ľudské spomienky

-->

Spln

Sesternica Miška bývala s rodinou na prízemní, my hore pod krovom. Bola som zvyknutá na šikmé steny, na tajomné strešné okno do povaly na chodbe, kam papá chodieval, keď nefungoval satelit.

Miškina rodina, Kadašiovci, ktorí bývali dole, mali krásne hlinené šálky na čas s reliéfom hrozna. U nás na poschodí sa nikdy nepila Pepsi-cola, lebo je nezdravá, a zrejme i drahá. U Kadašiovcov sa pije Pepsi- cola z tých krásnych hroznových šálok.

Niekedy poobede to bolo, naši ani Miškini rodičia doma neboli, len my dve, ja a Miška, hráme  sa na dvore a Miška predo mnou pije Pepsi-colu zo šálky.

„Daj mi napiť!“

„Čo za to?“

Netuším, nič nemám.

„Ten prívesok,“ povedala, „chcem ho.“

Mám dva prívesky priateľstva, od máti. Mesiac rozdelený napoly. Jeden mám nosiť ja, druhý dať najlepšiemu priateľovi. Keď sa spoja, zapadnú do seba ako skladačka. Presne ako ja a Janka. Určite chcem druhý prívesok darovať Janke. Je to moja naj-najlepšia kamarátka, nikdy jej to nepoviem, také veci sa nehovoria. Treba jej proste dať ten prívesok.

„Daj mi ten prívesok,“ opakuje Miška a vábi ma Pepsi- colou. Vytiahla z kuchyne dvojlitrovú fľašu a naliala mi do hlinenej šálky s reliéfom hrozna.

„Dobre.“

Dávam jej svoj prívesok, obzerá na slnku. Pijem Pepsi- colu, chutí ako každé krátkodobé uspokojenie, je jej čoraz menej, stráca sa.

„Teraz sme najlepšie kamarátky.“

Najväčšia chyba v živote, za šálku coly. Došlo mi to o dva dni. Miška na krku honosne nosí môj prívesok, stále si ho s spáruje s mojím. Nenávidím ho, zahodím ho do kontajnera.

Iba spln je celistvý. Máti sa pýta: „Kde máš ten prívesok?“

„Stratila som ho.“

Jún

V siedmej triede základky sa stáva, že sa všetky baby pobláznia do jednej veci, na ktorej zvyknú frčať pár týždňov. Napríklad silikónové ramienka.

„Prosím, nekúpiš mi v Martine silikónové ramienka?“ pýtajú sa ma, keď poobede odchádzam do zušky. Aj piercingy prišli do módy. Lenže dievčatá nemajú peniaze na piercingy, a nemajú ani osemnásť, aby navštívili štúdio. Tak podomácky.

Veronika B. si postupne prepichuje pupok vždy počas hodiny fyziky. Lebo pani učiteľka B. dlho vysvetľuje, potom obzerá kvetiny a potom zavelí samoštúdium a na žiakov ani nepozrie. Veronika civí raz do knihy, raz na pupok. Nikto nerozumie hydraulike tak ako ja. To preto, lebo mi ju vysvetlil papá, on sa vyučil na učilišti. Hydraulika je zázrak. Vyžívam sa, predstavujem si hydraulické procesy. Veronika má vyhrnutú mikinu a pomaly si zatláča zicherku hlbšie do kože.

Po vyučku sedí na zábradlí pred školou. Decká s taškami sa hmýria ako v úli. Prichádza jej brat, vysokánský starší brat vo veľkej mikine. „Je to pravda?“

Neodpovedá, gáni na neho ako vždy. Blbý trápny brácho. Minule jej dal dvadsať korún, aby rodičom nepovedala, že ovracal koberec.

Zohne sa k nej a pomaly, s bratskou úctou jej vyhŕňa mikinu. Prezerá si zohavený pupok.

„Toto je pokus číslo jedna, toto je pokus číslo dva...“ ukazuje mu Veronika rany.

„Ty si jebnutá.“ vraví a odchádza.

Iné dievča, Nikola, chce mať piercing na brade. Chodí po dedine s klincom zapichnutým v brade, zvláštne, drží jej tam. „Keď mama spýta na tú ranu, poviem, že jebák.“

Líže zmrzlinu napriek klincu. Než príde domov, vytiahne si klinec. Ešte tak jeden deň a prepichne si kožu úplne. Dá si tam náušničku a bude cool. Až neskôr zistí, že viac cool bola s tým klincom. Chalani majú radi baby s klincami a zicherkami. Uchvátene vzdychajú: „Vy ste jebnuté.“

Podľa mňa, pripomína im to primitívne ženy. Africké Masajky, alebo Kreolky. Na diskotéke tancujú ako Masajky. Kvôli dospievaniu pribrali v bokoch a sú guľaté ako Kreolky. Pred letom sa učia vždy na slnku v plavkách, v júni majú celkom hnedé bruchá a ramená. Nosia silikónové ramienka a keďže je jún, cez veľkú prestávku sme všetci vyhnaní na ihrisko a ony sa promenádujú, dvíhajú brady a nosy s jazvami po piercingoch.

