať, kedy sa dievča červená. Pokojne sa škeril ako vtáča v teplom hniezde, a keď bol poriadne povymetaný, vytiahol z udiarne klobásy pre dievčatá.

Biele lucie sa vrátili do domov obvešané črievkami klobás a cukrovými praclíkmi. Už skončili s vymetaním pre tento rok, ale neskončili s lucijnými zvyklosťami-  každá z nich si natrhala trinásť papierikov a zapísala na ne mená dvanástich chlapcov, ktorých poznala. Do Štedrého večera každý deň jeden papierik hodí do ohňa. Ostane papierik s menom vyvoleného. Alebo papierik bez mena.

„Určite mi ostane papierik bez mena, lebo ja svojho vyvoleného ešte nepoznám!“ povedala jedna. „Mne musí ostať niekto z Včelárskej ulice, tam bývajú v troch domoch pekní chlapci!“ povedala druhá. „Ja by som chcela takého, ktorý nie je z tejto dediny, aj si jedného takého napíšem.“ povedala tretia.

Lucia zhrnula svoje papieriky. Napísala mená dvanástich chlapcov, ktorých ledva nejako pospomínala, vhodila ich do vrecka a bolo. Porezala sa o papier, to si všimla až potom. Pocmúľala si krvácajúci prst.

„Zlé znamenie,“ zašepkali dievčatá.

 

()()()

 

Rok 2012, vianočné trhy vo Varíne. Tisnem sa k svojmu mužovi, aby ma ohrialo jeho teplé mäkké brucho. Marek. Vzali sme sa pred rokom, a stále nám všetci gratulujú, keď nás stretnú.

Marek ma strápňuje, pretože u každého trhovníka chce zjednávať cenu.

„Jéj, aká pekná doska na mäso!“

Ukazuje červenými prstami. Marek je mäsiar.

„Za pätnásť? Veď už končíte, tak musíte trochu stiahnuť z ceny, nie? Ak dáte za trinásť, beriem hneď! Dajte ruku na to!“

A Marek zjednáva, nie preto že by mu šlo o dve eurá, on si proste chce vychutnať ľudové nakupovanie, preto išiel na trhy.

Šťuchám ho do lakťa.

„Prestaň, je to trápne,“ šepkám so smiechom. Marek neprestáva.

Stretávam starých priateľov, susedov. Všetci sú usmiati keď nás vidia. Obzerám sa dookola. Nielen na ľudí, ale na hory, lesklý zasnežený asfalt, stánky s mrznúcimi trhovníkmi. V rukách pučím plastový pohárik a vylievam na zem zvyšok punču. Nebol prvý.

Sneží a slnko zapadá. Cítim sa krásne opitá.

Marek dostal dosku za štrnásť. Šťastný ako chlapec ju niesol na rukách. Doma sa rozvalil na gauči a úsmev mu opadol. Začal spomínať bežné veci. Treba obriadiť toto, treba obriadiť tamto. Čudujem sa, že je taký.

„Mal si ísť za starostu.“ hovorím prostoreko. Opakujem mu už dlho, veď sa končí obdobie. „Budeš sa nadrapovať s nožom ako somár, celý život.“

„Rozmýšľal som nad tým, keď to už toľko opakuješ.“ Oblapil ma okolo ramien. „Sľubujem ti, že pôjdem kandidovať.“

Nadšene som ho pobozkala. „To je ten najkrajší vianočný darček!“

Predstavila som si seba ako pani starostovú. Začervenala som sa.

 

()()()

 

Určité neštastie naozaj prišlo do dediny, a v podobe, akú by nikto nečakal. V postave neškodného tuláka a v krutej náhode.

Vždy, keď do dediny prišiel tulák, hlásil sa v obecnom úrade. Starosta ho pridelil nejakému domu a v tom dome ho museli na noc prijať, to bola občianska povinnosť, a ak sa dobre postarali, starosta vždy našiel fľašku silného jablčného muštu vo svojej pivnici ako odmenu dobrým hostiteľom. Desať dní pred Štedrým Večerom sa takýto tulák objavil a hlásil sa v obecnom úrade. Starosta si ho nechal doviesť do kancelárie a pozorne si ho obzrel. Ten chlap nevyzeral dobre,  mal prinajmenšom chrípku, v kuse kašľal, očividne bol zavšivený, a tiež mu krvácali nechty. Takýchto už pár bolo, neveštilo to nič dobré. Musia ich posielať samotní čerti.

„Si riadne chorý, pustovníček,“ povedal a pobúchal ho po pleci.

Tulák zakašľal a divoko sa rozosmial. Nebol veľmi spoločenský, starosta až pochyboval, či ešte rozumie človečej reči.

„V tejto dedine takého ako ty neprijme nikto. Iba ak jeden človek...“

Tulák sa len smial a kýval hlavou, zrejme nechápal.

„Hovoria mu Ambróz Trnkáč. Dobráčisko, býva ale až na krížnych cestách.“

Starosta vystavil protokol. „Daj mu lajster, a nech ťa nechá v maštali pri kravách aspoň, tam ti bude teplo.“

Tulák uchopil list zablatenými rukami a sekaným pohybom sa uklonil.

„Barzo dobře, barzo dobře, richtáre,“ hovoril a klaňal sa.

V nedeľné poludnie sa tulák vybral na krížne cesty o palici a s papierom v ruke. Podľa neskorších rozprávaní mu na pleciach sedeli havrany, ale to sú už babské povedačky, ktoré nikto nepotvrdil.

Pri dverách sa pýtal na Ambróza. Lujza ho poslala do záhrady, kde Ambróz práve zabíjal sliepku. Držal ju v náručí, keď jej prepichoval hrdlo dlhým nožom. Držal ju poriadne, aby sa netrepotala.

