Bosorky

V tom lese býva drak, pošepkal malým dvojčatám. Sestrine. Chudý chlapec čoskoro bude otcom. Trochu trénoval, ako sa bude bavkať so svojim. Celý je z toho blažený, už si kúpil rodičovskú encyklopédiu.

„Takže iba na hojdačky, naspäť, a nikde inde. Beda ak sa priblížite k lesu, tam býva drak, a čo robí drak?“

„Pľuje oheň.“ odvetili jednohlasne.

Dobre, dohodnuté, tak choďte.

Kapela Beton sa musela za socíku premenovať na Benton, lebo Beton bolo pridrsné či čo. Lia schmatla SBS- kára za ruku počas výstupu Bentonu a odtiahla k lesu. „Vráť mi tú retiazku, navaľ!“ Vyhlásil, že keď si čohosi smrkne, vždy niečo stratí, a nech si neželá, aby ju vykopol z areálu, mohol by, keby chcel, a vzdialil sa k hojdačkám. Deti pretekali, kto to rozhojdá vyššie. Smerom dopredu sa vynárali z tmy, smerom dozadu sa strácali v tričkách festivalu.

„Nevideli ste tú ryšavku v leopardích legínach?“ Ryšavka v leopardích legínach šla hore stupákom na hrad. Vďaka.

Potme vyšiel k vysvietenému hradu a objavil celý roj mladistvých, ktorým kolovala fľaša a cigarety. „Padajte dole, detiská!“ V reflexnej veste SBS-kára sa cítil bezpečne.

Zuzana sa uškŕňala opretá o kamenný múr osvietený reflektorom. Pomaly sa k nej priblížil. „Aký je stav?“

Hodinky, peniaze, náramok.

„Okej, kráska.“ Vylovil z vrecka zlatú retiazku.

Repráky sú prisilné. Nikto nemôže stáť príliš blízko. Vydrží to iba sfetovaná Lia. Pridržiava sa steny pódia a podchvíľou niečo zaziape, ale nie je ju počuť. Smeje sa na dedinských štamgastoch, ktorí vyliezli z hlbín mokrých štvrtí, aby raz za rok tancovali pri živej muzike. Sváko Vinco poskakuje v ošúchaných lakovkách a rukami si pridržiava salónny baret. Keď spadne na zadok, pomaly sa odšuchce pod šiater objednať si ešte jedno rezané s borkou, to kvôli rovnováhe, aby v oboch nohách bolo rovnako, vieš ako, synak. „Takže piješ bororo, starý?“ U nás sa hovorí borka, tak mi nalej borku trkvas, kto ťa vôbec pustil k výčapu! „Ja mám holku Borku,“ zachechtalo sa to ucho a nalialo mu do plastového pohárika.

„Priatelia, bavíte sa?“ zarezonoval hlas otravného moderátora po skončení piesne od Horkýže Slíže. „Áno!“ zaziapal dav.

„Nepočujem!“ A dav sa viac ponadrapoval.

„Drahí priatelia, buďte ostražití, dostali sa k nám informácie, že sa tu pohybuje zlodej...“ Bujarým občanom prešla telami jemná nepodstatná triaška, ohmatávali si vrecká, kabelky, ľadvinky, foťáky, ohmatávali sa navzájom a zistili, že je to super. Vždy sme tušili, že hranica medzi koncertom Bentonu a orgiami je zbytočne hrubá.

Sváko Vinco by vedel tomu drzému chalanisku z výčapu jednu plesnúť. Napravil si baret. „Chceš po tej papuli? Nalial si mi žbrndu, ja chcem borku.“

Borka dobehla za okamih. „To je tá Borka.“ Vlepil jej ohavný bozk pripomínajúci prísavkové bezstavovce. Fuj, sváko Vinco sa radšej otočil, hundrajúc niečo o kapitalistických sviniach. Za nekvalitnú borku môže všemocný kapitál. Na pošliapanom trávniku sa opäť začal pohupovať.

SBS- kár si aspoň zapálil cigaretu na múriku pred hradom, kým Zuzana odbehla s baterkou do lesa schovať úlovky. Pri fajčení pozoroval mladého ožrana, ktorého ratoval kamarát, postav sa, ideme dole na fest! „Nechaj ma tu.“ Nenechám, lebo sa zjebeš dole lesom, aha ako ťa krúti, vravím, skotúľaš sa dole. „Ešte desať minút.“ Hlava mu padala na kolená, ruky ovísali ako chápadlá vylovenej medúzy. SBS- károvi práve došlo, prečo to robí. Nikdy nešlo o peniaze, išlo o umenie. Vzrušenie, ktoré mu stále brnelo v končekoch prstov.

„Desať minút prešlo,“ povedal kamarát ožranovi, hoci prešlo desať sekúnd. On mu uveril a pokúsil sa postaviť. Zuzana sa vrátila a prskla smiechom. „Už začali hrať Elán, počuješ tie pôrodné bolesti deväťdesiatych rokov?“

SBS- kár ju chytil okolo drieku a zdvihol do výšky, zajačala. „Tu natáčali Dračie srdce.“

Presne tu?

„Vo filme to bol rozostavaný hrad.“

Čo spraviť, aby mi drak obetoval svoje srdce?

„Byť spravodlivým vládcom.“

Taký sa ešte nenarodil... rozbehla sa dole kopcom.

Gejzíry slín a potu silneli v čoraz väčšej guči tanečníkov, obtierala o cudzie telá svoje boky a už neohmatávala. Podchvíľou niekomu do uší zakričala, aby dával bacha, „henten chlap má zbraň.“ A než sa dotyčný stihol opýtať, ktorý vlastne, vzdialila sa s vystrašenou grimasou. To bolo paniky, keď uprostred davu odpálila petardu! Kapela hrala ďalej, po skončení piesne vybehol na pódium moderátor a upokojoval, ako vedel. Zuzana opustila hlavný areál a sadla si na peň k opustenému ohnisku, SBS- kár jej strkal prsty do všetkých záhybov látky a kože, jazyk do hrdla, uší, erdžala pri gitarovom sóle ďalšej skladby, napchala materiál do sklenky a čarovala s ohňom.

Chudý chlapec prechádzal labyrintom tiel a skoro každého sa nechtiac dotýkal. Liu našiel ležať pod reprákom, už nebola pri vedomí. To je blamáž, neuveriteľné! Zvuk z reprákov bol neznesiteľný, odvliekol ju obďaleč. „Čo jej je?“ kamoši zo základky pribehli a chcelo sa mu vracať. Ledva vypľul slová, ktoré sa v hluku takmer stratili: „Je v treťom mesiaci.“

Dav rýchlo zabudol, kymácal sa ďalej, sváko Vinco našiel Borku a chcel ju vypiť. Najprv sa nechala, ale jeho valčíkové tempo nesedelo do párneho taktu. Pivný dych spôsobil, že mu ušla. Kurnik šopa, všetky vždy ujdú! Prečo si mi utiekla, spieva Benton elánovku. Borka, Bosorka.

Prečo si mi utiekla, spieva chudý chlapec na kraji lesa. Kľačí nad nehybným ženským telom. Plieska Liu po lícach. Búcha do hrude. Bezvedomie Krista. Prečo si ma opustil.

Otvára oči, ale nechápe, nepozná. Spravila to naschvál, chcela potratiť. Lieky, alkohol a prášok, neviem čo, nejaká uličná zmes, vždy robila sprosté rozhodnutia. Zablikala viečkami a pohla perami. „Lia! A ja som to už našim povedal!“

Nechal sa pohltiť dračím hnevom. Búchal ju päsťami po prsiach, kopal jej do tváre hnijúce lístie, slintal a reval, ale stratil sa v reve bicích.

Sváko Vinco prepletá nožičkami v lakovkách a tancuje sám. Trasú sa mu ruky, nadskakuje podhrdlina. Cíti blížiaci sa výbuch sopky. Srdce.

Príhoda príde pri poslednom refréne. Sváko Vinco padá pod kopytami más, telo sa stráca medzi spučenými plastovými pohármi v rozdupanom blate. Tancujúci sa ohmatávajú. Okrádajú. Nevidia. Reflektory prirýchlo blikajú a hviezdy zakrývajú krídla draka.

Egyptské kráľovné

-->

Naučila som sa sama sprchovať, keď som mala sedem. Povedala mu to ako najintímnejší detail o sebe. A ty si bol pri tom, pamätáš, držal si mi sprchovú ružicu nad bruchom, kričala som. Povedal si, drž si ju sama, nie je tak ťažká.

Jakub si vyložil nohy na druhé kreslo. Zita ležala na lehátku a krémovala si líca. Nikdy ju nebude považovať za normálnu babu, aj keď je sesternica. Jej rodičia majú vaňu pre psy a vozia sa v bavorákoch s tónovanými sklami, aby mohli za nimi súložiť alebo čo. Už nejazdia v kabrioletoch a neobnažujú sa prechodom a parkoviskám. Zahaľujú sa, hanbia za svoje rozkoše. To je pocit doby.

Stigma rovnosti nás bolí všetkých bez rozdielu, povedal nahlas.

Zita vnorila bosú nohu do mraveniska a vykríkla. „Veru, ani tie mravce si nie sú rovné. Čo je rovné?“

Neviem, čo je rovné. Diaľnice na Slovensku nie sú rovné.

„Samý hrboľ, až sa človeku trasú kozy a podhrdlina.“

Kto bude kŕmiť papagáje, keď budeš v Brazílii?

„Asi oco, niekto ich už kŕmiť bude, to je jedno.“ Vytiahla z vrecka riflí hladký kryštál a hnietila ho v dlaniach. „Dnes bude červený spln, treba mať pre každý prípad po ruke kryštál.“

Ty by si mala mať pre každý prípad po ruke psycholieky. Vždy keď vytiahla kryštály, karty a kyvadlo, obviňoval ju z hystérie. Normálny človek toto nerobí.

V Brazílii ju z toho vyliečia za ten rok. Ešte dva dni a potom Zita zmizne na študijný pobyt a on tuší, že ju to celkom zmení. Keď sa za rok opálená a ostarnutá vráti, ak ju vôbec napadne sa vrátiť, bude to trápne ako stretnutie exmilencov. On pri troche šťastia dovtedy získa frajerku, voňavú a najlepšie árijského typu, ona bude žiarliť a konečne sa tá rozmaznaná čubka zamyslí nad zmyslom. Chápeš?

„Až na to, že tá frajerka ťa nechá, keď zistí že si krajný pravičiar, vlastne si neonacista, lebo veríš v čistotu rasy a špinu Cigánov, ako môžeš byť tak predpotopný. A nepi toho radlera, počuješ? Vraj to vyrábajú z chrobákov.“

Otvoril si radlera a usmial sa. Mám ťa rád.

V starovekej egyptčine neexistovalo určité a jednoznačné slovo, ktoré by bolo možné preložiť ako kráľovná. Minimálne do konca éry Starej ríše boli panovníčky identifikované reťazcom špecifických titulov a mien, ktoré dokladali ich vzťah k vládcovi.

