Celé lístky /1.časť/

-->

Tamara mi podala obrúsok, pretože som sa dusila a slintala, zabehol mi kúsok pomaranča. Nechcela som, aby to všetci videli. Schovala som sa na záchody, nebol tam nikto. Myslela som, že sa ešte aj povraciam, pretože z kabínky, ktorá bola otvorená, trčal záchod celý krvavý, a pachy v celom priestore boli vlhké, horúce a nepríjemné. Tie záchodové pachy, pri ktorých sa bojíte čohokoľvek sa dotknúť, všetko sa zdá byť tým nasiaknuté.

Vypľula som kúsok pomaranča. Tie postreky... nemusíte jesť pomaranč aj so šupkou, napriek tomu ich cítite, lebo vám niečo ostalo na rukách po lúpaní. Potom sa zháčite a zabehne vám.

„Moja, je ti už lepšie?“

Vošla dovnútra. Chcela by som jej povedať, že sa nemusí vždy a všade chovať ako moja pestúnka, ale to som nepovedala, nikdy som takúto úprimnosť nemala v povahe. Teda aspoň voči osobám rovnakého pohlavia. A niekedy sa bojím, že sa nepáčim chalanom kvôli tomu, že Tamara stále okolo mňa obskakuje, uvádza ma v každej skupine, kto som a čo robím. Respektíve, bojím sa, že sa chalani boja ku mne poriadne priblížiť a aspoň sa rozprávať, kým je Tamara nablízku. Ale páčiť sa musím páčiť, cítim, že na týchto akciách som zo všetkých najkrajšia, to proste cítite, keď je váš osud byť najkrajšou, áno, je to osudová vec. Ste stred vesmíru. Len preto, že viete pekne žmurkať, no a ešte máte kultivované držanie tela a skvelé handry.

„Džarmi, ten rocker je hnusný a slizký. Nemala som ho volať. Zbavme sa ho.“

Utrela som si sliny na brade.

„Nebav sa s ním, odíde sám, a už ho nabudúce nepozveš.“

Nadvihla som svoju vuittonku s kryštálikmi. „Brzdiť vodku pomarančami, komu to napadlo...“

„Skoro ako minule absinth žuvačkami.“

„To sú čisto chalanské záležitosti,“ povedala som ostro, dáma také veci nerobí.

„Poďme,“ povedala Tamara, už sa bála, že niečo zmešká.

V bare niekoľko ľudí za stolíkmi počúvalo začínajúcu Jam Session, niektorí to vôbec neriešili a za kávovými stolíkmi fajčili, otvárali si zapivnené ústa na politikov. Ja som chvíľu počúvala kapelu, ktorá hrala niečo, čo by sa dalo nazvať psychedelickým jazzom. Keď dohrali poslednú skladbu, dievčina so strapatými tmavými vlasmi a hipsterským sakom zakričala: „Fajn, konečne, zmiznite!“

Bolo to trápne. Tamara sa potichu rehlila, ja som vyhľadala spoločnosť dvoch chalanov, ktorí proti sebe hrali šach v rohovom stolíku. Boli zaujímaví, jeden z nich bol trochu zarastený, s dojemne bledomodrými očami, v ktorých by sa hádam dali loviť slávky. Takúto farbu malo more so slávkami, prvé more, ktoré som videla, bola som malá. Nebola to dovolenka, mama tam robila pár mesiacov a vzala ma zo sebou. Bolo tam odporne, ale more...

Ten druhý bol hladko oholený, až sa zdalo že si vytrhal chlpy s koreňmi, ako to robili Indiáni. V dave by ste si ho nevšimli, stratil by sa. Zblízka naopak vyzeral impozantne, ale nepekný sveter narobil veľa škody.

Obzerala som sa za Tamarou, škrerila sa na mňa, že čo to robím, pozerám sa na dvoch šachistov ako hlúpa, ale aspoň som nemala na krku ľudí, akých mala ona.

„Tá tvoja kamarátka má pre teba asi lepší program,“ zamumlal ten s očami plnými slávok, bez toho, aby zdvihol oči od šachovnice, „choď za ňou.“

„Ja chcem byť tu.“ povedala som rozhodne a preložila som si kolená. Vytiahla som z kabelky mobil a odfotila som si prsty dvíhajúce figúrku kráľa, ktorý utekal od šachu, prsty chalana bez chlpov.

