Celé lístky /2.časť/

-->

„Jarmila! Jarmila!“

začula som za hlavou. „Viléme! Viléme! Viléme!“ zacitovala som pateticky z Mája. Bol to profesor literatúry, ale uňho som si to mohla dovoliť, bol to starý fičúr a ako vtip to bol šikovný ťah pre moju prestíž.

„Ach, vy, vy. Ako sa má seminárka?“

„Intenzívne pracujem,“ povedala som.

„Kedy mi pošlete rozbory?“

„Milujem čaro poslednej chvíle,“ povedala som trochu arogantne so žuvačkou v ústach.

Stále sa neurazil, len sa usmieval. „Ale neprepísknite to.“

„Nebojte sa, pán docent, všetko dobre dopadne.“

„Ja sa nebojím, to vy by ste si mali dávať pozor,“ zarehotal sa.

Zopakovala som mu, že sa to určite na mňa nezosype. Je to milý týpek. A ak na mne kamaráti obdivovali nejakú vlastnosť, tak to bola schopnosť rozprávať sa s profákmi úplne otvorene a pritom bez následkov.

Bola som v škole len na skok, poprosila som Tamaru, nech ma zapíše na prednáške.

„Janko prišiel z Blavy na dva dni.“ Janko je ten môj frajer.

„Super, pôjdete do kina na tých Bedárov? Haha, zíde sa ti to k seminárke.“

„Hugo nie je zrovna ústredným bodom mojej seminárky.“ povedala som roztrpčene. Tamara sa v literatúre nevyzná, ani ju nemáva, študuje kombináciu angličtiny a hudobnej. Vie hrať na klavíri a tiež na ukulele. „Pôjdeme asi do fitka.“

„Šialenci,“ odfrkla. „A potom?“
„Do Caroliny, určite pôjdeme do Caroliny.“

„To zasa bude, zase sa opiješ z drahého vína a potom mi budeš vyvolávať.“

Tamara si prehodila tašku z etnoobchodu a chrumkala pri tom slané tyčinky. Tvárila sa, že je nespokojná s mojim životným štýlom. Tieto chvíle som pripisovala jej pro-katolíckej výchove. Ale aspoň mi moc nezávidela.

Na námestí som si sadla na mokrú jarnú lavičku a hľadala som spôsob, ako sa odosobniť. Od všetkého nového, čo sa stalo.

„Ahoj herečka.“

Objal ma zozadu, vynadala som mu, že ma vyľakal a navyše skoro zadusil.

O polnoci sme boli v Tescu, do vozíka som nahádzala žuvačky, džúsy, zelené čaje a tiež zo sekcie s oblečením ružový župan, lebo Janko si zaumienil, že mi kúpi župan. To pretože som trochu nachladla.

„To aj z tých stresov, tá seminárka a skúškové.“

„Som v pohode, neboj.“

„Mám kamarátku,“ spusil, „píše študentom seminárky, je fakt dobrá. Pošlem ti jej email, pomôže ti, postarám sa o to.“

Nadýchla som sa a nahnevane som predniesla: „Nie som retardovaná, Janíčko! Ak si si nevšimol, okrem toho že posilujem každý deň, snažím sa byť aj trochu vzdelaná, aby mi neuhnil mozog.“

„Čo to má s tým, že nestíhaš? Bože, zase tie tvoje komplexy.“

Objal ma a vtisol mi pečatnú pusu na líce.

„Nemusíš byť vždy a všade najlepšia, okej? Proste nemusíš. No, zopakuj to. Pekne ako v škole.“

„Nemusím byť vždy a všade najlepšia,“ povedala som s ovisnutými pleciami, „stačí?“

„Super.“ Stisol ma k sebe mohutnými rukami, „Slniečko.“

ˇˇˇ

Spýtala sa ma, kedy odišiel. Povedala som, že pred hodinou sme sa rozlúčili na Hurbanovej, šiel autom na diaľnicu.

„Chúďatko,“ povedala a prešla mi rukou po líci. Diana, kamarátka zo strednej. Bývame spolu často, kedysi bola moja najlepšia kamarátka, naučila ma chodiť do knižnice a čítať knihy, tiež trochu počúvať klasickú hudbu a piť čaje. Diana milovala čajovú kultúru. „Boli ste spolu aj cez noc?“

Sedíme v čokoládovni a Diana trochu obzerá pekného chlapíka v obleku za stolíkom pri okne, ktorý číta Hospodárske noviny. Vždy ju priťahovali chladné manažérske typy, boli jej protikladom.