Než človek odíde na výmenný pobyt, mal by obísť všetkých kamarátov a opýtať sa ich, či im neurobil niečo zlé, a ak áno, ospravedlniť sa, tak ako pred prvým svätým prijímaním alebo pred samovražednou vojenskou misiou. Zazvonila na Katine dvere. Kata býva na priváte s otcom. Spolužiačka Kata, ktorá chová tučného sivého kocúra a nič okrem toho nevlastní. Ani svoje telo, lebo má žiarlivého priateľa a lebo si to smrká. Kocúr sa volá Lars von Trier, podľa dánskeho režiséra. Kata má stiahnuté všetky jeho filmy.

„V pondelok odlietam. Lars vydáva zvuky ako sopka.“

Podala Kate s kocúriskom na kolenách darček na rozlúčku. Krabičku s hrkotajúcim príveskom a fotorámik so spoločnou fotkou. Si moc milá, si moc fajn.

„Inak, stretla som tvojho drahého v Auparku.“

Hej, robí v Datarte, predáva veľké ploché telky.

„Dnes tam skočím, asi budem potrebovať nový notebook, som si ten svoj rozbila.“

Hej, keď si nedávaš pozor, nenosíš ho v taške. Kata sklopila oči. A úprimne, bez teba to bude o ničom v škole. Zita sa usmiala a spomína na spoločné záťahy s Katou. Dobre bolo.

„A ja som ti so zápalkou vyryla na rameno iniciály, pamätáš? Hojilo sa to večnosť.“

Odbehla a vrátila sa s tanierom. Daj si koláč. Prezerá si ju v tlmenom svetle horčicových závesov, poprsie má neprirodzene nadvihnuté pushupkou a zakydá si ho šľahačkou.

„Hm...nemala by som toľko sladkého, robia sa mi z toho uhry.“ Kate napadlo, ako ju môže vôbec niečo trápiť. Naozaj asi nič iné ako milionárske uhry. Spomenula si na dákeho magnáta v relácii Jana Krausa. „Je niečo, čoho sa bojíte?“ . „Ničoho. Len starnutia.“

Nad čím rozmýšľaš?

„Len tak. Čo budeš robiť v Brazílii?“

Určite sa nebude učiť a obzerať pamiatky. Brazília ju nezaujíma, chce len vypadnúť.

„Čo ťa zaujíma?“

Sex, a prales by chcela vidieť. Určite si neurobím fotku na karnevale alebo pri tej soche, vieš ktorá, a nedám si to na Facebook. To dokáže každý. Rozvalila sa na Katinej posteli a Kata nevie, ktorú sochu myslela. Inak je Zita fajn. Napríklad keď sú v kaviarni celá partia, Zita vždy všetko zaplatí.

„Super koláč.“

Ešte si daj. Keď to vyslovila, Zita sa fakticky originál rozplakala, aj s krikom a kŕčmi, zvíjala sa na posteli a mokrila paplóny s potlačou sedmikrások, dokonca aj inak letargického kocúra vyľakala, utiekol sa skryť pod poličky do kuchyne, ako keď Katin ožratý oco ziape.

„Čo keď sa nevrátim už? Možno ma zabijú teroristi!“

Prečo by ťa mali zabiť, veď do lietadiel sa nedostanú, lebo to tam sprísnili či čo.

„Bojím sa, ešte som nikdy nebola tak sama. Bojím sa byť sama.“ Utrela si oči a skenovala priestor, ktorý tak dlho neuvidí. Horčicové záclony, stolík so zošitmi, pach po piku.

„Kedy skončíš s pikom?“ povedala vážne. „Prepáč, je mi zle. To všetko ten červený spln.“

Bohyňa, ktorá najlepšie stelesňovala rolu egyptských kráľovien, bola Eset, manželka a sestra Osirisa. Vzhľadom k tomu, že Osirisova rodina bola považovaná za model pre tvorenie kráľovskej rodiny, nie sú prekvapivé partnerské zväzky medzi panovníkom a jeho vlastnou či nevlastnou sestrou.

Pohupoval sa v príjemnej pracovnej obuvi pred mnohonásobenou expozíciou savany. Mal rád niektorých zákazníkov. Dnes si jedno dievča sadlo za vystavený elektrický klavír a začalo hrať Beethovena, tú sonátu, ktorú jeho brat hral na zuške, určite to nebola tá mesačná, proste bola to taká... intelektuálnejšia sonáta, ktorú len tak každý nepozná.

„Myslíš určite Patetickú, ktorú aj tak pozná každý.“ Zahryzla sa do kebabu. „Prišla som sa ťa spýtať, či tu môžem jesť kebab.“

Jedz, čo s tebou. Ale načo si vôbec tu? Prišla si sa pozerať na Animal Planet?

„Tie levy mi pripomínajú ľudí.“ Zaostrila na svorné obrazovky, ktoré dokonale premietali africkú farebnosť a pohyb šelmy.

Gyros mäso je tak nezdravé, prečo to ješ. Dostaneš rakovinu, rakovina je zo živočíšnej bielkoviny.

„Dokáž to a choď si po Nobelovku, dovtedy budem jesť svoje kebaby.“ Usmiala sa na neho majonézovým rúžom.

Nie, naozaj. A spustil prednášku o rakovinovom spiknutí, nikto nechce aby ľudia vedeli čo rakovinu spôsobuje. Kedysi ľudia toľko kebabov nežrali, a nemali rakovinu. Vezmi si starý Egypt. Rakoviny mali iba príslušníci kráľovskeho rodu, lebo mali viac mäsa a mliečnych výrobkov.

„Zaujímavé, že spomínaš Egypt.“ Určite by sa tam chcela ísť pozrieť, keď sa vráti z Brazílie. Pravdu povediac, v tejto chvíli závidela Kate tohto chalana, ktorý predával elektroniku v modrej veste. V jeho rozhorčení bolo čosi príjemne starostlivé, najradšej by sa mu položila na modrú hruď a zaspala. „Čo je lepšie, plazma alebo LCD?“

Na tú otázku sa nedá odpovedať, lebo je chybne položená, odpovedal so znaleckou hrdosťou. Dožula posledné sústo kebabu a zašuchotala papierovým obalom. Vyhodila ho do sieťkovaného koša. „Aká je teda správna otázka?“

Správna otázka je, aká telka je najlepšia pre teba.

„No, baví ma pozerať na zívajúce levy. Možno niekedy basket. Izbu mám dosť veľkú, ale kašli na to. Nechcem kúpiť telku. Telky nech pozerajú dôchodcovia. Chcem si zahrať na tom elektrickom pianíne.“

Čo vieš zahrať.

„Viem jedno Rachmaninove prelúdium. Mám súkromnú učiteľku. Upravila mi akordy, aby som to uhrala.“ Sadla si za klavír a levy behali po savane  zaťažené  akordmi, svalstvo sa im spomalene natriasalo.

Rachmaninov je preexponovaný. Toho Beethovena, keby si tak vedela zahrať Beethovena.

„Mne sa páči, ako hrám. Ten pocit, že máš veci pod kontrolou. Preto rada hrám, a nie Beethovena. Pri ňom ten pocit nemám, je príliš transcendentný.“

Vytiahla z kabelky žuvačky, pocit v ústach po kebabe transcendentný nebol. Predavač elektroniky sa zadíval na levíčatá. Matka ich oblizovala a bolo jasné, že keby sa k nim niekto priblížil, mal by to spočítané. „Dnes je červený spln.“

Čo to znamená?

„Bolo by dobré mať po ruke kryštál. Bolo by dobré. Prepáč, už budem musieť ísť. Chcela som si kúpiť notebook, poraď mi nejaký notebook!“

Zatiaľčo prvá veľká kráľova manželka plnila predovšetkým politickú úlohu a podieľala sa na vedení zeme, panovníkova dcéra bola stotožňovaná s dcérou i matkou boha Rea, takže jej úloha bola skôr náboženská.

Pomaly sa zotmelo. Dni sú čoraz kratšie, daň za cyklický čas, povedal by Jakub. S úsmevom pri cigarete pred vyžierákom na Hlinkovom spomína na turistické letá s Jakubom a ďalšími chalanmi. Na bicykloch vyšli až na Straník a potom opekali penové cukríky, to sa naučila od Britov. Vlastne také opekané cukríky stoja za hovno, ale človek má tendenciu tváriť sa, že je to niečo extra, čo sa oplatí opakovať pri každom ohni. Možno ide o spoločenský rozmer, pri jednej takej opekačke Jakuba pobozkala. Keď ostatní šli čúrať, oprela sa o jeho plece a niekoľkokrát to urobila s chuťou penových cukríkov.

Práve dorazila Nina. Ukáž ten notebook, čo ťa vyšiel?

„Vieš si predstaviť, ako dobre sa mali egyptské kráľovné?“ spustila a neprestala sa dívať na nebo, asi sa snažila zaostriť na pár hviezdičiek, ktoré bolo vidno napriek svetlu námestia. Prečo by sa mali mať dobre, nemali internet a mimochodom ani penicilín.

„Mohli sa vydávať za bratrancov, bratov, hocičo.“

Vzrušuje ťa incest?

„Neviem. Dáme si vaječný koňak?“

Jasné. V Emocke sa usadili do kúta s poličkou časopisov a Nina neprestala rozprávať o rozvode rodičov. Ťahá sa to už dobrý rok, gestikulovala prstami s naozaj odpornými umelými nechtami. Musela sa s ňou dusiť skoro hodinu, kým dobehol Jakub. „Sory, až teraz som skončil.“ Páchol novými pneumatikami. V tatkovom obchode robili inventúru. „Ty si koľkých stihla?“

Bola som u Katy, nerada to vravím ale kristepane u nich to strašne smrdí šťankou. Povedala, ale oľutovala tú zlomyseľnosť.

„To ten jej kokot otec. Nadrbaný jak činka už od obeda...“

Zahryzla si do pery. Nič o nich nevieš, vynadala by Nine za tie reči, ale nemohla, lebo sama s tým začala. A keď Nina odbehla na záchod, povedala, že dnes sa už nepozrie do zrkadla. A vedel si, že v starom Egypte mali rakovinu len králi? Kde sú tie časy, kedy bola rakovina luxusnou chorobou. Dnes na ňu umrie každý nímand.

„Tí králi to mali dobré, lebo v skutočnosti neumreli, boli balzamovaní a stali sa bohmi.“

Usmiala sa. Raz spolu pôjdeme do Egypta. Kým sa rozprávame o Egypte, tak si rozumieme. Keď vytiahneme tému našich rómskych get, tak sa hádame do krvi.

„Ako všetci Slováci.“ odpovedal ihneď. Nina sa vrátila a objednala ďalšie kolo vodky. Vlastne sa v ten večer príkladne najebala. Zita pila s ňou zarovno, takže konflikt musel prísť, a začal kvôli Jakubovým Cigáňom.

„Moja starká má dôchodok, že jej na lieky nevyjde, čo makala celý život pre tento skurvený štát, a hentí sú na dôchodku celý život. Ale čo ty o tom vieš.“

Možno viac než ty, možno viac než ty, rozkrikovala sa na celú Emocku. Jakub držal stranu Nine. A práve kvôli tomu jej o pár minút rozbila tú natretú papuľu.

Egyptské ženy neboli zďaleka tak emancipované, ako by sa mohlo zdať. V skutočnosti bol ich život v spoločnosti ovládanej mužmi celkom podriadený roli matiek.