„Prečo nosíš tú kabelku?“ pokračoval.

„Prosím?“

„Tú kabelku. LV.“

„Áno, poznáš tú značku, to si dobrý...“

„Vieš, z akej kože je vyrobená taká kabelka? …Šach.“

Chalan bez chlpov sa stiahol späť.

„Neviem, snáď z hovädzej.“

„Nie je z takej kravy, aká ti dáva mlieko. Tieto kabelky sú z úplne iných kráv.“

Chvíľu mlčal, potom urobil ťah.

„Indických.“

Začala som sa cítiť debilne, zvažovala som že sa postavím a pôjdem.

„Myslel som že tie písmená na kabelke sú monogram.“ povedal chalan bez chlpov.

Rozosmial ma. „Čo si.“

„Naozaj? Nie si tá speváčka, Lucia...Lucia Várošová, má spievať dnes večer, vraj kapacita. Myslel som, že máš kabelku s monogramom.“

„Nie, nie som speváčka.“ Bola som trochu zhrozená, že nepozná takú významnú značku, tak, ako bývajú nadšenci klasickej hudby sklamaní, keď zistia, že niekto nepozná Rachmaninova.

„Takže sa nevoláš Lucia? Vyzeráš ako Lucia.“

„Jarmila.“

„Si ako Jarmila z Mája?“ povedal ten so slávkovými očami.

Popletený chalan bez chlpov: „Poznáš to vlastne?“

„Poznám,“ povedala som urazene. „Kto srdci takému útechy jaké dá...“zacitovala som, „ten koniec si pamätám doslovne.“

„Myslíš, že by Jarmila nosila takú kabelku?“ povedal slávkový chalan.

„Nepochybne.“ povedala som so širokým úsmevom.

„Vtipná,“ dodal, ale s opovrhnutím.

„Ty imbecil,“ povedal chalan bez chlpov, „toto je pat.“

Lekársky dôkladne si obzreli šachovnicu.

„A fakt!“

„Vidíš, toto je učebnicová situácia.“ povedal chalan so slávkovými očami a vystrel sa s hlasným vzdychom. „Takto to dopadne, keď si pustíš k dvom šachistom babu s výstrihom.“

Čoraz viac sa mi nepáčil. Môj výstrih bol decentný.

„Máš problémy so ženami, hm?“ nadhodila som uštipačne. „Nejaká ťa asi riadne nasrala.“

Toto bol jeden z mojich efektných grifov, ale tentoraz nepadol na úrodnú pôdu, ten človek sa nedal uraziť. Najprv som myslela, že je tak nafúkaný, ale v skutočnosti to bolo ešte horšie- jediné, čo ho zaujímalo, bolo šach.

„Sme pakovia, nemuseli sme sa vôbec do toho dostať.“

Chalan bez chlpov vytiahol z tašky zrkadlovku a odfotil si situáciu.

„Neposielaj to na facebook,“ zaprosil slávkovooký s iróniou, „spoločensky ma zruinuješ, haha.“

„Nechám si to ako pamiatku na tento večer. Nazvem to Ja, Tomáš a Lucia.“

„Jarmila,“ zopakovala som. Ale hneď mi bolo jasné, že to nehodlá zmeniť, buď sa mu zdá Jarmila moc dlhé alebo moc príznačné pre niečo, čo sa tohto netýka.

Tamara ma odvliekla k pultu. Chcela, aby sme si spolu dali náš tradičný polnočný čaj. Držala za ruku chalana z kapely v ostrožltom saku a čiernej košeli, z tej psychedelickej, hráva tu pravidelne. Okuliare s hrubým rámom mu mali zabezpečiť originalitu, ktorú strácal už len tým, že sa narodil na Slovensku, a v najtriviálnejšom meste na svete, totiž v Žiline. Poznala som ho už dlhšie z akcií v tomto bare a vedela som že mal ďaleko od nacionalistu, a vlastne som na tom bola podobne. Žilina je miesto, kde uveríte, že život je len špinavý kus rodného listu a karta na MHD. A ten názov, Žilina... vždy mi evokoval tématiku drog. Tamara z toho vyčítala, že podvedome často myslím na drogy.

