Prebeh

Poznámka: časť poviedky voľne rozpráva historické udalosti hradu Strečno

Rotmajster pribehol až po tom, ako sa všetko udialo- plukovník spal na naukladaných vankúšoch, ostatní chlapi prihadzovali do vatry a zapaľovali fakle. Už sa stmievalo a v tej chvíli vojakov nič nedesilo viac ako vzrastajúce purpurové pásy na oblohe. Triasli sa a plnili poháre liehom, aby rýchlejšie zaspali. Hliadkujúci zhromažďovali ružence a modlitebné knižky.

„Takže, čo sa to stalo?“

„Žena. Tá žena.“ Proviantmajster zdvihol ruky a tvár mu sčervenela od hrôzy. „V kaplnce.“

Vyrozprávali mu o živej mŕtvole, ktorú našli v krypte. Smrdelo to tam hnijúcimi stenami a mŕtvoly boli tri, jedna z nich urodzená žena. „Vypadá jako živá, jako bych tam živú spať videu.“

„Kto to je?“

„Plukovník ví.“

Obloha sa menila na tmavomodrú a tiene hrubli. Chlapi rozmiestnili fakle po celom nádvorí. Jeden mladík odbehol močiť k lesu a vrátil sa s krikom, že sa mu niečo zamarilo. Proviantmajster zvolal, že sa treba modliť k svätým apoštolom. Rotmajster si ľahol na chrbát a pozeral do hltavého čierneho neba, kým nezaspal.

Dedo Koloman vítal vnučky a jednej po druhej stískal ruky. Mal ich päť. Janku dva roky ju nevidel, lebo chodila po štúdiách a čertviečom, až teraz po štátniciach sa vrátila domov.
„Gratulujem k narodeninám, dedo.“ Sadla si na plastovú stoličku a pozerala raz na Váh, raz na hrad nad stromami. Tak si odvykla od ticha záhrady, až ju rušilo. Dedo spokojne krochal pri každom ďalšom príslušníkovi rodiny, ktorý mu gratuloval a otáčal v rukách fernetové či vodkové fľaše, fajnšmekrovsky čítal etikety. Jankina mama štuchala Janku do opáleného ramena, aby to už povedala. Nech to povie sama, je už dospelá.

„Sa budem vydávať, dedo.“

„Nálečo!“

Plieskal sa po stehnách a ponáhľal sa nalievať. „Veď ja vás už ani nepoznám, dievky! Niet o vás slychu,“ sčervenel. Rovnako oklamaný sa cítil, keď sa dozvedel o sobáši dcér. Pri každej mu vadilo, že o sobáši nevedel skôr ako ona sama. „Kdeže je, čo si ho nepriviedla, ha?“

„Pracuje.“ Janka si chvejúcou rukou upravila ofinu. Sestry a sesternice, ženísi a frajeri sa pochechtávali a utierali do servítok prsty mastné od zákuskov.

„Takže pracuje. A kdeže a v čom?“

„On je stavbár, dedo.“

Nedívala sa mu do očí, ale na hrad nad stromami. Na začiatku leta sa buky najviac trblietajú na slnku.

„Teraz je v Ankare.“

„V Ankare!“

Jankina mama chytá šoknutého deda za ruku. „Čo robí tam?“

„On sa tam narodil. Ale už sedem rokov býva na Slovensku, vieš...“

„Ako sa mohol narodiť v Ankare?“ Dedo vypuľuje oči a škrabe si bradu.

„No, pretože je Turek.“

Jankina mama cítila, ako jeho ruka zmenila teplotu. Sestry a sesternice predstavenie zajedali koláčmi.

„Však čo je na tom.“ Janka oblizovala slamku a vrtela sa, plastová stolička bola čoraz menej komfortná.

„Vieš, čo nám Turci vyviedli?“

„Neviem.“

Dedo vytiahol z misy kakaový rez a tlačil si ho do úst, aby zadusil kliatby a hrozby. „Nepozná históriu, a to je vraj dospelá?“ hundral cez zákusok a po košeli sa mu kotúľali tmavé omrviny.

Janka mávla rukou. „Nechápem, čo to má s mojim mužom, ty starý podliak.“

„Jana!“ zrúkla na ňu mama, Janka pokračovala v oblizovaní slamky.

„Toto sa mi snáď sníva.“ Dedo vytiahol spod košele strieborný krížik na retiazke a bozkal ho. Obrátil sa k Jankinej mame: „Ty, ako dlho to vieš?“

„Rok sa s ním vláči, a čo ja s tým narobím, veď ma nepočúva, a keď sú šťastní...“

„Turek bude vždy len Turkom.“ Dedo vyťahuje cigarety. Už sa na Janku nepozrie.

Janka pomaly vstala a šla sa prejsť po záhrade. Po jej odchode dedo vyrozpráva niekoľko protitureckých legiend z kraja o neľútostnej krvilačnosti. „Vyhnali sme ich až po storočiach útlaku, ale oni sa raz vrátia, zlá plev sa drží dobrej pôdy.“ Pri prednáške dvíha ukazováky a gúľa očami, z úst mu zavše vypadne omrvinka.

Ráno sa rotmajster ponáhľal s otázkami k plukovníkovi. Ten bol po pijatike, zvracal opretý o múr a potom si zase ľahol a spal až do obeda. Chlapi mu šli príkladom a tiež vyspávali, mali v nohách dlhú cestu a kalíšky silnej liehoviny. Rotmajster ležal na chrbte, kým nezbadal nad hlavou dievča s bielymi lýtkami pod krátkou sukňou, ktoré pomaly kráčalo pomedzi spiace telá a v náručí držalo konvu z cínu. „Nemáš to priťažké, dievča ľúbezné...“ Vzal cínovú nádobu z jej rúk a pomaly ju zložil na zem. Dievča povedalo, že prišlo vozom, ktorý zastal pred hradnou bránou. Pivo viacerí nalievajú do konví zo suda, donesú aj mäso a chlieb. To prosímpekne posiela richtár, lebo je s povstalcami spriaznený. Rotmajster kopal do chlapov, aby sa zobudili. Zajedol si chleba a odviedol dievča bokom. Dôkladne si ho obzrel na slnku na na prednom nádvorí. Mohlo mať najviac ak pätnásť rokov, voňalo spálenou múkou a ľanovými handrami.

„Máš očiská jak makové puky, dievčička... Pánboh odmeň túto štedrosť.“ ukázal na cínové konvy.

„Dostali sme príkazom,“ spustila chladne. „Radšej by sme dali cisárskym, ako vám pľuhákom lutheránskym.“

Prestal sa usmievať a švacol ju po líci. Vytrhla sa a mršne mu opľula ruku. „Podlí zradcovia, naša pani vás potrestá!“

Utekala vykladať ďalší chlieb a mäso z voza. Vojaci sa medzitým pobudili a hneď začali jesť. Plukovník neobratne vstal a pomaly odpovedal na otázky o mŕtvole, slovami šetril ako pivom. „Je to Vešeléniová. Žena nášho. Jej otec starý Bosniak bol cisárovi v prdeli napchatý.“

„O tej sem slýchau. V dedine ju majú za svatú.“ doložil previantmajster.