„Na hoteli, mama si asi ani nevšimla, že som preč. Dia,“ šepla som, „zajtra je jamka. Neprišla by si?“

„Nemám rada jazz.“ povedala ako vždy, keď som ju volala.

„Chcela by som, aby si bola pri mne.“

„Prečo?“

„Som zvedavá, čo povieš na jedného týpka...chodí tam jeden šachista. Dúfam, že príde.“

„Jarka, ty sa červenáš!“

Praštila som ju brožúrou s čokoládovou ponukou. „Skôr mám pocit, že šaliem.“

„Si zaľúbená?“

Dlho som rozmýľala. „Cítim sa, akoby som požrala lysohlávky. V kuse, už asi päť dní.“

Chytila ma za lakeť. „Uvidíš...“

Chmúrne továrenské komíny sa blyšťali v kalnej ružovej neskorého poobedia. Stmievalo sa, mraky.

Kráčala som po topiacom sa snehu, držala si kabelku. Diana ma mala čakať pri Žilinskej Teplárenskej. Nechápala som, prečo sme sa mali stretnúť práve tam. Ale keď sme sa uvideli, povedala, že sa bola prejsť na vodné. Mala červené líca a nos a zhlboka dýchala. Zdalo sa mi, že je šťastná. Nie v tej chvíli, ale celkovo. Vôbec nebola ako ja.

Šli sme pešo.

Tamara vyberala vstupné. To ona väčšinou organizovala jamky, bola na to dobrý typ, vyznala sa v hudbe aj v prachoch.

Spýtala som sa jej, či prišiel niekto zaujímavý.

„Saxofonista z Trenčína,“ povedala a potiahla si z cigarety, „dnes tu bude veľa trávičkárov, dávaj si pozor.“

Žmurkla som na ňu a potiahla som Dianu dovnútra. Už tam bolo silne nafajčené.

„Tam je,“ ukázala som nenápadne k šachovému stolíku.

„Vyzerá milo.“

„Je to ale hrozná kunda. No čo sa smeješ? Je to pravda. Poďme si dať nejaký strik.“

Presunuli sme sa k pultu. Čakala som, kým príde sám. Dávala som si pozor, aby som neukrojila zo svojho sebavedomia. Čo malo za následok, že moje pohadzovanie luxusne vyžehlenými vlasmi a arogantný úsmev zaujali niekoľko lačných samcov dookola. Objavil sa aj Tamarin okuliarnik, už by som si konečne mohla zapamätať jeho meno, „Lukáš. Som Lukáš, Lukáš, Lukáš. Stačí?“

„O týždeň sa ťa to možno opýtam znovu.“ povedala som s opovrhovačným dvíhaním obočím, aby bolo jasné, že nie je hodný zaberať svojim menom kapacitu mojej pamäte.

„Trubka. Dnes mi drž palce, idem hrať s Drobčákom, tým saxákom. Je to špička."

Odbehol si nazvučiť gitaru. Diana sa tvárila prefackane. Bola ako ten šľachtený zajačik s bielou srsťou a červenými očkami, vhodená do špinavého družstevného zajačinca. Všade kde sa pohla, ju čosi špinilo.

Oslovil ma ten druhý šachista, so slávkovými očami.

„Ahoj Jarmila. Podáš mi to presso,“ ukázal na pult, „som celkom mŕtvy. Celý deň v robote. A keby to aspoň poriadne zaplatili. A tie odvody po novom, no des.“

„Povedz tvojmu kamarátovi,“ spustila som a zvlnila sa ako líška, „že má so mnou jednu nedohranú partiu, a že ho očakávam.“

„Hej, Ero. Zvodca,“ chytil tácku s pressom, ktorú som mu podala, „dávaj si na neho bacha.“

„On sa volá Eros?“ zasmiala som sa a pozrela na Dianu.

„Ernest,“ znela odpoveď. „Idem teda za ním.“

Diana skľúčene pila svoj strik a mrzelo ju, že ako príslušníčka ženského pohlavia budí neželanú pozornosť u bandy chalanov v kosoštvorcovaných svetroch, ktorí si tu prišli hľadať partnerky na trávu, okrem iného.

Nečakala som na Ernesta, zarozprávala som sa s hlúčikom chalanov, ktorí mali trávu. Šla som s nimi von ku kontajnerom.

Voňavý dym sa vzniesol hore.

