Ampér

-->

Vyťahuje ceruzku z kabely, výtvarník nosí vždy so sebou všetko, čo treba. Výkres, podložka. Maľuje kovovú katedrálu, ktorý vidí pred sebou. Dramatický detail gotiky. Jej tieň zavadzia. „Uhni.“ Všetci súrodenci vždy len zavadzajú.

Vanda si obliekla svoje najtesnejšie šortky, lebo nemá krámy. Veď možno bude chcieť zbaliť Jana a možno dokonca Viktora, milujeme jeho svaly. Natešene pospevujeme melódie elektropopových vychytávok. Spí sa tu v spacákoch, je kosa. Zahriať má domáca a objatie jedného z chlapov, vo sviečkach sa topia komáre. Vedľa lesnej cesty je veľký stožiar. Pod ním ležím v kristovskej póze, nad hlavou oceľová koruna stúpajúca do výšky. V sieti konštrukcie vibruje vietor, modeluje viachlasné flautové tóny, hlasy civilizovaných kovov. Chcem zavrieť oči, ale bojím sa, že sa na mňa stožiar zrúti.

Bráško kreslí stožiare po celej republike, nie maľuje, pozor, kreslí. S ceruzou, nikdy negumuje. Očami skenuje každý ohyb ocele. Keď bude mať dvadsať kusov, zorganizuje veľkú výstavu. Na vernisážach sa podávajú veterníky. Hostia budú mľaskať a utierať si zo spotených tvári krém. Ona bude na neho hrdá. Včas skontroluje, či si poriadne užil lieky. Doktorka povedali, pravidelné dávky. Žiadne výnimky.

„To elektrické vedenie ma desí,“ Jano, zagebrený od horčice, nosí okuliare a neurčitú bradu. „Veď ani v prírode už človek nemá pokoj od tej opachy.“

Vanda leží na zemi, „A veď je to krásne.“ Slnko rozpaľuje oceľ. Vo vzduchu sa hrá s nohami, obtiera jednu o druhú. Klobáskam Jano krája prieduchy, aby nepukli pri opekaní. Joj, túto príliš hlboko prerezal, „to som z toho asi spravil rešeto!“

„A ty čo?“ oslovil ma dredáč Viktor, má tielko a mastné svaly, milujem svaly. „Čo ja...“ „Páčia sa ti drôty pri chate?“ „Dráty bych zrušil,“ nôtim Nohavicu, „Vraj tu niekto zomrel, to vravel Palino, kde je...“ Vraj šiel zbierať masliaky. „Keď sa vráti, spýtajte sa ho na to.“

Sme tu tri baby a traja chalani, cítime sa alternatívni. Niektoré klobásy sú vegetariánske, ja ani Palino nejeme mäso. „Asi s tým praštím,“ Palino odkedy mäso neje, nemá chuť na sex. Palino sa vrátil z hory, opisuje človeka zabitého na stožiari, človeka ako motýľa chyteného v pavučine. Ukazuje prstom hore na vedenie. A mimochodom, „dnes si dám slaninu, pekne prerastenú.“ Jano sa pozerá smerom do lesa, dýcha horský vzduch.

V chate si ľahla vedľa bráška, zakryla ho ufúľanou dekou. Niekedy sa cíti ako matka. Na schody naukladala sviečky, aby sa protivné komáre utopili vo vosku. Veľa vecí by rada utopila vo vosku. Napoleonove vojská, napríklad.

Študovala históriu a zastáva si slovanstvo. Keď teraz s bráškom tak veľa cestuje, fotí slovenské panorámy a pamiatky. „Tá mimovládka, čo nám financuje cesty,“ šepká bráškovi, hladí ho po líci, „ti na konci veľmi pekne zaplatí. Keď domaľuješ posledné kusy. Oni sú štedrí, vieš. Robia ten projekt, pacienti so schizofréniou ako umelci. Veď vieš, už som ti to hovorila.“

„Ja nie som pacient ako umelec, ja som umelec.“ Privrie oči a pomaly sa opúšťa.

„Ja viem, bráško.“ Už aby dokončil obrazy, zarámovalo sa a hotovo. Peniaze pošlú na spoločný účet. Na výstave budú rozostavané reklamné panely psychiatrických liekov. Pacienti so schizofréniou ako umelci, milé. Pomaly zatvorí oči a cíti bráškovu divnú vôňu. Niekedy vonia ako mokré perie. Predstavuje si, je astrálny nočný vták. Lieta po galaxiách a vtápa sa do skrútených čiernych dier. Stráca sa, možno už navždy.