Hrmotne sa vláčila s novým notebookom pod pazuchou, pokúšala sa pripáliť si zhužvanú slimku. Jakub kráčal za ňou a nadával jej do čubiek. Zakrvavenými prstami jej schmatol ruku a nútil ju prisahať, že sa uvedomí. Nikdy, povedala. Máš predstavu, kto ja som? Máš predstavu, kto je môj oco? Vieš vôbec, že keby chcem, hentá je už v igelite? Vieš že by stačilo takto lusknúť- skúsila to, ale nepodarilo sa jej to ako vždy, hoci mala prsty vlhké od krvi- a bola by v igelite?

„Prepána. Ty keď len trochu piješ tak už nevieš čo vravíš.“

Ja dobre viem čo vravím. Ty dobre vieš, čo vravím. Poznáš môjho oca. Zastala a nadýchla sa cez slzy. Vy ste tak biedni, hádžete svoje problémy pod nohy iným, nič ste nepochopili. Zakryla si tvár. A okrem toho, ste nevzdelaní. Skazení sedláci. Ja som kráľovná, udržiavam dualitu sveta. Naučila som sa sama sprchovať, keď som mala sedem.

To už hovorila zo sna, hladil ju po spánku a rozhodol sa nezaspať do rána, keby zase vracala.

Bohyňa, ktorá najlepšie stelesňovala rolu egyptských kráľovien, bola Eset, manželka a sestra Osirisa. Vzhľadom k tomu, že Osirisova rodina bola považovaná za model pre tvorenie kráľovskej rodiny, nie sú prekvapivé partnerské zväzky medzi panovníkom a jeho vlastnou či nevlastnou sestrou.

Doma vo svojej izbe, Jakub jej podal misku cereálií s medom. Vyzerám podľa teba, že mám chuť na jedlo?

„Neviem, ale volala ti Nina.“

Prosím, nainštaluj mi všetky náležitosti do notebooku, ale drž hubu, potrebujem si ešte poležať a nad všetkým porozmýšľať.

V poslednom čase zabúdala nakŕmiť papagáje. Vrieskajú vo vedľajšej izbe. Nenakŕmim ich. Ja nemám chuť na jedlo, tak ani oni nebudú jesť. To je panteizmus.

„No...nie tam celkom.“

Zrazila ho na zem vankúšom a v krátkosti mu oznámila, že je nedeľa, takže pôjde vybehať tú opicu na basket. Každú nedeľu hrávam basket s chalanmi zo Strečna, to nevieš?

„Pôjdeš autom? Dávaj si pozor, hlásili pod Strečnom vzpriečený náklaďák. Tí, čo bývajú pod hlavnými cestami to majú fajné. Každú chvíľu sa im pomaly do dvora vysype náklaďák. Kamoš z Hubovej zbiera z cesty cannelloni alebo kartóny jogurtov.“

Neviem, prečo by to mala byť taká výhra. Strach že sa ti môže hocikedy v noci tyrak zajebať do domu vykúpený pár jogurtami. A áno, pôjde autom, skočí si kúpiť niečo nenásilné na obed, asi pufované chlebíčky. Strčila si do úst žuvačku a zakývala mu od dverí. V garáži sa usadila do auta a chvíľu meditovala v tme.

Egyptské ženy boli veľmi vzdelané v sexe.

„Tu, prihraj!“

„Hej!“

Buch buch.

„Áno, ideš, výborne!“

Zita je hrdá že hráva basket s chalanmi, niektorými už po štyridsiatke. Pýtajú sa jej, prečo práve Brazília, nedokáže odpovedať. Možno, že keď chce jeden vypadnúť, väčšinou čo najďalej a väčšinou do nejakej veľkej krajiny kde sa stratí, a kde sú všelijaké zvláštnosti a inakosti ani nie tak rešpektované, ako skôr prehliadané a všetkým ľahostajné. Taká Brazília asi je.

V sprchách nebola sama. Dve baby, Janka a Diana sa sprchovali vo vedľajších kútoch. Po sprche ešte vysedávali na lavičkách a nahlas čítali esemesky od frajerov, škoda že už bývalých. Všetky tri sú teraz nezadané a patrične nadržané. Zita priznáva, že sa na každom kroku zamiluje do ďalšieho, naposledy to bol ten v Datarte. Keby som vedela hrať Beethovena, asi by som ho už mala. Ale to by som musela zradiť Katu, a to nechcem. Keby Kata bola Nina, tak by som neváhala. Potom sa zarazila, veď by mohla mať hocikoho, prečo ju uchváti práve nejaký predavač, a prečo vlastne nepraktizuje promiskuitný životný štýl, určite to nie je až taký kumšt ako si niektorí myslia. Stačí len včas zmiznúť. Janka a Diana naťahujú krky a moc nesúhlasia. Nie, nie je to taká sranda. A ozaj, po baskete je čas na saunu a drink. Tak ideme na saunu. V saune sa téma rozhovoru nemení, lebo u nezadaných žien sa téma rozhovoru nikdy nemení. Ibaže sa k tomu pridal dosť silný joint. Až neskôr Zite dôjde, ako ju také rozhovory vyprázdňujú. Čas by mohla využiť užitočnejšie, napríklad vystrihovaním papierových snehových vločiek. Kedysi svojimi vločkami zaplnila okná v celej triede. Škoda, že upratovačky zakázali lepiť papier na okná, lebo lepiaca páska im zabrindá sklá či čo. Preložila si nohy a mlčky obzerala, či má aspoň trochu svalnaté lýtka, Janku a Dianu už nepočúvala. Keď si Janka a Diana všimli, že vypadla z konverzácie, snažili sa ju do nej násilne vovliecť vypytovaním sa, prečo sa s nimi nebaví a či je to pod jej úroveň či čo.

Vôbec nie som fajnová, ale práve mi napadlo, že v dokumente o autralopitekoch bolo, že australopitekovia sa už párili spredu, a niekedy prišla samica z cudzej osady, nová samica, chápete, aby sa nekrížili medzi sebou. Tak to mali vymyslené.

„Tak preto odchádzaš do Brazílie?“

Ani sa mi tam teraz nechce ísť, lebo možno existujú ľudia, ktorí mi budú chýbať. Chýbanie bolí.

„Možno si tam nájdeš svojho osudového chlapa. Možno futbalistu.“

Existuje osudový chlap?

„To je ako s bohom. Existuje, ale zatiaľ to nemôžeš dokázať.“

Zaujímavé. Chcela by som, aby som ho našla skôr, než príde koniec sveta.

„Chystá sa ďalší koniec?“

Určite príde, však je to jasné. Lenže nie tak, ako si to predstavujeme. Bude to len taká malá osobná katastrofa, ktorá sa vlastne ani nehlási.

„Nebude to v telke?“

Väčšina ľudí si to ani nevšimne. Siaha to za rámec nášho pochopenia. Dúfam, že dovtedy zistím, či existuje.

„Ten chlap, či boh?“

Chlapi sa radi cítia ako bohovia. Tiež neviem, či niekto vlastne dokázal, že chlapi existujú. Možno sme si ich len vymysleli, aby sme sa cítili chránené.

„Blbosť, celý tento svet vybudovali chlapi.“

Nebola by som si tak istá. To isté sa hovorí aj o mimozemšťanoch.

Než sa staroegyptský panovník či kráľovná vydali na posmrtnú púť, boli v hrobke premenení tak, aby mohli byť prijatí bohmi. Ich hrobky obsahovali zásoby jedla a klenotov na kozmickú cestu.

Všetky kabelky naukladala na jednu kopu a nariadila holke, ktorú rodina zamestnáva na upratovanie, aby ich nejakým zázrakom vpratala do kufra spolu s topánkami. Keď to nešlo, spísala si zoznam desiatich najpodstatnejších kabeliek, z ktorých mala vyškrtnúť štyri a pri džúse s Jakubom v kuchyni škrtala tie najmenej nutné. Tommy Hilfiger, bielu vuittonku, páskavú adidasovú a Guess nebude potrebovať. To isté urobila s knihami. Z finálnej desiatky vyradila Halinu Pawlowskú, Pišťankove Rivers of Babylon, tarotovú učebnicu Zuzany Antares a patrne i Browna, hoci to možno oľutuje, lebo keď je sama a skľúčená, vedela by oceniť dlhé napináky od autora, ktorý ťahá za nos.

„Si ohavná, že kombinuješ kabelky a knihy. Da Vinciho kód by si konečne mala prečítať, ja som ho scucol za dva dni.“

Je mi jedno, čo si scucol, Kubino. Neviem čo je zlé na tom, že do každej kabelky vložím jednu knihu. Budem to mať lepšie potriedené. Vieš, že Vilikovský patrí do chanelky, no proste hodí sa k nej, nerehoc sa! A Rankov do tej najstrakatejšej dolcengabbanovky, aj preto že je to taká väčšia knižka, podobne ako kabelka. Je mi jedno, čo si o tom myslíš.

„Nemyslím si radšej nič. Prečo nie si na chate? Nevadí ti, že vôbec nie si s rodičmi, a zajtra už odchádzaš...“

Nikdy s nimi nechodím na tú vlhkú chatu. Čo by som s nimi robila celý víkend? Neznášam scrabble.

„Nebudeš im chýbať? A čo spája Vilikovského a Chanel?“

Noblesný cynizmus.

„Na prvú otázku si neodpovedala.“

Lebo na ňu nepoznám odpoveď.

„Možno by bolo lepšie keby si sa naučila scrabble poriadne hrať. Keď sa dnes vrátia, nestráviš s nimi príjemný rodinný večer pri krbe či filme?“

Je ešte moc teplo na zakúrenie v krbe. Príjemný rodinný večer, to je oxymoron.

„Tvoj oco je aký je, ale ja mám rád tvoju maminu, nechápem ako s ňou môžeš nevychádzať.“

No predstav si. Zobrala notes a odbehla ku knižnici. Zhodila vybrané knihy a potom si to namierila do šatníka, aby vybrala z hŕby kabeliek napoly navlečených v kufri tie, ktoré mala zapísané v notese. Do každej z nich vložila knihu, zazipsovala, strčila do kufra, hotovo.

Po narodení a korunovácii nasledovali v živote panovníka ďalšie dve fázy: kráľovské jubileum (v egyptčine heb- sed), oslavované behom tridsiateho roku jeho vlády, ktoré malo obnoviť jeho silu a nastoliť poriadok v kozme, a nakoniec okamžik, kedy opustil pozemský svet, stal sa Osirisom a pripojil sa k nikdy nehynúcim hviezdam.

Krátky život veľkých slov

1.

Docent Rázga poskladal noviny Prúdy a ledva ich napchal do kufríka. Je už august 1924, teda dvadsať rokov po maminej smrti. Stále si ju predstavuje, ako mu hodnotí odev. Brokátový motýlik, to si teda prehnal. Puky na nohaviciach sú krivé, a čo majú znamenať vulgárne manžety? Tie sa teraz nosia, mami, naozaj. No dobre. Okuliare si pritlačil na zjazvený nos. Detská nehoda na sánkovačke, škaredá, radšej nespomínať, no a tieto výrazné okuliare celkom odvedú pozornosť od jazvy. Ale to je len teória.