„Nech je svätá, koľko chce. Ale vravím, to že sa nerozpadá v prach po toľkých rokoch nič dobré neveští.“ Po tejto odpovedi sa pustil do piva. Rotmajster bol zvedavý, ale bál sa vojsť do kaplnky.

Sobáš bol v meste na úrade, dedo plakal doma. Potom prišiel na hostinu do penziónu pod hradom. Ešte sa napratal do saka zo synovej svadby a dcérinej svadby, áno. Aj na to bol hrdý. Objal Janku a Turkovi aspoň podal ruku.

„Ach, tie deti. Ohrdli, čo im predkovia vybojovali.“ básnil pri bare po polnoci. Inak bol slušný.

„Budeme bývať na pozemku vedľa teba a našich“ oznámila pripitá Janka ako ďalšie nemilé prekvapenie. Zase mu všetko zatajili. „Dostali sme od otca ako dar.“

„Je tam samé haraburdie,“ zahundral dedo. „A to humno, čo s tým?“

O jednej ho Jankina mama zaviezla domov a uložila do postele. Pomodlil sa, aby sa tento Turek dajako preonačil na Slováka, keď už sa s tým nič iné nedá robiť. Svetlejší asi nebude, len nech to nie je gauner a podpaľač. Zatvoril oči a s horkosťou spomínal na podpaľača Starhradu, akoby vtedy pred storočiami žil.

Chlapi strhli krásnej žene šperky. Tuhé, ale pevné telo obracali a prehľadali každú jeho časť. Prsteň nešiel dole, prst odrezali. Dnu vbehol dedinčan: „Nenásytné besy!“

S krucifixom v ruke sa vrhol na plukovníka. Vojaci ho spútali.

„Čo ťa dráždi, sedláku?“

„To je naša pani, pozrite, aj smrť je na ňu krátka!“

Plukovník sa rehotal a prikázal šmariť ho do krypty. „Dnes ponocuješ so svoju paniu!“

Hrobku uzavreli a ponáhľali sa z kaplnky, lebo slnko zapadalo. „Kto ho vpustil?“

„Obšmietajú sa tu,“ vysvetľoval Rotmajster celý spotený. „Vyhnali sme ich spred brány, tak sa schovávajú na kraji lesa. A tam, aha!“ Ukázal na trávnatý kopec oproti nádvoriu. „Majú na nás pekný výhľad.“

„Len nech pozerajú, nič nezmôžu.“

Plukovník si opäť ľahol skôr, lebo hoci sa neopil, bolo mu zle od žalúdka. Rotmajster sa nepovažoval za takého sprostáka, aby sa ani trochu nebál. „V spánku nám podrežú hrdlá, ak nezväčšíme hliadky- hej, strážmajster!“

Strážmajster sa postaral o hliadky, hoci chlapom riadne udrelo pivo do hlavy počas slnečného dňa v tábore. Polovica hliadok driemala. Nad spiacimi vojakmi sa vznášali svetlušky a duchovia.

Do roka sa pozemok vedľa dedovho zmenil na nepoznanie. Haraburdie vypratali a postavili domček. Humno na záhrade ostalo dedovi, sušil tam seno pre husy. S Jankou aj jej manželom vychádzal dobre, vlastne lepšie byť nemohlo. Problém prišiel na začiatku leta rok po svadbe. Turek vchádzal do dediny na svojom čiernom bavoráku neskoro večer, neubrzdil a zrazil chlapca. Bol to desaťročný mentálne zaostalý Julo, ktorý sa rád po zotmení vozil na bicykli so širokým sedadlom a pomocnými kolesami. Pravda, vždy s ním niekto bol, tentoraz dvaja kamaráti na dospeláckych horských bicykloch. Sanitku nezavolal Turek, ani kamaráti, tí sa len zhrnuli okolo chlapca a jačali. Chlap zo susedného domu, ktorý počul, ako mu Turek svojim autom zarýpal do plota, sa zdvihol od televízora a uvidel z okna, čo sa prihodilo. Keď prišla sanitka, Turka vraj bolo treba ratovať skoro tak ako chlapca. Sedel na krajnici, triasol sa po celom tele a úplne zabudol hovoriť po slovensky. Mlel čosi vo svojom jazyku a nikto sa nedozvedel, ako sa vec odohrala. Dali mu fúkať, nenafúkal.

Nasledujúce dni bola dedina na nohách, vznikali protichodné verzie udalosti. Turek ležal doma a ládoval sa liekmi. Prišlo daždivé obdobie a zmáhali ho silné horúčky. Janka ho obskakovala a vybavovala veci okolo auta v oprave, poistky, nápravy zničeného plota. Zdalo sa, že bude treba zohnať právnika, pretože mnohí si brúsili zuby na trestné oznámenie. Chlapec mal ostať navždy na vozíku. Ale čudujsasvete, bolo ticho. Janka si vydýchla, Turek odcestoval kvôli práci a pol roka o ňom nebolo počuť. Janka sa v kostole vyhýbala všetkým pohľadom a po tom, ako sa od pocitu ťažoby povracala pred farou, do kostola chodiť prestala. Dedo sa skrýval na chóruse a ťahal bas.

Starol a nevnímal, ako sa vyvíjali nálady v dedine. Do krčmy moc nechodil a keď aj, ostatní pred ním mlčali. Janka bola tehotná a do ďalšieho leta porodila. Tesne po pôrode vyhorelo humno. Nikto nechápal. Janka tušila. Turek sa domov vracal neskoro večer už len taxíkom. Upokojoval sa marihuanou. Dedina je, pravda, krásna, ale najradšej bol mimo nej. Teraz sa to zmenilo, chce vidieť vyrastať syna, už bude menej cestovať. Sľubuje.

Dievčinu boleli všetky končatiny od nosenia cínových konví. Poobede si ľahla na pastvinu za predným nádvorím, rotmajster ju tam objavil a schmatol za lýtko, keď mala zatvorené oči.

„Jaj!“

„Neľakaj sa.“

Ponúkol jej trochu piva zo svojho pohára a široko sa usmieval, aby chápala, že sa na ňu už nehnevá.

„Takí ste v tomto kraji bez miloty...“

„Bodaj by sme boli, k vám...“

Prižmúril oči a snažil sa pochopiť myslenie divokých ľudí. „Bojte sa tmavých koží, nie nás.“ zadunel a pomaly jej hladil hebké líca, krk, stehná.

„Od janičiarov mám jazvu na bruchu.“ vyhrnula si opliecko. Krúžil jej prstami okolo pupku. „Vyhrážali sa nám, ak nevydáme kŕdeľ husí.“

„Kŕdeľ husí...“

Pobozkal ju na pery vlhké od piva, v kútikoch vysušené. Zasmiala sa a pokračovala o Turkoch. „Ale u nás aj niektorí prebehli svojho času.“

„Kam?“

„Hovorí sa tomu prebeh, keď človek odíde k Turkom, oblečie sa ako oni a začne veriť v ich boha.“

„Ohavnosť!“

„Prečo? Ich boh je asi silnejší, ako náš, keď ich nevieme vyhnať stuotáľ.“

„Ty hlúpa.“ Odtrhol najbližšiu halúzku a strčil si ju medzi zuby.