„Celé ľudské telo je sieť elektrických impulzov.“ Z Palina cítiť slaninu.

„Koľko voltov ma môže zabiť?“

„Zabíjajú ampére, nie volty.“

Sadá si ku mne, ohrýza suché steblo, aj ma chytá za stehno.

„Koľko?“

„Nula celá jedna.“

„Šľaka.“

„Záleží na odpore tela.“

Veru záleží. Tvárim sa, že mi do tváre vletela mucha. Keď sa ma snaží pobozkať.

Zotmelo sa. Anička priniesla baterku s dosahom sto päťdesiat metrov. Viktor ňou presvetľuje aj vzdialenejšie steny kopcov, aj stožiar, vedenie, oblohu s mrakmi. „Krása.“

Veľa sa pilo, ktosi navrhol hrať fľašu. Viktor sa postavil. „Neriešte, čochvíľa bude búrka.“

Divoká letná búrka, Viktor má na to nos. Venuje sa šamanizmu, milujem jeho svaly. Vanda sa pripito rehoce. „Fuj, to hádam nie, tá chatka veľa neznesie. Ja sa bojím.“ Pritúli sa k Janovi. Viktor: „Kto má fóbiu z búrky?“

Hlásim sa spolu s ostatnými babami. „Zahaste oheň, ideme do chaty.“

Balíme sa, nesmieme zabudnúť za zvyšný alkohol a deky. Je to vzrušujúce, chalani zamkli, pozapaľovali sviečky na komáre. Sadáme za lavicu, mĺkvo.

Napätie. Jano začína s nepravdepodobnými búrkovými historkami. Starej mame vošiel do kuchyne v sparný letný deň guľový blesk, keď piekla. Vkotúľal sa do otvoreného sporáka a tam zhasol.

„Tomu, čo si povedal, sa odborne hovorí moderný folklór.“ zavrčal Palino.

„Nekecaj.“ Počujeme prvé hrmenie. Na stole ostalo pár klobás a horčica, Vanda si ju natiera na chlieb a hovorí, že pred búrkou má vždy obrovský apetít. Jano si asi myslí, že nielen na jedlo. Dúfa, že ju dnes dostane.

„Ľudia, ja sa fakt začínam báť.“ chúlim sa zabalená v deke.

„Tieto mestské baby. Za našich detských čias sme v búrkach hrali naháňačky,“ Palino je akýsi múdry, „dáš na nohy gumáky a máš po starosti.“

„Ide o ten strach. Nie o to čo sa môže reálne stať.“

„Vždy sa môže stať. Smrť číha za každým rohom.“

„Elektrina nie je smrť, to je život.“

„Takže môžeš dostať smrteľnú dávku životom.“

„Kto vie aký je to pocit.“

„Svalové kŕče, zástava dychu a srdca, kóma.“

„Ľudia, čo keď sa zrúti ten stožiar!“

„Teraz bývajú iné búrky ako kedysi, oveľa horšie, príroda sa búri ľudskej bezohľadnosti!“

„Kdeže, búrky boli vždy hrozné, prečo si každý myslí, že žije v najhoršej generácii, a v najhoršej dobe prírody?“

„Raz som za búrky ležal v stane.“ - Viktor. „Blesk udrel neďaleko, cítil som ako sa rozochvela zem. Bol to životný zážitok, fakt, nedá sa to opísať. Proste orgazmus zeme.“

„Ty si celý orgazmus! Podaj mi cigy.“

„Ja som blesk videl, na poli.“ - Jano. „Udrel na vrchu lúky a okolo sa vytvoril svetelný kruh, taký kruh, ako keď hodíte kameň do vody.“

„Kravina, to sa nemôže stať. Ľudia, dopime tú domácu.“

„U nás zabilo na poli dievčatko, lebo malo kovovú sponku.“

„Najhoršie je, keď ťa postihne búrka, a ideš odniekiaľ na bicykli.“

„Tak to si zabila! Veď na bicykli máš gumy!“

Smejeme sa Aničke. Spustil sa lejak, vonku sa natriasa odkvap.

Druhý deň na osamelej chate pri stožiari, okolo obeda pre nich príde urbárske auto, zviesť ich dole. Už musel dokončiť obraz. „Máš?“

Natiera mu chlieb s džemom, ale keď sa pozrie na lavicu, nie je tam. Vybehol von, len v ponožkách, pako. „Hej!“

Obula sa a šla von. Je zamračené, žiadne lúče. Vidí ho na konci chodníka, pri stožiari, cez rameno má prehodenú svoju kabelu, inak je stále v pyžame. Beží za ním.