Doviezol sa novým Alfa Romeom a kým parkoval pod stromami, pár vtákov mu obšťastnilo kapotu. Z kapoty našťastie celkom suché sráky zhadzoval novinami. Na túto činnosť boli určené každé prečítané noviny. Práve v týchto zbadal článok, ktorý si včera nestihol prečítať, až po čistení auta. Problém v dramatu Tajovského. Zabrindal si Tajovského, čo už. Šmaril Prúdy do kontajnera a preparkoval. Jeden z robotníkov, ktorí vychádzali z cukrovaru ho oslovil: „Vy ste pán docent? Svätopluk István.“

Zaviedol Rázgu do ľudovej jedálne, kde podávali bezpohlavný guláš s olejovými okami plávajúcimi na hladine. Rázga ich skúmal, lovil lyžicou a so sebazaprením vylieval na jazyk.

„Máte zvláštne meno, pán István.“

„Nikto ma neoslovuje menom, ale po priezvisku Isťo. Aj vy mi môžete hovoriť Isťo.“

Rázga spojil dlane. Chcelo sa mu grgnúť, ale zadržal sa a namiesto toho z neho vyšlo: „Som veľmi zaujatý vašou poéziou.“

István cítil, že o pár sekúnd bude potrebovať špáradlo. Hovädzina.

Rázga vytiahol z kufríka papiere:

„Máte schopnosť lámania celku, vytvárate pre čitateľa pôvabný rébus, musel som sa naozaj aktívne zapojiť. Nielen imagináciou, ale aj analyticky, je v tom neuveriteľná matematika“ zašuchotal papiermi, lakeť si namočil do svojej gulášovej polievky, „aha, tu- triptychová výstavba, na konci vždy taká istá slabika a zrazu zlomenie, a znovu tak isto... a vytvára sa taká vaša osobitá ornamentika, ale ako som povedal...ajaj!“

Vytiahol mokrý rukáv z taniera a ešte trochu rapotal, nakoniec sa celý zamotal a dodal: „Takže, ako som povedal.“ Bol nútený zložiť si okuliare, pretože na ne naprskala gulášová šťava. Než ich pretrel a opäť nasadil, nebol schopný nič povedať. István sa tiež oddal indiskrétnej činnosti, strčil si medzi zuby špáradlo a rýchlo vyťahoval, čo sa dalo vytiahnuť.

„Čo vás inšpiruje k tvorbe?“

„Robím v cukrovare, takže asi tam...nejako to na mňa prišlo.“ odpovedal po skončení čistenia a špáradlo schoval do monteriek.

„Ehm, vás inšpiroval cukrovar? V čom spočíva práca v cukrovare?“

István bol konečne bol pri téme, ktorej trochu rozumel. Odložil lyžicu. „Väčšinou vykladám repu z náklaďáku do žľabu.“

„Do žľabu?“

„Alebo vykladám spracované repné rezky, alebo dohliadam na ich sušenie v rezkolisoch.“

Rázga uznanlivo pokýval hlavou. „Takže...vás inšpirujú žľaby, a repné rezky?“

„Robím veľa s lopatou.“ vysvetľoval István. „A niekedy sa cítim tak fajne po robote, že niečo dobré napíšem.“

Rázga vyhlásil, že mu do týždňa vystaví zmluvu. Keď sa s ním rozlúčil a posadil sa do auta, vylovil z kufríka notes. Zapísal „Spoločensky neschopný, ale tvárny.“

V meste kúpil Slovenské pohľady. Dnes na čítanie, zajtra na sráky.

2.

Rázga pozval Istvána na večierok vo svojom veľkom dome. Po nekonečných kecoch ho chytil za ramená a opýtal sa, či sa baví.

„Som unavený,“ vyhol sa klamstvu aj nepríjemnej pravde, hoci sa netešil na hosťovskú izbu s mahagónovou skriňou s veľkou papuľou, ktorá kedykoľvek mohla začať rozprávať a požierať paplóny.

„Ešte som ti nepredstavil Valériu!“

Rozhovoril sa o Valérii. Spoznal ju na katedre, hneď bola veľká láska, Valéria píše. Bude dobrá prozaička, ale o poézii nemá poňatia. Je ako svalnáč, ktorý nevie ani otvoriť šampanské, lebo zatlačil jemnú motoriku do úzadia.

„Toto je Valéria.“

Ryšavka s drzým pohľadom a ústami našpúlenými ako mŕtvy kapor. Oveľa mladšia ako Rázga, ale koho to zaujíma, dnes už sa kadečo smie.

„Valéria, toto je Svätopluk István.“

Podala mu ruku: „Čítala som vaše diela.“

Istvánovi za zachveli nozdry pri slove diela. Za posledný čas mu došlo, že jeho básne nie sú diela, ale zhluky, ktoré v svojej náhodnosti triafajú do nôty ľuďom typu Rázga. Večierok nepríjemný ako pichľavý sveter ale našťastie pomaly končil a dámy v kožuchoch spolu s pánmi v klobúkoch šli do čerta, István ešte pár minút sedel pri kozube a čakal na Rázgove organizačné pokyny.

„Izba sa ti páči, Isťo?“

„Isťoťne.“ zavtipkovala Valéria.

„Zase ideš preč?“ opýtal sa jej slabo Rázga, nadväzujúc na niečo predchádzajúce.

„Musím ísť, mám na to málo času.“

„Kedy budeš spať?“

„Cez deň, ak si človek zvykne bdieť cez noc a spať cez deň, nestretáva zbytočných ľudí. A to je dobre.“

„Vidíš, István. Valéria je správny prozaik, teda nenapraviteľný mizantrop. Problém je, že ak Valéria napíše niečo dobré, sama si to nevšimne,“

Valéria mu vyplazila jazyk a rozvalila sa na diván. „Počul si, že Krásy Slovenska asi zrušia?“

„Hlúposť.“

„Ba hej, v tlačiarňach sa štrajkuje.“ Potiahla si z dlhej cigary a prezerala si Istvána. Spýtal sa jej, než išiel spať: „A vám sa moje veci páčia?“

„Neviem,“ odpovedala. „Ja sa v poézii nevyznám.“

3.

Na konci leta sa už nedalo kúpať v jazere. Rázga preto chápal, že ho Valéria nikam nevolala a chodila len občas na pohárik po skončení sobotného večierku, prečítala mu pár odstavcov, rozhovorila sa o novinkách v redakcii Slovenských pohľadov, včas sa pozrela na pendlovky a zmizla. Keď v tom začal cítiť ubíjajúcu pravidelnosť, zlomil to vypytovaním a hádkou.

„Ja sa pýtam, čo robíš celé noci.“ hučal. A on veru vedel, čo robila celé noci. Vybavovala korešpodenciu na poľskej strane a pripravovala ďalší záťah!

„Hranice stále posúvajú.“ povedala Valéria tajomne. „V týchto chvíľach sa možno ešte rokuje.“

István bol zhodou okolností pri hádke, bolo to po polnoci a zíval. Rázga zvykol pozývať Istvána na večierky, vždy ho pohostil a nachystal mu izbu. Bol ako Mefistofeles, ktorý mu otvoril brány do sveta nových možností.

„Skonč s tým, lebo čochvíľa budeš voňať fialky odspodu.“ zavelil Rázga.

Valéria sa na tom zasmiala a vyvrátila hlavu dozadu. „Kto dlho pláva v týchto vodách, neutopí sa.“

„Drž hubu pred Istvánom!“

„Ty si s tým začal. Pokojne nech vie, mne je to jedno.“

„Valéria je gauner!“ rozhodil rukami Rázga.

„Povedal si to dosť zjednodušene.“ Zamračila sa a naliala si tokajské. István preložil nohy a čakal na príležitosť ospravedlniť sa a vypadnúť aspoň na záchod.

„Väčšina Těšína pripadla Poľsku už pred štyrmi rokmi, sledoval si to? Nedalo sa tomu zabrániť.“ pokračovala.

„Myslel som, že pašujete cez Tatry,“ precedil Rázga.

„Naša skupina aj cez Těšín. Pod lampou je tma najväčšia.“

Rázga stuhol. Skoro mu pohár na víno vypadol z ruky, pre istotu ho odložil na stolík. Dvíhalo mu žalúdok, ale pýtal sa ďalej: „Čo?“

„Šperky, zbrane. Čokoľvek. Balíme do novín. Zbrane balím do Slovenských pohľadov, šperky do Krás Slovenska.“

Vyzula si topánky, prechádzala sa a opatrne ohmatávala krištáľové vázy na policiach. „Netras sa, s rozviedkou máme dobré vzťahy, cha.“

István krčil plecami a nápadu so záchodom sa vzdal, atmosféra bola pridusná.

„Život musí mať cveng, nie ako lajno.“ Uchopila jednu z váz oboma rukami, lenže, a mohli za to pridlhé nechty, nešikovne sa jej vyšmykla a po miestnosti sa rozľahol úder skla, ktoré dopadlo na podlahu. „Tajovský.“

„Uprac si po sebe bordel, nie som zvedavý na citátiky!“ zaziapal Rázga a už si musel začať utierať čelo vreckovkou. Valéria odbehla po metlu a smeták. Rázga s Istvánom mlčali. Rázga prehovoril, až keď začala zametať. „Si husa neopatrná,“ povedal karhavo, a to nehovoril o rozbitej váze. „Kedy?“

„Asi tak o týždeň. Pošlem vám z Těšína pohľadnicu.“

4.

Rázga sa veľa sa zhováral s mŕtvou matkou. Vystriedal všetky farby motýlikov. Diskutoval s Istvánom o každom verši. „Toto je nejasné, toto je prijasné.“ Škrtal a čarbal. István si zvykol na večierkový život, rozprával hosťom o cukrovarových žľaboch. Rázga ho pyšne obskakoval martini, whisky, tokajským.

„Takže táto kocka cukru,“ dámy dvíhali v železných kliešťoch kocky z keramickej dózy, „je vyrobená z vašich rúk?“

„Áno, pán docent mi prezradil, že kupuje cukor, ktorý vyrába šuriansky cukrovar. Takže suroviny tejto kocky nepochybne prešli mojimi rukami.“

„No prosím! Úžasné!“

Rázga sa nebavil. Sedával na terase, aj keď už bolo chladno, fajčil a čítal všetky druhy novín. Osobitú pozornosť venoval zahraničnej politike. Všetko mohlo mať vplyv na život Valérie. Prvý raz v živote rozmýšľal nad smrťou koncentrovane, niekoľko hodín denne. Zaspával na terase počas večierkov a István ho chodil budiť. „Prečo sa o ňu bojíte, keď ona sa o seba nebojí?“ povedal mu zakaždým.

„Nerozumieš tomu.“ odpovedal Rázga takmer vždy a po večierku pár dní pred návratom Valérie dodal: „Umierame, ostanú po nás iba články, poézie, prózy, citáty. Propagandy umrú, to áno, no umenie pretrvá.“

„Možno pretrvá práve propaganda.“ povedal István a Rázga sa mu zahľadel do očí, pretože okrem ľahkovážnosti začul v jeho odpovedi desivú múdrosť, ktorá ho takmer zhodila zo stoličky. Musel si ísť napustiť vaňu a porozprávať sa s matkou.