„Vieš ako sa u nás trestá prebeh?“

„Neviem, milená...“ Len vzdialene vnímal krik muža, ktorého vypustili z krypty.

„Ak sa chytí poturčenec…“

Rotmajstra zavolali k plukovníkovi na poradu. Plukovník, ktorý usúdil, že sa vyplienilo, čo sa dalo, navrhoval zbaviť sa duchov minulosti. „Telo ženy Vešeléniho bude znivočené, postarám sa o to sám.“

Nakoniec aby sa nezapapral, poveril iných vhodením tela do vápna. Potom nariadil presťahovať sa do hradu, pretože kliatba bola zažehnaná. Poslal do dediny odkaz, aby navozili na hrad sviece. Rotmajster spolu s troma ďalšími zaobstaral drevo a stihol sa poprechádzať po lúkach.

Nikto nezistil, že dedinčania mŕtvolu hradnej pani z vápna vytiahli, uniesli a uchovali, kým sa všetci naháňali za sviecami, mäsom a sudmi na slávnostný večer.

Dedo sa dozvedel až ráno, že v noci horela Turkova stavba. Mal zákazku v Martine, rozostavanú plaváreň. Škoda na stavbe je obrovská. Úmyselné zavinenie sa nedá vylúčiť.

„Prestáva sa mi to páčiť.“ Vhodil si kocku cukru do kávy a zamiešal, akoby tým chcel rozptýliť napätie. Janka podávala dieťaťu fľašku. Prevracala očami, keď dedo húdol: „Šťastie vám nepraje, to preto, že ste sa nenechali zosobášiť v kostole.“

„Akoby sme mohli, Azadi je moslim, to vieš, dedo.“

Krčil plecami. „U kresťanov po kresťansku.“ Zamračil sa, nerád spomínal na to, že aj Janka akoby už bola moslimka. „Kedysi sa tomu hovorilo prebeh.“ povedal.

„Mlč, dedo, mlč radšej.“ Dieťa sa rozkričalo a Janka nasadila sladký tón.

Turci vypaľovali dediny, hrady, kúrie, všetko, čo prišlo do cesty. Povstalecké vojská sa s nimi spojili, lebo len tak mali šancu poraziť cisára. Cisár je oveľa väčšie zlo ako Turci, lebo to všetko dopustil. Vysvetľoval rotmajster. Dievčina sa váľala po vankúšoch v miestnosti, ktorú si privlastnil. Bolo na čase, vonku ho otravovali komáre. Začal filozofovať o jej očiach a prsiach. Olizoval nôž od ovčieho syra a tváril sa veľmi vážne. Keby o chvíľu nemusel ísť na nástup eskadróny, hneď by sa s ňou pomiloval. „Odíď cez južné nádvorie, a vráť sa po zotmení. Nahlás pri bráne, že ideš k rotmajstrovi a nesieš sviečky, dobre? A aj ich čo- to dones.“

Po nástupe a cvičení sa poriadne najedol a veruže aj opil. To aby mu rýchlejšie ušiel čas do návratu dievčiny neskoro večer. V dobrej nálade prehral peniaze a hradný lup v kartách s previantmajstrom. Vojaci rozprávali legendy, ktoré počuli od dedinčanov. Hrad Strečno a Starhrad spája podzemná chodba plná pokladov. „Hlúposti!“ Previantmaster prevaľoval očami a i sudom, už z neho nevypadla ani kvapka. „Narazte nový sud!“

Rotmajster ziapal na podriadených: „No hýbte sa, prilievajte, nech nevidím dno tohto pohára, lebo vo chvíli, kedy ho uvidím, jednému z vás urežem hlavu a pošlem jeho materi naloženú v mede!“

Previantmajstrovi došlo, že by to chcelo ženy. „Jak to vy pane robíte, že v každém chotáre novou ženštinu naleznete, a sama vám své lůno svěří...“

Rotmajster sa škeril a prstami znalecky poťahoval bradu. Potom začal ohadzovať o stenu taniere a príbory, pretože už bol veľmi opitý a v takom stave by najradšej rozbil celý svet- niekde na pokraji vedomia chápal, že takto dievčinu uvítať nemôže, ale už nevládal rozmýšľať.

Na dovolenku boli v Ankare. Deda nevzali len preto, že už sa cítil pristarý na také cesty, a zaplatili mu kúpele. Volali mu do kúpelov po polovici pobytu, že sa vrátili skôr. Vyhorel im dom. Nasadol na vlak, nečakal kým po neho prídu.

Videl dom. Strecha sa zrútila do prvého poschodia. Vyudené steny sa černeli hanbou. Odomkol svoj dom a nasťahoval ich k sebe. „Len čo zariadime poisťovne, vypadneme.“ sľubovala Janka.

„Ale, čoby ostaňte, ostaňte...“

„Chcete aj fy fyhoriet, ujkho?“ spýtal sa Turek veľmi dôrazne. Oči mal smutné a prázdne ako tie vyudené okná.

Janka obliekla periny v izbe po mame a prastrýkovi. Nasťahovali sa do tej izby a zastreli, aby ich nebolo z okien vidieť, a aby ani oni nevideli svet. Hrad, rieku, hory. Všetko naokolo pripomínalo dávne veky. Každá čiastočka vzduchu ostala presýtená zlom.

„Azadi!“

Potisla ho bližšie k sebe. Musia vypadnúť. On pôjde skôr so synom, ona zariadi papierovačky. Pozemok predajú, to je jedno.

Taký divný sen ešte nemal. Za to mohlo víno, iste, spolu s dvoma nocami strachu z nadprirodzeného a temného.

Pri stole stála Žofia. Držala svietnik, vosk odkvapkával na stôl. Dlhé vlasy jej prečnievali z čepca, padali cez ramená a nočnú košeľu. Vyzerala presne tak, ako si ju predstavoval.

„Nikto si teba nebude pamätať. Moji potomkovia budú tancovať na tvojich ostatkoch, počuješ?“

Vyviedla ho na vežu, slepo ju nasledoval, úplne stratil vôľu. Na veži stál nebohý Tomáš Bosniak. Žofia položila svietnik na zem.

„Vieš ako sa u nás trestá prebeh.“ Zviazali mu ruky za chrbtom a Bosniak ho naklonil cez múr. „Spadneš dole, rozbiješ si lebku ako orol, ktorý umrel pri lete.“

Tuho zažmúril oči.

Prebral sa a neveriacky hľadel na svoje ruky. Ona ležala pred ním s vykrútenou hlavou. Sukne mala zakrvácané, na krku otlačky jeho rúk. Pohol sa, do hlavy mu udrela neznesiteľná bolesť, navyše sa porezal na črepine z pohára. Zakryl jej kričiacu jazvu oplieckom.

Dedo náhle pochopil. Keby aspoň vedel, či by sa oplatilo vtiahnuť do veci políciu... ale nie, je to zbytočné. To sú zradné chodníky. Horší poturčenec ako Turek, povedal by niekto. Nie. „Nenájdeš na celom svete väčšieho gaunera, ako svojho krajana čo býva za druhým plotom, a to ti je pravda pravdúca!“ povedal kocúrovi a pohladil ho po chrbte. Kocúr sa rozkošnícky pretiahol a vztýčil chvost.