„Nech sa v šťastí prepravíš na onen svet, sliepočka,“ zašepkal, nevediac, že ho pozoruje tulák. Až keď ten udrel topánkou do kameňa, zdvihol Ambróz hlavu a spýtavo sa pozrel naňho. Tulák zdvihol list. „Od richtára!“

Ambróz preniesol do maštale perinu, lampáš, šálku medoviny a chlieb. Tuláka uložil a šiel spať do domu. Nerátal s tým, čo sa mohlo udiať a udialo sa- opitý Vlasťo sa po polnoci vrátil z krčmy. A vždy keď sa takto opitý Vlasťo dosúka domov, najprv si to namieri do maštale, kde pozdraví všetky kravy, v chlieve pozdraví prasce, zabúcha na kurín aby poprial sliepkam sladké sníčky a až potom sa vyzuje na verande a vojde do domu (Lujza mu necháva otvorené). A tak i tejto noci vošiel do maštale a dáždnikom čo si nosil proti mokrým chumáčom snehu pobúchal na drevené stĺpy ohrád. „Šťastlivo, šťastlivo!“

Vymočil sa do kúta, ktorý mal byť prázdny, ako dúfal. V tom kúte ale tuho spal tulák. Zobudil sa pocit mokrej spŕšky na tvári. Začal sa pohybovať. Vlasťo sa naľakal a schytil dáždnik. „Čo je to tu?!“

Začal dáždnikom tuho trieskať do tulákovho chrbta, lebo nebol pri zmysloch a keď sa opil, vedel byť krutý celkom bezdôvodne. Búchal a búchal, až kým tulákovo telo celkom neznehybnelo. Potom si zapol nohavice a vyšiel z maštale. Na verande nechal dáždnik a vošiel do domu. Zaspal aký vysoký taký široký na stole v kuchyni.

 

()()()

 

„Snívalo sa mi, že bol v maštali zlodej,“ povedal ráno, keď sa prebudil na to, ako ho žena ťahala zo stola. Kričala: „Že sa nehanbíš, potvora akási!“

„Naozaj, šiel som do maštale skontrolovať zvieratá, a tam bol zlodej! Chcel si ukoristiť teliatko, to teraz tak robia, predal by ho na trhu a kúpil by si bicykel.“

„Sám nevieš čo rozprávaš,“ vzdychla a snažila sa ho postaviť na nohy. Zložil sa na zem a znovu zatvoril oči.

Ambróz šiel do maštale chvíľu na to. Vliekol vrece krmiva. Keď otvoril, zakričal: „Dobré ráno, cestovateľ!“

Uvidel vo svetle z dverí nehybné telo medzi senom. Nahol sa k nemu. Nemohol uveriť, hoci sa díval, dotýkal. Bol studený.

Ambróz nezadržal slzy. Sadol si na hlinenú zeminu a nahlas vzlykal.

Vošiel do domu. Vlasťo už sedel na stolom a zápasil s pohárom vody.

„Bol si v noci v maštali? Všimol si si tuláka v tretej priehradke?“

Vlasťo vypúlil oči. Spustil o sne so zlodejom.

„Zabil si človeka.“ vyslovil Ambróz do ticha. „Si šialenec.“

Do kuchyne vošla Lujza a Ambróz jej opísal, čo sa stalo. Bez slova odišla.

„Poď mi pomôcť pochovať mŕtveho.“ Vysúkal si rukávy. „Nikto sa o tom nesmie dozvedieť.“

 

 Za oblačného decembrového rána dvaja bratia kopali hrob za záhradou. Nad dedinou sa rozvalili ťažké chmúrne mraky.

Vlasťo bol ešte taký odmeraný, že navrhol, aby starostovi oznámili tulákovu smrť: „Bol starý, chorý...niet nič prirodzenejšie ako smrť v jeho veku.“

„Poslal by lekára, a hneď by zistil, o čo išlo, ty idiot,“ povedal Ambróz so zvrašteným obočím. „Pochováme ho, a mlč už o tom do smrti, ak nechceš ísť do basy.“

Do plytkej jamy hodili malé krehké telo. Bez všetkého ho zavŕšili hlinou.

„Ak Boh dá, nikto sa o tom nedozvie. Nech ti je odpustené, brat môj. Choď sa vyspovedať.“

Vlasťo ledabolo prikývol, ale bolo mu zaťažko priznať zločin pred sebou, nieto pred kňazom. Zaklamal teda, ako už veľakrát.

 

A tak začal nad domom za krížnymi cestami visieť smútok. Ambróz potichu zavesil nad kuchynským stolom vianočný stromček, mladučký smrek výraznej vône, a uzatvoril sa do seba. Keď prišli koledníci spievať, okrem iného aj Lucia, zrelšia a zrelšia z minúty na minútu, odbavil ich koláčmi a bez úsmevu poslal preč.

 

()()()

 

Marek hneď po Vianocach vyplnil kandidátku. Začal sa veľký boj. Investovali sme do reklamy, do predvolebných kecov. Marek si vypracoval plán, ja som po dedine nenápadne získavala voličov.

„Mám pocit, že to nevyjde,“ povedal, „raz darmo, som nový na trhu.“

„Ale ľudia ťa poznajú dlho!“

A to bola naozaj pravda, že Mareka si v Nezbudskej Lúčke veľmi vážili. Pochádzal zo starého mäsiarského rodu. Niekedy si s pamätníkmi pokecal o nejakej dedine na Liptove, odkiaľ pochádzal jeho starý otec.