5.

Jeseň sa nevedela vpratať do kože. Všetko lístie opadalo takmer naraz počas jednej búrky. Predavači novinových stánkov v tej rýchlosti nestihli spratať všetky vystavené pútače a stojany s novinami. Prúdy, Krásy Slovenska a Slovenské pohľady zmokli a zašpinili sa od lietajúcich konárikov a lístia. Valéria sa rozvaľovala na biliardovom stole v Rázgovom dome. Pohár s whisky položila vedľa seba na zelený poťah a rozpažila ruky, aby Rázgovi zabránila ďalej šťuchať tágom do gulí.

„Chystáme nový preklad Dostojevského Idiota... Nemôžem sa predsa strápniť pred hosťami, čo prídu zajtra, jeden z nich má niekoľko pohárov z biliardových súťaži!“ ospravedlňoval svoje biliardovanie.

„Už si trénoval dosť. Ako si sa pohol s Idiotom...ehm, s Istvánom?“

„Daj pokoj Istvánovi. Nie je pekné, ako sa s ním hráš.“

„Ja sa s ním nehrám! A prečo by som sa s ním nemohla hrať?“ zmenila taktiku ihneď. „Kto by sa nehral s retardovaným.“

„Ponižovať vie každý somár.“ zahučal. „Ak si ešte nepochopila, je to môj maskot. Oveľa viac ako ty, meine liebchen.“

Valéria vybuchla. Schytila ťažkú bielu guľu a hodila ju do okna. Zarinčalo sklo.

„Čo si to spravila!“

Zahanbene sa posadila a zošuchla sa zo stola. Bežala k vešiaku po kabelku a utiekla cez halu do predsiene.

„Ty si šialená! Rozbila si mi okno!“

„Nie som šialená,“ zaskučala od dverí a rozprestrela kvietkovaný dáždnik, „som prozaička.“

Vyšla na ulicu a zakrývala si slzy dáždnikom. Už nepršalo. V parku jej ho osral vták.

Prebeh

Poznámka: časť poviedky voľne rozpráva historické udalosti hradu Strečno

Rotmajster pribehol až po tom, ako sa všetko udialo- plukovník spal na naukladaných vankúšoch, ostatní chlapi prihadzovali do vatry a zapaľovali fakle. Už sa stmievalo a v tej chvíli vojakov nič nedesilo viac ako vzrastajúce purpurové pásy na oblohe. Triasli sa a plnili poháre liehom, aby rýchlejšie zaspali. Hliadkujúci zhromažďovali ružence a modlitebné knižky.

„Takže, čo sa to stalo?“

„Žena. Tá žena.“ Proviantmajster zdvihol ruky a tvár mu sčervenela od hrôzy. „V kaplnce.“

Vyrozprávali mu o živej mŕtvole, ktorú našli v krypte. Smrdelo to tam hnijúcimi stenami a mŕtvoly boli tri, jedna z nich urodzená žena. „Vypadá jako živá, jako bych tam živú spať videu.“

„Kto to je?“

„Plukovník ví.“

Obloha sa menila na tmavomodrú a tiene hrubli. Chlapi rozmiestnili fakle po celom nádvorí. Jeden mladík odbehol močiť k lesu a vrátil sa s krikom, že sa mu niečo zamarilo. Proviantmajster zvolal, že sa treba modliť k svätým apoštolom. Rotmajster si ľahol na chrbát a pozeral do hltavého čierneho neba, kým nezaspal.

Dedo Koloman vítal vnučky a jednej po druhej stískal ruky. Mal ich päť. Janku dva roky ju nevidel, lebo chodila po štúdiách a čertviečom, až teraz po štátniciach sa vrátila domov.
„Gratulujem k narodeninám, dedo.“ Sadla si na plastovú stoličku a pozerala raz na Váh, raz na hrad nad stromami. Tak si odvykla od ticha záhrady, až ju rušilo. Dedo spokojne krochal pri každom ďalšom príslušníkovi rodiny, ktorý mu gratuloval a otáčal v rukách fernetové či vodkové fľaše, fajnšmekrovsky čítal etikety. Jankina mama štuchala Janku do opáleného ramena, aby to už povedala. Nech to povie sama, je už dospelá.

„Sa budem vydávať, dedo.“

„Nálečo!“

Plieskal sa po stehnách a ponáhľal sa nalievať. „Veď ja vás už ani nepoznám, dievky! Niet o vás slychu,“ sčervenel. Rovnako oklamaný sa cítil, keď sa dozvedel o sobáši dcér. Pri každej mu vadilo, že o sobáši nevedel skôr ako ona sama. „Kdeže je, čo si ho nepriviedla, ha?“

„Pracuje.“ Janka si chvejúcou rukou upravila ofinu. Sestry a sesternice, ženísi a frajeri sa pochechtávali a utierali do servítok prsty mastné od zákuskov.

„Takže pracuje. A kdeže a v čom?“

„On je stavbár, dedo.“

Nedívala sa mu do očí, ale na hrad nad stromami. Na začiatku leta sa buky najviac trblietajú na slnku.

„Teraz je v Ankare.“

„V Ankare!“

Jankina mama chytá šoknutého deda za ruku. „Čo robí tam?“

„On sa tam narodil. Ale už sedem rokov býva na Slovensku, vieš...“

„Ako sa mohol narodiť v Ankare?“ Dedo vypuľuje oči a škrabe si bradu.

„No, pretože je Turek.“

Jankina mama cítila, ako jeho ruka zmenila teplotu. Sestry a sesternice predstavenie zajedali koláčmi.

„Však čo je na tom.“ Janka oblizovala slamku a vrtela sa, plastová stolička bola čoraz menej komfortná.

„Vieš, čo nám Turci vyviedli?“

„Neviem.“

Dedo vytiahol z misy kakaový rez a tlačil si ho do úst, aby zadusil kliatby a hrozby. „Nepozná históriu, a to je vraj dospelá?“ hundral cez zákusok a po košeli sa mu kotúľali tmavé omrviny.

Janka mávla rukou. „Nechápem, čo to má s mojim mužom, ty starý podliak.“

„Jana!“ zrúkla na ňu mama, Janka pokračovala v oblizovaní slamky.

„Toto sa mi snáď sníva.“ Dedo vytiahol spod košele strieborný krížik na retiazke a bozkal ho. Obrátil sa k Jankinej mame: „Ty, ako dlho to vieš?“

„Rok sa s ním vláči, a čo ja s tým narobím, veď ma nepočúva, a keď sú šťastní...“

„Turek bude vždy len Turkom.“ Dedo vyťahuje cigarety. Už sa na Janku nepozrie.

Janka pomaly vstala a šla sa prejsť po záhrade. Po jej odchode dedo vyrozpráva niekoľko protitureckých legiend z kraja o neľútostnej krvilačnosti. „Vyhnali sme ich až po storočiach útlaku, ale oni sa raz vrátia, zlá plev sa drží dobrej pôdy.“ Pri prednáške dvíha ukazováky a gúľa očami, z úst mu zavše vypadne omrvinka.

Ráno sa rotmajster ponáhľal s otázkami k plukovníkovi. Ten bol po pijatike, zvracal opretý o múr a potom si zase ľahol a spal až do obeda. Chlapi mu šli príkladom a tiež vyspávali, mali v nohách dlhú cestu a kalíšky silnej liehoviny. Rotmajster ležal na chrbte, kým nezbadal nad hlavou dievča s bielymi lýtkami pod krátkou sukňou, ktoré pomaly kráčalo pomedzi spiace telá a v náručí držalo konvu z cínu. „Nemáš to priťažké, dievča ľúbezné...“ Vzal cínovú nádobu z jej rúk a pomaly ju zložil na zem. Dievča povedalo, že prišlo vozom, ktorý zastal pred hradnou bránou. Pivo viacerí nalievajú do konví zo suda, donesú aj mäso a chlieb. To prosímpekne posiela richtár, lebo je s povstalcami spriaznený. Rotmajster kopal do chlapov, aby sa zobudili. Zajedol si chleba a odviedol dievča bokom. Dôkladne si ho obzrel na slnku na na prednom nádvorí. Mohlo mať najviac ak pätnásť rokov, voňalo spálenou múkou a ľanovými handrami.

„Máš očiská jak makové puky, dievčička... Pánboh odmeň túto štedrosť.“ ukázal na cínové konvy.

„Dostali sme príkazom,“ spustila chladne. „Radšej by sme dali cisárskym, ako vám pľuhákom lutheránskym.“

Prestal sa usmievať a švacol ju po líci. Vytrhla sa a mršne mu opľula ruku. „Podlí zradcovia, naša pani vás potrestá!“

Utekala vykladať ďalší chlieb a mäso z voza. Vojaci sa medzitým pobudili a hneď začali jesť. Plukovník neobratne vstal a pomaly odpovedal na otázky o mŕtvole, slovami šetril ako pivom. „Je to Vešeléniová. Žena nášho. Jej otec starý Bosniak bol cisárovi v prdeli napchatý.“

„O tej sem slýchau. V dedine ju majú za svatú.“ doložil previantmajster.

„Nech je svätá, koľko chce. Ale vravím, to že sa nerozpadá v prach po toľkých rokoch nič dobré neveští.“ Po tejto odpovedi sa pustil do piva. Rotmajster bol zvedavý, ale bál sa vojsť do kaplnky.

Sobáš bol v meste na úrade, dedo plakal doma. Potom prišiel na hostinu do penziónu pod hradom. Ešte sa napratal do saka zo synovej svadby a dcérinej svadby, áno. Aj na to bol hrdý. Objal Janku a Turkovi aspoň podal ruku.

„Ach, tie deti. Ohrdli, čo im predkovia vybojovali.“ básnil pri bare po polnoci. Inak bol slušný.

„Budeme bývať na pozemku vedľa teba a našich“ oznámila pripitá Janka ako ďalšie nemilé prekvapenie. Zase mu všetko zatajili. „Dostali sme od otca ako dar.“

„Je tam samé haraburdie,“ zahundral dedo. „A to humno, čo s tým?“

O jednej ho Jankina mama zaviezla domov a uložila do postele. Pomodlil sa, aby sa tento Turek dajako preonačil na Slováka, keď už sa s tým nič iné nedá robiť. Svetlejší asi nebude, len nech to nie je gauner a podpaľač. Zatvoril oči a s horkosťou spomínal na podpaľača Starhradu, akoby vtedy pred storočiami žil.

Chlapi strhli krásnej žene šperky. Tuhé, ale pevné telo obracali a prehľadali každú jeho časť. Prsteň nešiel dole, prst odrezali. Dnu vbehol dedinčan: „Nenásytné besy!“

S krucifixom v ruke sa vrhol na plukovníka. Vojaci ho spútali.