Považský cukor

Ovocie má niekoľko možných životov. U nás poznáme všetky, vymieňame si recepty, toto skús, tamto skús, olizujeme si prsty, tri sestry.

Mrazená dreň. Silvia sa háda s mamou vždy, keď je príležitosť. Pre farbu kvetináčov, pre teplotu materského mlieka. Kojí maminho vnuka, ktorý nikdy nemá dosť a už je fajne vypasený, mama vraví, správna žena musí vedieť kedy prestať. Silvia nevie prestať a ono ju to dojí a dojí ako kukučie mláďa samičku trsteniarika. Ty si moje kukučie mláďa a ja som samička trsteniarika, vravela som svojmu poslednému. Nepochopil to. Ukázal mi ilustráciu v Malom princovi, ako veľhad kráľovský prehĺta svoju obeť. Ja som tvoja obeť. Vraví a balí si spodky, ktoré si ku mne nasťahoval.

Kandizované. Valéria dostane na leto ekzém na stehno. Trubka vie, že má alergiu na kravské mlieko, aj tak láduje zmrzlinu, čokoládu Ritter Sport, mascarpone a mozarellu, veď kristepane kravské mlieko je alfou a omegou gastronómie, čo tam po ekzéme. Nosí silonky a aj tak krátke sukne, už v pätnástich chodí na diskotéky. Ja sa doma trasiem že ju nadránom niekto znásilní. Ona sa nebojí ničoho a ešte si dopraje kandizované ovocie. Natálka, to som ja. Po tridsiatke som stále Natálka. Cukor konzervuje. Najstaršia, dávam pozor na sestry a mamu, svet je nebezpečné miesto. Otca na smrť postrelili v Kosove, než sme sa narodili.

Džem. Oberieme kríky ríbezlí a egrešov, dedkovu višňu, plody nám krvácajú na ruky. Valéria mi zapaprala písomky odložené v prútenom kresle. Prepáč. Šimonova písomka. Dám mu dvojku, aj keď si vymýšľa, ťahá ma za nos. Kto má chuť na koncentrovaný cukor, dá si ovocie, alebo rovno džem. Ovocie, cukor, želírovací cukor, dlhé minúty miešania. Drzáň, strelila som mu v zborovni. Mrháš životom. A vy nie, pani učiteľka, v tejto diere? Tak som mu vlepila. Na druhý deň doniesol bonboniéru. Nechaj si, ja sladké nejem. Prečo, pani učiteľka? Mám nábeh na cukrovku, trkvas. Jaj, to som nevedel. Sklonil hlavu, vyzeral už takmer dospelo. Najhoršie muky som zažila na plavárni. Zaklamala som, ja nemôžem ísť ani do vody, mám ekzém. V župane som sa pozerala, ako sa mu napínalo biele svalstvo na chrbte pri šípkach do bazéna, na chlpaté členky a presnú architektúru rebier, zakrývala som si ovisnuté prsia a očiam nútila písmenká Teórie literatúry, kontext mi unikal.

Džús. Silviin manžel chodí zo služobky každý druhý víkend. Mal by sa milovať so Silviou, ale namiesto toho do noci sedí pri krbe a civí do laptopu. Ani sa nepríde pozrieť, keď sa kúpe bábätko. Isto niekoho má, tam v Prahe, ako sa môže Silvia porovnávať s dákou Pražáčkou. Ktorej spod pazúch vyletujú holuby. Uvravená ako Václavák. Šťava z ovocia je jednoduchý cukor zbavený vlákniny. Prirýchla energia sa musí rýchlo spáliť. Hráva tenis, má pevné lýtka, oči ostávajú roztečené od zízania do laptopu. Silvia sa pri nedeľnom obede pýta, čo vraví na tie kvetináče. Obzerá sa, ničomu nechápe. Manželstvo je nuda. Chlap si časom presťahuje svoje spodky do Prahy. Na chodbe sa s ním zrazím, keď idem v noci na záchod. Sviniar, ja ťa asi zabijem, vrčím. Uhni! Nerob zle mojej sestre! Sčervenie, čo ty vieš o rodine, vraví.

Pena. U nás je v lete obľúbená malinová pena. Iba otcovi, nech mu je zem ľahká, nikdy nechutila. Príkré, príkre, šmaril obsah veľkej lyžice do trávy. Aha, ani pes to nechce! Otcovi pred smrťou nechutilo už nič okrem nesladenej kávy. Silvia sa mala vydať. Priviedla mu ukázať ženícha. Volvo, oblek, vôňa Dior Homme, prezidentský úsmev. Otec ho z postele chytil zohavenými rukami bez palcov. Postaraj sa mi o ňu. Ak jej niečo zlé spravíš, Natálka ťa asi zabije, chacha. Pri sobášnom obrade ma búchal po zadku, si na rade. Lenže ešte predtým, ja pôjdem do zeme. To sa stalo o dva mesiace. Pochovali sme ho v uniforme s vyznamenaniami.

Alkohol. Šimon mi volá v noci a ospravedlňuje sa. Ovocie sa môže zmeniť na svoj opak, spôsobiť zápal celého tela a smrť úsudku. Šimon je už deviatak, on ma miluje. Koľko ste toho vypili? Mazaj domov. Nebojte sa, pani učiteľka, ťahá zo seba. Nechal som vám odkaz v knižke. Ktorej? Od Kompaníkovej. Nevšimla som si- daj sa do poriadku, alebo pôjdem po teba. Je mi fajn. Ten sprostý papierik z ružovej knižky vypadol na zem, nebolo to súdené...Dobrú noc, pani učiteľka... Už začali čvirikať vrabce v konároch višne. Svitá, naťahujem ruku do tmavomodrej spleti konárov a prstami pučím plody. Chcem rozpučiť všetko sladké, nech ma to neotravuje. Šimonova mama sedí oproti mne a škerí sa, lebo vravím, že jeho výsledky z Monitoru sú nadpriemerné. Nech ide na gymnázium. Jasné, jasné. Mimochodom, môj muž robí v závode, totiž v cukrovare. Majú tam nejaké prebytky. Donesiem vám zo desať kíl Považského cukru, zíde sa na pečenie, alebo hm, kockový, do kávy, dovezie to na aute budúci týždeň, hm? Ďakujem, krútim hlavou, ja cukor nemôžem, naozaj. Mám zlé vstrebávanie cukru, viete. Jasné, jasné. Zavolám Šimona z kabinetu, ona ho chytí okolo ramien a on prevracia očami. Odchádzajú, utekám do kabinetu zistiť, aký odkaz nechal v nastrčených Shakespearových sonetoch. Dáte mi číslo na vašu sestru, tú najmladšiu Valériu? Máme rovnakého obvodného, poznám ju z čakárne a na Facebooku ju neviem nájsť. Prosím vás fest. Dík, Šimon. Pomaly zrolujem kus papiera a snažím sa dýchať a vstrebávať. Vzdávam sa veľmi dôstojne. Otváram balík sušených hrozienok. Správna žena vie, kedy prestať. O pár minút bezvládne sedím s preloženými nohami a vŕtam kružidlom dieru do lavice.