„Veru, ešte tam stojí tá chalupa, tá prestavaná sýpka,“ hovoril ľuďom. „Tam sa toho toľko udialo, hotová legenda!“

A rozprával znova a znova príbeh o svojom prastarom otcovi Ambrózovi. Mňa moc nedojímal. Nemám rada príbehy o veľkej láske. Stále to isté dookola. Skôr by ma zaujímalo, aké budú výsledky hlasovania. Som z toho nervózna, dúfam, že mi neprepne.

 

()()()

 

U Trnkáčovcov býva vždy v týždni pred Štedrým večerom tradičná zabíjačka s ľudovou muzikou a polovica dediny sa nasúka na dvor a záhradu na krížnych cestách. Aj toho roku sa všetko pripravilo, chlapi vyniesli lavice, urobili vatru a ponalievali alkohol. Lenže toho roku bola v dome u Trnkáčovcov veľmi napätá nálada, všakáno, Lujza nehovorila s mužom a deti boli v pomykove, nechápali, čo sa to deje.

Ambróz si mlčky uviazal zásteru a vyutieral svoj nôž. Starosta priviedol s troma ďalšími chlapmi mladého býčka. Bol to pekný kus. Ambróz ho rýchlo, takmer bezbolestne previedol na onen svet za pohľadu všetkých hostí, iba malé deti si pozakrývali oči alebo odvrátili hlavy. Do bieleho lávora vystrekla krv farby šťavy z plodov divokých višní. Teda aspoň podľa Lucie, ktorá sa prizerala. Býčia krv jej vždy pripomínala višňe. Ľudská čerešne. Tak to mala potriedené. Vždy, keď jej pri zabíjačke bolo na zvracanie, predstavila si višňovú šťavu.

Vnútornosti sa rozdelili do košíkov podľa zaradenia a neskôr ich ženy triedili. Chlapi zatiaľ pripravili kotol na guláš. Koledníci v huňatých vestách vyhrávali koledy. Aj Lucia, tá hrala na husliach a spievala. Svoju obľúbenú koledu. Za jasnej tichej noci...

Ambróz mlčky lúpal cibuľu. Starosta si k nemu prisadol v dobrej nálade a nanešťastie sa začal vypytovať na tuláka, že sa nezastavil na úrade a či teda statočne šiel ďalej svojou cestou.

„Šiel, šiel...“

„Ambróz, ty si kus dobráčiska! Tá ktorá teba navlečie do chomúta...“

Je pravda, že vždy, keď mal starosta pred Ambrózom vypité, alebo bol veselý tak ako teraz, spustil: „Tá ktorá teba navlečie do chomúta, to teda chcem vidieť!“ Ambróz mlčal ako vždy.

...Ježiško maličký... znelo v tej chvíli.

„Pekne spievajú tí koledníci. Aha, aj tá Lucia! Nechcel si mladú Bačíkovku za ženu?“

Prisadli si ďalší chlapi a robili si z Ambróza žarty.

„Joj, ale veď čo si, takéhoto  chlapa, čo ani pod oblôčkom nezaspieva, nepije, nefajčí, nemiluje...“

„Ale čo, Ambróz si aj vypije keď to naňho príde!“ zachechtal sa starosta.

„A milovať naňho nepríde?“

Ambróz s úškrnom odpovedal: „Idem ja dovnútra, z krku to mäso vysekať, s vami nieto reči dnes, mamľasi!“

„No utekaj ty pajác,  aha, akú má zásteru pekne uviazanú!“ smiali sa chlapi a jeden ho udrel s haluškovačom po zadku. No a to, čo kedysi Ambróz s úsmevom prekonával, bolo zrazu hrozným ponížením. Nevládal už.

V chajde sa zvalil ku krbu a vytiahol z vrecka nôž, ktorým porazil býčka.  Otáčal ho nad ohňom. Hlavou sa mu miesili ako vo veľkom site starosti a pochybnosti o bratovi a jeho zdraví. Bol čoraz divokejší. Čo s detiskami, ak sa to ešte zhorší? Deň dozadu sa hrozne nahneval za to, že mu syn neodpratal sneh spred šopy. Chytil ho za ucho, vyviedol pred dom a nútil ho kľačať na polene a držať vo vzduchu ťažké bagandže, kým Ambróz nezakročil. Naozaj je to čoraz horšie, čo ak si ľudia z dediny čoskoro tiež všimnú, že schádza z umu...

Po zotmení vyšiel Ambróz za ostatnými, už mali fajne vypité. Vlasťo sa tváril neškodne, v kuchyni hral s robotníkmi z píly žolíky. Deti a mladé dievčatá veštili z olova.

„Vyvešti mi, čo ma čaká,“ šepol starosta Lucii Bačíkovej. Vylovila z hrnca spletený kus kovu. „Čože to je?“

„Ja neviem,“ odpovedala. „Rozmýšľajte, ujo.“

„Žeby kríž?“

„Možno na staré kolená pôjdeš do rehole!“ smiali sa chlapi od žolíkov.

„My každý večer do Vianoc pálime papieriky s menami chlapcov,“ popýšili sa dievčatá.

„Vy koťuhy! No a čo dobrý Ambrózisko! Hybaj sem, poď si vyveštiť!“

Ambróz voľky-nevoľky vhodil vo vriacej vody kus olova, no a mladá Bačíková, keďže bola pri ňom nesvoja, pri vyberaní kovu z hrnca nešikovne Ambrózovi obarila predlaktie a potom sa zahanbene ospravedlňovala. Ambróz si musel ruku poliať studenou vodou a obviazať. Lucia sa preklínala, starosta to veselo zahovoril, obzerajúc si kúsok chladnúceho olova : „Ty si si tuším z toho olova vyveštil, ako inak, nôž!“

Ambrózov zrak sa stretol s Luciiným. Zatvárila sa sklamane.