„Prosím vás, čaj z čerstvej mäty. Dvakrát,“ povedala Tamara.

„Nie, preboha, veď tam je cukor.“

„Blbosť, cukor dostaneš osobitne.“

„Nie, nie, mäta sa dá podrviť jedine s cukrom.“ oponovala som.

Barman v pomykove prikývol.

„Čo si cukrovkárka?“ spýtal sa chalan, ktorý držal Tamaru.

„Nie, ja cukor nejem, budúci týždeň je súťaž.“ povedala som s trápnym úsmevom, aký sa mi podarí len vtedy, keď hovorím o súťaži.

„Džarmi je fitneska,“ povedala Tamara.

„Tak trošku.“ doplnila som.

Chalan si ma premeral, ako to urobí každý, keď sa to dozvie. Je to hnusný pocit. A tento to urobil zvlášť arogantne, bez toho, aby sa snažil to aspoň trochu zakryť.

„Vau, držím palec.“

„Dajte mi do vriacej vody celé lístky,“ povedala som prehnutá cez pult, aby mal ten okuliarnik špeciálny výhľad na vypracovaný zadok v priliehavej sukni, takto cynická som chcela byť, lebo ma ponížil svojim obzeraním.

„Lepšie fitneska ako diabetička, nie?“ pokračovala veselo Tamara. Asi jej nedošlo, že týmto si vykopala hrob, chalana už kvôli mne málo zaujímala. „Mám kamarátku, čo mala chalana diabeťáka. No úplná pohroma, jedného dňa sa s ním dohádala a povedala mu: ty trápny cukrovkár. A odvtedy spolu nie sú.“

„To nie je pekné,“ povedal chalan.

„Hej, nadávať skrz chorobu je hnusné. Nečudujem sa, že ju nechal.“

Tamare by sa niekedy zišlo zalepiť papuľu, v tej chvíli zbožného čakania na mätový čaj určite.

Som názoru, že dievčatám sa také sprosté reči o chorobách nehodia.

Vedľa nás sa objavil chalan bez chlpov. Vytiahol zrkadlovku a odfotil si Tamarino tetovanie na ramene: „Môžem?“

Neskoro, už sa stalo. Tamara sa len usmiala. „To je Ankh. Egyptský kľúč života.“

„Viem, veď preto si ho fotím.“ povedal. „Tvoja kamarátka nemá žiadne tetovanie?“ opýtal sa na mňa.

„Ja som tu,“ precedila som, „a nemám.“

„Ani by nemohla, veď je fitneska, musí mať čisté telo kvôli súťažiam,“ povedala Tamara, zase mi to spravila.

Zaujímavé bolo pozorovať kontrast dvoch zistení, že som fitneska. Ten prvý chalan v tom zacítil prestíž. Tento druhý o mňa stratil záujem, foťák vložil do tašky a pobral sa späť ku kamarátovi.

K mikrofónu sa pritisla namaľovanými perami speváčka Lucia. Spievala ohavné evergreeny, za sprievodu patetického akustického klavíra a ležérnych bicích, ale po nich vytiahla krásnu romancu Autumn in New York, mala som slzy na krajíčku.

Cítila som, že sa na môj zadok pozerá chalan s okuliarmi, ktorý sedel za mnou, ja som stála opretá o pult a pohrávala sa trhaním vylúhovaných mätových lístkov. Tamara tam nebola, odbehla zvítať sa s partiou, ktorá práve prišla, a sadla si s nimi do nefajčiarskej miestnosti.

Keď Lucia dospievala blok skladieb, otočila som sa a on sa na mňa usmial.

„Ak chceš mať podobnú prdel, chodievaj cvičiť a vyhýbaj sa cukru,“ povedala som s úškrnom.

„Nechcem takú mať,“ povedal. „Chcem sa jej dotknúť.“

So zvrašteným obočím som pokývala hlavou, s grimasou uznania. „Máš guráž, to sa musí nechať... to ma nikdy nepriťahovalo.“

Napila som sa už studeného čaju.

„Keby čosi, môžeme ísť ku mne do auta,“ povedal a zažmurkal akademickým spôsobom.

„Keby čosi, môj frajer je SBS-kár,“ odpovedala som, pričom som od pier sotva vzdialila sklený pohár. Spôsob obrany.