„Ahoj, Lucia,“ povedal, zbadala som ho už predtým, mal len sveter a s preloženými rukami sa triasol od zimy.

„Neprovokuj.“ povedala som. Tráva bola silná, už som nevládala, podala som mu napchatú sklenku a zapaľovač.

Zapálil si a potiahol. „Tá kabelka...“ ukázal. „Pozeral som na nete tú značku, musela stáť veľa.“

„Je to darček.“ odvetila som.

„Hej myslel som si. Je to zvláštne, ženy sa dajú posudzovať podľa kabelky. Je to na nich to najmateriálnejšie, mapa ich spoločenského zaradenia, a tiež sexuality...“

„Ja si kabelky nevyberám. Vždy som ich dostávala do daru, už od mala.“

Usmial sa jedným kútikom a so sklenkou v ústach zamumlal: „Ked ueš so ehm-nou chodiť, dostanueš kabuelku odo hňa.“

Prekvapene som nadvihla obočie. V tej chvíli som exaktne pochopila, že je pravda, čo vraveli na Spektre, že skutočné prekvapenie netrvá viac ako sekundu, všetko potom je predstierané.

„Vtipálek.“

„Keby si so mnou nechcela chodiť,“ pokračoval a odfúkol dym, „neliezla by si so mnou na tie záchody a nedovolila by si, aby som ťa bozkal.“

„No jasné,“ odpovedala som s ironickým smiechom.

„Ty nie si háremový typ,“ pokračoval a akoby sa zamyslel, pozrel sa do zeme. „Obliekaš sa tak, ale nechováš sa tak. Nikomu by si za normálnych okolností nedovolila aby sa k tebe priblížil.“

Bezočivo som sa mu usmievala do očí. „A čo môj priateľ?“

„Nahrádza ti otca,“ povedal pohotovo, „nie skutočného, ale takého, akého by si chcela. Ochrankár... bohatý, kupuje ti veci, na ktoré by ti otec nikdy nedal. A takéto kabelky. Dáva ti pocit bezpečia. Rozmaznáva ťa.“

Dlhú chvíľu som čučala, lebo som sa dostala do stavu, pomaly som žmurkala, a potom som vyhlásila: „Takže takto... to, akým spôsobom hovoríš, mi má dať dojem, že o mne vieš viac, ako naozaj vieš.“

„Je to dobrý grif na baby ako si ty.“

„Jasné.“

Urazila som sa. Čupla som si, aby som predýchala prichádzajúci stav.

„Nikto nie je ako ja,“ zašepkala som.

Nedívala som sa na neho, ale tušila som, že sa uškrnul.

Priplichtili sa k nám chalani, vytušili koniec rozhovoru. Spomalene som sledovala stúpajúci dym do neba. Postavila som sa na špičky.

„Dievča, ty už nefajči,“ povedal jeden z nich a objal ma okolo drieku, narazil na moje brucho. „Fíha. Si tvrdá.“

Zliezol rukami po bokoch, nebránila som sa. Počula som, ako Ernest povedal, že tam som s ním.

ˇˇˇ

Odišiel, bez toho, aby som si to všimla, ani sa nerozlúčil. Ticho som vzlykala na záchode. Pred kabínkou sa prechádzala Diana. Bola som rada, že je nablízku, aj keď som jej to nepovedala.

„Hajzel, hajzel...“ švitorila som si.

„Vyjdi už von,“ povedala.

Vybehla som. Počula som Satin doll z baru.

„Počuješ? Počuješ tú pieseň?“

Melódiu hral saxofonista. Sadla som si na stoličku a zavrela oči. Pripadala som si stratená. Bez identity. Vyvrátila som hlavu dozadu.

„Ja som ťa varovala,“ počula som Tamarin hlas, chytila ma za ruky, „prečo si s nimi chodila von?“

„Som troska,“ vzdychla som.

„To teda si.“

Začalo klavírne sólo.

„Nie, nechápeš...celoživotne.“

Po skončení sóla všetci vrieskali ako opice. Bolo fakt dobré. Vrátila sa hlavná melódia s fatálnou sekvenciou. Zbadala som Dianu, stála v kúte a sústredene počúvala, možno sa jej jazz trochu zapáčil.

,,Milujem tú pieseň." povedala som Tamare.

,,Hej," odpovedala, ,,ty si taká saténová bábika."

ˇˇˇ

Seminárku som dopísala včas. Docent ale usúdil, že bola odfláknutá.