 

()()()

 

Predvečer volebnej noci. Pozerala som niečo sama v telke, ale nemohla som sa sústrediť, tak som vypla film v polovici. Šla som zavolať Mareka, nech ma nejako pobaví, reku že si zahráme Monopoly, ale v kuchyni ani v izbe nebol. Kabát mal na vešiaku, nikam teda neodišiel a došlo mi, že je v pivnici.

Zišla som príkrym schodiskom a uvidela som ho, ako pri slabej lampe čosi stvára. Hneď som neuvidela detaily, ale tušila som, že je to niečo hrozné.

„Marek!“

Otočil sa. V ruke držal dlhý hladký nôž. Na podlahe boli rozložené fotky.

„Preboha!“

„Ja ti to vysvetlím!“ zapišťal.

Postavil sa. Podvihol nôž: „Toto je nôž po pra-prababke!“

„Čo s tým!“

„Má čarovnú moc. Patril pradedovi, vieš že on bol mäsiar, a potom aj starosta.“

Pochopila som, že tým nožom rezal a škrabal fotky ostatných kandidátov. „Čo je to za sprostosť! Bojím sa.“

„No tak, chcem nám pomôcť, pochop!“

Zakryla som si ústa a vybehla som hore do bytu. Ľahla som si do postele a zakryla sa perinou.

 

()()()

 

Niekoľko dní pred Vianocami stále zneli po dedine kolednícke piesne. Len na krížnych cestách bolo ticho. Tam mlčky vysedával Ambróz a otáčal nad ohňom svoj nôž. Bol plný zmätku, myslel na mŕtveho tuláka, a tiež na Luciu. Áno, Ambróz prvý krát v živote myslel na ženu, teda podľa legendy. Avšak môžeme predpokladať, že v skutočnosti zavše na nejaké dievča myslel už predtým. Aspoň trošku. Pravda je taká, že kedysi sa mu páčila sestra bratovej Lujzy z Detvy, ktorá chodí na návštevu vždy na Fašiangy a v lete na Jána. Zavše si predstavoval aj to, že by chodil na milostné prechádzky za humnami s drevorubačovou dcérou, v kostole pekne spievala a v lícach mala pravý liptovský rumenec, taký aký mávali kedysi dievčatá, ktoré vyrastali za tvrdých podmienok. A ani starostova dcéra mu nebola ľahostajná. Lenže všetky tieto ženy sa časom povydávali, porodili deti, akosi pre neho neostalo miesto, a ani oň nebojoval. Veru tak, kto neskoro chodí, sám sebe škodí, povzdychol si zavše. Teraz už má v dedine povesť osamelého napoly svätca, napoly gašpara, a keby nebol mäsiar, hovorilo by sa o ňom, že by ani muche neublížil. A keby nebol taký dobrák, už dávno by sa klebetilo, že je divný a zlovestný. Dosť na tom, nikto by nikdy nepovedal, že mäsiar Ambróz z krížnych ciest raz naberie odvahu a začne sa o nejaké dievča snažiť.

Päť dní pred Vianocami navštívil chajdu na krížnych cestách starosta.

„Rozmýšľam nad veľa vecami. Priateľ drahý, asi skončím v úrade.“

„To vravíš každý rok ku koncu,“ zasmial sa Ambróz, ale neveselo.

„A čo myslíš, prečo som to ešte neurobil? Bojím sa. Naša dedina na tom nie je najhoršie, ale rovnako, čestný charakter je tu ako hľadať rybku v mori. Dobrí ostarli a pomreli, skazenosť dozrela, tak je to.“

„Nenahováraj ma zase, prosím ťa,“ Ambróz nalial do pohárika ešte trochu slivovice, aby starosta plynule prešiel na ľahšie témy. Nemal náladu.

„Občania by ti neprejavili dôveru, si predsa len trochu čudák.“ zamyslel sa starosta. „Ale ja verím, že keby si si založil rodinu...“

„No tak dosť!“ povedal Ambróz. „Toto nebudem počúvať. A nemám taký čistý štít, ako si myslíš. Kryjem zločin.“

„Čo tým myslíš?“

Ambróz, uvedomujúc si síce, že je pod parou, a hovorí viac ako mal v pláne povedať, pokračoval: „Sám musíš vidieť, že môj brat nie je v poriadku. Má chorý mozog a srdce.“

Starosta sa neopýtal, čo Vlasťo spravil. Pevne pozeral Ambrózovi do očí. „Nedovoľ, aby teba zatiahol do nejakej šlamastiky!“

„Preberám zodpovednosť za svoje mlčanie.“ vyhlásil. „A už sa o tom nechcem rozprávať.“

„Takže ty chceš nechať túto dedinu napospas, hm? Čo bude, keď budem moc starý?“

„Vždy sa nájde niekto spravodlivý-“ zaťatou päsťou zabúchal na spodok stola. „Našiel si sa ty, nájdu sa aj iní.“

Starosta stisol pery. Rovnako ako Ambróz nestál o chválu, a rovnako nemal najčistejšie svedomie.

Skúsil to z opačnej strany: „Lucia Báčička je zlaté dievča, škoda ju nechať vydať za kopce či nebodaj do mesta. Veď čo je doma, to sa počíta.“

Ambróz sa pokúsil o cynický úškrn, ale vyšiel mu výraz beznádejnosti pomiešaný s neúprimnou pobavenosťou.

Starosta pokračoval: „Nevrav, že to nie je pekná mladá slečna!“

„Vymenil by som všetky mladé slečny za matku.“ povedal Ambróz slabo.

„Dospej už konečne, prepána, chlape!“ Pobúchal ho po pleci.