„Tamara nespomínala, že máš frajera.“

„Štátny ochrankár, vlastne.“ povedala som veselo. „Poznáme sa z fitka. Robí teraz v Bratislave, keď doštudujem, presťahujem sa tam. Žilinu neznášam.“

„Držte huby, súdruhovia,“ začula som šepot nad plecami, a bol to chalan bez chlpov a s foťákom, ktorý sa medzitým vrátil, „Lucia ide spievať Satin doll.“

Otočila som sa k malému pódiu a Lucii. „Čo je Satin doll?“ vyslovila som trochu arogantne, nepáčilo sa mi, že prerušil môj výstup.

„Ty nevieš čo je Satin doll?“ opýtal sa chalan s okuliarmi. Chalan bez chlpov zase vypúlil oči a prskol smiechom. Obaja zrazu mali niečo spoločné, stali sa spojencami proti mne.

„Myslel som, že žijem v svete, kde každý na svete vie, čo je Satin doll,“ spustil úvahovým štýlom chalan bez chlpov, „myslel som, že aj pouličné mačky, aj potkany v potrubiach musia poznať Satin doll.“

Ja som zamumlala, že on zase nevie čo je to Luis Vouitton ale to už začal hrať klavír a bicie, Lucia sa pridala.

V ten večer som prvý krát v živote počula Satin doll. Pochopila som, čo chalani mysleli, a po doznení som ledabolo zatlieskala, prišlo mi až trápne po niečom takom tlieskať.

„To je klasika,“ zamľaskal chalan s okuliarmi uznanlivo, a chalan bez chlpov sa otočil ku mne a dlho sa mi pozeral do tváre. Videl, že som bola hotová, aj zahanbená, že prvý raz. Bola to veľmi divná situácia, pretože sa mi chcelo ho objať, akoby to on mi priniesol skúsenosť Satin doll.

„Som rád, aj fitnesky vedia vychutnávať jazz,“ povedal.

„Neponižuj ma.“ odvrkla som a prestala som sa na neho pozerať.

Pohár som nechala na pulte a odišla som do nefajčiarskeho kútika.

„Tamara,“ zašepkala som jej do ucha, sklonená k jej sedačke, „ten tvoj metrosexuálny salamander je úplný hajzel.“

Zasmiala sa. „Ach, Džarmi! Ja zase tie tvoje kvetnaté výroky začnem zapisovať!“

Ale videla som, že jej je ľúto, ako to s ním dopadlo.

„Máš sa s kým baviť?“

„Hej,“ odpovedala a ukázala na tú bandu hipsterských vegetariánov.

„Lucia spievala Satin doll.“ povedala som.

„Áno, počula som.“

„Ty tu pieseň poznáš?“

„A ty nie?“

„Asi som mimozemšťan. Počuj, nechám ťa tu. Mám tam vedľa čosi rozpracované.“

Vrátila som sa k pultu celá rozžhavená. Chalan bez chlpov ma skutočne začal zaujímať, bol ako kus exotického ovocia, ľahký, šťavnatý, iný. Túžila som ho nejako pokoriť, aj keď som vycítila, že skôr dostane on mňa.

Sadla som si na vysokú stoličku.

„Kde je Tamara?“ opýtal sa chalan s okuliarmi, už to so mnou vzdal.

„Vedľa.“ Bolo mi to trápne.

Chalana bez chlpov som štuchla do boku počas sóla bicích, to sa v celom bare ľudia rozprávali a brali hudbu opäť ako kulisu, kúzelný okamih Satin doll zmizol.

„Si dosť všímavý, že? Povedz mi niečo o mne.“

„Exhibicionizmus.“ povedal ihneď. „Prepletený omfalistickými prvkami.“

„To znie efektne,“ povedala som spokojne, „ale dokáž to.“

„Si zvláštna,“ pokračoval, „celý čas sa urážaš na náznaky, narážky, aj na pohľady, asi veríš na židovskú dogmu, že scudzoložiť sa dá aj pohľadom, že?...A napriek tomu máš oblečenie, aké máš, a neustále flirtuješ. Prečo hádžeš udice, keď ti vadí, ak sa rybky chytajú?“

„Možno sa len tvárim, že mi to vadí.“ odpovedala som.