Ja nemám žiadne jazvy. Iba tie po očkovaní a po páde na schodoch. Nemám silikónové ramienka a nikdy sa neopaľujem.

Cez veľkú prestávku sedím na suchom pni a rozmýšľam nad hydraulickými piestami.

Tvaroh

Nemám len starkú, mám aj prastarkú. Má prastaré meno Verešová. Sedí vo svojej izbo-kuchyni s televízorom celý deň. Je prastará.

Niekedy býva zamknutý vchod do tej časti domu, ktorá patrí Kadašiovcom. Lenže iba cez tú časť sa dá dostať na poschodie, kde bývam ja. Niekedy nemám kľúče a po škole ostanem vymknutá. Sedím na dvoch schodíkoch pri botníku a čakám, kedy prastarká vylezie z izby, reku kto tam je.

„Čo, nemáš kľúče?“

„Nemám.“

„Hybaj sem.“

Bojím sa jej, má púštnu tvár. Ale idem.

„Jedla si?“

„Nie.“

Pripraví mi krajce zemiakového chleba natreté tvarohom. A trochu soli.

„To ja také nejem.“

„Drž hubu a jedz.“

Jem. Pozerám sa na kukučkové hodiny. Až za dve hodiny sa papá vráti z roboty a otvorí mi, až za dve hodiny!

„Porozprávam ti o vojne.“

A už to frčí. Bomba vybuchla na lúke, mosty vybuchli, krave odstrelilo nohu. Československá armáda prechádza cez strečianské hory.

„Kade tie gule lietali, keď ani jedna ma netrafila?“ vzdychá, rúha sa, ľutuje.

Ticho dojedám prastaré jedlo a obzerám sa po čudnej izbe. Kukučkové hodiny hlásia, že už len chvíľu. Kedy už príde, kedy už príde...

„Daj si ešte čaju.“

Počujem, že papá prichádza. Beriem tašku a odchádzam od prastarkej. Úľava.

Chlieb s tvarohom som nikdy potom nejedla. Niekedy mám chuť.

Kačka

Ten chalan s padnutými viečkami vyťahuje z peňaženky zložený novinový papier. Rozkladá ho na doske klavíra, na čiernom lesklom krídle triedy č. 118.
„Keby bolo leto, za takú istú cenu by som zohnal dvakrát viac.“

Páchne silne.
„Ako to spravíme?“ pýtam sa. Neviem, že sa má vravieť „aký systém“.

„Kačku. Lebo je toho málo, kačka bude najsilnejšia.“

Pripravujeme plastovú fľašku a nožnice. Chalan mi robí prednášku o tom, ako si to čo najsilnejšie „uvariť“.

Ideme za školu, varíme si kačku. Je nás viac, sme spojení neposlušnosťou a tajomstvom. Ťaháme do pľúc. Kamarát sľubuje, že sa raz strašne sfajčíme a pôjdeme na triedu hrať šialený džez, „no úplné bomby!“

Pri odkvape sa potuluje holub.

„Aký tučný holub,“ kope do neho.

Plačem od smiechu, že aký tučný holub!

Ten s padnutými viečkami rozpráva o svojej mame a jej testoch na drogy. THC v moči. Mám záblesky osvietenia. Chcem filozofovať, chalani nie sú na mojej vlne. Idem domov a sama listujem džezové štandardy.

Sneh

Kadašiovci sa presťahovali do vlastného. Myslím, že krčah a šálky s reliéfom hrozna nechali v dolnej kuchyni v našom dome, ale koho to zaujíma.

U Kadašiovcov je oslava, niekoľko rodín, niekoľko detí. Barbiny nás omrzeli. Ideme sa hrať von do tmy na zamrznutú ulicu, najsviatočnejší čas roka, medzi Štedrým dňom a Silvestrom. Guľujeme sa, padáme na ľade.

Malka postavila polmetrového snehuliaka na múriku pred domom Kadašiovcov. Malka je moja najlepšia sesternica. Niekedy ju neznášam, je to zbabelé decko, myslím si.

Odchádzame sa hrať schovky do záhrady. Počujeme, že po ulici ide luza, chalani s petardami. Sprevádza ich rehot, svetielka mobilov, výbuchy a pach pyrotechniky. Strácajú sa na konci ulice. Pozeráme sa za nimi a zistíme, že snehuliak zmizol z múrika, vzali ho ako relikviu.

„Tak to teda nie!“ Malka si na ňom dala tak záležať! Malka pôjde a vypýta si snehuliaka naspäť.

Otvorila bráničku a razantne kráčala za bandou s dlhými tieňmi nočnej lampy.