Smutne ukončil nepodarenú návštevu, lebo netušil, že nejaký úspech zožal, v skutočnosti totiž rozčeril dovtedy kamenné hladiny Ambrózovho pokoja - začal uvažovať, aké by to bolo, keby...

 

()()()

 

Vlasťo mal synčeka a dcéru, vcelku tiché deti, ktoré sa radi sa hrali na povale a tam ich aj Ambróz schovával posledné dni, keď sa Vlasťo vracal z krčmy, pre istotu. A dobre urobil, lebo v ten istý deň, po starostovej návšteve, bol Vlasťo veľmi popudený. Stalo sa, že jedna babizňa z ulice Za kostolom prišla vynadať kvôli objednávke mäsa na ich štefanskú zábavu, vraj chcela iné klobásy, ako dostala, menej korenené a ten bôčik viac prerastený, čo Vlasťo okomentoval s kliatbami a želaním, aby vypadla a nefušovala mu do remesla. Po krátkej hádke odišla a Vlasťova nálada ostala pokazená. Čosi vypil, po zotmení si bez zmyslu pohadzoval pokerovými kockami a nad sviečkou opaľoval okraje obrusu. Ambróz ho zavolal na pomoc do maštale, lebo prasnica zase rozbila válov a potreboval ho opraviť a nanovo pribiť. Vlasťo bez slova vyviedol prasnicu na dvor, zvesil zo šopy bič a začal ju ním šľahať.

Lujza vybehla von. Kričala, aby prestal, ale po chvíli videla, že je ako nepríčetný. Pribehol k nej Ambróz, hodila sa mu do náručia.

„Neboj sa nič, urobím s ním poriadok.“

„Neublíž mu!“ zastonala.

Ambróz podišiel k bratovi a povedal: „Podaj mi ten bič a choď sa vyspať.“

Vlasťo nepočúval. Ambróz mu stúpil na pätu, Vlasťo zajačal a prestal bičovať.

„Chceš aj ty odo mňa?“

„Pozri sa na seba, si nepríčetný! Choď si ľahnúť, napi sa mlieka s makom, nech rýchlo zaspíš a bude pokoj.“

Chytil ho za lakeť a ťahal do domu. Vlasťo sa nechal, sám si vo verande vyzul topánky, potom zamieril do špajze a vytiahol novú fľašu slivovice. „Odídem od vás a bude!“

„Netáraj, musíš sa len vyspať.“

„Len nech ide,“ zakričala manželka, „len nech ide, šialenec!“

Vlasťo sa napil a pozeral na ňu so zlostným úškrnom. Chcel niečo povedať, ale zadržal sa, a odpratal do izby. Žena za ním nešla, ostala spať vo svetlici.

Po tejto epizóde urobil Ambróz razantné rozhodnutie, a totiž, zamkol brata v izbe. S odôvodnením, nech sa prelieči. Nosil mu tam jedlo a na pitie čistú vodu, pričom nedbal na jeho nesúhlas s takýmto pôstom. Ale nevzoprel sa, pretože ako sa ukázalo, bol fyzicky oslabený a aj ho hlava začala bolieť, keď nepil. Len ležal na posteli a postupne sa začal dávať dohromady, počas troch dní.

Po dedine sa o domácom väzení na krížnych cestách šírili povedačky. Ľudia to Ambrózovi schvaľovali, s ožranmi predsa treba narobiť poriadky.

„Keby aj môj starý mal takého brata, juj!“ vraveli si veselé ženy. „Veru, každý chlap má mať takéhoto dobručkého brata, čo vodu káže, a čo ho do laty dá keď jeduje. A žilo by sa lepšie!“

Lucii Bačíkovej to také vtipné neprišlo. Vybrala sa k Trnčákom s košíkom orechov. Ambróz vystrieľal maštale slamou, a potom chcel zabiť sliepku, to jej povedali v dome. Šla do maštale. Pomaly sa prihrbila a otvorila vráta. „Ujo, doniesla som vám orechy na Vianoce.“

Hlas sa jej triasol, akoby mala ísť ona na zakáľačku. Ambróz sa naplašil, keď ju uvidel, ale povedal pokojne: „Ďakujem, dám ti za to klobásy a vajíčka, nechaj tu ten kôš...“

„Ako sa má nešťastný ujo Vlasťo? Hovorí sa všeličo.“

Usmial sa. „Zúfalé riešenie zúfalej veci.“

„Dúfam, že sa nestane niečo zlé. Raz som videla na krížnych cestách čiernu mačku.“

Ambróz na to: „To je od susedu zo Záhumnia. Neboj sa nič, mačky boli a budú.“

Pokrčila plecami.

„Dovidenia teda, nebudem vás zdržovať...“ povedala sa a už vychádzala z dverí.

Ambróz sa trochu zachmúril. To, že nechcel hovoriť o Vlasťovi neznamenalo, že sa nechcel rozprávať... Asi ho nakazil prostorekosťou starosta, zrazu bol zvedavý na to, ako asi vyzerá v očiach Lucie Bačíčky, čo by si pomyslela o starostovom pláne a podobne. Rýchlo sa spamätal a pokračoval v práci.

Poobede toho istého dňa ako na potvoru prišiel nik iný ako starosta, celý červený a s nezašnurovanými topánkami. Ambróz nechápal, o čo mu ide, len mu mlčky nalial, a on začal rapotať: „To všetko ten monterovský klan... tie stavby za kostolom majú problémy s papiermi. Dúfam že to nepôjde na mňa, ja som nič netušil, ja si nad tým umývam ruky!“

„Asi nemáš moc pozorných ľudí v úrade.“ precedil Ambróz.