„Čo ťa dráždi, sedláku?“

„To je naša pani, pozrite, aj smrť je na ňu krátka!“

Plukovník sa rehotal a prikázal šmariť ho do krypty. „Dnes ponocuješ so svoju paniu!“

Hrobku uzavreli a ponáhľali sa z kaplnky, lebo slnko zapadalo. „Kto ho vpustil?“

„Obšmietajú sa tu,“ vysvetľoval Rotmajster celý spotený. „Vyhnali sme ich spred brány, tak sa schovávajú na kraji lesa. A tam, aha!“ Ukázal na trávnatý kopec oproti nádvoriu. „Majú na nás pekný výhľad.“

„Len nech pozerajú, nič nezmôžu.“

Plukovník si opäť ľahol skôr, lebo hoci sa neopil, bolo mu zle od žalúdka. Rotmajster sa nepovažoval za takého sprostáka, aby sa ani trochu nebál. „V spánku nám podrežú hrdlá, ak nezväčšíme hliadky- hej, strážmajster!“

Strážmajster sa postaral o hliadky, hoci chlapom riadne udrelo pivo do hlavy počas slnečného dňa v tábore. Polovica hliadok driemala. Nad spiacimi vojakmi sa vznášali svetlušky a duchovia.

Do roka sa pozemok vedľa dedovho zmenil na nepoznanie. Haraburdie vypratali a postavili domček. Humno na záhrade ostalo dedovi, sušil tam seno pre husy. S Jankou aj jej manželom vychádzal dobre, vlastne lepšie byť nemohlo. Problém prišiel na začiatku leta rok po svadbe. Turek vchádzal do dediny na svojom čiernom bavoráku neskoro večer, neubrzdil a zrazil chlapca. Bol to desaťročný mentálne zaostalý Julo, ktorý sa rád po zotmení vozil na bicykli so širokým sedadlom a pomocnými kolesami. Pravda, vždy s ním niekto bol, tentoraz dvaja kamaráti na dospeláckych horských bicykloch. Sanitku nezavolal Turek, ani kamaráti, tí sa len zhrnuli okolo chlapca a jačali. Chlap zo susedného domu, ktorý počul, ako mu Turek svojim autom zarýpal do plota, sa zdvihol od televízora a uvidel z okna, čo sa prihodilo. Keď prišla sanitka, Turka vraj bolo treba ratovať skoro tak ako chlapca. Sedel na krajnici, triasol sa po celom tele a úplne zabudol hovoriť po slovensky. Mlel čosi vo svojom jazyku a nikto sa nedozvedel, ako sa vec odohrala. Dali mu fúkať, nenafúkal.

Nasledujúce dni bola dedina na nohách, vznikali protichodné verzie udalosti. Turek ležal doma a ládoval sa liekmi. Prišlo daždivé obdobie a zmáhali ho silné horúčky. Janka ho obskakovala a vybavovala veci okolo auta v oprave, poistky, nápravy zničeného plota. Zdalo sa, že bude treba zohnať právnika, pretože mnohí si brúsili zuby na trestné oznámenie. Chlapec mal ostať navždy na vozíku. Ale čudujsasvete, bolo ticho. Janka si vydýchla, Turek odcestoval kvôli práci a pol roka o ňom nebolo počuť. Janka sa v kostole vyhýbala všetkým pohľadom a po tom, ako sa od pocitu ťažoby povracala pred farou, do kostola chodiť prestala. Dedo sa skrýval na chóruse a ťahal bas.

Starol a nevnímal, ako sa vyvíjali nálady v dedine. Do krčmy moc nechodil a keď aj, ostatní pred ním mlčali. Janka bola tehotná a do ďalšieho leta porodila. Tesne po pôrode vyhorelo humno. Nikto nechápal. Janka tušila. Turek sa domov vracal neskoro večer už len taxíkom. Upokojoval sa marihuanou. Dedina je, pravda, krásna, ale najradšej bol mimo nej. Teraz sa to zmenilo, chce vidieť vyrastať syna, už bude menej cestovať. Sľubuje.

Dievčinu boleli všetky končatiny od nosenia cínových konví. Poobede si ľahla na pastvinu za predným nádvorím, rotmajster ju tam objavil a schmatol za lýtko, keď mala zatvorené oči.

„Jaj!“

„Neľakaj sa.“

Ponúkol jej trochu piva zo svojho pohára a široko sa usmieval, aby chápala, že sa na ňu už nehnevá.

„Takí ste v tomto kraji bez miloty...“

„Bodaj by sme boli, k vám...“

Prižmúril oči a snažil sa pochopiť myslenie divokých ľudí. „Bojte sa tmavých koží, nie nás.“ zadunel a pomaly jej hladil hebké líca, krk, stehná.

„Od janičiarov mám jazvu na bruchu.“ vyhrnula si opliecko. Krúžil jej prstami okolo pupku. „Vyhrážali sa nám, ak nevydáme kŕdeľ husí.“

„Kŕdeľ husí...“

Pobozkal ju na pery vlhké od piva, v kútikoch vysušené. Zasmiala sa a pokračovala o Turkoch. „Ale u nás aj niektorí prebehli svojho času.“

„Kam?“

„Hovorí sa tomu prebeh, keď človek odíde k Turkom, oblečie sa ako oni a začne veriť v ich boha.“

„Ohavnosť!“

„Prečo? Ich boh je asi silnejší, ako náš, keď ich nevieme vyhnať stuotáľ.“

„Ty hlúpa.“ Odtrhol najbližšiu halúzku a strčil si ju medzi zuby.

„Vieš ako sa u nás trestá prebeh?“

„Neviem, milená...“ Len vzdialene vnímal krik muža, ktorého vypustili z krypty.

„Ak sa chytí poturčenec…“

Rotmajstra zavolali k plukovníkovi na poradu. Plukovník, ktorý usúdil, že sa vyplienilo, čo sa dalo, navrhoval zbaviť sa duchov minulosti. „Telo ženy Vešeléniho bude znivočené, postarám sa o to sám.“

Nakoniec aby sa nezapapral, poveril iných vhodením tela do vápna. Potom nariadil presťahovať sa do hradu, pretože kliatba bola zažehnaná. Poslal do dediny odkaz, aby navozili na hrad sviece. Rotmajster spolu s troma ďalšími zaobstaral drevo a stihol sa poprechádzať po lúkach.

Nikto nezistil, že dedinčania mŕtvolu hradnej pani z vápna vytiahli, uniesli a uchovali, kým sa všetci naháňali za sviecami, mäsom a sudmi na slávnostný večer.

Dedo sa dozvedel až ráno, že v noci horela Turkova stavba. Mal zákazku v Martine, rozostavanú plaváreň. Škoda na stavbe je obrovská. Úmyselné zavinenie sa nedá vylúčiť.

„Prestáva sa mi to páčiť.“ Vhodil si kocku cukru do kávy a zamiešal, akoby tým chcel rozptýliť napätie. Janka podávala dieťaťu fľašku. Prevracala očami, keď dedo húdol: „Šťastie vám nepraje, to preto, že ste sa nenechali zosobášiť v kostole.“

„Akoby sme mohli, Azadi je moslim, to vieš, dedo.“

Krčil plecami. „U kresťanov po kresťansku.“ Zamračil sa, nerád spomínal na to, že aj Janka akoby už bola moslimka. „Kedysi sa tomu hovorilo prebeh.“ povedal.

„Mlč, dedo, mlč radšej.“ Dieťa sa rozkričalo a Janka nasadila sladký tón.

Turci vypaľovali dediny, hrady, kúrie, všetko, čo prišlo do cesty. Povstalecké vojská sa s nimi spojili, lebo len tak mali šancu poraziť cisára. Cisár je oveľa väčšie zlo ako Turci, lebo to všetko dopustil. Vysvetľoval rotmajster. Dievčina sa váľala po vankúšoch v miestnosti, ktorú si privlastnil. Bolo na čase, vonku ho otravovali komáre. Začal filozofovať o jej očiach a prsiach. Olizoval nôž od ovčieho syra a tváril sa veľmi vážne. Keby o chvíľu nemusel ísť na nástup eskadróny, hneď by sa s ňou pomiloval. „Odíď cez južné nádvorie, a vráť sa po zotmení. Nahlás pri bráne, že ideš k rotmajstrovi a nesieš sviečky, dobre? A aj ich čo- to dones.“

Po nástupe a cvičení sa poriadne najedol a veruže aj opil. To aby mu rýchlejšie ušiel čas do návratu dievčiny neskoro večer. V dobrej nálade prehral peniaze a hradný lup v kartách s previantmajstrom. Vojaci rozprávali legendy, ktoré počuli od dedinčanov. Hrad Strečno a Starhrad spája podzemná chodba plná pokladov. „Hlúposti!“ Previantmaster prevaľoval očami a i sudom, už z neho nevypadla ani kvapka. „Narazte nový sud!“

Rotmajster ziapal na podriadených: „No hýbte sa, prilievajte, nech nevidím dno tohto pohára, lebo vo chvíli, kedy ho uvidím, jednému z vás urežem hlavu a pošlem jeho materi naloženú v mede!“

Previantmajstrovi došlo, že by to chcelo ženy. „Jak to vy pane robíte, že v každém chotáre novou ženštinu naleznete, a sama vám své lůno svěří...“

Rotmajster sa škeril a prstami znalecky poťahoval bradu. Potom začal ohadzovať o stenu taniere a príbory, pretože už bol veľmi opitý a v takom stave by najradšej rozbil celý svet- niekde na pokraji vedomia chápal, že takto dievčinu uvítať nemôže, ale už nevládal rozmýšľať.

Na dovolenku boli v Ankare. Deda nevzali len preto, že už sa cítil pristarý na také cesty, a zaplatili mu kúpele. Volali mu do kúpelov po polovici pobytu, že sa vrátili skôr. Vyhorel im dom. Nasadol na vlak, nečakal kým po neho prídu.

Videl dom. Strecha sa zrútila do prvého poschodia. Vyudené steny sa černeli hanbou. Odomkol svoj dom a nasťahoval ich k sebe. „Len čo zariadime poisťovne, vypadneme.“ sľubovala Janka.

„Ale, čoby ostaňte, ostaňte...“

„Chcete aj fy fyhoriet, ujkho?“ spýtal sa Turek veľmi dôrazne. Oči mal smutné a prázdne ako tie vyudené okná.

Janka obliekla periny v izbe po mame a prastrýkovi. Nasťahovali sa do tej izby a zastreli, aby ich nebolo z okien vidieť, a aby ani oni nevideli svet. Hrad, rieku, hory. Všetko naokolo pripomínalo dávne veky. Každá čiastočka vzduchu ostala presýtená zlom.

„Azadi!“

Potisla ho bližšie k sebe. Musia vypadnúť. On pôjde skôr so synom, ona zariadi papierovačky. Pozemok predajú, to je jedno.

Taký divný sen ešte nemal. Za to mohlo víno, iste, spolu s dvoma nocami strachu z nadprirodzeného a temného.

Pri stole stála Žofia. Držala svietnik, vosk odkvapkával na stôl. Dlhé vlasy jej prečnievali z čepca, padali cez ramená a nočnú košeľu. Vyzerala presne tak, ako si ju predstavoval.

„Nikto si teba nebude pamätať. Moji potomkovia budú tancovať na tvojich ostatkoch, počuješ?“

Vyviedla ho na vežu, slepo ju nasledoval, úplne stratil vôľu. Na veži stál nebohý Tomáš Bosniak. Žofia položila svietnik na zem.