Na konci ulice zastavila chalanov. Nedovideli sme, ako to dopadlo.

Vrátila sa s kopou snehu na hlave a ramenách. Tí lúzri jej vyklopili snehuliaka na hlavu a on sa rozsypal. Dlhé mihalnice zachytili neporušené vločky, tvár ostala mokrá od utieraného snehu.

„Malka, to čo ti napadlo.“

Malka má červené prsty od tvarovania snehuliaka, červené líca od zlosti, Malka nie je už len decko. Dúfam, že bude stavať ďalšie snehuliaky.

Kružidlo

Chalani majú telesnú, naťahujeme sa z okna, hmla, september, ešte nevieme naspamäť rozvrh. Chalani sa rozcvičujú v teplákových súpravách. Každá z nás si jedného vybrala, ale nikdy to nepovie. Dievčatá z našej triedy vedia čakať. Čas silikónových ramienok ešte neprišiel.

Marek sa so mnou rád bije. Nová učiteľka prírodopisu tvrdí, že trieda musí sedieť v kruhu, nie v rade. Žiadna hierarchia. No dobre. Pred hodinou sa vždy upracú lavice, ale čistý parket v strede triedy provokuje bitkárov. Bijeme sa, udriem Mareka, a vraj nechtom do oka. Musí ísť na pohotovosť. Nehoda, to nič. Učiteľka prírodopisu s ním odchádza.

Sedím, prichádzajú chalani a smútočne mi oznamujú: „Marekovi musia transplantovať oko z koňa. Kvôli tebe.“

Plačem. Marekovi kúpim dosky s lienkou, keď sa vráti do školy. Ale potom si ich s ním vymieňam za tie svoje, Harryho Pottera, lebo on nemá rád lienky.

Jožo má úhľadný peračník plný kružidiel. Otvára ho s výrazom precízneho chirurga. Naleštené kružidlá na malé, stredné, veľké aj letokruhy. Chalani mu kružidlá kradnú a používajú na pitvy včiel a sršňov.

Vojto vonia. Keď sedím vedľa neho, dotýkam sa stehnom jeho stehna. Neuhne, neuhnem.

Zemepis.

„Aké zvieratá žijú v tajge?“

„Kojot!“ vraví Vojto a hneď za tým šepká „kokot“ a rehoce sa. Ja neviem, čo je to kokot.

Veronika H. odpovedá pred tabuľou o tajge. „Pestujú sa tam citrusy.“

Trapas, smiech. K Veronike do konca ročníka prischnú tajgové citrusy.

Števo je sedliak. Keď si na výtvarnej obkresľuje ruku, zistí, že má hrubé a krivé prsty, akoby od klincov obité. „No boha.“ Ten by nemohol hrať na klavíri. Moji spolužiaci ma niekedy počujú, ako cvičím na klavíri pri otvorenom okne. Hrám škaredo, neznášam to, hanbím sa. Smejú sa mi, tlieskajú.

Lukáš ma otca stolára, pomáha mu. Raz za čas si uňho zarobí na nové značkové tenisky a potom sa prechádza v nových značkových teniskách. „Čo sa prechádzaš ako zdrogovaná“, vraví, keď si vymýšľam príbehy. Nikdy ma nemal rád.

Dano. Jedáva rožky s treskou. Vysoký a blbý Dancuľ. Miništruje v kostole a kvôli tomu vymeškáva práve tie hodiny, na ktorých sú písomky. Dancuľ je blbý, lebo hrá futbal za druhú dedinu. Veď tam ani nemajú sprchy. „To sa po zápase nesprchujete?“

Všetci chalani sú krásni. S kružidlom vyrývajú do lavíc nápisy, kresby. Ostanú tam po nich navždy, alebo aspoň kým tie lavice  školník zase nepremaľuje zelenou farbou. Naši chalani zmenia svet. Naši chalani vyhrajú všetky vojny. Naši chalani z nás spravia ženy. Naši chalani vychovajú ďalšiu generáciu krásnych chalanov, ktorí zmenia svet. A tak ďalej.

Picasso

Už neviem koľký rok za klavírom na konzervatóriu. Erika sa rozišla s Peťom, Erika vraví, poď s nami na výstavu do Budatína. Prečo nie, ideme skratkou cez koľajnice. Chopina docvičím potom (a Schumanna, a Haydna, a Prokofieva).

Ideme s Erikou a ešte niekým, do Budatína. Erika má vysoké topánky, „kurvy, režú ma.“

Uteká po koľajniciach skratkou k Budatínu a mohla by z toho byť reklama na parfém. V Budatíne je unikátna výstava Dalí, Picasso, Miró.

Picassove sú tie podivné skice. Hlúpy kvietok s motýľom. Volá sa to ľudské spomienky. Dobré. Ak by som mala vystihnúť spomienky v jednom obrázku, bol by to tento.