Starosta si stále šúchal tvár, vraviac: „Ako som vravel, skazenosť dozrieva. A ani na tvojho brata nie je najkrajší pohľad.“

„Zatvoril som ho do izby, je to pravda, čo sa hovorí.“

„Zatváraj si ty koho chceš, len teraz mi prosím pomôž, potrebujem ťa! Ty to zvládneš ľavou zadnou, máš na tieto veci hlavu.“

A začal vyratúvať, čo všetko treba sfalšovať, zahladiť, koľko listov napísať.

„Čo za to?“ vzdychol Ambróz. Nebolo to prvý krát, čo mal takto pomáhať.

„No veď to, milý Ambróz, že ja ti nemám čo dať- nič čo ja mám, ty nepotrebuješ. Peniaze, pozemok, miesto v zastupiteľstve...nič.“

Ambróz sa usmial. „Pomôžem ti, možno mi to poslúži k dobru, ak to nie je moc nekalé.“

Nahol sa k nemu a dohodli si stretnutie v obecnom dome, až po Novom roku. Keď starosta odchádzal, vo dverách mu povedal: „Vlastne je niečo, čo by si mi mohol dať...“

Zaváhal a pokračoval: „Ak by som sa raz náhodou stal starostom, zasvätil by si ma, čo a ako, v ktorých dierach sa aké potkany pasú, vieš čo myslím.“

„Ty nad tým uvažuješ?“ prekvapil sa.

„Jeden nikdy nevie,“ odpovedal Ambróz a potmehútsky sa usmial. Cítil vo svojom živote nový vietor.

 

()()()

 

Vlasťo prešiel z ležania na sedenie a čítanie novín. Bolesti hlavy sa stupňovali, ale inak bol celkom pasívny a krotký. Do izby vošiel Ambróz.

„Mal by si sa oholiť,“ prehlásil. Bol v dobrej nálade, práve dokončil vykladanie na pult a účtovníctvo. Vonku zapadalo slnko a slabo snežilo.

„Mal by si sa oženiť.“ zafrmolil Vlasťo, ani sa na brata nepozrel od novín, čítal článok o hospodárskom rozvoji v regióne. Najnovšie nachádzal uspokojenie v analytickom myslení.

„Všetci spievajú stále tú istú pesničku.“ povedal Ambróz a položil mu pred nos tanier s polievkou.

„A prečo by nespievali. Veď samotári nedopadnú dobre! Mnohí si myslia, že dopadnú ako zvrhlíci.“

„Prasaťu sa o kukurici sníva,“ odvetil Ambróz s úškrnom. „Vieš o tom, že včera tu bola mladá Bačíčka?“

„Čo, prišla vyzvedať?“

„Tak sa mi zdalo. A starosta by ma najradšej s tou devuchou navliekol do chomúta!“

Ambróz na chvíľu stíchol a potom sa zrazu, celkom nečakane, začal hanblivo vypytovať brata, ako spoznať u ženy, aké má úmysly.

„To vie predsa každý! Cha, spoznáš predsa, keď sa krava hára.“

Ambróz sa tuho zamyslel. Vlasťo mu potom spravil malú prednášku, pričom sa nesmierne bavil na bratovej neskúsenosti. Tak sa do toho vžil, až ho hlava prestala bolieť. „Myslíš, že Bačíčke si padol do oka?“

„Ani by mi to nenapadlo, keby ma k nej starosta nehnal...“

„Nuž,“ Vlasťo si znalecky položil prsty na ústa, „poskúšaj, čo ti poviem. Ale oper si košeľu, preboha, od krvi! Nechápem prečo porážaš moriaka v nedeľnej košeli. Ono nestačí sa len oholiť, ale aj vyštafírovať treba, vieš ako. Ani ten kohút si pre nič za nič nežehlí perie na zadku. Ja som síce aký som, ale vidíš, že aj do krčmy chodím vždy v čistom.“

 

()()()

 

A tak sa stalo, že dobrý Ambróz Trnčák z krížnych ciest šiel po dedine doobeda na Štedrý deň v košeli opranej, ešte vlhkej, vyvoňaný od mydla, a to ešte ráno triedil morčacie krky a kydal hnoj. Musel sa teda poriadne vyumývať, ešte aj bagandže si utrel, vlasy začesal dozadu a zacapil klobúkom.

Niesol Luciin košík od orechov plný klobás a vajíčok, taktiež čokoládu z obchodu v meste, o akej na dedine hádam ani nechyrovali. Zazvonil pred domom a keď mu otvoril otec Bačík, vyžiadal si Luciu. No mali ste vidieť starého Bačíka, ako vypuľoval oči a obzeral si Ambróza od hlavy po päty, či sa mu nesníva! Zavolal dcéru a pozval Ambróza sadnúť si na verandu. Potom sa vytratil.

Lucia pribehla od varenia. Nebola veľmi upravená, ale vyzerala veselo. Lenže kvôli rozpakom jej úsmev postupne pohasol.

„Dobrý deň, Lucia.“

„Dobrý deň, ujo.“

„Len som ti doniesol...“ a zasekol sa, lebo vedel, že jednoznačnosť jeho úmyslu je veľmi viditeľná. „Ako sa máš, Lucia?“ skúsil inak.

„Predvianočne. Pôjdete na polnočnú omšu, ujo?“

„Neviem ešte.“

„Tak sa hádam uvidíme aspoň na štefanskej zábave! Môžeme si zatancovať. Prídete aj s Vlasťom a deťmi?“

Pozrel sa do zeme. „Neviem, Lucka. Toto u nás nebudú tie najveselšie sviatky...“

Lucia sa zamračila a pomaly vyslovila: „Mala som vám poriadnejšie kúty povymetať, ujo. Asi čosi ostalo nevymetené.“

„Skôr si ku mne niečo primietla.“ odpovedal odvážne, síce celý červený.