ľudské spomienky

-->

Spln

Sesternica Miška bývala s rodinou na prízemní, my hore pod krovom. Bola som zvyknutá na šikmé steny, na tajomné strešné okno do povaly na chodbe, kam papá chodieval, keď nefungoval satelit.

Miškina rodina, Kadašiovci, ktorí bývali dole, mali krásne hlinené šálky na čas s reliéfom hrozna. U nás na poschodí sa nikdy nepila Pepsi-cola, lebo je nezdravá, a zrejme i drahá. U Kadašiovcov sa pije Pepsi- cola z tých krásnych hroznových šálok.

Niekedy poobede to bolo, naši ani Miškini rodičia doma neboli, len my dve, ja a Miška, hráme  sa na dvore a Miška predo mnou pije Pepsi-colu zo šálky.

„Daj mi napiť!“

„Čo za to?“

Netuším, nič nemám.

„Ten prívesok,“ povedala, „chcem ho.“

Mám dva prívesky priateľstva, od máti. Mesiac rozdelený napoly. Jeden mám nosiť ja, druhý dať najlepšiemu priateľovi. Keď sa spoja, zapadnú do seba ako skladačka. Presne ako ja a Janka. Určite chcem druhý prívesok darovať Janke. Je to moja naj-najlepšia kamarátka, nikdy jej to nepoviem, také veci sa nehovoria. Treba jej proste dať ten prívesok.

„Daj mi ten prívesok,“ opakuje Miška a vábi ma Pepsi- colou. Vytiahla z kuchyne dvojlitrovú fľašu a naliala mi do hlinenej šálky s reliéfom hrozna.

„Dobre.“

Dávam jej svoj prívesok, obzerá na slnku. Pijem Pepsi- colu, chutí ako každé krátkodobé uspokojenie, je jej čoraz menej, stráca sa.

„Teraz sme najlepšie kamarátky.“

Najväčšia chyba v živote, za šálku coly. Došlo mi to o dva dni. Miška na krku honosne nosí môj prívesok, stále si ho s spáruje s mojím. Nenávidím ho, zahodím ho do kontajnera.

Iba spln je celistvý. Máti sa pýta: „Kde máš ten prívesok?“

„Stratila som ho.“

Jún

V siedmej triede základky sa stáva, že sa všetky baby pobláznia do jednej veci, na ktorej zvyknú frčať pár týždňov. Napríklad silikónové ramienka.

„Prosím, nekúpiš mi v Martine silikónové ramienka?“ pýtajú sa ma, keď poobede odchádzam do zušky. Aj piercingy prišli do módy. Lenže dievčatá nemajú peniaze na piercingy, a nemajú ani osemnásť, aby navštívili štúdio. Tak podomácky.

Veronika B. si postupne prepichuje pupok vždy počas hodiny fyziky. Lebo pani učiteľka B. dlho vysvetľuje, potom obzerá kvetiny a potom zavelí samoštúdium a na žiakov ani nepozrie. Veronika civí raz do knihy, raz na pupok. Nikto nerozumie hydraulike tak ako ja. To preto, lebo mi ju vysvetlil papá, on sa vyučil na učilišti. Hydraulika je zázrak. Vyžívam sa, predstavujem si hydraulické procesy. Veronika má vyhrnutú mikinu a pomaly si zatláča zicherku hlbšie do kože.

Po vyučku sedí na zábradlí pred školou. Decká s taškami sa hmýria ako v úli. Prichádza jej brat, vysokánský starší brat vo veľkej mikine. „Je to pravda?“

Neodpovedá, gáni na neho ako vždy. Blbý trápny brácho. Minule jej dal dvadsať korún, aby rodičom nepovedala, že ovracal koberec.

Zohne sa k nej a pomaly, s bratskou úctou jej vyhŕňa mikinu. Prezerá si zohavený pupok.

„Toto je pokus číslo jedna, toto je pokus číslo dva...“ ukazuje mu Veronika rany.

„Ty si jebnutá.“ vraví a odchádza.

Iné dievča, Nikola, chce mať piercing na brade. Chodí po dedine s klincom zapichnutým v brade, zvláštne, drží jej tam. „Keď mama spýta na tú ranu, poviem, že jebák.“

Líže zmrzlinu napriek klincu. Než príde domov, vytiahne si klinec. Ešte tak jeden deň a prepichne si kožu úplne. Dá si tam náušničku a bude cool. Až neskôr zistí, že viac cool bola s tým klincom. Chalani majú radi baby s klincami a zicherkami. Uchvátene vzdychajú: „Vy ste jebnuté.“

Podľa mňa, pripomína im to primitívne ženy. Africké Masajky, alebo Kreolky. Na diskotéke tancujú ako Masajky. Kvôli dospievaniu pribrali v bokoch a sú guľaté ako Kreolky. Pred letom sa učia vždy na slnku v plavkách, v júni majú celkom hnedé bruchá a ramená. Nosia silikónové ramienka a keďže je jún, cez veľkú prestávku sme všetci vyhnaní na ihrisko a ony sa promenádujú, dvíhajú brady a nosy s jazvami po piercingoch.

Ja nemám žiadne jazvy. Iba tie po očkovaní a po páde na schodoch. Nemám silikónové ramienka a nikdy sa neopaľujem.

Cez veľkú prestávku sedím na suchom pni a rozmýšľam nad hydraulickými piestami.

Tvaroh

Nemám len starkú, mám aj prastarkú. Má prastaré meno Verešová. Sedí vo svojej izbo-kuchyni s televízorom celý deň. Je prastará.

Niekedy býva zamknutý vchod do tej časti domu, ktorá patrí Kadašiovcom. Lenže iba cez tú časť sa dá dostať na poschodie, kde bývam ja. Niekedy nemám kľúče a po škole ostanem vymknutá. Sedím na dvoch schodíkoch pri botníku a čakám, kedy prastarká vylezie z izby, reku kto tam je.

„Čo, nemáš kľúče?“

„Nemám.“

„Hybaj sem.“

Bojím sa jej, má púštnu tvár. Ale idem.

„Jedla si?“

„Nie.“

Pripraví mi krajce zemiakového chleba natreté tvarohom. A trochu soli.

„To ja také nejem.“

„Drž hubu a jedz.“

Jem. Pozerám sa na kukučkové hodiny. Až za dve hodiny sa papá vráti z roboty a otvorí mi, až za dve hodiny!

„Porozprávam ti o vojne.“

A už to frčí. Bomba vybuchla na lúke, mosty vybuchli, krave odstrelilo nohu. Československá armáda prechádza cez strečianské hory.

„Kade tie gule lietali, keď ani jedna ma netrafila?“ vzdychá, rúha sa, ľutuje.

Ticho dojedám prastaré jedlo a obzerám sa po čudnej izbe. Kukučkové hodiny hlásia, že už len chvíľu. Kedy už príde, kedy už príde...

„Daj si ešte čaju.“

Počujem, že papá prichádza. Beriem tašku a odchádzam od prastarkej. Úľava.

Chlieb s tvarohom som nikdy potom nejedla. Niekedy mám chuť.