„Pekný úskok,“ zdvihol obočie, „ale sama pred sebou tomu neveríš. Urážaš sa naozaj, ale pritom je to pre teba potrebné ako kyslík.“

Stíchol a nevinne zažmurkal.

„A prečo ma celý čas tajne pozoruješ?“ pokračovala som po chvíli.

„Si psychopat.“ povedal celkom vážne a potom veselo zaklepkal na leštené drevo pultu. „Psychopati ma priťahujú.“

V pomykove som otvorila ústa a potom len pobavene vydýchla. Zrazu som dostala silný pocit skazenosti, kým ja tu prehadzujem slovné lopty s prešibaným šachistom, tam niekde vonku bombardujú Sýriu, a celkovo... spomenula som si na mamu, na tetu, ktorá práve bola v nemocnici... Tento nával hnusu spôsobil, že som sa na chvíľu zamyslela.

„Ako to, že si nepoznala Satin doll?“ spýtal sa, akoby nadväzoval na moje myšlienky.

„Povedzme, že som nemala detstvo a dospievanie zrovna plné hudby.“

„Hej, myslel som si. Aj ťa niekedy bil?“

Pokrčila som plecami a zaškľabila sa ako dieťa, ktorého sa spýtajú, či rozbilo to okno, a ono sa zdráha kladnej odpovede. Ale neprestala som sa usmievať.

„Zakazoval ti výstrihy?“

Pozrela som mu do očí, začala som v bruchu cítiť motýle obáv z nejakej psychiatrickej frašky.

„Len tipujem,“ ubezpečoval ma, „Je to tak? A sukne? Kde je teraz?“

„Rozviedol sa, žije na Dolniakoch.“

„A aké máš plány s fitness? Chceš veľkú kariéru?“

„Nezaujíma ma to, vôbec,“ povedala som sucho. „Chcem sa len predvádzať svojou postavou, aby som kŕmila svoj narcizmus, ako si povedal.“

So smiechom ma potľapkal po pleci. „Si celkom pohotová. Môžeš sa postaviť, dovolíš mi odfotiť si tvoj zadok? ...Bude to pekne ironické.“

Urobila som to. Otočila som sa mu chrbtom a on si kľakol na kolená. Ostatní na nás nechápavo pozerali, bolo to zábavné. Fotka s názvom The very great ass of Satin doll.

Potom odišiel do svojho šachového kútika a vrátil sa aj s kamarátom, už aj s taškou, že odchádzajú, lebo na druhý deň vstávajú na turnaj.

Ten chalan s očami plnými mora sa slušne pozdravil a odišli.

Tamaru som našla bozkávať sa s okuliarnikom. Skoro jej pritom vytrhával vlasy.

Usmiala som sa a až do konca som sa len usmievala.

ˇˇˇ

O dva týždne som ho videla zase. Prišiel na jamku bez toho kamaráta, ale doprevádzala ho nejaká cudzinka, šikmooká, ktorá brigádovala v Záriečí, organizovala výstavy či premietačky, či ako.

„Však je Žilina hovno sveta!“ povedala som jej, nerozumela mi.

„Hovno sveta!“

„Ahá... neviem,“ začervenala sa.

„Čaj z mäty, ale bez cukru,“ povedala som pri pulte a bežala som k tomu chalanovi, sedel pri jednom veľkom stole s tou šikmáčkou, dvoma jazzmanmi, nejakými neurčitými babami a i Tamarou, ktorá to už dva týždne ťahala s okuliarnikom a aj sa mu patrične opierala o plece.

Nemali sme žiadne súkromie. Pri stole sa rozoberali študijné programy a možnosti stáže v zahraničí, čo ma dosť sklamalo. Urážala ma dychtivosť, s akou tieto vágne témy rozoberali všetci aktéri, mlčal iba okuliarnik, šikmáčka a chalan bez chlpov, smiešne, stále som nevedela jeho meno.

„Minulý piatok si tu nebola,“ poznamenal potichúčky, kým ostatní klábosili.