Lucii sa divoko rozbúchalo srdce. Nepovedala nič. Najradšej by niekam odbehla prefackať sa.

„Lucka, ak chceš...teda... po večeri, môžeš ma prísť pozrieť a porozprávať sa.“

„My budeme koledovať, ale na krížne cesty nepôjdeme, tam sa deti boja.“ povedala rozochvene. „Keď obchodíme dedinu, prídem.“

„Počkaj ma v šope, nechám ti pred dverami lampáš.“

Preglgla. „Dobre, ujo.“

 

()()()

 

Seno rozvoniavalo do omdletia. Kravie kože nezapáchali nepríjemne.

„Verím...“

Ambrózovi sa triasli ruky, ale bol už oveľa odvážnejší, veď ho ešte celý deň pred štedrou večerou Vlasťo zaúčal, čo a ako. Ten už aj zišiel z izby a zo špajze nevypil ani kvapku, aj keď by mohol, pretože sa zaťal, že už nebude. Takto spolčení bratia kvôli Lucii Báčičke si pomaly začali byť opäť blízki. Aj keď Vlasťo považoval za šialenstvo pozvať dievča medzi stiahnuté kože, kopytá a seno, kým Ambróz veril, že tam bude mať pokoj od deciek, a v tichu a kľude sa jej vyzná, so spotenými dlaňami síce, ale raz a navždy.

„Je teda pravda, že sa na každé prasa varí voda, len ten tvoj kotol si dal na čas,“ utrúsil Vlasťo rozkošnícky.

„Aj horšie by mohlo byť. Ale len či ma nepošle do psej matere!“

„Neboj sa, bratku, v našom rode sme nikdy nemuseli o ženy žobroniť. A ty máš najlepšie danosti nášho rodu, ver mi!“

 

Napokon to bolo tak, že Ambróz nehovoril takmer nič, celý čas rozprávala Lucia, ak vôbec.

„Ste taký dobrý a múdry, že sa so mnou vôbec rozprávate, ujo...“

„Nevolaj ma už ujo, pre všetko na nebi,“ zachrčal a pomaly jej prechádzal prstami po lícach a hrdle. Prekonal kameň slín, ktorý sa mu nahromadil v hrdle a spustil o tom, že by ju chcel za ženu. Lucii vyhŕkli slzy.

„Pozrite.“

Vytiahla z vrecka kabátu kúsok papierika s rozpitým fľakom.

„To je krv, porezala som sa. Tento čistý papierik mi ostal, ostatných dvanásť zhorelo.“

„Bolo na niektorom z nich moje meno?“ naľakal sa.

„Toto je vaše meno,“ povedala.

No a v tej chvíli dostal Ambróz Trnkáč druhú najväčšiu inšpiráciu a vôľu v živote (tá prvá bola, keď sa neskôr rozhodol, že predsa len bude starostom).

Objal ju a zašepkal: „Blíži sa polnoc...ostáva pár minút do polnočnej omše!“

Odtiahol sa a pozrel na ňu. Veľavýznamne povedal, že už nechce čakať ani minútu. Že dnes večer nad ním bdie šťastná hviezda.

Chytil ju za ruku. „Poďme!“

 

()()()

 

Na polnočnej omši, v noci z 24. decembra na 25. decembra v dedine Záľubňová sa uprostred farárovej kázne z čista-jasna objavil mäsiar Ambróz Trnčák z krížnych ciest. Hrmotne otvoril veľké presklené dvere a rozbehol sa po lodi kostola, ťahajúc za sebou Luciu Bačíkovú v bielych lucijných šatách a vyšívanom kabátci. Všetky oči na ne vystrelili nechápavé a vyľakané pohľady.

Ambróz zastal pred oltárom, pateticky sa zložil na kolená a zopäl ruky. Lucia ho nesmelo napodobnila.

„Otče,“ zaziapal, a zopäté ruky zdvihol do výšky, „nehnevajte sa- prišiel som sa tu dnes v noci zosobášiť!“

No mali ste vidieť a počuť, ten ruch v lodi preplneného kostola, vzrušené šepkanie a džavotanie, otáčanie sa dookola: „Ambróz?! Trnkáč?! Nemožné! Čo sa to deje?! Teraz?! V noci?! A s Luciou Bačíkovou?! S tou, čo jej sotva prestalo tiecť mlieko po brade?!“

„Upokojte sa,“ zvolal farár prísne k svojim ovečkám, napriamil sa a dobre si poobzeral dvojicu. „Ale toto je vianočná omša, Ambróz! Narodil sa Kristus! To je znesvätenie!“

„Práve preto, že sa dnes narodil!“ povedal Ambróz už miernejšie, a uchopil Luciinu ruku. „Chcem sa oženiť dnes, keď sú hviezdy tak, ako boli vtedy...tak to chcem!“

Farár krútil hlavou, ale začínal vidieť, že občania sú mu naklonení- uškŕňali sa, kývali hlavou, akiste si šepkali, aký je ten Ambróz dobrý, ani muche by neublížil, keby nebol mäsiar, ako sa o všetkých stará, a teraz si konečne aj vybral ženu!

„Privoľte mu!“ ozval sa zo zadných lavíc mocný hlas. Bol to statný monter, ktorý sa aj postavil a zdvihol ruku. „Privoľte mu ihneď, lebo si to ešte do zajtra rozmyslí! A bude znova samotárskym gašparom!“

Kostolom sa ozval hurhaj spôsobený zmiešaným smiechom, radostnými výkrikmi a prosbami. „Áno, áno, presne tak, kým si to nerozmyslí!“

„Toto je zázrak!“ kričali ďalej ľudia vo vytržení. „Zázrak- Pane Bože, ó, Pane Bože!“

Ambróz sa otáčal a na všetkých sa usmieval s vypätou hruďou. Lucia stále nemohla uveriť, čo sa to deje. Pozerala na oltár, snažila sa nájsť oporný bod, aby jej nepreskočilo, a aby nebodaj neomdlela.