„Lepší vrabec v hrsti, ako...“

„Vo vašom prípade je aj ten vrabec trochu vypelichaný.“

„Také slovo nepoznám. Však prižmúrite oko, pán docent!“

„Aj kurie oká, Jarmila, lebo viem, že máte do toho ešte športovú kariéru.“

Povinne som sa začervenala, ako správna slušná študentka. „Ďakujem vám.“

ˇˇˇ

Prechádzala som sa po byte v župane. Zbierala po mame popadané kúsky čipsov. Nemala sa dobre, vravela som jej, aby nešla robiť do tej továrne. Ničilo ju to.

„Potrebujeme mať nejakú rezervu.“ hovorila stále.

„Pochop, Janko sa o mňa postará, nerob si starosti, veď mami.“

Ale nepomáhalo to. Bola to tak trochu aj vec hrdosti.

Zazvonil mi telefón, číslo, ktoré som nepoznala. Bol to on.

„Prepáč, vypýtal som si číslo od tvojej kamarátky, tej hipsterky.“

„Tamary? No pekne.“

„Nehnevaj sa prosím,“ pokračoval. „Ako sa máš?“

„Psychopaticky, ako inak.“ povedala som sucho. „Do toho sa ešte učím na skúšky.“

„Ja tiež psychopaticky.“ odpovedal. „Včera bol ďalší turnaj. Myslel som, že tento nevyhrám. Ale vyhral som. Desím sa samého seba, Lucia.“

Oprela som sa o stenu a odhrnula záclony na oknách. Znovu cukrovo ružové svetlo nad komínmi. Tak zúfalé.

„Prestaň ma už tak volať, naozaj to nie je vtipné. Prečo sa desíš?“

„Desím sa svojich schopností, kam to ešte zájde. Je to tak ľahké, vieš. Nepochopiteľne ľahké. Všetkých som proste porazil. Niekedy by som chcel ujsť zo svojej hlavy.“

„Možno preto by si rád zbalil hlúpu fitnesku,“ odpovedala som, čakajúc lichôtku, že nie som hlúpa, ako správna žena očakáva. Ale mohla som tušiť, že mi nič také neposkytne:

„Od začiatku ma balíš ty, je to tvoja hra. Vieš, že na ulici by som sa za tebou ani neobzrel.“

„Hej, sme z odlišných kultúrnych pozadí,“ povedala som znalecky, „preto spolu nemôžeme nič mať.“

„Musím ešte niečo vybaviť, maj sa pekne.“

A zložil. Neznášala som jeho typické náhle ochladnutie. Pustila som sa do umývania. Vyliala som vodu na podlahy. Zrkadlili to vágne ružové nebo.

ˇˇˇ

Po skúškovom som Jankovi sľúbila predĺžený víkend na chate. Pobalila som kuracinu, horčicu a kečup, víno a proteínove drinky. Prestala som si žehliť vlasy.

Zababušila som sa do perín a čušala som s chvejúcim sa telom. Keď prišiel, povedala som mu: „Vieš, ja neviem, či chcem ísť na tú chatu...ja tam asi nechcem ísť.“

„Stalo sa niečo?“

Opatrne si sadol vedľa mňa. Zdal sa mi moc veľký, hrôzostrašne veľký. Vyzeral ako taký dobrý, tupý Hulk.

„Len tak... rozmýšľam... nad sebou,“ spustila som sekane, a myslela som to úprimne, „som len zmes...vír, nejakých …strachov, neprekonaných...frustrácii...“

Bachla som rukami do vankúša. „Neviem to ani opísať. Ale nespoznávam sa.“

„To sa stáva,“ povedal, hoci jemu sa určite nikdy nič také nestalo. „Pospi si, ak treba. Spravím ti v kuchyni kura na soli, dobre?“

„A mätový čaj.“ povedala som. „Prosím.“

„Tak dobre.“

Pomaly som zatvorila oči, keď zhaslo svetlo a zatvorili sa dvere. Predstavila som si, že pôjdem na jamku. Ale nie v tej hnusnej Žiline, ktorá mi evokuje dopichanú žilu, ale niekde ďaleko...ďaleko. V rozprávkovom paláci. Janko bude môj kráľ... možno i ten otec. Ernest bude môj rytier. Tamara bude moja najbližšia dvorná dáma, spolu s Dianou. A chcem tam aj profesora literatúry, mám ho rada. Bude môj radca.

Dobrú noc, Satin doll.