Kačka

Ten chalan s padnutými viečkami vyťahuje z peňaženky zložený novinový papier. Rozkladá ho na doske klavíra, na čiernom lesklom krídle triedy č. 118.
„Keby bolo leto, za takú istú cenu by som zohnal dvakrát viac.“

Páchne silne.
„Ako to spravíme?“ pýtam sa. Neviem, že sa má vravieť „aký systém“.

„Kačku. Lebo je toho málo, kačka bude najsilnejšia.“

Pripravujeme plastovú fľašku a nožnice. Chalan mi robí prednášku o tom, ako si to čo najsilnejšie „uvariť“.

Ideme za školu, varíme si kačku. Je nás viac, sme spojení neposlušnosťou a tajomstvom. Ťaháme do pľúc. Kamarát sľubuje, že sa raz strašne sfajčíme a pôjdeme na triedu hrať šialený džez, „no úplné bomby!“

Pri odkvape sa potuluje holub.

„Aký tučný holub,“ kope do neho.

Plačem od smiechu, že aký tučný holub!

Ten s padnutými viečkami rozpráva o svojej mame a jej testoch na drogy. THC v moči. Mám záblesky osvietenia. Chcem filozofovať, chalani nie sú na mojej vlne. Idem domov a sama listujem džezové štandardy.

Sneh

Kadašiovci sa presťahovali do vlastného. Myslím, že krčah a šálky s reliéfom hrozna nechali v dolnej kuchyni v našom dome, ale koho to zaujíma.

U Kadašiovcov je oslava, niekoľko rodín, niekoľko detí. Barbiny nás omrzeli. Ideme sa hrať von do tmy na zamrznutú ulicu, najsviatočnejší čas roka, medzi Štedrým dňom a Silvestrom. Guľujeme sa, padáme na ľade.

Malka postavila polmetrového snehuliaka na múriku pred domom Kadašiovcov. Malka je moja najlepšia sesternica. Niekedy ju neznášam, je to zbabelé decko, myslím si.

Odchádzame sa hrať schovky do záhrady. Počujeme, že po ulici ide luza, chalani s petardami. Sprevádza ich rehot, svetielka mobilov, výbuchy a pach pyrotechniky. Strácajú sa na konci ulice. Pozeráme sa za nimi a zistíme, že snehuliak zmizol z múrika, vzali ho ako relikviu.

„Tak to teda nie!“ Malka si na ňom dala tak záležať! Malka pôjde a vypýta si snehuliaka naspäť.

Otvorila bráničku a razantne kráčala za bandou s dlhými tieňmi nočnej lampy.

Na konci ulice zastavila chalanov. Nedovideli sme, ako to dopadlo.

Vrátila sa s kopou snehu na hlave a ramenách. Tí lúzri jej vyklopili snehuliaka na hlavu a on sa rozsypal. Dlhé mihalnice zachytili neporušené vločky, tvár ostala mokrá od utieraného snehu.

„Malka, to čo ti napadlo.“

Malka má červené prsty od tvarovania snehuliaka, červené líca od zlosti, Malka nie je už len decko. Dúfam, že bude stavať ďalšie snehuliaky.

Kružidlo

Chalani majú telesnú, naťahujeme sa z okna, hmla, september, ešte nevieme naspamäť rozvrh. Chalani sa rozcvičujú v teplákových súpravách. Každá z nás si jedného vybrala, ale nikdy to nepovie. Dievčatá z našej triedy vedia čakať. Čas silikónových ramienok ešte neprišiel.

Marek sa so mnou rád bije. Nová učiteľka prírodopisu tvrdí, že trieda musí sedieť v kruhu, nie v rade. Žiadna hierarchia. No dobre. Pred hodinou sa vždy upracú lavice, ale čistý parket v strede triedy provokuje bitkárov. Bijeme sa, udriem Mareka, a vraj nechtom do oka. Musí ísť na pohotovosť. Nehoda, to nič. Učiteľka prírodopisu s ním odchádza.

Sedím, prichádzajú chalani a smútočne mi oznamujú: „Marekovi musia transplantovať oko z koňa. Kvôli tebe.“

Plačem. Marekovi kúpim dosky s lienkou, keď sa vráti do školy. Ale potom si ich s ním vymieňam za tie svoje, Harryho Pottera, lebo on nemá rád lienky.

Jožo má úhľadný peračník plný kružidiel. Otvára ho s výrazom precízneho chirurga. Naleštené kružidlá na malé, stredné, veľké aj letokruhy. Chalani mu kružidlá kradnú a používajú na pitvy včiel a sršňov.

Vojto vonia. Keď sedím vedľa neho, dotýkam sa stehnom jeho stehna. Neuhne, neuhnem.

Zemepis.

„Aké zvieratá žijú v tajge?“

„Kojot!“ vraví Vojto a hneď za tým šepká „kokot“ a rehoce sa. Ja neviem, čo je to kokot.

Veronika H. odpovedá pred tabuľou o tajge. „Pestujú sa tam citrusy.“

Trapas, smiech. K Veronike do konca ročníka prischnú tajgové citrusy.

Števo je sedliak. Keď si na výtvarnej obkresľuje ruku, zistí, že má hrubé a krivé prsty, akoby od klincov obité. „No boha.“ Ten by nemohol hrať na klavíri. Moji spolužiaci ma niekedy počujú, ako cvičím na klavíri pri otvorenom okne. Hrám škaredo, neznášam to, hanbím sa. Smejú sa mi, tlieskajú.

Lukáš ma otca stolára, pomáha mu. Raz za čas si uňho zarobí na nové značkové tenisky a potom sa prechádza v nových značkových teniskách. „Čo sa prechádzaš ako zdrogovaná“, vraví, keď si vymýšľam príbehy. Nikdy ma nemal rád.

Dano. Jedáva rožky s treskou. Vysoký a blbý Dancuľ. Miništruje v kostole a kvôli tomu vymeškáva práve tie hodiny, na ktorých sú písomky. Dancuľ je blbý, lebo hrá futbal za druhú dedinu. Veď tam ani nemajú sprchy. „To sa po zápase nesprchujete?“

Všetci chalani sú krásni. S kružidlom vyrývajú do lavíc nápisy, kresby. Ostanú tam po nich navždy, alebo aspoň kým tie lavice  školník zase nepremaľuje zelenou farbou. Naši chalani zmenia svet. Naši chalani vyhrajú všetky vojny. Naši chalani z nás spravia ženy. Naši chalani vychovajú ďalšiu generáciu krásnych chalanov, ktorí zmenia svet. A tak ďalej.

Picasso

Už neviem koľký rok za klavírom na konzervatóriu. Erika sa rozišla s Peťom, Erika vraví, poď s nami na výstavu do Budatína. Prečo nie, ideme skratkou cez koľajnice. Chopina docvičím potom (a Schumanna, a Haydna, a Prokofieva).

Ideme s Erikou a ešte niekým, do Budatína. Erika má vysoké topánky, „kurvy, režú ma.“

Uteká po koľajniciach skratkou k Budatínu a mohla by z toho byť reklama na parfém. V Budatíne je unikátna výstava Dalí, Picasso, Miró.