„A čo nevesta?“ spýtal sa farár. „Je jej rodina urozumená? Jej otec, kde je jej otec...“

Ľudia sa pomiesili a pozreli na starého pána Bačíka. Vyzvali ho, aby sa postavil.

„Nikto mi nič nepovedal,“ utrúsil zmätene, na čo mu mnohohlasom ľudia povedali v rôznych variáciach toto: „Lepšieho na celom svete nenájdeš! Nebuď blázon, Bačík!“

Takže nátlakom davu starý Bačík povolil, aj jeho žena pokývala hlavou.

Bolo rozhodnuté. Ambróz rýchlo vytiahol svedkov- starostu a jeho dcéru, Luciinu kamarátku. Všetci boli po spovedi, sobáš sa teda mohol uskutočniť, síce nie úplne náležite, ale kto by neprižmúril okolo nad takou bohumilou situáciou, a okrem toho, bolo to tak vzrušujúce, dedinský kronikár vždy smädný po pikantnostiach mal čo robiť, aby všetko dobre pozapisoval.

Ambróz sa počas vianočnej noci teda naozaj oženil. Poslúžili drôtené prstienky a bolo.

Po sobáši ľudia tradične spievali Tichú noc. Pomalé vysoké tóny nenarážali na kostolné klenby, ale niesli sa ďalej do nebies. Lucia slzila a usmievala sa. Avšak nebola to celkom jej najobľúbenejšia koleda. Radšej mala starú Za jasnej tichej noci. Tá obsahovala pohyblivejšiu a slovenskejšiu melódiu. Vytiahla husle a zaspievala ju spolu s koledníkmi po Tichej noci. Zatvorila oči a predstavovala si. Nielen tichú, ale i jasnú noc. Cítila veľký, čistý priestor v sebe a okolo seba.

Po pesničke Ambróz zakričal: „A teraz pôjdete všetci k nám, máme tvrdé, máme klobásy- čo pozeráte, pán farár, už je po polnoci, mäso sa môže, piť sa môže!“

 

  

 

 

()()()

 

Dobehla som k dverám. Skoré ráno. Zaspala som, včera večer som trochu pila a dlho som nemohla zaspať. Teraz mi ide puknúť hlava, som strapatá a páchne mi z úst.

Otvorila som Nike. Susedka a Marekova najmladšia sestra. Vzrušene ma objala, a ja som tušila, čo sa stalo.

„Som tak šťastná!“ zakričala do môjho plyšového županu.

„Veď, počkaj, takže je to pravda?“

Pozrela na mňa celkom nechápavo a pobavene. „Marek je hore už od siedmej, písal ti smsku, nečítala si? ...Oslavujeme spolu pri kostole, hneď ako otvoria pizzeriu, pôjdeme tam!“

Chytila som si hlavu a oprela som sa o komodu. „Prídem za vami, čím skôr, sľubujem.“

„Och, je to tak neuveriteľné, však? Nikto by taký výsledok netipoval.“

„Hej. Je to ako...zázrak.“

„A ostatní kandidáti...sú celkom zdrvení.“

„To verím.“

„A nielen to. Niektorí vraj celú noc nemohli spať, a cítia sa, akoby boli dorezaní, alebo čo...“

Zbystrila som pozornosť. „Ako to myslíš?“

„To mi povedala Lujza, žena toho Smeráka, veď vieš. Normálne len ležia, skoro nič nehovoria, a vraj by prisahali, že majú dorezané telo a nemôžu sa pohnúť. Vidíš, to z toho stresu.“

Ešte raz ma objala a pripomenula, nech sa učešem. Zatvorila dvere a utekala do auta.

Ten nôž...

Zbehla som do kuchyne a vytiahla ho z najspodnejšej zásuvky, zabalený v koži. Dedičný mäsiarský nôž pradeda Ambróza. S ním prerezali pupočnú šnúru Marekovmu dedovi, otcovi, i Marekovi. Cítila som, že držím v rukách veľkú moc a nemala som z toho dobrý pocit. Rozhodla som sa, že hneď ako sa tá povolebná eufória utrasie, pôjdem na výlet do tej Liptovskej dediny a nechám ho v tom opustenom dome. A možno raz...ak budem čakať dieťa, vrátim sa poň.

 

 

 

 

()()()

 

Nikdy sa toľko ľudstva nehnalo ku krížnym cestám za dedinou, ako vtedy po sobáši. Ambróz zobudil spiaceho Vlasťa a s plačom mu oznámil novinu, že sa oženil. Naľakaný Vlasťo by mu v živote neuveril, keby nevidel davy ľudí u nich doma, počnúc monterom, končiac farárom.

„Bisťu!“

Otvoril špajzu a povyťahoval fľaše. Vo veľkom sa nalievalo. Ale môžeme vám odprisahať, že tej noci si Vlasťo nelogol ani len slzu! Pil len čistú vodu a pustil sa do žolíkových hier s chlapmi z píly, ako na každej hostine.

No a v tú noc, teda vlastne nadránom, keď Ambróz zaspal vedľa manželky, sa mu snívalo s tajomným tulákom.

„Môj duch sa občas zastaví na tvojich krížnych cestách, chlape.“

Na oblohe sa zjavila kostolná klenba. Maľovaní anjeli chórovo predniesli:

„Neboj sa, žiadne prekliatie neostane na tvojich bedrách. Ani na bedrách tvojho brata a rodiny. Bol si vykúpený.“

A tulák zmizol vo svetle svitania.