„Bráško, čo...čo to robíš?“
Šplhá. Nečakane rýchlo a mršne, už je v tretine. „Somár! Zlez dolu, počuješ...“

Dobehla k stožiaru, volá stodvanástku, volá auto z urbáru, jediné, čo jej napadlo. „Bráško... nevymýšľaj. Bude hubová praženica. Aj cigaretu ti ušúľam, len už mazaj dole, užaj,“ k nohám jej padajú obrovité slzy, prsty vystiera k nebu. „Bráško!“

Prekladá nohy a ruky, ľavá, pravá, predná, zadná. Nedíva sa okolo, ale čím je vyššie, tým je spokojnejší. Stožiar duní vetrom ako organové píšťaly. Nikto neskomponuje dokonalejšiu hudbu. „Hovorí sa tomu aleatorika,“ kričí, aby to aj ona počula, „viac menej náhodná hudba. Hudbu riadi božská náhoda.“

„Padaj dole, idiot!“, vrieska ona, lebo nechápe, čo sa deje.

Už len kúsok. Ale práve tu sa zastavil, pri ramenách stožiara. Dostal kŕč do nohy, ako naschvál. Skoro stratil rovnováhu a spadol. Musí sa udržať, pevne, pevne.

Chata čupí v orchestri cválajúcich mrakov. Palino s Janom sa hádajú o pôsobení elektriny, Vanda púšťa na mobile elektropop, Viktor si balí do vrecka baterku. „Kam ideš?“

„Pôjdem na chvíľu von.“

„Blázon.“

Beží po vŕzgajúcich schodoch, hore si prezlieka prepotené tričko. Nasledujem ho. Dotýkam sa jeho ramena. „To máš riadne.“

„Chceš ísť so mnou?“

Viktor odomyká dvere, dnu prerazí vodotrysk, výbuchy svetla, potiahne ma za prah a už nás niet.

Práve dorazilo urbárske auto, dvaja chlapi vyzbrojení lekárničkou vyšli von. Jeho nedostanú.

Už sa posadil sa na horné ramená, naokolo notová osnova drôtov. Konečne si vydýchol. „Bráško!“ Chudá ruka vytiahla z kabely pokrčené výkresy. Sedemnásť stožiarov, osem zlomených ceruziek, desiatky kapsulí liekov. Kresby rozhadzoval ako Večerníček, až pri desiatom výkrese mu napadlo vytvarovať stíhačky. „Bráško!“ Niektoré mali celkom dobrý dolet. Krása, tu hore je to oveľa lepšie. „Môžem dýchať!“ A tie zvuky!

Šmaril sa do notovej osnovy, pohojdal sa v sieti, motýľ v pavučine. Zhorel ako čokoládový koláč v plytkom plechu, presiakol iskrami a nemeranými ampérmi. Netreba vedieť koľko. Stačili.

Nepočujem vlastný krik. Vidím iba machule cez lejak, keď sa zablýska. Viem, že Viktor kreslí mysľou na zem pentagram. Mág nepotrebuje ceruzky.

Ťahá ma do stredu, už stojíme v strede.

Sme pritisnutí na seba, dvíha hlavu, ziape spolu s roztrasením zeme „Prabog Perún!“ a blesky nás nesú do galaxie. Baby a chalani vnútri počítajú sekundy do hromu.

Zo stožiaru spadol drôt. Ráno ho prišli opraviť, Vanda si vymenila číslo s jedným elektrikárom.

„Toj sme tu boli, kvôli tomu samovrahovi. Pekne tu je.“

Po búrke je svet ako vymenený. Hory dýchajú. „Už bolo búrky treba, bolo dusno a prašivo.“

Jano sa pohádal s Viktorom, vraj všetkým všade iba baby preberá, vraví Anička, načúvala hádke pri šope. Palino chcel mňa, Palino nedostane mňa, furt sa bavím iba s Viktorom, a Palino nedostane ani Vandu, pretože Vanda má bližšie k Janovi a stále pritom očami visí na Viktorovi, takže ani on (Jano) nemá Vandu, možno by chcel Aničku ale tej sa, zdá sa, páči Vanda (Anička zapiera) takže nikto nemá nikoho a to všetko kvôli nemu!

Viktor si nasadil slúchadlá a šiel si ľahnúť pod stožiar. Jano berie do rúk gitaru a spieva pri ohni. Dráty bych zrušil...