Picassove sú tie podivné skice. Hlúpy kvietok s motýľom. Volá sa to ľudské spomienky. Dobré. Ak by som mala vystihnúť spomienky v jednom obrázku, bol by to tento.

, nespasená, nespásaná

vraví sa,

civilizovaný kmeň sa pozná

po tom, že pochováva

z očí modeluje kríž v čase odkvitania višní

lupienky -1. tancujú aj po náhrobkoch

              - 2. nezaujíma úcta

my z kmeňa sme majstri úcty

po pohrebe podávame kofolu

pretože je čierna a ľudia na ňu umierajú

vraví sa,

keď ju miluješ, nie je čo riešiť chlapci

nedeľné košele biele nikdy ako dnes.

tento kope do žulovej dosky kričí spása nestačí to je útecha tak pre deti

chcem viac, tak sa pokús nikdy neumrieť odpovedá

večne živý

 hrob

Ampér

-->

Vyťahuje ceruzku z kabely, výtvarník nosí vždy so sebou všetko, čo treba. Výkres, podložka. Maľuje kovovú katedrálu, ktorý vidí pred sebou. Dramatický detail gotiky. Jej tieň zavadzia. „Uhni.“ Všetci súrodenci vždy len zavadzajú.

Vanda si obliekla svoje najtesnejšie šortky, lebo nemá krámy. Veď možno bude chcieť zbaliť Jana a možno dokonca Viktora, milujeme jeho svaly. Natešene pospevujeme melódie elektropopových vychytávok. Spí sa tu v spacákoch, je kosa. Zahriať má domáca a objatie jedného z chlapov, vo sviečkach sa topia komáre. Vedľa lesnej cesty je veľký stožiar. Pod ním ležím v kristovskej póze, nad hlavou oceľová koruna stúpajúca do výšky. V sieti konštrukcie vibruje vietor, modeluje viachlasné flautové tóny, hlasy civilizovaných kovov. Chcem zavrieť oči, ale bojím sa, že sa na mňa stožiar zrúti.

Bráško kreslí stožiare po celej republike, nie maľuje, pozor, kreslí. S ceruzou, nikdy negumuje. Očami skenuje každý ohyb ocele. Keď bude mať dvadsať kusov, zorganizuje veľkú výstavu. Na vernisážach sa podávajú veterníky. Hostia budú mľaskať a utierať si zo spotených tvári krém. Ona bude na neho hrdá. Včas skontroluje, či si poriadne užil lieky. Doktorka povedali, pravidelné dávky. Žiadne výnimky.

„To elektrické vedenie ma desí,“ Jano, zagebrený od horčice, nosí okuliare a neurčitú bradu. „Veď ani v prírode už človek nemá pokoj od tej opachy.“

Vanda leží na zemi, „A veď je to krásne.“ Slnko rozpaľuje oceľ. Vo vzduchu sa hrá s nohami, obtiera jednu o druhú. Klobáskam Jano krája prieduchy, aby nepukli pri opekaní. Joj, túto príliš hlboko prerezal, „to som z toho asi spravil rešeto!“

„A ty čo?“ oslovil ma dredáč Viktor, má tielko a mastné svaly, milujem svaly. „Čo ja...“ „Páčia sa ti drôty pri chate?“ „Dráty bych zrušil,“ nôtim Nohavicu, „Vraj tu niekto zomrel, to vravel Palino, kde je...“ Vraj šiel zbierať masliaky. „Keď sa vráti, spýtajte sa ho na to.“

Sme tu tri baby a traja chalani, cítime sa alternatívni. Niektoré klobásy sú vegetariánske, ja ani Palino nejeme mäso. „Asi s tým praštím,“ Palino odkedy mäso neje, nemá chuť na sex. Palino sa vrátil z hory, opisuje človeka zabitého na stožiari, človeka ako motýľa chyteného v pavučine. Ukazuje prstom hore na vedenie. A mimochodom, „dnes si dám slaninu, pekne prerastenú.“ Jano sa pozerá smerom do lesa, dýcha horský vzduch.

V chate si ľahla vedľa bráška, zakryla ho ufúľanou dekou. Niekedy sa cíti ako matka. Na schody naukladala sviečky, aby sa protivné komáre utopili vo vosku. Veľa vecí by rada utopila vo vosku. Napoleonove vojská, napríklad.

Študovala históriu a zastáva si slovanstvo. Keď teraz s bráškom tak veľa cestuje, fotí slovenské panorámy a pamiatky. „Tá mimovládka, čo nám financuje cesty,“ šepká bráškovi, hladí ho po líci, „ti na konci veľmi pekne zaplatí. Keď domaľuješ posledné kusy. Oni sú štedrí, vieš. Robia ten projekt, pacienti so schizofréniou ako umelci. Veď vieš, už som ti to hovorila.“

„Ja nie som pacient ako umelec, ja som umelec.“ Privrie oči a pomaly sa opúšťa.

„Ja viem, bráško.“ Už aby dokončil obrazy, zarámovalo sa a hotovo. Peniaze pošlú na spoločný účet. Na výstave budú rozostavané reklamné panely psychiatrických liekov. Pacienti so schizofréniou ako umelci, milé. Pomaly zatvorí oči a cíti bráškovu divnú vôňu. Niekedy vonia ako mokré perie. Predstavuje si, je astrálny nočný vták. Lieta po galaxiách a vtápa sa do skrútených čiernych dier. Stráca sa, možno už navždy.

„Celé ľudské telo je sieť elektrických impulzov.“ Z Palina cítiť slaninu.

„Koľko voltov ma môže zabiť?“

„Zabíjajú ampére, nie volty.“

Sadá si ku mne, ohrýza suché steblo, aj ma chytá za stehno.

„Koľko?“

„Nula celá jedna.“

„Šľaka.“

„Záleží na odpore tela.“

Veru záleží. Tvárim sa, že mi do tváre vletela mucha. Keď sa ma snaží pobozkať.

Zotmelo sa. Anička priniesla baterku s dosahom sto päťdesiat metrov. Viktor ňou presvetľuje aj vzdialenejšie steny kopcov, aj stožiar, vedenie, oblohu s mrakmi. „Krása.“

Veľa sa pilo, ktosi navrhol hrať fľašu. Viktor sa postavil. „Neriešte, čochvíľa bude búrka.“

Divoká letná búrka, Viktor má na to nos. Venuje sa šamanizmu, milujem jeho svaly. Vanda sa pripito rehoce. „Fuj, to hádam nie, tá chatka veľa neznesie. Ja sa bojím.“ Pritúli sa k Janovi. Viktor: „Kto má fóbiu z búrky?“

Hlásim sa spolu s ostatnými babami. „Zahaste oheň, ideme do chaty.“

Balíme sa, nesmieme zabudnúť za zvyšný alkohol a deky. Je to vzrušujúce, chalani zamkli, pozapaľovali sviečky na komáre. Sadáme za lavicu, mĺkvo.

Napätie. Jano začína s nepravdepodobnými búrkovými historkami. Starej mame vošiel do kuchyne v sparný letný deň guľový blesk, keď piekla. Vkotúľal sa do otvoreného sporáka a tam zhasol.