„Bola som na tej súťaži. Mám druhé miesto.“

„Kto bol prvý?“

„Nebavme sa o tom,“ povedala som s úsmevom. „Nebol to pekný zážitok, tieto súťaže bývajú frustrujúce, chcem na to zabudnúť.“

Pochopil, že hovorím úprimne, a že to robím pre peniaze. Barman mi priniesol čaj a kým som si ho miešala, oprel sa mi o rameno rukou a nenápadne mi z neho poodhŕňal vlasy.

„Ja som bol minulý týždeň na šachovom turnaji,“ pošepol, „a bol som prvý.“

„Och, no to je super.“ povedala som tónom obyčajnosti.

„A ako sa má tvoj priateľ?“

Preglgla som a rýchlo som povedala: „Teší sa so mnou. To on ma pripravoval na súťaž.“

„Ale veď ty sa netešíš. Takže sa teší sám, nie?“

Nepovedala som nič. Pustil mi vlasy a očami mi naznačil niečo ako: „ak ma chceš, snaž sa viac.“

Chvíľu som rozmýšľala. Potom som mu prihrala: „Aj ty si niekoho potešil výhrou?“

„Starú mamu.“ povedal.

Zopakoval, že to myslí vážne, že stará mama je blázon do šachu a ona ho aj od detstva pripravovala.

Stíchli sme, lebo som videla, že si Tamara všimla našu dôvernosť. Pokúsila som sa zapojiť sa do nemožného rozhovoru. Našťastie začala hrať veľmi hlučná pieseň a takmer sme sa nepočuli. Chrúmala som vylúhované lístky.

„Moja stará mama bola zase prostitútka,“ priznala som, keď som vychádzala z toaliet a on šiel tou chodbou smerom k nefajčiarskej miestnosti, lebo tam sa premiestnila jeho spoločníčka.

„Z otcovej strany?“ tipol.

„Hej.“

Poobzeral sa naokolo a povedal: „Počkaj ma tu, len zložím tieto pivá.“

O chvíľu sa vrátil z nefajčiarskej. Už bolo po polnoci, bar bol počtom pretriedený, na ženských nebol nikto. Overil si to pozretím cez dvere.

Vošli sme dnu a zavreli za sebou. Záchody boli tentoraz čisté a s neutrálnym ovzduším. S ohľaduplnosťou ma oprel o kachličkovú stenu, pomaly začal bozkávať a ja som nasávala jeho osobné fluidum, tak ako labužník spoznáva buket nového vína, ktorý dovtedy len ovoniaval, len pretriasal v pohári so stopkou na svetle a skúmal jeho farbu.

A bolo výborné.

„Chutíš ako mäta,“ povedal perami opretými o uhol brady a pritlačil mi prstami kľúčne kosti, spokojne odkväcla a nechala sa hýčkať. Cítila som, že mám prázdnu hlavu, skoro ako nejaký zenový majster, očistela som, po zvrhlých slovných prestrelkách.

Na chvíľu prestal, aby sa trochu upokojil, chvejúcou rukou sa oprel o stenu, a pozrela som na jeho oči. Konečne poriadne.

Zelené s hnedými škvrnami. Žiadne more. Ihličnanový les.

Vošla šikmáčka spolu s ďalším dievčaťom.

„Ježiši, prepáčte,“ povedalo dievča, ja som rýchlo prehodila „pohode“, obe sa zatvorili do kabín a my dvaja sme sa mlčky zasmiali.

Keď si umyli ruky a odišli, zasekli sme sa v trápnom tichu a úsmevoch.

„Ako sa cítiš?“

„Šialene.“ odpovedala som pôžitkársky.

„Super, už znieš ako z knihy od Matkina. Som dobrý!“

Rozrehotala som sa. „Mali by sme sa vrátiť medzi tie paká.“

„Je to na tebe.“

Otvorila som dvere a sebavedome vyšla von. Tamara ma už hľadala. Bola pripitá a nemala šancu postrehnúť, čo sa udialo. Začala hovoriť o tom, že mám k nej prísť na víkend, bude mať dom celý pre seba. Teda pokiaľ nepôjdem za frajerom. Nepočúvala som ju.

Odprevadila som ju opitú domov, jej chalan šiel iným smerom.

U mňa som kráčala po špičkách, aby som nezobudila mamu. Pomaly som sa uložila do postele, cítila som sa utopená v očiach ihličnatého lesa. Aspoň na chvíľu, nie stred vesmíru.