„Vieš ako sa u nás trestá prebeh.“ Zviazali mu ruky za chrbtom a Bosniak ho naklonil cez múr. „Spadneš dole, rozbiješ si lebku ako orol, ktorý umrel pri lete.“

Tuho zažmúril oči.

Prebral sa a neveriacky hľadel na svoje ruky. Ona ležala pred ním s vykrútenou hlavou. Sukne mala zakrvácané, na krku otlačky jeho rúk. Pohol sa, do hlavy mu udrela neznesiteľná bolesť, navyše sa porezal na črepine z pohára. Zakryl jej kričiacu jazvu oplieckom.

Dedo náhle pochopil. Keby aspoň vedel, či by sa oplatilo vtiahnuť do veci políciu... ale nie, je to zbytočné. To sú zradné chodníky. Horší poturčenec ako Turek, povedal by niekto. Nie. „Nenájdeš na celom svete väčšieho gaunera, ako svojho krajana čo býva za druhým plotom, a to ti je pravda pravdúca!“ povedal kocúrovi a pohladil ho po chrbte. Kocúr sa rozkošnícky pretiahol a vztýčil chvost.

Považský cukor

Ovocie má niekoľko možných životov. U nás poznáme všetky, vymieňame si recepty, toto skús, tamto skús, olizujeme si prsty, tri sestry.

Mrazená dreň. Silvia sa háda s mamou vždy, keď je príležitosť. Pre farbu kvetináčov, pre teplotu materského mlieka. Kojí maminho vnuka, ktorý nikdy nemá dosť a už je fajne vypasený, mama vraví, správna žena musí vedieť kedy prestať. Silvia nevie prestať a ono ju to dojí a dojí ako kukučie mláďa samičku trsteniarika. Ty si moje kukučie mláďa a ja som samička trsteniarika, vravela som svojmu poslednému. Nepochopil to. Ukázal mi ilustráciu v Malom princovi, ako veľhad kráľovský prehĺta svoju obeť. Ja som tvoja obeť. Vraví a balí si spodky, ktoré si ku mne nasťahoval.

Kandizované. Valéria dostane na leto ekzém na stehno. Trubka vie, že má alergiu na kravské mlieko, aj tak láduje zmrzlinu, čokoládu Ritter Sport, mascarpone a mozarellu, veď kristepane kravské mlieko je alfou a omegou gastronómie, čo tam po ekzéme. Nosí silonky a aj tak krátke sukne, už v pätnástich chodí na diskotéky. Ja sa doma trasiem že ju nadránom niekto znásilní. Ona sa nebojí ničoho a ešte si dopraje kandizované ovocie. Natálka, to som ja. Po tridsiatke som stále Natálka. Cukor konzervuje. Najstaršia, dávam pozor na sestry a mamu, svet je nebezpečné miesto. Otca na smrť postrelili v Kosove, než sme sa narodili.

Džem. Oberieme kríky ríbezlí a egrešov, dedkovu višňu, plody nám krvácajú na ruky. Valéria mi zapaprala písomky odložené v prútenom kresle. Prepáč. Šimonova písomka. Dám mu dvojku, aj keď si vymýšľa, ťahá ma za nos. Kto má chuť na koncentrovaný cukor, dá si ovocie, alebo rovno džem. Ovocie, cukor, želírovací cukor, dlhé minúty miešania. Drzáň, strelila som mu v zborovni. Mrháš životom. A vy nie, pani učiteľka, v tejto diere? Tak som mu vlepila. Na druhý deň doniesol bonboniéru. Nechaj si, ja sladké nejem. Prečo, pani učiteľka? Mám nábeh na cukrovku, trkvas. Jaj, to som nevedel. Sklonil hlavu, vyzeral už takmer dospelo. Najhoršie muky som zažila na plavárni. Zaklamala som, ja nemôžem ísť ani do vody, mám ekzém. V župane som sa pozerala, ako sa mu napínalo biele svalstvo na chrbte pri šípkach do bazéna, na chlpaté členky a presnú architektúru rebier, zakrývala som si ovisnuté prsia a očiam nútila písmenká Teórie literatúry, kontext mi unikal.

Džús. Silviin manžel chodí zo služobky každý druhý víkend. Mal by sa milovať so Silviou, ale namiesto toho do noci sedí pri krbe a civí do laptopu. Ani sa nepríde pozrieť, keď sa kúpe bábätko. Isto niekoho má, tam v Prahe, ako sa môže Silvia porovnávať s dákou Pražáčkou. Ktorej spod pazúch vyletujú holuby. Uvravená ako Václavák. Šťava z ovocia je jednoduchý cukor zbavený vlákniny. Prirýchla energia sa musí rýchlo spáliť. Hráva tenis, má pevné lýtka, oči ostávajú roztečené od zízania do laptopu. Silvia sa pri nedeľnom obede pýta, čo vraví na tie kvetináče. Obzerá sa, ničomu nechápe. Manželstvo je nuda. Chlap si časom presťahuje svoje spodky do Prahy. Na chodbe sa s ním zrazím, keď idem v noci na záchod. Sviniar, ja ťa asi zabijem, vrčím. Uhni! Nerob zle mojej sestre! Sčervenie, čo ty vieš o rodine, vraví.

Pena. U nás je v lete obľúbená malinová pena. Iba otcovi, nech mu je zem ľahká, nikdy nechutila. Príkré, príkre, šmaril obsah veľkej lyžice do trávy. Aha, ani pes to nechce! Otcovi pred smrťou nechutilo už nič okrem nesladenej kávy. Silvia sa mala vydať. Priviedla mu ukázať ženícha. Volvo, oblek, vôňa Dior Homme, prezidentský úsmev. Otec ho z postele chytil zohavenými rukami bez palcov. Postaraj sa mi o ňu. Ak jej niečo zlé spravíš, Natálka ťa asi zabije, chacha. Pri sobášnom obrade ma búchal po zadku, si na rade. Lenže ešte predtým, ja pôjdem do zeme. To sa stalo o dva mesiace. Pochovali sme ho v uniforme s vyznamenaniami.

Alkohol. Šimon mi volá v noci a ospravedlňuje sa. Ovocie sa môže zmeniť na svoj opak, spôsobiť zápal celého tela a smrť úsudku. Šimon je už deviatak, on ma miluje. Koľko ste toho vypili? Mazaj domov. Nebojte sa, pani učiteľka, ťahá zo seba. Nechal som vám odkaz v knižke. Ktorej? Od Kompaníkovej. Nevšimla som si- daj sa do poriadku, alebo pôjdem po teba. Je mi fajn. Ten sprostý papierik z ružovej knižky vypadol na zem, nebolo to súdené...Dobrú noc, pani učiteľka... Už začali čvirikať vrabce v konároch višne. Svitá, naťahujem ruku do tmavomodrej spleti konárov a prstami pučím plody. Chcem rozpučiť všetko sladké, nech ma to neotravuje. Šimonova mama sedí oproti mne a škerí sa, lebo vravím, že jeho výsledky z Monitoru sú nadpriemerné. Nech ide na gymnázium. Jasné, jasné. Mimochodom, môj muž robí v závode, totiž v cukrovare. Majú tam nejaké prebytky. Donesiem vám zo desať kíl Považského cukru, zíde sa na pečenie, alebo hm, kockový, do kávy, dovezie to na aute budúci týždeň, hm? Ďakujem, krútim hlavou, ja cukor nemôžem, naozaj. Mám zlé vstrebávanie cukru, viete. Jasné, jasné. Zavolám Šimona z kabinetu, ona ho chytí okolo ramien a on prevracia očami. Odchádzajú, utekám do kabinetu zistiť, aký odkaz nechal v nastrčených Shakespearových sonetoch. Dáte mi číslo na vašu sestru, tú najmladšiu Valériu? Máme rovnakého obvodného, poznám ju z čakárne a na Facebooku ju neviem nájsť. Prosím vás fest. Dík, Šimon. Pomaly zrolujem kus papiera a snažím sa dýchať a vstrebávať. Vzdávam sa veľmi dôstojne. Otváram balík sušených hrozienok. Správna žena vie, kedy prestať. O pár minút bezvládne sedím s preloženými nohami a vŕtam kružidlom dieru do lavice.

ľudské spomienky

-->

Spln

Sesternica Miška bývala s rodinou na prízemní, my hore pod krovom. Bola som zvyknutá na šikmé steny, na tajomné strešné okno do povaly na chodbe, kam papá chodieval, keď nefungoval satelit.

Miškina rodina, Kadašiovci, ktorí bývali dole, mali krásne hlinené šálky na čas s reliéfom hrozna. U nás na poschodí sa nikdy nepila Pepsi-cola, lebo je nezdravá, a zrejme i drahá. U Kadašiovcov sa pije Pepsi- cola z tých krásnych hroznových šálok.

Niekedy poobede to bolo, naši ani Miškini rodičia doma neboli, len my dve, ja a Miška, hráme  sa na dvore a Miška predo mnou pije Pepsi-colu zo šálky.

„Daj mi napiť!“

„Čo za to?“

Netuším, nič nemám.

„Ten prívesok,“ povedala, „chcem ho.“

Mám dva prívesky priateľstva, od máti. Mesiac rozdelený napoly. Jeden mám nosiť ja, druhý dať najlepšiemu priateľovi. Keď sa spoja, zapadnú do seba ako skladačka. Presne ako ja a Janka. Určite chcem druhý prívesok darovať Janke. Je to moja naj-najlepšia kamarátka, nikdy jej to nepoviem, také veci sa nehovoria. Treba jej proste dať ten prívesok.

„Daj mi ten prívesok,“ opakuje Miška a vábi ma Pepsi- colou. Vytiahla z kuchyne dvojlitrovú fľašu a naliala mi do hlinenej šálky s reliéfom hrozna.

„Dobre.“

Dávam jej svoj prívesok, obzerá na slnku. Pijem Pepsi- colu, chutí ako každé krátkodobé uspokojenie, je jej čoraz menej, stráca sa.

„Teraz sme najlepšie kamarátky.“

Najväčšia chyba v živote, za šálku coly. Došlo mi to o dva dni. Miška na krku honosne nosí môj prívesok, stále si ho s spáruje s mojím. Nenávidím ho, zahodím ho do kontajnera.

Iba spln je celistvý. Máti sa pýta: „Kde máš ten prívesok?“

„Stratila som ho.“

Jún

V siedmej triede základky sa stáva, že sa všetky baby pobláznia do jednej veci, na ktorej zvyknú frčať pár týždňov. Napríklad silikónové ramienka.

„Prosím, nekúpiš mi v Martine silikónové ramienka?“ pýtajú sa ma, keď poobede odchádzam do zušky. Aj piercingy prišli do módy. Lenže dievčatá nemajú peniaze na piercingy, a nemajú ani osemnásť, aby navštívili štúdio. Tak podomácky.

Veronika B. si postupne prepichuje pupok vždy počas hodiny fyziky. Lebo pani učiteľka B. dlho vysvetľuje, potom obzerá kvetiny a potom zavelí samoštúdium a na žiakov ani nepozrie. Veronika civí raz do knihy, raz na pupok. Nikto nerozumie hydraulike tak ako ja. To preto, lebo mi ju vysvetlil papá, on sa vyučil na učilišti. Hydraulika je zázrak. Vyžívam sa, predstavujem si hydraulické procesy. Veronika má vyhrnutú mikinu a pomaly si zatláča zicherku hlbšie do kože.