„Tomu, čo si povedal, sa odborne hovorí moderný folklór.“ zavrčal Palino.

„Nekecaj.“ Počujeme prvé hrmenie. Na stole ostalo pár klobás a horčica, Vanda si ju natiera na chlieb a hovorí, že pred búrkou má vždy obrovský apetít. Jano si asi myslí, že nielen na jedlo. Dúfa, že ju dnes dostane.

„Ľudia, ja sa fakt začínam báť.“ chúlim sa zabalená v deke.

„Tieto mestské baby. Za našich detských čias sme v búrkach hrali naháňačky,“ Palino je akýsi múdry, „dáš na nohy gumáky a máš po starosti.“

„Ide o ten strach. Nie o to čo sa môže reálne stať.“

„Vždy sa môže stať. Smrť číha za každým rohom.“

„Elektrina nie je smrť, to je život.“

„Takže môžeš dostať smrteľnú dávku životom.“

„Kto vie aký je to pocit.“

„Svalové kŕče, zástava dychu a srdca, kóma.“

„Ľudia, čo keď sa zrúti ten stožiar!“

„Teraz bývajú iné búrky ako kedysi, oveľa horšie, príroda sa búri ľudskej bezohľadnosti!“

„Kdeže, búrky boli vždy hrozné, prečo si každý myslí, že žije v najhoršej generácii, a v najhoršej dobe prírody?“

„Raz som za búrky ležal v stane.“ - Viktor. „Blesk udrel neďaleko, cítil som ako sa rozochvela zem. Bol to životný zážitok, fakt, nedá sa to opísať. Proste orgazmus zeme.“

„Ty si celý orgazmus! Podaj mi cigy.“

„Ja som blesk videl, na poli.“ - Jano. „Udrel na vrchu lúky a okolo sa vytvoril svetelný kruh, taký kruh, ako keď hodíte kameň do vody.“

„Kravina, to sa nemôže stať. Ľudia, dopime tú domácu.“

„U nás zabilo na poli dievčatko, lebo malo kovovú sponku.“

„Najhoršie je, keď ťa postihne búrka, a ideš odniekiaľ na bicykli.“

„Tak to si zabila! Veď na bicykli máš gumy!“

Smejeme sa Aničke. Spustil sa lejak, vonku sa natriasa odkvap.

Druhý deň na osamelej chate pri stožiari, okolo obeda pre nich príde urbárske auto, zviesť ich dole. Už musel dokončiť obraz. „Máš?“

Natiera mu chlieb s džemom, ale keď sa pozrie na lavicu, nie je tam. Vybehol von, len v ponožkách, pako. „Hej!“

Obula sa a šla von. Je zamračené, žiadne lúče. Vidí ho na konci chodníka, pri stožiari, cez rameno má prehodenú svoju kabelu, inak je stále v pyžame. Beží za ním.

„Bráško, čo...čo to robíš?“
Šplhá. Nečakane rýchlo a mršne, už je v tretine. „Somár! Zlez dolu, počuješ...“

Dobehla k stožiaru, volá stodvanástku, volá auto z urbáru, jediné, čo jej napadlo. „Bráško... nevymýšľaj. Bude hubová praženica. Aj cigaretu ti ušúľam, len už mazaj dole, užaj,“ k nohám jej padajú obrovité slzy, prsty vystiera k nebu. „Bráško!“

Prekladá nohy a ruky, ľavá, pravá, predná, zadná. Nedíva sa okolo, ale čím je vyššie, tým je spokojnejší. Stožiar duní vetrom ako organové píšťaly. Nikto neskomponuje dokonalejšiu hudbu. „Hovorí sa tomu aleatorika,“ kričí, aby to aj ona počula, „viac menej náhodná hudba. Hudbu riadi božská náhoda.“

„Padaj dole, idiot!“, vrieska ona, lebo nechápe, čo sa deje.

Už len kúsok. Ale práve tu sa zastavil, pri ramenách stožiara. Dostal kŕč do nohy, ako naschvál. Skoro stratil rovnováhu a spadol. Musí sa udržať, pevne, pevne.

Chata čupí v orchestri cválajúcich mrakov. Palino s Janom sa hádajú o pôsobení elektriny, Vanda púšťa na mobile elektropop, Viktor si balí do vrecka baterku. „Kam ideš?“

„Pôjdem na chvíľu von.“

„Blázon.“

Beží po vŕzgajúcich schodoch, hore si prezlieka prepotené tričko. Nasledujem ho. Dotýkam sa jeho ramena. „To máš riadne.“

„Chceš ísť so mnou?“

Viktor odomyká dvere, dnu prerazí vodotrysk, výbuchy svetla, potiahne ma za prah a už nás niet.

Práve dorazilo urbárske auto, dvaja chlapi vyzbrojení lekárničkou vyšli von. Jeho nedostanú.

Už sa posadil sa na horné ramená, naokolo notová osnova drôtov. Konečne si vydýchol. „Bráško!“ Chudá ruka vytiahla z kabely pokrčené výkresy. Sedemnásť stožiarov, osem zlomených ceruziek, desiatky kapsulí liekov. Kresby rozhadzoval ako Večerníček, až pri desiatom výkrese mu napadlo vytvarovať stíhačky. „Bráško!“ Niektoré mali celkom dobrý dolet. Krása, tu hore je to oveľa lepšie. „Môžem dýchať!“ A tie zvuky!

Šmaril sa do notovej osnovy, pohojdal sa v sieti, motýľ v pavučine. Zhorel ako čokoládový koláč v plytkom plechu, presiakol iskrami a nemeranými ampérmi. Netreba vedieť koľko. Stačili.

Nepočujem vlastný krik. Vidím iba machule cez lejak, keď sa zablýska. Viem, že Viktor kreslí mysľou na zem pentagram. Mág nepotrebuje ceruzky.

Ťahá ma do stredu, už stojíme v strede.

Sme pritisnutí na seba, dvíha hlavu, ziape spolu s roztrasením zeme „Prabog Perún!“ a blesky nás nesú do galaxie. Baby a chalani vnútri počítajú sekundy do hromu.

Zo stožiaru spadol drôt. Ráno ho prišli opraviť, Vanda si vymenila číslo s jedným elektrikárom.

„Toj sme tu boli, kvôli tomu samovrahovi. Pekne tu je.“

Po búrke je svet ako vymenený. Hory dýchajú. „Už bolo búrky treba, bolo dusno a prašivo.“

Jano sa pohádal s Viktorom, vraj všetkým všade iba baby preberá, vraví Anička, načúvala hádke pri šope. Palino chcel mňa, Palino nedostane mňa, furt sa bavím iba s Viktorom, a Palino nedostane ani Vandu, pretože Vanda má bližšie k Janovi a stále pritom očami visí na Viktorovi, takže ani on (Jano) nemá Vandu, možno by chcel Aničku ale tej sa, zdá sa, páči Vanda (Anička zapiera) takže nikto nemá nikoho a to všetko kvôli nemu!

Viktor si nasadil slúchadlá a šiel si ľahnúť pod stožiar. Jano berie do rúk gitaru a spieva pri ohni. Dráty bych zrušil...