Po vyučku sedí na zábradlí pred školou. Decká s taškami sa hmýria ako v úli. Prichádza jej brat, vysokánský starší brat vo veľkej mikine. „Je to pravda?“

Neodpovedá, gáni na neho ako vždy. Blbý trápny brácho. Minule jej dal dvadsať korún, aby rodičom nepovedala, že ovracal koberec.

Zohne sa k nej a pomaly, s bratskou úctou jej vyhŕňa mikinu. Prezerá si zohavený pupok.

„Toto je pokus číslo jedna, toto je pokus číslo dva...“ ukazuje mu Veronika rany.

„Ty si jebnutá.“ vraví a odchádza.

Iné dievča, Nikola, chce mať piercing na brade. Chodí po dedine s klincom zapichnutým v brade, zvláštne, drží jej tam. „Keď mama spýta na tú ranu, poviem, že jebák.“

Líže zmrzlinu napriek klincu. Než príde domov, vytiahne si klinec. Ešte tak jeden deň a prepichne si kožu úplne. Dá si tam náušničku a bude cool. Až neskôr zistí, že viac cool bola s tým klincom. Chalani majú radi baby s klincami a zicherkami. Uchvátene vzdychajú: „Vy ste jebnuté.“

Podľa mňa, pripomína im to primitívne ženy. Africké Masajky, alebo Kreolky. Na diskotéke tancujú ako Masajky. Kvôli dospievaniu pribrali v bokoch a sú guľaté ako Kreolky. Pred letom sa učia vždy na slnku v plavkách, v júni majú celkom hnedé bruchá a ramená. Nosia silikónové ramienka a keďže je jún, cez veľkú prestávku sme všetci vyhnaní na ihrisko a ony sa promenádujú, dvíhajú brady a nosy s jazvami po piercingoch.

Ja nemám žiadne jazvy. Iba tie po očkovaní a po páde na schodoch. Nemám silikónové ramienka a nikdy sa neopaľujem.

Cez veľkú prestávku sedím na suchom pni a rozmýšľam nad hydraulickými piestami.

Tvaroh

Nemám len starkú, mám aj prastarkú. Má prastaré meno Verešová. Sedí vo svojej izbo-kuchyni s televízorom celý deň. Je prastará.

Niekedy býva zamknutý vchod do tej časti domu, ktorá patrí Kadašiovcom. Lenže iba cez tú časť sa dá dostať na poschodie, kde bývam ja. Niekedy nemám kľúče a po škole ostanem vymknutá. Sedím na dvoch schodíkoch pri botníku a čakám, kedy prastarká vylezie z izby, reku kto tam je.

„Čo, nemáš kľúče?“

„Nemám.“

„Hybaj sem.“

Bojím sa jej, má púštnu tvár. Ale idem.

„Jedla si?“

„Nie.“

Pripraví mi krajce zemiakového chleba natreté tvarohom. A trochu soli.

„To ja také nejem.“

„Drž hubu a jedz.“

Jem. Pozerám sa na kukučkové hodiny. Až za dve hodiny sa papá vráti z roboty a otvorí mi, až za dve hodiny!

„Porozprávam ti o vojne.“

A už to frčí. Bomba vybuchla na lúke, mosty vybuchli, krave odstrelilo nohu. Československá armáda prechádza cez strečianské hory.

„Kade tie gule lietali, keď ani jedna ma netrafila?“ vzdychá, rúha sa, ľutuje.

Ticho dojedám prastaré jedlo a obzerám sa po čudnej izbe. Kukučkové hodiny hlásia, že už len chvíľu. Kedy už príde, kedy už príde...

„Daj si ešte čaju.“

Počujem, že papá prichádza. Beriem tašku a odchádzam od prastarkej. Úľava.

Chlieb s tvarohom som nikdy potom nejedla. Niekedy mám chuť.

Kačka

Ten chalan s padnutými viečkami vyťahuje z peňaženky zložený novinový papier. Rozkladá ho na doske klavíra, na čiernom lesklom krídle triedy č. 118.
„Keby bolo leto, za takú istú cenu by som zohnal dvakrát viac.“

Páchne silne.
„Ako to spravíme?“ pýtam sa. Neviem, že sa má vravieť „aký systém“.

„Kačku. Lebo je toho málo, kačka bude najsilnejšia.“

Pripravujeme plastovú fľašku a nožnice. Chalan mi robí prednášku o tom, ako si to čo najsilnejšie „uvariť“.

Ideme za školu, varíme si kačku. Je nás viac, sme spojení neposlušnosťou a tajomstvom. Ťaháme do pľúc. Kamarát sľubuje, že sa raz strašne sfajčíme a pôjdeme na triedu hrať šialený džez, „no úplné bomby!“

Pri odkvape sa potuluje holub.

„Aký tučný holub,“ kope do neho.

Plačem od smiechu, že aký tučný holub!

Ten s padnutými viečkami rozpráva o svojej mame a jej testoch na drogy. THC v moči. Mám záblesky osvietenia. Chcem filozofovať, chalani nie sú na mojej vlne. Idem domov a sama listujem džezové štandardy.

Sneh

Kadašiovci sa presťahovali do vlastného. Myslím, že krčah a šálky s reliéfom hrozna nechali v dolnej kuchyni v našom dome, ale koho to zaujíma.

U Kadašiovcov je oslava, niekoľko rodín, niekoľko detí. Barbiny nás omrzeli. Ideme sa hrať von do tmy na zamrznutú ulicu, najsviatočnejší čas roka, medzi Štedrým dňom a Silvestrom. Guľujeme sa, padáme na ľade.

Malka postavila polmetrového snehuliaka na múriku pred domom Kadašiovcov. Malka je moja najlepšia sesternica. Niekedy ju neznášam, je to zbabelé decko, myslím si.

Odchádzame sa hrať schovky do záhrady. Počujeme, že po ulici ide luza, chalani s petardami. Sprevádza ich rehot, svetielka mobilov, výbuchy a pach pyrotechniky. Strácajú sa na konci ulice. Pozeráme sa za nimi a zistíme, že snehuliak zmizol z múrika, vzali ho ako relikviu.

„Tak to teda nie!“ Malka si na ňom dala tak záležať! Malka pôjde a vypýta si snehuliaka naspäť.

Otvorila bráničku a razantne kráčala za bandou s dlhými tieňmi nočnej lampy.

Na konci ulice zastavila chalanov. Nedovideli sme, ako to dopadlo.

Vrátila sa s kopou snehu na hlave a ramenách. Tí lúzri jej vyklopili snehuliaka na hlavu a on sa rozsypal. Dlhé mihalnice zachytili neporušené vločky, tvár ostala mokrá od utieraného snehu.

„Malka, to čo ti napadlo.“

Malka má červené prsty od tvarovania snehuliaka, červené líca od zlosti, Malka nie je už len decko. Dúfam, že bude stavať ďalšie snehuliaky.

Kružidlo

Chalani majú telesnú, naťahujeme sa z okna, hmla, september, ešte nevieme naspamäť rozvrh. Chalani sa rozcvičujú v teplákových súpravách. Každá z nás si jedného vybrala, ale nikdy to nepovie. Dievčatá z našej triedy vedia čakať. Čas silikónových ramienok ešte neprišiel.

Marek sa so mnou rád bije. Nová učiteľka prírodopisu tvrdí, že trieda musí sedieť v kruhu, nie v rade. Žiadna hierarchia. No dobre. Pred hodinou sa vždy upracú lavice, ale čistý parket v strede triedy provokuje bitkárov. Bijeme sa, udriem Mareka, a vraj nechtom do oka. Musí ísť na pohotovosť. Nehoda, to nič. Učiteľka prírodopisu s ním odchádza.

Sedím, prichádzajú chalani a smútočne mi oznamujú: „Marekovi musia transplantovať oko z koňa. Kvôli tebe.“

Plačem. Marekovi kúpim dosky s lienkou, keď sa vráti do školy. Ale potom si ich s ním vymieňam za tie svoje, Harryho Pottera, lebo on nemá rád lienky.

Jožo má úhľadný peračník plný kružidiel. Otvára ho s výrazom precízneho chirurga. Naleštené kružidlá na malé, stredné, veľké aj letokruhy. Chalani mu kružidlá kradnú a používajú na pitvy včiel a sršňov.

Vojto vonia. Keď sedím vedľa neho, dotýkam sa stehnom jeho stehna. Neuhne, neuhnem.

Zemepis.

„Aké zvieratá žijú v tajge?“

„Kojot!“ vraví Vojto a hneď za tým šepká „kokot“ a rehoce sa. Ja neviem, čo je to kokot.

Veronika H. odpovedá pred tabuľou o tajge. „Pestujú sa tam citrusy.“

Trapas, smiech. K Veronike do konca ročníka prischnú tajgové citrusy.

Števo je sedliak. Keď si na výtvarnej obkresľuje ruku, zistí, že má hrubé a krivé prsty, akoby od klincov obité. „No boha.“ Ten by nemohol hrať na klavíri. Moji spolužiaci ma niekedy počujú, ako cvičím na klavíri pri otvorenom okne. Hrám škaredo, neznášam to, hanbím sa. Smejú sa mi, tlieskajú.

Lukáš ma otca stolára, pomáha mu. Raz za čas si uňho zarobí na nové značkové tenisky a potom sa prechádza v nových značkových teniskách. „Čo sa prechádzaš ako zdrogovaná“, vraví, keď si vymýšľam príbehy. Nikdy ma nemal rád.

Dano. Jedáva rožky s treskou. Vysoký a blbý Dancuľ. Miništruje v kostole a kvôli tomu vymeškáva práve tie hodiny, na ktorých sú písomky. Dancuľ je blbý, lebo hrá futbal za druhú dedinu. Veď tam ani nemajú sprchy. „To sa po zápase nesprchujete?“

Všetci chalani sú krásni. S kružidlom vyrývajú do lavíc nápisy, kresby. Ostanú tam po nich navždy, alebo aspoň kým tie lavice  školník zase nepremaľuje zelenou farbou. Naši chalani zmenia svet. Naši chalani vyhrajú všetky vojny. Naši chalani z nás spravia ženy. Naši chalani vychovajú ďalšiu generáciu krásnych chalanov, ktorí zmenia svet. A tak ďalej.

Picasso

Už neviem koľký rok za klavírom na konzervatóriu. Erika sa rozišla s Peťom, Erika vraví, poď s nami na výstavu do Budatína. Prečo nie, ideme skratkou cez koľajnice. Chopina docvičím potom (a Schumanna, a Haydna, a Prokofieva).

Ideme s Erikou a ešte niekým, do Budatína. Erika má vysoké topánky, „kurvy, režú ma.“

Uteká po koľajniciach skratkou k Budatínu a mohla by z toho byť reklama na parfém. V Budatíne je unikátna výstava Dalí, Picasso, Miró.

Picassove sú tie podivné skice. Hlúpy kvietok s motýľom. Volá sa to ľudské spomienky. Dobré. Ak by som mala vystihnúť spomienky v jednom obrázku, bol by to tento.